RADKA:
Estera sa obliekla rýchlejšie a tajomnejšie
ako kedykoľvek predtým. Zakričala na mamu len rýchle „ahoj“ a zabuchla za
sebou dvere. Keď vyšla z vchodu, zastala a pozrela sa smerom k nebu
alebo skôr k oknu ich bytu, či si tam drahá pani matka nebude užívať
chvíľku nikotínového opojenia. Nebolo tomu tak. Estera si celkom vydýchla lebo
ak by tomu bolo práve naopak, pani matka by zrejme vyskočila z piateho poschodia,
aby ju mohla prizabiť. Estera dobre vedela, že robí niečo, čo by nemala, ale
momentálna dávka odhodlania bola silnejšia, než povedomie o tom, čo sa
smie a čo nie v ich domácnosti.
Žili spolu už takmer 43 rokov, z čoho vyplýva,
že sa vzájomne poznali takmer dokonalo. Estera celý svoj doterajší život
snívala, že niekedy príde tá správna chvíľa, keď bude môcť vyviesť niečo
veľkolepé. Onen deň nastal v utorok 18. mája, čiže dnes. Slnko svietilo
tak silno, že Estera musela žmúriť svoje zakrpatené očiská a ísť po ulici
len po čuchu. Nahlas sa smiala. Pripadala si ako psík, po ktorom celý život
túžila (takmer rovnako ako po tom, že niečo vyvedie).
Zhlboka vdychovala vône mesta a predstavovala
si tváre ľudí, ktorí okolo nej prechádzali. Veľmi sa tešila z tohto dňa,
dokonca mala pocit, že je to najlepší deň v jej živote. Keď zašla za roh,
kde protiľahlá budova bránila slnku v tom, aby ju naďalej oslepovalo,
otvorila oči a rozhliadla sa okolo seba. Zdalo sa jej, že sa všetko
naokolo cez noc zmenilo. Vyšla radšej z tieňa, aby mohla byť aspoň chvíľku
(so) svojim psíkom. Opatrne našľapovala a pomaly robila jeden krok za
druhým. Dokopy ich spravila asi sedem. Pri tom poslednom sa potkla a dopadla
na chodník. Tento pád mal za následok vybitie jedného z posledných zubov
ukotvených v Esterinej ústnej dutine. Estera ho opatrne zdvihla zo zeme a očistila
o svadobné šaty pani matky, ktoré mala na sebe. Šaty už neboli ani zďaleka
tak biele ako pred 43 rokmi. K zažltnutým škvrnám sa pridali teraz aj
krvavé stopy vedúce ku strate múdrosti v podobe vylomenej osmičky.
Pomaličky zo zeme vstala aj, pádom otrasená,
Estera. Zvyšky svojej DNA, v slinách a krvi, si utrela do rukáva
ľavej ruky. V tej pravej zvierala pevne kus seba. Rezkým krokom
pokračovala ďalej vo svojej ceste, ale tentokrát, už poučená a životom skúsená,
oči nezatvárala úplne nadoraz, ale ponechávala si malú škáročku, cez ktorú
videla aspoň kúsok zo sveta. Takto prešla tri a pol krát okolo bloku.
Vyčerpane si sadla na trávu, aby si mohla nariasiť sukňu. Vedela, že má ešte
kus cesty pred sebou, a tak sa jej malý odpočinok zdal ako najlepšie možné
riešenie. Plynulým pohybom prešla do polohy horizontálnej. Po závoji jej behali
mravce. Krátko ich sledovala. Vyzeralo to, ako by niekto vysypal zrniečka maku
na oblohu. Chcela ich spočítať, všetky do jedného. Estera pri tejto bohumilej
činnosti zaspala. Zobudila sa práve vo chvíli, keď jej neznámy pouličný pes
ocikal nohu. Slnko už dávno nesvietilo, ale Estera sa nehnevala. Ani len na
toho psa. Závoj hodila za hlavu a vyrazila dokončiť poslednú časť jej
okruhu slobody.
Pozvolne sa presunula pred vchod. Pozrela sa hore, do okna. Pani matka náruživo hltala obláčiky dymu a keď zbadala Esteru hodila cigaretu na zem a zmizla. Estera zostala nepohnuto stáť na mieste. Nedýchala. Pani matka sa v momente vrátila späť do okna a z plného hrdla začala vykrikovať na Esteru. Slovo „hnoj“ v súvislosti s jej osobou, zopakovala asi miliónkrát. V rukách držala vedro s vodou, ktoré vyliala priamo na Esteru. Tá sledovala z podhľadu ako to dopadne. Kvapky sa jej roztrieštili na tvári. Trvalo len chvíľu, ale Estere sa to zdalo ako večnosť. Pani matka prudko zabuchla okno a vytratila sa z dohľadu. Estera stála pred vchodom ako zmoknuté kura. Odrazu to nebol najlepší deň života. Napriek tomu, že sa jej chcelo plakať, nahlas zdravila susedov, tak ako bola zvyknutá. Oni ju, ako vždy, slušne odzdravili naspäť. To bolo všetko, čo pre ňu urobili, dvere si musela otvoriť sama.
TÁŇA:
Brávala som jej podprsenky. Vždy ich mala úhľadne uložené v skrini. Skrátila som si ramienka a narazila som si ju na prsia, teda vlastne na bradavky. Vyzerala som komicky. Ale verila som si. Na tričku nápis 1989, od číňanov ale rok môjho narodenia. Nevedela som ako na to. Vošla som do drogošky a prezerala si sortiment, v ktorom som sa i tak nevyznala. Predavačka si musela myslieť, že mám v tej podprde narvané minimálne štyri deo spreje. Dosť dlho som si na tento deň šetrila. Spravím si radosť. Prvá bola "špirála", to je jasné, nasledoval lesk na pery, ceruzka na oči, červený lak, ružový rúž a modré očné tiene. Zaplatila som a odišla. Zavretá vo svojej svätyni som všetko porozbalovala, pred zrkadlom si vytlačila ešte posledné zbytky "pupákov" a začala vrstvu po vrstve nanášať tieto čarovné farbičky. Po dokončení make-upu hodného v tej dobe minimálne Kvety z telerána som si pobalila veci a rozhodla sa ísť von. Stretko bolo za gymplom. Ibaže, čo sa nestalo. Otvárala som vchodové dvere a v tom som ju stretla. Že či som vyžehlila. Áno. Potom stíchla, vlepila mi facku (pred panelákom), uprene na mňa hľadela a chrsla mi do ksichtu: "Ako hnoj vyzeráš!" Jediný, kto tu vyzerá ako hnoj si ty, milá mama. Vždy keď sa tackáš zo strany na stranu a ja ťa vidím z okna, pretože vyčkávam, kedy sa konečne vrátiš a budeš mi venovať aspoň pol hodinu svojho dňa. Síce ma zbuzeruješ za všetko, čo sa dá ale budeš so mnou. Blízko mňa. Mala si ma namachliť ty, keď si taká múdra. Že zaracha. Za toto? A čo ešte? To má byť trest? Upratovať, umývať riady, vysávať? Veď to robím nonstop! Si pekná krava! Beriem si veci a odchádzam k otcovi, ten ma určite pochopí.
 |
| © foto Vanda Mesiariková |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára