42. Vôňa mora

TÁŇA:

Melancholic true story

Nevedel, čo so sebou. Krachlo mu zopár vzťahov. Týpek po tridsaťpäťke, kariéra sa stále akosi nerozbehla, na účte nula. Keby bolo slovo stagnácia mužského rodu, mohlo by to byť jeho priezvisko. 

Život v Bratislave, kde sa takmer každý na niečo hrá ho už nenapĺňal. Nevydarené zväzky so ženami mohli za to, že sa stal plachým. Ich spoločnosť nevyhľadával, priam sa im vyhýbal. Zaseknutý nad projektami, ktoré mu nezaplatili ani nájom zdieľaného bytu so študentmi. 

Vracal sa k svojej podstate, skúmal veci, ktoré ho napĺňajú, ktoré mu prinášajú jeho malé radosti a za ktoré nemusí platiť. Vždy miloval hory. Utiekal sa medzi štíty, prespával pod holým nebom. Sám a nepochopený. V meste sa cítil prázdno. Výklady, za ktorými sa ligotali VECI. Ľuďom ide len o VECI. Opakujem sa. Bol po tridsaťpäťke, nula na účte, priatelia rozlietaní kade-tade. Ľudia sa stali jeho kulisou. Vnímal len ich hlasy. Rozhodol sa, že odíde. Preč od rodiny, ktorá ho mala za blázna. Niekam, kde mu nikto nerozumie, kde ľudia hovoria inou rečou. Kde ho nikto nepozná, kde nikoho nezaujíma kto je on a čo tam robí. 

Vždy miloval more. Neutíchajúci rytmus, príliv a odliv, nepreskúmané hlbiny. Prirovnával sa k nemu. Zbalil sa do jedného ruksaku. Len tie najpotrebnejšie veci. Sadol na vlak a odviezol sa preč. Začne odznova. Nádej prichádza. Možno spozná. Možno niekoho spozná. Možno sa zoznámi. 

Keď zacítil vyprahnutú zem, suché trsy trávy a vôňu mora, vedel, že spravil dobre, je na správnom mieste. Intuícia ho zatiahla práve sem. Našiel spustnutý kamenný dom. Nič mu nebolo, no roky v ňom nikto nebýval. Zašiel za miestnym starostom, ktorému rozpovedal svoj príbeh a ten sa mu rozhodol dom (s člnom zarasteným v tráve záhrady) predať za symbolickú cenu. Ajtak vraj patril nejakému Srbovi. Nemal žiadne peniaze. Starosta mu dohodil džob. Štyri hodiny denne. Pomáhal rybárom voziť a predávať ryby na miestnom trhu. Zvyšok času trávil zveľaďovaním svojej novej nehnuteľosti. Mal šťastie. Prenieslo sa na neho. Dom zaplatil a našiel si ešte jednu part time prácu, zárobok z nej sa rozhodol si odkladať. 

Bavilo ho robiť okolo záhrady, pozemok vyzeral čoraz lepšie. Bobule hrozna sa zväčšovali a záhon levandulí vytvoril prirodzenú stenu medzi vonkajším krbom a sedením. Tam si po večeroch griloval ryby a pozoroval ženu v bielych šatoch, ktorá sa takmer každý večer chodila prechádzať do zálivu. Pozval ju na večeru. Išla. Pozval ju znova. Prišla. Prerábal kuchyňu tak, aby jej to vyhovovalo. Začali spolu bývať. Rachol sa do nej. Aj ona do neho. Mal šťastie. Ďakoval svojej intuícii, že ho priviedla práve sem.

*Autorka udeľuje súhlas na spracovanie a použitie textu ako predlohu VÝHRADNE pre potreby žánru MUZIKÁL.

RADKA:

Mala trinásť, keď šla po prvý krát na dovolenku, do zahraničia. Nebolo to s rodičmi, ale so skupinou iných detí, ktoré podobne ako ona vyhrávali súťaže v hádzaní šípok. 

Nikdy nemala trénera. Všetky potrebné manévre sa naučila v krčme, kde robievala pravidelnú spoločnosť svojmu otcovi, ktorý zase robieval pravidelnú spoločnosť svojím kamoškom a tí... a tak ďalej. Raz sa prihlásila na zápas a vyhrala ho. Jednoduché. Prirodzený talent. Ten švih v zápästí bol nenapodobiteľný!

Od malička počúvala doma historky o tom, ako sa zrodila z morskej peny. Nikdy tomu príliš nerozumela nakoľko si nedokázala predstaviť, čo znamená slovné spojenie morská pena podobne, ako nerozumela tomu, že to playko, čo dostala k posledným narodeninám označil kamoš jej otca za danajský dar. Doteraz poznala len penu montážnu a penu z úst.

Afrodita sa nesmierne tešila na výlet. V značnom predstihu sa dôsledne pobalila. Celé dni nemyslela na nič iné, len na to, ako zažije najväčšie dobrodružstvo svojho života, ako sa budú všetky deti predháňať v tom, kto trafí do čierneho z najväčšej diaľky a kto so zaviazanými očami. Nevedela sa dočkať toho, že okrem autobusu mestskej hromadnej dopravy, vyskúša aj ďalší dopravný prostriedok. Poletí! Poletí predsa na krídlach Ikara!