30. Matka dcére: "Jak hnoj vyzeráš." (Poviedočka)

RADKA:

Estera sa obliekla rýchlejšie a tajomnejšie ako kedykoľvek predtým. Zakričala na mamu len rýchle „ahoj“ a zabuchla za sebou dvere. Keď vyšla z vchodu, zastala a pozrela sa smerom k nebu alebo skôr k oknu ich bytu, či si tam drahá pani matka nebude užívať chvíľku nikotínového opojenia. Nebolo tomu tak. Estera si celkom vydýchla lebo ak by tomu bolo práve naopak, pani matka by zrejme vyskočila z piateho poschodia, aby ju mohla prizabiť. Estera dobre vedela, že robí niečo, čo by nemala, ale momentálna dávka odhodlania bola silnejšia, než povedomie o tom, čo sa smie a čo nie v ich domácnosti.

Žili spolu už takmer 43 rokov, z čoho vyplýva, že sa vzájomne poznali takmer dokonalo. Estera celý svoj doterajší život snívala, že niekedy príde tá správna chvíľa, keď bude môcť vyviesť niečo veľkolepé. Onen deň nastal v utorok 18. mája, čiže dnes. Slnko svietilo tak silno, že Estera musela žmúriť svoje zakrpatené očiská a ísť po ulici len po čuchu. Nahlas sa smiala. Pripadala si ako psík, po ktorom celý život túžila (takmer rovnako ako po tom, že niečo vyvedie).

Zhlboka vdychovala vône mesta a predstavovala si tváre ľudí, ktorí okolo nej prechádzali. Veľmi sa tešila z tohto dňa, dokonca mala pocit, že je to najlepší deň v jej živote. Keď zašla za roh, kde protiľahlá budova bránila slnku v tom, aby ju naďalej oslepovalo, otvorila oči a rozhliadla sa okolo seba. Zdalo sa jej, že sa všetko naokolo cez noc zmenilo. Vyšla radšej z tieňa, aby mohla byť aspoň chvíľku (so) svojim psíkom. Opatrne našľapovala a pomaly robila jeden krok za druhým. Dokopy ich spravila asi sedem. Pri tom poslednom sa potkla a dopadla na chodník. Tento pád mal za následok vybitie jedného z posledných zubov ukotvených v Esterinej ústnej dutine. Estera ho opatrne zdvihla zo zeme a očistila o svadobné šaty pani matky, ktoré mala na sebe. Šaty už neboli ani zďaleka tak biele ako pred 43 rokmi. K zažltnutým škvrnám sa pridali teraz aj krvavé stopy vedúce ku strate múdrosti v podobe vylomenej osmičky.

Pomaličky zo zeme vstala aj, pádom otrasená, Estera. Zvyšky svojej DNA, v slinách a krvi, si utrela do rukáva ľavej ruky. V tej pravej zvierala pevne kus seba. Rezkým krokom pokračovala ďalej vo svojej ceste, ale tentokrát, už poučená a životom skúsená, oči nezatvárala úplne nadoraz, ale ponechávala si malú škáročku, cez ktorú videla aspoň kúsok zo sveta. Takto prešla tri a pol krát okolo bloku. Vyčerpane si sadla na trávu, aby si mohla nariasiť sukňu. Vedela, že má ešte kus cesty pred sebou, a tak sa jej malý odpočinok zdal ako najlepšie možné riešenie. Plynulým pohybom prešla do polohy horizontálnej. Po závoji jej behali mravce. Krátko ich sledovala. Vyzeralo to, ako by niekto vysypal zrniečka maku na oblohu. Chcela ich spočítať, všetky do jedného. Estera pri tejto bohumilej činnosti zaspala. Zobudila sa práve vo chvíli, keď jej neznámy pouličný pes ocikal nohu. Slnko už dávno nesvietilo, ale Estera sa nehnevala. Ani len na toho psa. Závoj hodila za hlavu a vyrazila dokončiť poslednú časť jej okruhu slobody.

Pozvolne sa presunula pred vchod. Pozrela sa hore, do okna. Pani matka náruživo hltala obláčiky dymu a keď zbadala Esteru hodila cigaretu na zem a zmizla. Estera zostala nepohnuto stáť na mieste. Nedýchala. Pani matka sa v momente vrátila späť do okna a z plného hrdla začala vykrikovať na Esteru. Slovo „hnoj“ v súvislosti s jej osobou, zopakovala asi miliónkrát. V rukách držala vedro s vodou, ktoré vyliala priamo na Esteru. Tá sledovala z podhľadu ako to dopadne. Kvapky sa jej roztrieštili na tvári. Trvalo len chvíľu, ale Estere sa to zdalo ako večnosť. Pani matka prudko zabuchla okno a vytratila sa z dohľadu. Estera stála pred vchodom ako zmoknuté kura. Odrazu to nebol najlepší deň života. Napriek tomu, že sa jej chcelo plakať, nahlas zdravila susedov, tak ako bola zvyknutá. Oni ju, ako vždy, slušne odzdravili naspäť. To bolo všetko, čo pre ňu urobili, dvere si musela otvoriť sama.

TÁŇA:

Brávala som jej podprsenky. Vždy ich mala úhľadne uložené v skrini. Skrátila som si ramienka a narazila som si ju na prsia, teda vlastne na bradavky. Vyzerala som komicky. Ale verila som si. Na tričku nápis 1989, od číňanov ale rok môjho narodenia. Nevedela som ako na to. Vošla som do drogošky a prezerala si sortiment, v ktorom som sa i tak nevyznala. Predavačka si musela myslieť, že mám v tej podprde narvané minimálne štyri deo spreje. Dosť dlho som si na tento deň šetrila. Spravím si radosť. Prvá bola "špirála", to je jasné, nasledoval lesk na pery, ceruzka na oči, červený lak, ružový rúž a modré očné tiene. Zaplatila som a odišla. Zavretá vo svojej svätyni som všetko porozbalovala, pred zrkadlom si vytlačila ešte posledné zbytky "pupákov" a začala vrstvu po vrstve nanášať tieto čarovné farbičky. Po dokončení make-upu hodného v tej dobe minimálne Kvety z telerána som si pobalila veci a rozhodla sa ísť von. Stretko bolo za gymplom. Ibaže, čo sa nestalo. Otvárala som vchodové dvere a v tom som ju stretla. Že či som vyžehlila. Áno. Potom stíchla, vlepila mi facku (pred panelákom), uprene na mňa hľadela a chrsla mi do ksichtu: "Ako hnoj vyzeráš!" Jediný, kto tu vyzerá ako hnoj si ty, milá mama. Vždy keď sa tackáš zo strany na stranu a ja ťa vidím z okna, pretože vyčkávam, kedy sa konečne vrátiš a budeš mi venovať aspoň pol hodinu svojho dňa. Síce ma zbuzeruješ za všetko, čo sa dá ale budeš so mnou. Blízko mňa. Mala si ma namachliť ty, keď si taká múdra. Že zaracha. Za toto? A čo ešte? To má byť trest? Upratovať, umývať riady, vysávať? Veď to robím nonstop! Si pekná krava! Beriem si veci a odchádzam k otcovi, ten ma určite pochopí.

© foto Vanda Mesiariková

29. Fiktívna anketa na tému : Kaufland.

RADKA:

Kde najradšej trávite dovolenku?

KATARÍNA, 22 rokov, študentka:  V podstate kdekoľvek, kde si môžem na chvíľu oddýchnuť od ruchu mesta.

VIKTOR, 28 rokov, account manager:  Pravidelne chodievame s manželkou na Madeiru a zakaždým si prejdeme celý ostrov. Jednotlivé časti ostrova sú tak odlišné, že tam človek môže zažiť všetky ročné obdobia vo veľmi krátkom čase.

MILAN, 40 rokov, stolár: Najradšej na našej chatičke v Slovenskom raji, tam je to najkrajšie.

SABINA, 25 rokov, ekonómka: Asi v Bibione. Je to blízko, krásne veľké pláže,  zábava. Aj to more býva teplé. Nech je už leto J

VIERA, 58 rokov, invalidná dôchodkyňa: V Kauflande! Radšej ako v Liberlande!

TÁŇA:

Prosím vás mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?

"Chodťe s tým do riti, nemáte čo robiť? Otravovať dôchodcov, si myslíte, že ja nemám nič na práci?! Len za to, že som dôchodca? Ráno na poštu, potom do lekárne, po mäso, za telefón zaplatiť, po zeleninu, do nemocnice, po knedlu..."

Prosím vás mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?

"Ale pravdááá, moja, čo by vás zaujímalo?"

Ako často nakupujete v K***lande?

"Môj Ferko pred rokom zomrel, odtedy som tu každý deň, len tak sa prechádzam, občas dakoho stretnem, semtam aj nakúpim."

Koľko míňate na nákup?

"Majland."

Čo najlepšie ste si z K***landu odniesli?

"Písmo, moja a za sedem euro."

Koľko času denne trávite v K***lande?

"Tak doobedie asi."

Prosím vás mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?

"Mohol. Ale najskôr mi vysvetlite toho Kotlebu a toho bazmeka Bugára. A všetkých. Istotne vás sem nasadili oni, aby ste zisťovali od ľudí ich názor. Pred potravinami, no maaaaarha. Koľko ľudí denne vám na tieto kokotiny odpovedá? 30? Či ste platená od hodiny? Koľko vám tí papaláši dávajú?" (Odplul si na zem)

Prosím vás mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?

"Viem presne na čo sa ma opýtate, takých ako ste vy tu behá každý deň zo päť. Tak počúvajte, nech to máme rýchlo za sebou. Ale ešte predtým, než začnem, nájdite si preboha normálnu prácu, toto vás zabije. Tak. Nakupujem tu iba preto, že som tu raz stretol Meliška. V košíku mal keksy a viete čo. Aj kofolu a borovičku, aj zavináče aj feferóny. Trávim tu denne tak 5 minút, kedy si kúpim to lacné francúzske víno a cigarety a pálim odtiaľto kadeľahšie. Pff. Že verejný priestor. Nič pre mňa. To najlepšie, čo som si odtiaľto odniesol bol pohľad na grcajúcu "dámu" na hajzloch. Fakt krása. Možno sa tu dejú dobré párty, no ja sa ich zo zásady nezúčastňujem. Myslím, že som odpovedal na všetko. Pekný deň, slečna."

Prosím vás mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?

"Áno, ak budem vedieť."

Ako často nakupujete v K***lande?

"Raz do týždňa, keď robím taký väčší nákup."

Koľko míňate na nákup?

"Tak štyridsať eur tu nechám."

Čo najlepšie ste si z K***landu odniesli?

"Raz si spomínam na taký fajn koňak, na značku si už nepamätám a potom také piškóty v niečom máčané, tie odvtedy nedostali."

Koľko času denne trávite v K***lande?

"Asi hodinku."

Ďakujem za váš čas.

Prosím vás mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?

Nie.

© foto Vanda Mesiariková

28. "Toho roku tuhšie rozváňajú agáty, veď nás vôňa skoro zadusí, povedal ktosi vo dvore, keď sedeli v teplom júnovom večere na podstení."

Rozpracuj úryvok z knihy Sedem sŕdc Jozefa Cígera Hronského. Ľubovoľne.

TÁŇA: 

Rozpoviem vám príbeh o jednej zvláštnej rodine, ktorá na lazoch smerom od Zvolena do kopcov hore si nažívala. 

Mila práve zvesila prádlo. Len biele, že aby jej ho slnko vytiahlo. Ľanový povraz mala natiahnutý medzi dvoma orechmi. Jonatán sa práve vrátil s ošatkou divých bylín a pohárom černíc, Beta a Juro sa džgali červenými ríbezlami tak, že aj ich hlavy boli celé červené. Zora čistila a krájala zemiaky, Eva prášila periny von oknom a nechala ich prevesené, položila na ne malé nemluvňa a šteklila ho páperkom, ktoré z duchny trčalo. To sa smialo a v očiach mu bolo listy popínavého viniču vidno. Martin chystal oheň, na ktorom Zora upečie večeru. Sedem sŕdc a jedno nemluvňa. Osem sŕdc teda žilo v tom dome na kopčeku.

Nepracovali. Chovali včely, sliepky a iné domáce zvieratá, konzervovali to, čo ponachádzali v lese, byliny sušili a každú sobotu chodievala Mila s Jonatánom (milenci to boli, dvoch ľudí tak nežne sa k sebe správať som jakživ nevidel) veci popredať do Zvolena na trh (cestou poza bučky samozrejme). Martin chodieval zase každý deň na sedem hodín do lesa, za sedem stromov a sedem špicatých skál si porozjímať. A nemyslel na nič. Eva bola až príliš upätá a k umeniu života len pomaly prichádzala. Pomaly, no nie sama. S nimi.

Večer keď deti pospali si posadali na kožušiny na podstienok a dlho do noci debatovali. A voľaké čudné byliny fajčili. Stará Kmotríková vravela, že na sto krokov od chalupy cítila voľajaký divný puch.  Toho roku tuhšie rozváňajú agáty, veď nás vôňa skoro zadusí. Lež toto agátové kvety asi neboli. Častokrát bolo počuť aj tichý spev, neraz som ich aj tancovať videl, keď som išiel okolo. Všetko sa dialo v čistej počestnosti (počastnosti), to musím veru poznamenať. 

Pri pochôdzkach som ich stretal aj v lese, deti tam mali skrýše, kde sa hrávali celé dni. Vždy slušne pozdravili. Martin a Jonatán ma mnohému naučili, s Jonatánom som si zahral na vlastnej píšťalke z liesky, ktorú mi ukázal ako treba vystúhati i s Martinom sme zase okúsili blen čierny, kedy som sa dobrých pár hodín domov nevracal a videl tie najmagickejšie obrazce, v ktorých často divé jelene sa v odchodných farbách vyskytovali. Osudzujem teda, že to boli muži umní a vzdelaní. 

O ženách zase len toľko možno povedať, že každú jednu činnosť s veľkou pokorou robili. Veci jemne do rúk brali, do ničoho sa príliš nehrnuli a všetko, čoho sa dotkli sa zrazu v predmet plný čara a príťažlivého pôsobenia premenilo. Či už vence z lúčnych kvetov pre svoje zlaté vlasy vili, či čaj repíkový na ohni pripravovali, či deti svoje kŕmili. 

Umní muži, ženy s gráciou a deti s takou obrazotvornosťou a vzletom ako u máloktorého fafrnka sa vidí. To nemohlo zlo privodiť.

Dole v dedine z nich mali ľudia vždy strach. Nezdravili sa im, vraj ich domec je magickou pavučinou opradený. Ďeťom sa zakazovali s Betou a Jurom hrať. Čiže po ruke mali títo malí pacholkovia vždy len dospelých, zvieratá a les. No a keď sa chcú báť dole v dedine a druhých súdiť, nech si mnietia koľko len chcú. Ja, rozprávač, si s úľubou zájdem na blen a riadny agátový vánok. Čiže toľko o týchto ôsmych srdciach vám viem preriecť. Kto by veľkou túhou zoznámiť sa s nimi horel, nech osloví mňa, Jozefa, predavača talizmanov v sobotu vo Zvolene. Avšak keď bez Valérie budem.

RADKA:

„To bude srandovná príčina smrti“, prehodil žoviálne počas vyfukovania dymu z cigaretle ujo Andrej a oči mu svietili ako malému chlapcovi, ktorý povedal nahlas neslušné slovo. Všetci sa zo slušnosti zasmiali, ale nikto si v skutočnosti nedokázal predstaviť, že by mohol vypuknúť voňavý mor, ktorý by ich jedného po druhom sklátil. Bolo to pre nich veľké scifi. Nevenovali tomu už viac pozornosť a zhlboka dýchali omamnú vôňu, ktorá pozvoľna opantávala ich zmysly.

Okrem toho pôsobila aj ako afrodiziakum, čo nikto z prítomných nebol schopný postrehnúť. Erotika im bola cudzia, rovnako aj city a intelekt. Dokonca ani tetka Božidara sa nepozastavila nad svojimi myšlienkami, prevrhnúť stôl, hodiť sa do náruče oproti sediacej Žofii a oblizovať jej krk. Odrazu boli všetky dotyky vo vzduchu intenzívnejšie, než kedykoľvek predtým. Malé elektrické výboje sa najlepšie dali vypozorovať v tme. Táto podivná partička hypochonderov dokázala presedieť na podstení celé dni i noci. Z času na čas ich navštevoval mýval, šakal, či dve malé líšky, ktoré sa nechali s radosťou obchytkávať mastnými rukami od kuracích stehienok.

Oni narozdiel od hypochonderov (a vcelku paradoxne) vetrili vo vzduchu koniec existencie, preto sa k nim každým večerom, približovali viac a viac. Chceli sa im aspoň na chvíľu podobať. V tichosti, so zatajeným dychom, sledovali iskrenie, gestá a pohyby. Pokúšali sa to všetko zapamätať a následne pokladať za vlastné.

Hypochonderi nedožili rána. Dýchali príliš hlboko a mysleli príliš plytko. Mýval, šakal a dve malé líšky odniesli ich telá do lesa a posadali si na ich miesta. Všetko, čo sa naučili, nacvičili, si mohli teraz vyskúšať naozaj. Mýval fajčil cigaretle, líšky sa oblizovali a šakal predstieral, že sa v tejto spoločnosti dobre baví. Všetko bolo tak, ako má byť, ale pokojne a bez hanby, aj naopak.   

© foto Vanda Mesiariková