pondelok 7. marca 2016

28. "Toho roku tuhšie rozváňajú agáty, veď nás vôňa skoro zadusí, povedal ktosi vo dvore, keď sedeli v teplom júnovom večere na podstení."


Rozpracuj úryvok z knihy Sedem sŕdc Jozefa Cígera Hronského. Ľubovoľne.

TÁŇA: 

Rozpoviem vám príbeh o jednej zvláštnej rodine, ktorá na lazoch smerom od Zvolena do kopcov hore si nažívala. 

Mila práve zvesila prádlo. Len biele, že aby jej ho slnko vytiahlo. Ľanový povraz mala natiahnutý medzi dvoma orechmi. Jonatán sa práve vrátil s ošatkou divých bylín a pohárom černíc, Beta a Juro sa džgali červenými ríbezlami tak, že aj ich hlavy boli celé červené. Zora čistila a krájala zemiaky, Eva prášila periny von oknom a nechala ich prevesené, položila na ne malé nemluvňa a šteklila ho páperkom, ktoré z duchny trčalo. To sa smialo a v očiach mu bolo listy popínavého viniču vidno. Martin chystal oheň, na ktorom Zora upečie večeru. Sedem sŕdc a jedno nemluvňa. Osem sŕdc teda žilo v tom dome na kopčeku.

Nepracovali. Chovali včely, sliepky a iné domáce zvieratá, konzervovali to, čo ponachádzali v lese, byliny sušili a každú sobotu chodievala Mila s Jonatánom (milenci to boli, dvoch ľudí tak nežne sa k sebe správať som jakživ nevidel) veci popredať do Zvolena na trh (cestou poza bučky samozrejme). Martin chodieval zase každý deň na sedem hodín do lesa, za sedem stromov a sedem špicatých skál si porozjímať. A nemyslel na nič. Eva bola až príliš upätá a k umeniu života len pomaly prichádzala. Pomaly, no nie sama. S nimi.

Večer keď deti pospali si posadali na kožušiny na podstienok a dlho do noci debatovali. A voľaké čudné byliny fajčili. Stará Kmotríková vravela, že na sto krokov od chalupy cítila voľajaký divný puch.  Toho roku tuhšie rozváňajú agáty, veď nás vôňa skoro zadusí. Lež toto agátové kvety asi neboli. Častokrát bolo počuť aj tichý spev, neraz som ich aj tancovať videl, keď som išiel okolo. Všetko sa dialo v čistej počestnosti (počastnosti), to musím veru poznamenať. 

Pri pochôdzkach som ich stretal aj v lese, deti tam mali skrýše, kde sa hrávali celé dni. Vždy slušne pozdravili. Martin a Jonatán ma mnohému naučili, s Jonatánom som si zahral na vlastnej píšťalke z liesky, ktorú mi ukázal ako treba vystúhati i s Martinom sme zase okúsili blen čierny, kedy som sa dobrých pár hodín domov nevracal a videl tie najmagickejšie obrazce, v ktorých často divé jelene sa v odchodných farbách vyskytovali. Osudzujem teda, že to boli muži umní a vzdelaní. 

O ženách zase len toľko možno povedať, že každú jednu činnosť s veľkou pokorou robili. Veci jemne do rúk brali, do ničoho sa príliš nehrnuli a všetko, čoho sa dotkli sa zrazu v predmet plný čara a príťažlivého pôsobenia premenilo. Či už vence z lúčnych kvetov pre svoje zlaté vlasy vili, či čaj repíkový na ohni pripravovali, či deti svoje kŕmili. 

Umní muži, ženy s gráciou a deti s takou obrazotvornosťou a vzletom ako u máloktorého fafrnka sa vidí. To nemohlo zlo privodiť.

Dole v dedine z nich mali ľudia vždy strach. Nezdravili sa im, vraj ich domec je magickou pavučinou opradený. Ďeťom sa zakazovali s Betou a Jurom hrať. Čiže po ruke mali títo malí pacholkovia vždy len dospelých, zvieratá a les. No a keď sa chcú báť dole v dedine a druhých súdiť, nech si mnietia koľko len chcú. Ja, rozprávač, si s úľubou zájdem na blen a riadny agátový vánok. Čiže toľko o týchto ôsmych srdciach vám viem preriecť. Kto by veľkou túhou zoznámiť sa s nimi horel, nech osloví mňa, Jozefa, predavača talizmanov v sobotu vo Zvolene. Avšak keď bez Valérie budem.

RADKA:

„To bude srandovná príčina smrti“, prehodil žoviálne počas vyfukovania dymu z cigaretle ujo Andrej a oči mu svietili ako malému chlapcovi, ktorý povedal nahlas neslušné slovo. Všetci sa zo slušnosti zasmiali, ale nikto si v skutočnosti nedokázal predstaviť, že by mohol vypuknúť voňavý mor, ktorý by ich jedného po druhom sklátil. Bolo to pre nich veľké scifi. Nevenovali tomu už viac pozornosť a zhlboka dýchali omamnú vôňu, ktorá pozvoľna opantávala ich zmysly.

Okrem toho pôsobila aj ako afrodiziakum, čo nikto z prítomných nebol schopný postrehnúť. Erotika im bola cudzia, rovnako aj city a intelekt. Dokonca ani tetka Božidara sa nepozastavila nad svojimi myšlienkami, prevrhnúť stôl, hodiť sa do náruče oproti sediacej Žofii a oblizovať jej krk. Odrazu boli všetky dotyky vo vzduchu intenzívnejšie, než kedykoľvek predtým. Malé elektrické výboje sa najlepšie dali vypozorovať v tme. Táto podivná partička hypochonderov dokázala presedieť na podstení celé dni i noci. Z času na čas ich navštevoval mýval, šakal, či dve malé líšky, ktoré sa nechali s radosťou obchytkávať mastnými rukami od kuracích stehienok.

Oni narozdiel od hypochonderov (a vcelku paradoxne) vetrili vo vzduchu koniec existencie, preto sa k nim každým večerom, približovali viac a viac. Chceli sa im aspoň na chvíľu podobať. V tichosti, so zatajeným dychom, sledovali iskrenie, gestá a pohyby. Pokúšali sa to všetko zapamätať a následne pokladať za vlastné.


Hypochonderi nedožili rána. Dýchali príliš hlboko a mysleli príliš plytko. Mýval, šakal a dve malé líšky odniesli ich telá do lesa a posadali si na ich miesta. Všetko, čo sa naučili, nacvičili, si mohli teraz vyskúšať naozaj. Mýval fajčil cigaretle, líšky sa oblizovali a šakal predstieral, že sa v tejto spoločnosti dobre baví. Všetko bolo tak, ako má byť, ale pokojne a bez hanby, aj naopak.   



© foto Vanda Mesiariková

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára