"No a Goethe? Myslíte, že sa mu nechcelo piť? Samozrejme, že chcelo. A aby sa neprepil, nútil piť svojich literárnych hrdinov. Napríklad Faust - kto tam nepije? Faust pije a mladne, Siebel pije a otravuje Fausta, Mefisto pitie aspoň predstiera..."
Dva príbehy v jednom.
Príbeh o tom ako sa autor pokúša prinútiť svoju postavu piť alkohol namiesto neho. Zahrnúť príbeh autora a jeho spôsobu uvažovania + samotný príbeh, ktorý spisovateľ vytvára.
RADKA:
Vyhýbam sa miestam, kde sa predáva alkohol,
ale poviem vám, že je to náročný, ba priam nadľudský výkon! Dopredu si musím
premyslieť svoju trasu pred tým ako sa niekam vydám, aby som vedela okolo akých
miest budem prechádzať a kam sa mám na ulici pozerať, aby som pohľadom
nezavadila o pohostinstvo, obchod alebo vináreň. Takže musím zakaždým
vedieť odkiaľ a kam idem.
Keď kráčam po ulici, dívam sa najčastejšie do
zeme a myslím na svoje utrpenie. Občas sa snažím premýšľať aj nad inými vecami,
ale nakoniec skončím aj tak pri sebe.
Ivanova medvedia hlava pritakáva.
Odkedy sa však vyhýbam týmto zákerným
miestam, tak so mnou nie je žiadna zábava. Presúvam sa z bodu A do bodu
B a sem tam s niekým konverzujem. Čím ďalej tým menej lebo sa bojím,
že ma niekto bude chcieť zavolať na pol deci, dve deci, či nebodaj päť deci instantnej
radosti. Ja to budem musieť samozrejme odmietnuť hoci by som najradšej bez
slova prikývla. Ušila som si na seba vtáčiu búdku a teraz nesmiem poľaviť.
Ide o dobrú vec (i keď svetový mier to veru nie je)!
Najšťastnejšia som, keď nikam ísť nemusím.
Dlho spím a chodím celý deň po byte v pyžame. Ideálne v lete,
keď je teplo, a tak aj toho pyžama je menej. Menej je niekedy viac,
hovorieva sa. V také dni len jem a píšem. Dokončujem svoj piaty
román. Vlastne nedokončujem, ale chcela by som. Už pár mesiacov sa neviem
pohnúť z miesta. Hlavná hrdinka, Brigita, totiž tvrdohlavo odmieta
priložiť k svojim perám pohárik a vypiť ho až do dna. Hľadám metódy
ako ju presvedčiť o tom, že ja som tvorca jej príbehu, a tak najlepšie
viem, že je skutočne nutné, aby ma počúvla. Niekedy sa stane, že som už
nesmierne blízko k tomu, aby som ju presvedčila a práve vtedy, ako
naschvál, sa v texte objaví škriatok, ktorý to celé pokazí.
Brigita
sedela v kúte zafajčenej kaviarne. Vedela, že čas už nevráti a tak skončí
ako špindíra, stará dievka žijúca s dvanástimi opicami v malej králičej
nore, kdesi v Mauretánii. Bolo jej zle z osudu, ktorý na ňu striehne
pri dverách. Pravou rukou zamávala na čašníka, aby jej doniesol nápoj.
Priesvitná tekutina v sklenenom pohári odrážala svetelné lúče, ktoré sa
predierali dymom. Brigita uchopila pohár pevne do ruky a onu vzácnu tekutinu
ovoňala. Povzdychla si. Kraj pohára pomaly približovala k svojim perám.
Zavrela oči a tekutinu si vychrstla do tváre.
Vidíte to? Už to skoro bolo v nej! Ale
nie, ona vzdoruje! Ona sa jednoducho odmieta podriadiť a pochopiť, že ja
viem najlepšie, čo je pre ňu dobré, že sa jej len snažím pomôcť, aby zabudla na
svoje starosti a uvoľnila sa. Chcem z nej vytvoriť spoločenskú bytosť,
ktorá nenechá nikoho chladným (vo všetkých možných významoch). Chcem, aby sa
vzoprela svojej predestinácii a vyvraždila všetkých dvanásť opíc, rovnako
ako chcem, aby sa pravidelne umývala a mala aspoň trochu roztopašnej
radosti zo svojho bytia!
Ivanova medvedia hlava pritakáva.
TÁŇA:
Donúť svoju literárnu postavu piť.
Ja ju nútiť nijak nemusím. Ona
pije. Vždy totiž obdivovala malé putyčky, krčmičky, viešky, pivárničky a ich
mikrosvety. Nespočetné množstvo osudov, ktoré sa dajú pozorovať. Nešlo jej ani
tak o ten chlast ako o pocit a daný genius loci. Malé society sediace na
drevených laviciach, na vyhriatých vankúšikoch. s vlastnými kríglami a
sprostými rečami. So svetmi, do ktorých sa človek za normálnych okolností
nedostane, neprenikne do nich. So spôsobmi, s ktorými sa len tak nestretne.
Jedine, že by bol jedným z nich. A to sa jej ešte nepodarilo.
Na letných záhradach, počas dní
voľna sa ťažko odoláva. V tomto príbehu som tou literárnou postavou ja sama.
Nerada popíjam cez deň. Všetky neduhy začínam provozovať večer, po západe
slnka. Ciga, víno, viac cíg, viac vína, smiechy, rehoty, nekonečné rozhovory.
Áno, som hedonistka a milujem sa za to. Momentálne. Neviem si svoj život
predstaviť v askéze, plný odopierania a pôžitkov, hoci si nemyslím, že je to zlé,
poburujúce a nezmyselné. Ale som opak. Ja z ľudí rada nasávam energiu. Aj keď
si za automatmi nadávajú do píč a kokotov. A rada pri tom nasávam aj sama. Po
troškách. Tak ako takmer každý. Samozrejme s mierou. Fascinujú ma iné rodiny,
iné svety, iné osudy, iné pohľady na život.
Rada by som sa rozpísala, no
dnešný pracovný deň som ukončila vo Funuse, momentálne sedím v meste a vyrážam
do Fugy na koncert mojich kamošov. Veľrybky. Najkrajší sú vo Vanese. Nestíham. Pondelňajšie popoludnia si
tradične odsedím doma za compom a píšem. Áno, občas si k tomu dám aj pohár
vína, pretože z nejakých (ne)pochopiteľných dôvodov to vtedy ide lepšie. Dnešný
príspevok teda pomaly ukončujem. Ako tradičný pijan, ktorý dá prednosť poháriku
ako ťukaniu si do kompu v palacinkárni (cinkárni). Dnes to nebude Gabika, ktorá
má rada sekt, nebude to ani Milan, ktorý nepohrdne vodkou s džúsom v krčme
Galaxia, Ivana a Petra nad lattéčkom a Baileyskom a sprostými rečami to tiež
nebude. Dnes to budem ja a len ja.
Do scinknutia, priatelia!
 |
| © foto Vanda Mesiariková |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára