34. Ešte má len 10 rokov a už má dlhy!

TÁŇA:

Marcel bol odjakživa divné dieťa. Ako sedemročný svojej sestre ukradol mesačnú výplatu (6000sk) a odišiel s ňou na kolotoče, kde ju takmer celú minul na umelohmotné zbrane, balóny, sladkosti a iné hračky pre seba a kumpánov z ihriska. Zbytok schoval pod koberec v obývacej izbe. Zostalo mu asi 3000sk.

Postupom času sa jeho "kariéra" stupňovala. Klasické pomalé odoberanie dvadsať korunačiek z maminej peňaženky ani nemá cenu spomínať. To, že v Jednote permanentne kradol žuvačky zn. Orbit po prvom prichytení obhájil tým, že neboli uložené v regáli ale padnuté pod ním. Preto ich vzal. Ak niečo chcel, musel to mať. A to hneď. Desiaty, sladkosti zo školského bufetu, bižutéria a kvety z cintorínu pre mamu, mobily 3310, walkmany a tak. Chlapec si za tri roky spravil slušnú zbierku.

Neskôr zistil, že pod zapnutú bomberu sa mu toho zmestí oveľa viac ako čakal. Začal kolaborovať s matkou. Spravila mu nákupný zoznam a poslušného syna odoslala do hypermarketu. Na začiatkoch jeho kariéry sa markety len rozbiehali a na kamerový systém dovezený z Nemecka ešte len čakali. Marcel vedel, že túto príležitosť treba využiť. Aviváž, Granko, švajčiarska čokoláda, šampóny, peceň chleba, ananás, kinderká a mnoho iného. Ako neskôr zistil, spravil nákup za 550sk. Druhý za 1050sk a tretí sa mu už bohužiaľ z predajne odniesť nepodarilo. Vytipoval si ho totiž sbskár v civile. A takto končí smutná Marcelova kariéra, kedy mu v desiatich rokoch (síce s plným šuflíkom mobilov a elektroniky) vyčíslili dlžobu na zhruba 10000sk.

RADKA:

Anabela minulý týždeň oslávila prvé, okrúhle výročie. Dožila sa svojho desaťročia! Pri spôsobe života jej rodiny to je vcelku úctyhodný počin, ale to si ona vtedy nemohla a možno ani nechcela uvedomovať.

Do ďalšej etapy svojho bytia však nevstúpila úplne nepoškvrnená. Podľahla čaru malého ušatého úžerníka, ktorý jej nasľuboval hory doly a presvedčil ju, že bez nového telefónu je úplne mimo a nikto z triedy sa s ňou nebude baviť. Malý Ušiak jej veľmi pokojným hlasom povedal, že ak chce, tak jej požičia nejaké pengy a ona mu to bude môcť vrátiť niekedy, časom. Nič nie je problém. Anabele sa predstava nového mobilu veľmi pozdávala. Predstavovala si všetky tie bombové hry, čo si bude môcť posťahovať lebo do toho, čo má teraz sa už nič nezmestí. K tomu všetkému ešte aj Jonatán z triedy niekoľko mesiacov prorokuje, že ANDORIDI CHCÍPAJ, a to doslova.

Malý Ušiak pribalil ku pôžičke aj zopár slizkých úsmevov, aby tým spečatil ich dohodu. Anabela si vcelku naivne myslela, že tie úsmevy sú roztomilé, a že vyjadrujú Ušiakovu náklonnosť k nej. Zapýrila sa a usmiala sa na neho tiež. Ukryla si svoj balík peňazí do ponožky, ktorú založila medzi dosky na zošity a perečník (autorka vie, že to nie je spisovné označenie a vôbec jej to nevadí). Po poslednom zvonení sa rýchlo utekala prezuť do tenisiek, aby mohla vybehnúť zo školy a navštíviť prvú záložňu po ceste.

Popri tom ako otvorila dvere, zazvonil zvonček a traja muži, ktorí sa bavili s pánom, čo tu predáva sa otočili a pozreli na Anabelu. Jeden z nich kývol rukou do vzduchu a pokračovali v debate ďalej. Anabela sa rozhliadala po záložni a sem tam zachytila niečo z rozhovoru medzi mužmi, medzi dospelými mužmi. Myslela si, že „úroky“ je meno pre psa a pripadalo jej to nesmierne zábavné. Chichotala sa pri vitríne s mobilnými telefónmi. Vyberala si najmä podľa farby a tvaru, až kým si nespomenula na slová proroka Jonatána. 

„Nechcípající“ tam bol len jeden. Vyzeral ako zo zlata! Podišla k mužom, ktorí medzičasom zabudli, že v miestnosti s nimi je dieťa, a tak nadávali nahlas hlava nehlava. Anabela si odkašľala (tento manéver odkukala od svojej matky). Muži sa na chvíľku zastavili a rozhliadli okolo seba. Konečne si ju všimli a pustili k pultíku. Muž predávajúci sa na ňu pozrel pohľadom „čo by si rada dievčatko?“ a Anabela mu ukázala prstom na telefón vo vitrínke. On vstal, odomkol sklenené dvierka a vybral z neho telefón mobilného typu. Ďalší traja muži zatiaľ odišli von na cigaretku. Predavač vyzeral celkom unavený. Všetko mu nesmierne dlho trvalo a pri každom úkone si povzdychol. Pomaly, písmenko po písmenku vypísal paragón, vzal do ruky hotovosť a telefón s nabíjačkou podal do ruky radujúcej sa Anabele. Tá nahlas pozdravila a utiekla z obchodu so svojim úlovkom.

Doma si ho skryla lebo vedela, že by jej ho hneď mama vzala a predala na tržnici. Na druhý deň ju v škole zastavil malý Ušiak a opýtal sa jej, či už má telefón. Hrdo mu ho ukázala a hanblivo sa na neho pozrela. Myslela si, že ho zaujíma, čo v tom telefóne má, aké hry si stiahla, aké fotky porobila, a že by možno... Sled jej myšlienok Ušiak uťal pragmatickou otázkou, kedy mu vráti prachy. Anabela pokrčila ramenami. Ušiak flegmaticky prehodil čosi o zvyšujúcom úroku. Anabela premýšľala nad tým ako sa pes môže zvyšovať a čo to ma spoločné s nimi a ich romantickým príbehom. Ušiak zaznamenal Anabelinu rozpačitosť. „Chápeš o čom hovorím, ni?“ Anabela pokrútila hlavou na znak nesúhlasu. „Úrok, akože mi každý deň dáš viac peňazí, za to, že som ti požičal,“ pokračoval Ušiak. Anabela ničomu nerozumela. Nešlo jej do hlavy, že mu každým dňom bude dlžná viac a viac. Odrazu ju prepadol smútok a ušla sa skryť na záchod. 

„Kde na to vezmem?“ pýtala sa v duchu asi miliónkrát. „To som teraz už akože dospelá?“ 

Ani na jednu otázku nenašla odpoveď. Pozerala sa na svoj super mobil a vedela, že aby sa z tejto šlamastiky dostala, tak bude musieť ráno vstať skôr než obvykle, vymeškať nejaké hodiny v škole a ísť s mamou na tržnicu, telefón predať. Bude to však musieť urobiť tak, aby ju mama nevidela, čo bude mega náročné, ale nič iné jej v momentálnej situácii neostávalo.

Anabela si uvedomila, že ju Ušiak prekabátil a jej city nebudú nikdy opätované, a že mobil mať nebude, zato dlhy áno.

THUG LIFE.

© foto Vanda Mesiariková