pondelok 25. apríla 2016

34. Ešte má len 10 rokov a už má dlhy!

TÁŇA:

Marcel bol odjakživa divné dieťa. Ako sedemročný svojej sestre ukradol mesačnú výplatu (6000sk) a odišiel s ňou na kolotoče, kde ju takmer celú minul na umelohmotné zbrane, balóny, sladkosti a iné hračky pre seba a kumpánov z ihriska. Zbytok schoval pod koberec v obývacej izbe. Zostalo mu asi 3000sk.

Postupom času sa jeho "kariéra" stupňovala. Klasické pomalé odoberanie dvadsať korunačiek z maminej peňaženky ani nemá cenu spomínať. To, že v Jednote permanentne kradol žuvačky zn. Orbit po prvom prichytení obhájil tým, že neboli uložené v regáli ale padnuté pod ním. Preto ich vzal. Ak niečo chcel, musel to mať. A to hneď. Desiaty, sladkosti zo školského bufetu, bižutéria a kvety z cintorínu pre mamu, mobily 3310, walkmany a tak. Chlapec si za tri roky spravil slušnú zbierku.

Neskôr zistil, že pod zapnutú bomberu sa mu toho zmestí oveľa viac ako čakal. Začal kolaborovať s matkou. Spravila mu nákupný zoznam a poslušného syna odoslala do hypermarketu. Na začiatkoch jeho kariéry sa markety len rozbiehali a na kamerový systém dovezený z Nemecka ešte len čakali. Marcel vedel, že túto príležitosť treba využiť. Aviváž, Granko, švajčiarska čokoláda, šampóny, peceň chleba, ananás, kinderká a mnoho iného. Ako neskôr zistil, spravil nákup za 550sk. Druhý za 1050sk a tretí sa mu už bohužiaľ z predajne odniesť nepodarilo. Vytipoval si ho totiž sbskár v civile. A takto končí smutná Marcelova kariéra, kedy mu v desiatich rokoch (síce s plným šuflíkom mobilov a elektroniky) vyčíslili dlžobu na zhruba 10000sk.



RADKA:

Anabela minulý týždeň oslávila prvé, okrúhle výročie. Dožila sa svojho desaťročia! Pri spôsobe života jej rodiny to je vcelku úctyhodný počin, ale to si ona vtedy nemohla a možno ani nechcela uvedomovať.

Do ďalšej etapy svojho bytia však nevstúpila úplne nepoškvrnená. Podľahla čaru malého ušatého úžerníka, ktorý jej nasľuboval hory doly a presvedčil ju, že bez nového telefónu je úplne mimo a nikto z triedy sa s ňou nebude baviť. Malý Ušiak jej veľmi pokojným hlasom povedal, že ak chce, tak jej požičia nejaké pengy a ona mu to bude môcť vrátiť niekedy, časom. Nič nie je problém. Anabele sa predstava nového mobilu veľmi pozdávala. Predstavovala si všetky tie bombové hry, čo si bude môcť posťahovať lebo do toho, čo má teraz sa už nič nezmestí. K tomu všetkému ešte aj Jonatán z triedy niekoľko mesiacov prorokuje, že ANDORIDI CHCÍPAJ, a to doslova.

Malý Ušiak pribalil ku pôžičke aj zopár slizkých úsmevov, aby tým spečatil ich dohodu. Anabela si vcelku naivne myslela, že tie úsmevy sú roztomilé, a že vyjadrujú Ušiakovu náklonnosť k nej. Zapýrila sa a usmiala sa na neho tiež. Ukryla si svoj balík peňazí do ponožky, ktorú založila medzi dosky na zošity a perečník (autorka vie, že to nie je spisovné označenie a vôbec jej to nevadí). Po poslednom zvonení sa rýchlo utekala prezuť do tenisiek, aby mohla vybehnúť zo školy a navštíviť prvú záložňu po ceste.

Popri tom ako otvorila dvere, zazvonil zvonček a traja muži, ktorí sa bavili s pánom, čo tu predáva sa otočili a pozreli na Anabelu. Jeden z nich kývol rukou do vzduchu a pokračovali v debate ďalej. Anabela sa rozhliadala po záložni a sem tam zachytila niečo z rozhovoru medzi mužmi, medzi dospelými mužmi. Myslela si, že „úroky“ je meno pre psa a pripadalo jej to nesmierne zábavné. Chichotala sa pri vitríne s mobilnými telefónmi. Vyberala si najmä podľa farby a tvaru, až kým si nespomenula na slová proroka Jonatána. 

„Nechcípající“ tam bol len jeden. Vyzeral ako zo zlata! Podišla k mužom, ktorí medzičasom zabudli, že v miestnosti s nimi je dieťa, a tak nadávali nahlas hlava nehlava. Anabela si odkašľala (tento manéver odkukala od svojej matky). Muži sa na chvíľku zastavili a rozhliadli okolo seba. Konečne si ju všimli a pustili k pultíku. Muž predávajúci sa na ňu pozrel pohľadom „čo by si rada dievčatko?“ a Anabela mu ukázala prstom na telefón vo vitrínke. On vstal, odomkol sklenené dvierka a vybral z neho telefón mobilného typu. Ďalší traja muži zatiaľ odišli von na cigaretku. Predavač vyzeral celkom unavený. Všetko mu nesmierne dlho trvalo a pri každom úkone si povzdychol. Pomaly, písmenko po písmenku vypísal paragón, vzal do ruky hotovosť a telefón s nabíjačkou podal do ruky radujúcej sa Anabele. Tá nahlas pozdravila a utiekla z obchodu so svojim úlovkom.

Doma si ho skryla lebo vedela, že by jej ho hneď mama vzala a predala na tržnici. Na druhý deň ju v škole zastavil malý Ušiak a opýtal sa jej, či už má telefón. Hrdo mu ho ukázala a hanblivo sa na neho pozrela. Myslela si, že ho zaujíma, čo v tom telefóne má, aké hry si stiahla, aké fotky porobila, a že by možno... Sled jej myšlienok Ušiak uťal pragmatickou otázkou, kedy mu vráti prachy. Anabela pokrčila ramenami. Ušiak flegmaticky prehodil čosi o zvyšujúcom úroku. Anabela premýšľala nad tým ako sa pes môže zvyšovať a čo to ma spoločné s nimi a ich romantickým príbehom. Ušiak zaznamenal Anabelinu rozpačitosť. „Chápeš o čom hovorím, ni?“ Anabela pokrútila hlavou na znak nesúhlasu. „Úrok, akože mi každý deň dáš viac peňazí, za to, že som ti požičal,“ pokračoval Ušiak. Anabela ničomu nerozumela. Nešlo jej do hlavy, že mu každým dňom bude dlžná viac a viac. Odrazu ju prepadol smútok a ušla sa skryť na záchod. 

„Kde na to vezmem?“ pýtala sa v duchu asi miliónkrát. „To som teraz už akože dospelá?“ 

Ani na jednu otázku nenašla odpoveď. Pozerala sa na svoj super mobil a vedela, že aby sa z tejto šlamastiky dostala, tak bude musieť ráno vstať skôr než obvykle, vymeškať nejaké hodiny v škole a ísť s mamou na tržnicu, telefón predať. Bude to však musieť urobiť tak, aby ju mama nevidela, čo bude mega náročné, ale nič iné jej v momentálnej situácii neostávalo.

Anabela si uvedomila, že ju Ušiak prekabátil a jej city nebudú nikdy opätované, a že mobil mať nebude, zato dlhy áno.


THUG LIFE.

© foto Vanda Mesiariková

pondelok 18. apríla 2016

33. Vezmem ťa tam & tam

Jedna druhú vezme niekam (podľa fantázie) a sprevádza, ukazuje, upozorňuje na miesta, či situácie.

TÁŇA:

Vezmem ťa k sebe domov, milá. Dlho si nebola v Bratislave. Posadím ťa do kuchyne a môžme si vzájomne kontrolovať hlavy, či náhodou nemáme vši. Budem sa sťahovať, čiže prídeš do nového bytu. Bude to fasa, lebo byt je lokalizovaný presne nad Viechu, kde sa v lete úplne mega sedí. Vieš sama. Dornfeldrík, Saviňónek, brusčeta a tak. Porozprávam čo a ako, uvarím kávu a na okne si možno dáme aj cigu. Navlečené budeš mať voňavé periny a navarené svoje vegánske jídlo. V sobotu pôjdeme na Mildu. Postavili tam také malé pódium, minulú sobotu tam bol prvý koncert, no nebola som účastná. Dáme si šiltovky, riflové kraťase a letný spritzík. Sadneme si do tieňa a budeme pozorovať miestnych štamgastov. Voňať to tam bude po kvetinách. Mohol by to byť pekný letný prázdninový víkend. Zašli by sme aj na Delfín alebo niekde k jazeru a megerili sa na slnku. Ó. Mohli by sme dať piknik v jednom tajnom lese pri vode. Jazero, sezóna a ono je prázdne. Takmer nik o ňom nevie. Vietor v osikách, vôňa borovíc, hotová Dalmácia.  Ale predtým dáme tú Miletičku. Muži budú hovoriť o tom ako neradi nosia dáždnik, pretože majú o starosť viac a ženy zasa odprezentujú pestrú škálu zlacnených výrobkov v hypermarketoch. Po dvoch spritzíkoch sa nám už bude motať hlava a tak ako na výške si pôjdeme dať poobedný napík. Tentokrát si nenastavíš budík na 20 minút, pretože ťa dopredu upozorním, že ak tak urobíš, zabijem ťa bodákom. Zaspávame pri otvorenom okne, dve mačičky vedľa seba. Prebudíš sa, budeš rozprávať niečo o Lovinobani, maminej záhrade, pražských mužoch a ja budem variť druhú kávu a chystať sa na večer. 


RADKA:



Milá Táňa,

najradšej by som ťa vzala škôlkarsky za ruku a viedla hustým lesom, kde sa úlomky svetla lámu na chrbtoch papradí. Prešli by sme ním bez najmenšieho zaváhania a na jeho konci by nás čakalo auto. To, ktoré poznáš. Viem, že to nie je veľmi ekologické, ale rada by som ťa previezla cez kopce a dediny počas letného dňa. Ty by si kričala z okna a odrazu by za jedným z tých kopcov bolo Baltské more. Vietor by bol silnejší než naše predsavzatia a pláž prázdnejšia než naše poháre od vína. Prešli by sme z Gdaňska do Sopotu, zo Sopotu najtajnejšou skratkou do Lisabonu. Odfotila by som ťa pri soche Ježiša a predstavovali by sme si, že to je ten z Rio de Janeiro, a že Ponte 25 de Abril je vlastne Golden Gate Bridge, a že my dve už dávno nie sme súčasťou bájnej Európy. Caipirinha. Jedna, dve, tri. Vlny väčšie ako moja hlava. Bica, presne taká akú pil aj Pessoa. Obsadili by sme mu stôl a len potajme dúfali, že by sa mu v Le Fontainas páčilo. Ja by som ti objednala Vedett blanche a sledovala, či ti chutí. Ty by si fajčila Tigry. Zase sme v lete.

***


Ukážem ti vnútroblok a povozím na šlapadle (spisovne vodnom bicykli) po Vltave. Všetko si posunkami povieme a zaspíme v jednej posteli.

© Foto Vanda Mesiariková

pondelok 11. apríla 2016

32. Veľké neznáme končatiny. Esej.


Esej, v ktorej sa autorka zaoberá otázkou: Nakoľko naše pocity (de)formujú realitu a akým spôsobom realitu vnímame prostredníctvom pocitov? Vychádza pritom z myšlienky od Fernanda Pessoa: 


"Poněvadž nic nebereme vážně a ani nesoudíme, že bychom si mohli být jistí jinou realitou než našimi pocity, uchylujeme se k nim a zkoumáme je jako velké neznáme končetiny."




RADKA:



Pocit ako abstraktný obraz reality.

Veta typu „Nemám z toho dobrý pocit...“,vedie väčšinou k tušeniu nezdarného konca danej situácie. Nezdarného pre mňa. Vychádzam z toho, že akonáhle sa objaví tento nedobrý pocit (ktorý je však takmer nemožné priamo definovať), tak daná situácia nemôže dopadnúť tak, ako by som si predstavovala. Intuitívne „nazerám“ do budúcnosti a na základe onoho pocitu viem určiť ako bude realita vyzerať. Vcelku paradoxne to však nejde aplikovať v priebehu t.j. v momente, keď sa zjaví pocit (či pocity) ho neviem overiť, či je správny, a tak musím čakať kým ho môžem potvrdiť alebo vyvrátiť.

Otázkou je, či pocity musia prechádzať validáciou, aby boli platné. „Nemusia,“ odpoviem si sama podľa slušnej výchovy, ktorej sa mi dostalo za mladi. Pýtam sa zdvorilostne znovu: „Prečo ich potom nenecháme len tak, ale podrobujeme ich neustálym analýzam, ktoré v konečnom dôsledku nemusia viesť nikam (česť výnimkám)?“

Keď si osvojím „Pessoovu terminológiu“, tak pocity sú naše končatiny, ktoré však vyrastajú na podivných miestach tela v neurčitom čase. Z nich potom rastú ďalšie a ďalšie a nakoniec, pri pohľade do zrkadla, zistíme, že máme tisíce rúk, ktoré však nedokážu nič uchopiť a milióny nôh, ktoré nevedia spraviť krok. Pestujeme si ich ako domácich maznáčikov, aj keď nimi opovrhujeme alebo nás desia.

Sledujem kvetiny na parapete a dúfam, že nezahynú.


TÁŇA:

Pisateľ využíva svoje vnútro. 

a) 
- Tam ten kopec v diaľke. Vzdušná vzdialenosť asi 6 km.
- Padanie kvapiek dažďa z listov na zem.
- Vzduch je vlhký a vonia ako hlina.

b)
- Chuť púpavového medu.
- Došlapnutie bosou nohou na sklo.
- Syntéza slnečných lúčov na mojej pokožke.
- Kŕč v lýtku.

c)
- Balansovanie na lane zavesenom nad riekou.
- Ležanie v tráve, na lúke, na Slovensku, v Európe, na planéte Zem.
- Bolesť žlčníka, ktorá sa nedá nijako ovládať.

d)
- Indické kari v mojom žalúdku takmer necítiť.
- Počas nádchy sa mi ťažšie dýcha.
- Krvný obeh si uvedomujem len vtedy, keď mi berú krv a keď sa         pozriem na svoje žily. 
- Vylučovanie je vo väčšine pravidelné.
- Sexuálne aktívna? Áno.
- Na konci dňa cítim najmä chodidlá.

Kto mi potvrdí, či je môj pocit správny? Čo ak to jablko vôbec nie je červené? Prečo sa tá farba vôbec volá červená? Čo ak stúpnutie na črepinu nie je bolesťou ale slasťou? Kto to celé vymyslel? Kto vytvoril základnú tabuľku druhov pocitov, ktoré rozoberám v úvodnej časti tohto textu?  A prečo je poruchou vnímania ilúzia alebo halucinácia? Prečo občas pociťujem nostalgiu? A čo je potom vlastne fantázia a synestézia? Prečo má človek potrebu sa škatuľkovať a okliešťovať nejakým psychologickým delením? Myslíme si, že na základe rozdelenia pocitov pochopíme samých seba?

Dobrý deň, ja som cholerik. Dnes som depresívna. Mám pocit, že sa stane niečo zlé. Cítim sa divne. Vidíš tú farbu? Je sivá. Nie, nie je sivá, je modrá. Každý človek vníma predmety inak. To, čo sa niekomu JAVÍ príjemné, sa inému ZDÁ nechutné, nepekné, škaredé. Sme "otrokmi pocitov"?

