43. Ráno v zborovni. Obrazy.

TÁŇA:

1.

Violka otvára dvere do prázdnej miestnosti. Žalúzie sú zastreté a vetračky otvorené. Zborovňa vonia mierne zatuchnutým nábytkom (sedacou súpravou, knižnicou - Peter a Lucia, Euegen Onegin, Marína, Antigona, Hviezdoslav, Kukučín a samozrejme V. Hugo; dlhým stolom, fasciklami so starými písomkami). Na stene nad umývadlom veľkomožne visí slovenský znak. Violka zo svojej sieťovky vyberá kávu, ktorú ešte 07.10 ráno stihla pomlieť v Jednote. Zarovnáva stoličky, ktoré upratovačka NIKDY neuprace dokonalo. Poctivý Tatra nábytok. Bohužiaľ sa jej do jednej z nich zachytia silonky. Očko na pančuchách premení príjemne sa javiaci deň na katastrofu. A tú si vybije (na kom inom ako...) na študentoch.

2.

Do zborovne prichádza Peter. Telocvikár do špiku kosti. Jedným ťahom odsunie tri stoličky a svojím konaním naruší poriadok, ktorý v toto ráno nastolila Violka (tá vzdychá, je príliš slabá na to, aby mu povedala, že jej to vadí). Dnešný pondelok už teraz nie je ružový. Peter to však vidí svojsky. Necháva si zaliať turka a nohy si nehanebne vyloží na stôl dlhý a široký ako osem katedier dokopy. Postupne sa dvere čoraz častejšie otvárajú a zatvárajú.

3.

Pohľad na budovu gymnázia zvonka. Brezy pred oknami, ktoré sa vyklápajú von. Študenti sediaci na parapetách. Niekto z okna vyhadzuje mikinu, niekto, konkrétne "profesorka" Daubnerová fajčí na okne v dejepisnom kabinete, z jedálenského okna zase stúpa para a pod vchodovými schodmi si mačičky veselo pijú mliečko z obalu od Májky.

4.

"Pani profesorka? Ja viem, že tam mám päť a štyri. Viete. Ja tú matiku nikdy v živote nebudem potrebovať. Nematurujem z nej a už som spravila talentovky, som prijatá na VŠ."

- "Stačí ti trojka?"

"Ježiš, ďakujem vám, ste strašne strašne zlatá, ďakujem, ďakujem, ďakujem!"

(Irena, matematika)

5.

Dlhou chodbou prechádza učiteľka, ktorá si vyslúžila prezývku Jolana, hoc sa volá Simona. Na sebe má dlhý plášť a v ruke krhlu. Jej ranný rituál je dokonalý a trvá asi štyridsať minút. Začína na prízemí a chodbami postupuje smerom nahor. Všetky tie listy, tvary, farby, štruktúry a vône. Ak má dobrú náladu, niektorého z nich sa dokonca aj dotkne. Nedostupná Jolana. Učiteľka chémie, druhotriedna.

6.

Jedáleň. Pomaranč v polievkovej mise, všetky tie sotéčka a žabí sliz v pohári. Odlháste si všetky obedy a oni vám vrátia peniaze, potom môžte ísť v piatok von, radí štvrták prvákom. Rady, duply, zašpinené sklo na stoloch, kapusta na podlahe, obedáre a sieťky na hlavách kuchárok, ktoré jedlo radi dávkujú a "servírujú" na tanier ako psom.

Crrrn, crrrn, zvoní, vypadnite do tried! Kto mi kúpil Fantu v bufete? Simona? Ako ti vyšiel tento príklad? Daj mi to opísať. Poď, dnes ideme poza, na kávu a cigu. Cez prestávku za barákom, čautééé!

A takto končí pondelňajšia mozaika od zborovne až po jedáleň.

ilustračné foto GVBN

RADKA:

I.

V prázdnej, tmavej miestnosti sa pomaly rozblikáva neónka. Jedna za druhou v jasne stanovenom rytme. V miestnosti stojí žena v zimnom kabáte s kožušinou okolo krku. V zborovni je absolútny poriadok. Všetko je zarovnané, zoradené, na stole každého jedného vyučujúceho je položený diár, modré pero a jeden zápisník. Svetlo z neóniek je chladné a prenikavé. Žena sa spokojne usmieva. Zhasína svetlo a odchádza z miestnosti.

II.

Zborovňa sa pozvoľna zaplňuje. Všetci učitelia majú na sebe rovnošatu v béžovom odtieni. Ženy bez make-upu a s vlasmi upravenými do copu, majú sukne pod kolená , v ktorých majú zastrčenú blúzku zapnutú až ku krku. Muži majú tesilové nohavice, polo a trochu gélu vo vlasoch. Nepríjemné pískanie neóniek je najhlasitejším zvukom v miestnosti. Všetci mlčia a zapisujú si poznámky do notesu. Pri príchode ďalšieho vyučujúceho sa pozdravia gestom prekrížených prstov na pravej ruke.

III.

Najmladšia učiteľka, 29, si chytá hlavu do dlaní, dýcha zhlboka. Svetlo po jednom zhasína a vzápätí sa opäť rozsvecuje. Takmer nikto z prítomných učiteľov tomu nevenuje pozornosť. Len tá najmladšia sa pozerá sa sústredene pozerá hore. Vstáva a prechádza k oknu. Zroluje žalúziu, za oknom svieti ostré slnko na nedotknutý sneh. Jeden z jej starších kolegov si to všimne a nenápadne k nej podíde, aby žalúziu zase zroloval a usadil kolegyňu na miesto. Ukazovák si položí na pery, aby jej dal jasne najavo, že sa to nikto nedozvie. Ostatní učitelia majú zrak upriamený do svojich notesov.

IV.

Do ticha v zborovni sa ozýva hlas zo školského rozhlasu: „Vážené kolegyne, vážení kolegovia, s istou mierou sklamania, vám musím oznámiť, že sa dátum stretnutia so žiakmi odkladá o, minimálne, dva týždne. Dôvodom tohto opätovného posunu je vaša neschopnosť kolektívnej práce a udržovania poriadku na pracovisku. Vo vašom vlastnom záujme, vás vyzývam, aby ste dodržiavali stanové pravidlá, tak ako sú napísané na nástenke v zborovni. Pevne verím, že počas nasledujúcich dvoch týždňov sa posuniete vpred a k dlho očakávanému stretnutiu s vašimi žiakmi, konečne dôjde. Koniec oznamu.“

V.

Žena z prvého obrazu vchádza do zborovne. Všetci učitelia naraz vstávajú a zdravia ju na pozdrav. Jedna z učiteliek si pomýli prsty pri pozdrave,  a tak jej to trvá dlhšie, než ostatným. Žena v kabáte a nekompromisne pokrúti hlavou a ukáže na túto učiteľku prstom. Tá si zbalí svoje veci, odovzdá notes a diár žene v kabáte a odchádza z miestnosti. Žena gestom ruky vydá povel, aby sa zvyšok vyučujúcich usadil. Spokojne sa usmeje a odchádza zo zborovne.