32. Veľké neznáme končatiny. Esej.

Esej, v ktorej sa autorka zaoberá otázkou: Nakoľko naše pocity (de)formujú realitu a akým spôsobom realitu vnímame prostredníctvom pocitov? Vychádza pritom z myšlienky od Fernanda Pessoa: 

"Poněvadž nic nebereme vážně a ani nesoudíme, že bychom si mohli být jistí jinou realitou než našimi pocity, uchylujeme se k nim a zkoumáme je jako velké neznáme končetiny."

RADKA:

Pocit ako abstraktný obraz reality.

Veta typu „Nemám z toho dobrý pocit...“,vedie väčšinou k tušeniu nezdarného konca danej situácie. Nezdarného pre mňa. Vychádzam z toho, že akonáhle sa objaví tento nedobrý pocit (ktorý je však takmer nemožné priamo definovať), tak daná situácia nemôže dopadnúť tak, ako by som si predstavovala. Intuitívne „nazerám“ do budúcnosti a na základe onoho pocitu viem určiť ako bude realita vyzerať. Vcelku paradoxne to však nejde aplikovať v priebehu t.j. v momente, keď sa zjaví pocit (či pocity) ho neviem overiť, či je správny, a tak musím čakať kým ho môžem potvrdiť alebo vyvrátiť.

Otázkou je, či pocity musia prechádzať validáciou, aby boli platné. „Nemusia,“ odpoviem si sama podľa slušnej výchovy, ktorej sa mi dostalo za mladi. Pýtam sa zdvorilostne znovu: „Prečo ich potom nenecháme len tak, ale podrobujeme ich neustálym analýzam, ktoré v konečnom dôsledku nemusia viesť nikam (česť výnimkám)?“

Keď si osvojím „Pessoovu terminológiu“, tak pocity sú naše končatiny, ktoré však vyrastajú na podivných miestach tela v neurčitom čase. Z nich potom rastú ďalšie a ďalšie a nakoniec, pri pohľade do zrkadla, zistíme, že máme tisíce rúk, ktoré však nedokážu nič uchopiť a milióny nôh, ktoré nevedia spraviť krok. Pestujeme si ich ako domácich maznáčikov, aj keď nimi opovrhujeme alebo nás desia.

Sledujem kvetiny na parapete a dúfam, že nezahynú.

TÁŇA:

Pisateľ využíva svoje vnútro. 

a) 

- Tam ten kopec v diaľke. Vzdušná vzdialenosť asi 6 km.

- Padanie kvapiek dažďa z listov na zem.

- Vzduch je vlhký a vonia ako hlina.

b)

- Chuť púpavového medu.

- Došlapnutie bosou nohou na sklo.

- Syntéza slnečných lúčov na mojej pokožke.

- Kŕč v lýtku.

c)

- Balansovanie na lane zavesenom nad riekou.

- Ležanie v tráve, na lúke, na Slovensku, v Európe, na planéte Zem.

- Bolesť žlčníka, ktorá sa nedá nijako ovládať.

d)

- Indické kari v mojom žalúdku takmer necítiť.

- Počas nádchy sa mi ťažšie dýcha.

- Krvný obeh si uvedomujem len vtedy, keď mi berú krv a keď sa         pozriem na svoje žily. 

- Vylučovanie je vo väčšine pravidelné.

- Sexuálne aktívna? Áno.

- Na konci dňa cítim najmä chodidlá.

Kto mi potvrdí, či je môj pocit správny? Čo ak to jablko vôbec nie je červené? Prečo sa tá farba vôbec volá červená? Čo ak stúpnutie na črepinu nie je bolesťou ale slasťou? Kto to celé vymyslel? Kto vytvoril základnú tabuľku druhov pocitov, ktoré rozoberám v úvodnej časti tohto textu?  A prečo je poruchou vnímania ilúzia alebo halucinácia? Prečo občas pociťujem nostalgiu? A čo je potom vlastne fantázia a synestézia? Prečo má človek potrebu sa škatuľkovať a okliešťovať nejakým psychologickým delením? Myslíme si, že na základe rozdelenia pocitov pochopíme samých seba?

Dobrý deň, ja som cholerik. Dnes som depresívna. Mám pocit, že sa stane niečo zlé. Cítim sa divne. Vidíš tú farbu? Je sivá. Nie, nie je sivá, je modrá. Každý človek vníma predmety inak. To, čo sa niekomu JAVÍ príjemné, sa inému ZDÁ nechutné, nepekné, škaredé. Sme "otrokmi pocitov"?

Ráno vstanem (vstávam naozaj? čo ak som bola hore počas spánku?), je ráno, svieti slnko, je teplo, v električke je smrad, v práci vkuse  niekto rozpráva, pocit ticha chýba, obed je presolený, načapovala pod rysku, som unavená, bolia ma kríže, smejem sa na vtipe, opájam sa vínom, nesiem ťažký nákup, hľadím na ľudí a oni hľadia na mňa, čítam knihu, ktorá sa mi páči, ponáram sa do vody a plávam až ku dnu. Furt nejaký pocit. Zastavte to niekto! Halucinácia a ilúzia vítaná. A nie sú to tiež len zdeformované pocity? 

Horný podnetový prah pociťovania? Veď to znie ako definícia nejakého fyzikálneho vzorca. s = v x t 

Zmyslové analyzátory a katalyzátory. Vidím vodopády Iguazú na kachličke na hajzli v reštike a mám pocit sviežosti a exotickosti. Tie isté vodopády vidí Argentínec, ktorý pracuje ako vyberač vstupného v národnom parku a každé ráno si radšej otočí stoličku k monitoru, pretože sa mu už po dvadsiatichpiatich rokoch pohľad na ne zunoval. Čiže pocit je veľmi individuálny a diskutabilný pojem. Ja mám pocit, že prší a ty máš pocit, že poprchá. Poď, schováme sa pod  spoločný dáždnik menom CNS. Povedz, akej je farby?