Ráno vstanem (vstávam naozaj? čo ak som bola hore počas spánku?), je ráno, svieti slnko, je teplo, v električke je smrad, v práci vkuse  niekto rozpráva, pocit ticha chýba, obed je presolený, načapovala pod rysku, som unavená, bolia ma kríže, smejem sa na vtipe, opájam sa vínom, nesiem ťažký nákup, hľadím na ľudí a oni hľadia na mňa, čítam knihu, ktorá sa mi páči, ponáram sa do vody a plávam až ku dnu. Furt nejaký pocit. Zastavte to niekto! Halucinácia a ilúzia vítaná. A nie sú to tiež len zdeformované pocity? 

Horný podnetový prah pociťovania? Veď to znie ako definícia nejakého fyzikálneho vzorca. s = v x t 
Zmyslové analyzátory a katalyzátory. Vidím vodopády Iguazú na kachličke na hajzli v reštike a mám pocit sviežosti a exotickosti. Tie isté vodopády vidí Argentínec, ktorý pracuje ako vyberač vstupného v národnom parku a každé ráno si radšej otočí stoličku k monitoru, pretože sa mu už po dvadsiatichpiatich rokoch pohľad na ne zunoval. Čiže pocit je veľmi individuálny a diskutabilný pojem. Ja mám pocit, že prší a ty máš pocit, že poprchá. Poď, schováme sa pod  spoločný dáždnik menom CNS. Povedz, akej je farby?


pondelok 4. apríla 2016

31. Ako som svoju literárnu postavu prinútila piť.

"No a Goethe?  Myslíte, že sa mu nechcelo piť? Samozrejme, že chcelo. A aby sa neprepil, nútil piť svojich literárnych hrdinov. Napríklad Faust - kto tam nepije? Faust pije a mladne, Siebel pije a otravuje Fausta, Mefisto pitie aspoň predstiera..." 

Venedikt Jerofejev


Dva príbehy v jednom.

Príbeh o tom ako sa autor pokúša prinútiť svoju postavu piť alkohol namiesto neho. Zahrnúť príbeh autora a jeho spôsobu uvažovania + samotný príbeh, ktorý spisovateľ vytvára.

RADKA:



Vyhýbam sa miestam, kde sa predáva alkohol, ale poviem vám, že je to náročný, ba priam nadľudský výkon! Dopredu si musím premyslieť svoju trasu pred tým ako sa niekam vydám, aby som vedela okolo akých miest budem prechádzať a kam sa mám na ulici pozerať, aby som pohľadom nezavadila o pohostinstvo, obchod alebo vináreň. Takže musím zakaždým vedieť odkiaľ a kam idem.

Keď kráčam po ulici, dívam sa najčastejšie do zeme a myslím na svoje utrpenie. Občas sa snažím premýšľať aj nad inými vecami, ale nakoniec skončím aj tak pri sebe.

Ivanova medvedia hlava pritakáva.

Odkedy sa však vyhýbam týmto zákerným miestam, tak so mnou nie je žiadna zábava. Presúvam sa z bodu A do bodu B a sem tam s niekým konverzujem. Čím ďalej tým menej lebo sa bojím, že ma niekto bude chcieť zavolať na pol deci, dve deci, či nebodaj päť deci instantnej radosti. Ja to budem musieť samozrejme odmietnuť hoci by som najradšej bez slova prikývla. Ušila som si na seba vtáčiu búdku a teraz nesmiem poľaviť. Ide o dobrú vec (i keď svetový mier to veru nie je)!

Najšťastnejšia som, keď nikam ísť nemusím. Dlho spím a chodím celý deň po byte v pyžame. Ideálne v lete, keď je teplo, a tak aj toho pyžama je menej. Menej je niekedy viac, hovorieva sa. V také dni len jem a píšem. Dokončujem svoj piaty román. Vlastne nedokončujem, ale chcela by som. Už pár mesiacov sa neviem pohnúť z miesta. Hlavná hrdinka, Brigita, totiž tvrdohlavo odmieta priložiť k svojim perám pohárik a vypiť ho až do dna. Hľadám metódy ako ju presvedčiť o tom, že ja som tvorca jej príbehu, a tak najlepšie viem, že je skutočne nutné, aby ma počúvla. Niekedy sa stane, že som už nesmierne blízko k tomu, aby som ju presvedčila a práve vtedy, ako naschvál, sa v texte objaví škriatok, ktorý to celé pokazí.

Brigita sedela v kúte zafajčenej kaviarne. Vedela, že čas už nevráti a tak skončí ako špindíra, stará dievka žijúca s dvanástimi opicami v malej králičej nore, kdesi v Mauretánii. Bolo jej zle z osudu, ktorý na ňu striehne pri dverách. Pravou rukou zamávala na čašníka, aby jej doniesol nápoj. Priesvitná tekutina v sklenenom pohári odrážala svetelné lúče, ktoré sa predierali dymom. Brigita uchopila pohár pevne do ruky a onu vzácnu tekutinu ovoňala. Povzdychla si. Kraj pohára pomaly približovala k svojim perám. Zavrela oči a tekutinu si vychrstla do tváre.

Vidíte to? Už to skoro bolo v nej! Ale nie, ona vzdoruje! Ona sa jednoducho odmieta podriadiť a pochopiť, že ja viem najlepšie, čo je pre ňu dobré, že sa jej len snažím pomôcť, aby zabudla na svoje starosti a uvoľnila sa. Chcem z nej vytvoriť spoločenskú bytosť, ktorá nenechá nikoho chladným (vo všetkých možných významoch). Chcem, aby sa vzoprela svojej predestinácii a vyvraždila všetkých dvanásť opíc, rovnako ako chcem, aby sa pravidelne umývala a mala aspoň trochu roztopašnej radosti zo svojho bytia!


Ivanova medvedia hlava pritakáva.


TÁŇA:


Donúť svoju literárnu postavu piť.


Ja ju nútiť nijak nemusím. Ona pije. Vždy totiž obdivovala malé putyčky, krčmičky, viešky, pivárničky a ich mikrosvety. Nespočetné množstvo osudov, ktoré sa dajú pozorovať. Nešlo jej ani tak o ten chlast ako o pocit a daný genius loci. Malé society sediace na drevených laviciach, na vyhriatých vankúšikoch. s vlastnými kríglami a sprostými rečami. So svetmi, do ktorých sa človek za normálnych okolností nedostane, neprenikne do nich. So spôsobmi, s ktorými sa len tak nestretne. Jedine, že by bol jedným z nich. A to sa jej ešte nepodarilo.

Na letných záhradach, počas dní voľna sa ťažko odoláva. V tomto príbehu som tou literárnou postavou ja sama. Nerada popíjam cez deň. Všetky neduhy začínam provozovať večer, po západe slnka. Ciga, víno, viac cíg, viac vína, smiechy, rehoty, nekonečné rozhovory. Áno, som hedonistka a milujem sa za to. Momentálne. Neviem si svoj život predstaviť v askéze, plný odopierania a pôžitkov, hoci si nemyslím, že je to zlé, poburujúce a nezmyselné. Ale som opak. Ja z ľudí rada nasávam energiu. Aj keď si za automatmi nadávajú do píč a kokotov. A rada pri tom nasávam aj sama. Po troškách. Tak ako takmer každý. Samozrejme s mierou. Fascinujú ma iné rodiny, iné svety, iné osudy, iné pohľady na život.

Rada by som sa rozpísala, no dnešný pracovný deň som ukončila vo Funuse, momentálne sedím v meste a vyrážam do Fugy na koncert mojich kamošov. Veľrybky. Najkrajší sú vo Vanese. Nestíham. Pondelňajšie popoludnia si tradične odsedím doma za compom a píšem. Áno, občas si k tomu dám aj pohár vína, pretože z nejakých (ne)pochopiteľných dôvodov to vtedy ide lepšie. Dnešný príspevok teda pomaly ukončujem. Ako tradičný pijan, ktorý dá prednosť poháriku ako ťukaniu si do kompu v palacinkárni (cinkárni). Dnes to nebude Gabika, ktorá má rada sekt, nebude to ani Milan, ktorý nepohrdne vodkou s džúsom v krčme Galaxia, Ivana a Petra nad lattéčkom a Baileyskom a sprostými rečami to tiež nebude. Dnes to budem ja a len ja.

Do scinknutia, priatelia!

© foto Vanda Mesiariková

pondelok 21. marca 2016

30. Matka dcére: "Jak hnoj vyzeráš." (Poviedočka)

RADKA:

Estera sa obliekla rýchlejšie a tajomnejšie ako kedykoľvek predtým. Zakričala na mamu len rýchle „ahoj“ a zabuchla za sebou dvere. Keď vyšla z vchodu, zastala a pozrela sa smerom k nebu alebo skôr k oknu ich bytu, či si tam drahá pani matka nebude užívať chvíľku nikotínového opojenia. Nebolo tomu tak. Estera si celkom vydýchla lebo ak by tomu bolo práve naopak, pani matka by zrejme vyskočila z piateho poschodia, aby ju mohla prizabiť. Estera dobre vedela, že robí niečo, čo by nemala, ale momentálna dávka odhodlania bola silnejšia, než povedomie o tom, čo sa smie a čo nie v ich domácnosti.

Žili spolu už takmer 43 rokov, z čoho vyplýva, že sa vzájomne poznali takmer dokonalo. Estera celý svoj doterajší život snívala, že niekedy príde tá správna chvíľa, keď bude môcť vyviesť niečo veľkolepé. Onen deň nastal v utorok 18. mája, čiže dnes. Slnko svietilo tak silno, že Estera musela žmúriť svoje zakrpatené očiská a ísť po ulici len po čuchu. Nahlas sa smiala. Pripadala si ako psík, po ktorom celý život túžila (takmer rovnako ako po tom, že niečo vyvedie).

Zhlboka vdychovala vône mesta a predstavovala si tváre ľudí, ktorí okolo nej prechádzali. Veľmi sa tešila z tohto dňa, dokonca mala pocit, že je to najlepší deň v jej živote. Keď zašla za roh, kde protiľahlá budova bránila slnku v tom, aby ju naďalej oslepovalo, otvorila oči a rozhliadla sa okolo seba. Zdalo sa jej, že sa všetko naokolo cez noc zmenilo. Vyšla radšej z tieňa, aby mohla byť aspoň chvíľku (so) svojim psíkom. Opatrne našľapovala a pomaly robila jeden krok za druhým. Dokopy ich spravila asi sedem. Pri tom poslednom sa potkla a dopadla na chodník. Tento pád mal za následok vybitie jedného z posledných zubov ukotvených v Esterinej ústnej dutine. Estera ho opatrne zdvihla zo zeme a očistila o svadobné šaty pani matky, ktoré mala na sebe. Šaty už neboli ani zďaleka tak biele ako pred 43 rokmi. K zažltnutým škvrnám sa pridali teraz aj krvavé stopy vedúce ku strate múdrosti v podobe vylomenej osmičky.

Pomaličky zo zeme vstala aj, pádom otrasená, Estera. Zvyšky svojej DNA, v slinách a krvi, si utrela do rukáva ľavej ruky. V tej pravej zvierala pevne kus seba. Rezkým krokom pokračovala ďalej vo svojej ceste, ale tentokrát, už poučená a životom skúsená, oči nezatvárala úplne nadoraz, ale ponechávala si malú škáročku, cez ktorú videla aspoň kúsok zo sveta. Takto prešla tri a pol krát okolo bloku. Vyčerpane si sadla na trávu, aby si mohla nariasiť sukňu. Vedela, že má ešte kus cesty pred sebou, a tak sa jej malý odpočinok zdal ako najlepšie možné riešenie. Plynulým pohybom prešla do polohy horizontálnej. Po závoji jej behali mravce. Krátko ich sledovala. Vyzeralo to, ako by niekto vysypal zrniečka maku na oblohu. Chcela ich spočítať, všetky do jedného. Estera pri tejto bohumilej činnosti zaspala. Zobudila sa práve vo chvíli, keď jej neznámy pouličný pes ocikal nohu. Slnko už dávno nesvietilo, ale Estera sa nehnevala. Ani len na toho psa. Závoj hodila za hlavu a vyrazila dokončiť poslednú časť jej okruhu slobody.

Pozvolne sa presunula pred vchod. Pozrela sa hore, do okna. Pani matka náruživo hltala obláčiky dymu a keď zbadala Esteru hodila cigaretu na zem a zmizla. Estera zostala nepohnuto stáť na mieste. Nedýchala. Pani matka sa v momente vrátila späť do okna a z plného hrdla začala vykrikovať na Esteru. Slovo „hnoj“ v súvislosti s jej osobou, zopakovala asi miliónkrát. V rukách držala vedro s vodou, ktoré vyliala priamo na Esteru. Tá sledovala z podhľadu ako to dopadne. Kvapky sa jej roztrieštili na tvári. Trvalo len chvíľu, ale Estere sa to zdalo ako večnosť. Pani matka prudko zabuchla okno a vytratila sa z dohľadu. Estera stála pred vchodom ako zmoknuté kura. Odrazu to nebol najlepší deň života. Napriek tomu, že sa jej chcelo plakať, nahlas zdravila susedov, tak ako bola zvyknutá. Oni ju, ako vždy, slušne odzdravili naspäť. To bolo všetko, čo pre ňu urobili, dvere si musela otvoriť sama.


TÁŇA:


Brávala som jej podprsenky. Vždy ich mala úhľadne uložené v skrini. Skrátila som si ramienka a narazila som si ju na prsia, teda vlastne na bradavky. Vyzerala som komicky. Ale verila som si. Na tričku nápis 1989, od číňanov ale rok môjho narodenia. Nevedela som ako na to. Vošla som do drogošky a prezerala si sortiment, v ktorom som sa i tak nevyznala. Predavačka si musela myslieť, že mám v tej podprde narvané minimálne štyri deo spreje. Dosť dlho som si na tento deň šetrila. Spravím si radosť. Prvá bola "špirála", to je jasné, nasledoval lesk na pery, ceruzka na oči, červený lak, ružový rúž a modré očné tiene. Zaplatila som a odišla. Zavretá vo svojej svätyni som všetko porozbalovala, pred zrkadlom si vytlačila ešte posledné zbytky "pupákov" a začala vrstvu po vrstve nanášať tieto čarovné farbičky. Po dokončení make-upu hodného v tej dobe minimálne Kvety z telerána som si pobalila veci a rozhodla sa ísť von. Stretko bolo za gymplom. Ibaže, čo sa nestalo. Otvárala som vchodové dvere a v tom som ju stretla. Že či som vyžehlila. Áno. Potom stíchla, vlepila mi facku (pred panelákom), uprene na mňa hľadela a chrsla mi do ksichtu: "Ako hnoj vyzeráš!" Jediný, kto tu vyzerá ako hnoj si ty, milá mama. Vždy keď sa tackáš zo strany na stranu a ja ťa vidím z okna, pretože vyčkávam, kedy sa konečne vrátiš a budeš mi venovať aspoň pol hodinu svojho dňa. Síce ma zbuzeruješ za všetko, čo sa dá ale budeš so mnou. Blízko mňa. Mala si ma namachliť ty, keď si taká múdra. Že zaracha. Za toto? A čo ešte? To má byť trest? Upratovať, umývať riady, vysávať? Veď to robím nonstop! Si pekná krava! Beriem si veci a odchádzam k otcovi, ten ma určite pochopí.

© foto Vanda Mesiariková

pondelok 14. marca 2016

29. Fiktívna anketa na tému : Kaufland.

RADKA:


Kde najradšej trávite dovolenku?

KATARÍNA, 22 rokov, študentka:  V podstate kdekoľvek, kde si môžem na chvíľu oddýchnuť od ruchu mesta.

VIKTOR, 28 rokov, account manager:  Pravidelne chodievame s manželkou na Madeiru a zakaždým si prejdeme celý ostrov. Jednotlivé časti ostrova sú tak odlišné, že tam človek môže zažiť všetky ročné obdobia vo veľmi krátkom čase.

MILAN, 40 rokov, stolár: Najradšej na našej chatičke v Slovenskom raji, tam je to najkrajšie.

SABINA, 25 rokov, ekonómka: Asi v Bibione. Je to blízko, krásne veľké pláže,  zábava. Aj to more býva teplé. Nech je už leto J

VIERA, 58 rokov, invalidná dôchodkyňa: V Kauflande! Radšej ako v Liberlande!


TÁŇA:

Prosím vás mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?

"Chodťe s tým do riti, nemáte čo robiť? Otravovať dôchodcov, si myslíte, že ja nemám nič na práci?! Len za to, že som dôchodca? Ráno na poštu, potom do lekárne, po mäso, za telefón zaplatiť, po zeleninu, do nemocnice, po knedlu..."

Prosím vás mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?

"Ale pravdááá, moja, čo by vás zaujímalo?"

Ako často nakupujete v K***lande?

"Môj Ferko pred rokom zomrel, odtedy som tu každý deň, len tak sa prechádzam, občas dakoho stretnem, semtam aj nakúpim."

Koľko míňate na nákup?

"Majland."

Čo najlepšie ste si z K***landu odniesli?

"Písmo, moja a za sedem euro."

Koľko času denne trávite v K***lande?

"Tak doobedie asi."

Prosím vás mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?

"Mohol. Ale najskôr mi vysvetlite toho Kotlebu a toho bazmeka Bugára. A všetkých. Istotne vás sem nasadili oni, aby ste zisťovali od ľudí ich názor. Pred potravinami, no maaaaarha. Koľko ľudí denne vám na tieto kokotiny odpovedá? 30? Či ste platená od hodiny? Koľko vám tí papaláši dávajú?" (Odplul si na zem)

Prosím vás mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?

"Viem presne na čo sa ma opýtate, takých ako ste vy tu behá každý deň zo päť. Tak počúvajte, nech to máme rýchlo za sebou. Ale ešte predtým, než začnem, nájdite si preboha normálnu prácu, toto vás zabije. Tak. Nakupujem tu iba preto, že som tu raz stretol Meliška. V košíku mal keksy a viete čo. Aj kofolu a borovičku, aj zavináče aj feferóny. Trávim tu denne tak 5 minút, kedy si kúpim to lacné francúzske víno a cigarety a pálim odtiaľto kadeľahšie. Pff. Že verejný priestor. Nič pre mňa. To najlepšie, čo som si odtiaľto odniesol bol pohľad na grcajúcu "dámu" na hajzloch. Fakt krása. Možno sa tu dejú dobré párty, no ja sa ich zo zásady nezúčastňujem. Myslím, že som odpovedal na všetko. Pekný deň, slečna."

Prosím vás mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?

"Áno, ak budem vedieť."

Ako často nakupujete v K***lande?

"Raz do týždňa, keď robím taký väčší nákup."

Koľko míňate na nákup?

"Tak štyridsať eur tu nechám."

Čo najlepšie ste si z K***landu odniesli?

"Raz si spomínam na taký fajn koňak, na značku si už nepamätám a potom také piškóty v niečom máčané, tie odvtedy nedostali."

Koľko času denne trávite v K***lande?

"Asi hodinku."

Ďakujem za váš čas.


Prosím vás mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?

Nie.

© foto Vanda Mesiariková

pondelok 7. marca 2016

28. "Toho roku tuhšie rozváňajú agáty, veď nás vôňa skoro zadusí, povedal ktosi vo dvore, keď sedeli v teplom júnovom večere na podstení."


Rozpracuj úryvok z knihy Sedem sŕdc Jozefa Cígera Hronského. Ľubovoľne.

TÁŇA: 

Rozpoviem vám príbeh o jednej zvláštnej rodine, ktorá na lazoch smerom od Zvolena do kopcov hore si nažívala. 

Mila práve zvesila prádlo. Len biele, že aby jej ho slnko vytiahlo. Ľanový povraz mala natiahnutý medzi dvoma orechmi. Jonatán sa práve vrátil s ošatkou divých bylín a pohárom černíc, Beta a Juro sa džgali červenými ríbezlami tak, že aj ich hlavy boli celé červené. Zora čistila a krájala zemiaky, Eva prášila periny von oknom a nechala ich prevesené, položila na ne malé nemluvňa a šteklila ho páperkom, ktoré z duchny trčalo. To sa smialo a v očiach mu bolo listy popínavého viniču vidno. Martin chystal oheň, na ktorom Zora upečie večeru. Sedem sŕdc a jedno nemluvňa. Osem sŕdc teda žilo v tom dome na kopčeku.

Nepracovali. Chovali včely, sliepky a iné domáce zvieratá, konzervovali to, čo ponachádzali v lese, byliny sušili a každú sobotu chodievala Mila s Jonatánom (milenci to boli, dvoch ľudí tak nežne sa k sebe správať som jakživ nevidel) veci popredať do Zvolena na trh (cestou poza bučky samozrejme). Martin chodieval zase každý deň na sedem hodín do lesa, za sedem stromov a sedem špicatých skál si porozjímať. A nemyslel na nič. Eva bola až príliš upätá a k umeniu života len pomaly prichádzala. Pomaly, no nie sama. S nimi.

Večer keď deti pospali si posadali na kožušiny na podstienok a dlho do noci debatovali. A voľaké čudné byliny fajčili. Stará Kmotríková vravela, že na sto krokov od chalupy cítila voľajaký divný puch.  Toho roku tuhšie rozváňajú agáty, veď nás vôňa skoro zadusí. Lež toto agátové kvety asi neboli. Častokrát bolo počuť aj tichý spev, neraz som ich aj tancovať videl, keď som išiel okolo. Všetko sa dialo v čistej počestnosti (počastnosti), to musím veru poznamenať. 

Pri pochôdzkach som ich stretal aj v lese, deti tam mali skrýše, kde sa hrávali celé dni. Vždy slušne pozdravili. Martin a Jonatán ma mnohému naučili, s Jonatánom som si zahral na vlastnej píšťalke z liesky, ktorú mi ukázal ako treba vystúhati i s Martinom sme zase okúsili blen čierny, kedy som sa dobrých pár hodín domov nevracal a videl tie najmagickejšie obrazce, v ktorých často divé jelene sa v odchodných farbách vyskytovali. Osudzujem teda, že to boli muži umní a vzdelaní. 

O ženách zase len toľko možno povedať, že každú jednu činnosť s veľkou pokorou robili. Veci jemne do rúk brali, do ničoho sa príliš nehrnuli a všetko, čoho sa dotkli sa zrazu v predmet plný čara a príťažlivého pôsobenia premenilo. Či už vence z lúčnych kvetov pre svoje zlaté vlasy vili, či čaj repíkový na ohni pripravovali, či deti svoje kŕmili. 

Umní muži, ženy s gráciou a deti s takou obrazotvornosťou a vzletom ako u máloktorého fafrnka sa vidí. To nemohlo zlo privodiť.

Dole v dedine z nich mali ľudia vždy strach. Nezdravili sa im, vraj ich domec je magickou pavučinou opradený. Ďeťom sa zakazovali s Betou a Jurom hrať. Čiže po ruke mali títo malí pacholkovia vždy len dospelých, zvieratá a les. No a keď sa chcú báť dole v dedine a druhých súdiť, nech si mnietia koľko len chcú. Ja, rozprávač, si s úľubou zájdem na blen a riadny agátový vánok. Čiže toľko o týchto ôsmych srdciach vám viem preriecť. Kto by veľkou túhou zoznámiť sa s nimi horel, nech osloví mňa, Jozefa, predavača talizmanov v sobotu vo Zvolene. Avšak keď bez Valérie budem.

RADKA:

„To bude srandovná príčina smrti“, prehodil žoviálne počas vyfukovania dymu z cigaretle ujo Andrej a oči mu svietili ako malému chlapcovi, ktorý povedal nahlas neslušné slovo. Všetci sa zo slušnosti zasmiali, ale nikto si v skutočnosti nedokázal predstaviť, že by mohol vypuknúť voňavý mor, ktorý by ich jedného po druhom sklátil. Bolo to pre nich veľké scifi. Nevenovali tomu už viac pozornosť a zhlboka dýchali omamnú vôňu, ktorá pozvoľna opantávala ich zmysly.

Okrem toho pôsobila aj ako afrodiziakum, čo nikto z prítomných nebol schopný postrehnúť. Erotika im bola cudzia, rovnako aj city a intelekt. Dokonca ani tetka Božidara sa nepozastavila nad svojimi myšlienkami, prevrhnúť stôl, hodiť sa do náruče oproti sediacej Žofii a oblizovať jej krk. Odrazu boli všetky dotyky vo vzduchu intenzívnejšie, než kedykoľvek predtým. Malé elektrické výboje sa najlepšie dali vypozorovať v tme. Táto podivná partička hypochonderov dokázala presedieť na podstení celé dni i noci. Z času na čas ich navštevoval mýval, šakal, či dve malé líšky, ktoré sa nechali s radosťou obchytkávať mastnými rukami od kuracích stehienok.

Oni narozdiel od hypochonderov (a vcelku paradoxne) vetrili vo vzduchu koniec existencie, preto sa k nim každým večerom, približovali viac a viac. Chceli sa im aspoň na chvíľu podobať. V tichosti, so zatajeným dychom, sledovali iskrenie, gestá a pohyby. Pokúšali sa to všetko zapamätať a následne pokladať za vlastné.


Hypochonderi nedožili rána. Dýchali príliš hlboko a mysleli príliš plytko. Mýval, šakal a dve malé líšky odniesli ich telá do lesa a posadali si na ich miesta. Všetko, čo sa naučili, nacvičili, si mohli teraz vyskúšať naozaj. Mýval fajčil cigaretle, líšky sa oblizovali a šakal predstieral, že sa v tejto spoločnosti dobre baví. Všetko bolo tak, ako má byť, ale pokojne a bez hanby, aj naopak.   



© foto Vanda Mesiariková