TÁŇA:
V posledných dňoch nemám doma internet, čiže príspevky posielam z práce, čo ohrozuje ich dĺžku a obsah (v práci si pri písaní nemôžem dať stričík, prokrastinovať a pod...).
Ale zhrniem túto gastrotému do voňavých makových šúlancov, do ujedania cesta starej mame z misky, do medovníčkov s vlašským orieškom na vrchu, do chlebíku vo vajíčku (mňam!!!), do bazového sirupu, ktorého omamná atmosféra ma už ako päťročnú odbengla do tisícej dimenzie, do mätového čaju s cukrom (na čajník šesť lyžičiek cukru a mäta prieporná nazbieraná pri rieke Handlovka), na Malibu, ktoré som po častiach vycecávala mame zo špajze, do ružového bajúza, ktorý mi zafarbil pery vždy po malinovej pene z čerstvých malín, bielka a cukru, do ríbezlí s cukrom na podstienku chalupy, na dyňu, ktorú sme ako deti volali melón a zostalo nám to doteraz, na čučoriedkový jogurt s rožkom, na opekanú slaninu okorenenú popolom z ohňa, na pomarančový džús a kravské maslo v Tatroch v škôlke v prírode, na pečené bedle, na odkrucovanie si vlásočkov z parenice, na škoricové žuvky, Zoru a tak :)
Dospapkania ďalší pondelok!
RADKA:
Dedicated to: das Grieß
I
Na sídlisku Červenej armády, ktoré sa
oficiálne tak už dávno nevolá, ale akoby sa stále volalo. Tak tam, na prvom
poschodí v kuchyni s výhľadom do nikam, na rohovej lavici, presne
tam, som čakala na porciu najlepšej krupicovej kaše na svete. Môj otec ju
nenazval inak ako brizolit, ale mne (a dovolím si tvrdiť, že aj mojej sestre)
to vôbec neprekážalo. Za prvé som nevedela, čo to brizolit je (preháňam, najprv
som nevedela, čo to je, ale po tom ako to prvý krát môj otec vyslovil a následne
vysvetlil, som už bola znalá problematiky brizolitu v gastronómii) a za
druhé, zážitok spojený s jedením tejto kaše (i keď to bol skôr DAS Grieß!) prekonal všetky nedôverčivé reči ostatných dospelých,
ktorí nemali ani poňatia z čoho sa to posmievajú.
Starký vždy uvaril kašu hustú jak šľak. Ponechal ju v hrnci,
odkrojil kúsok masla, ktorý vložil do hrnca a posypal ju kakaom a cukrom
(zásadne nezmiešaval tieto dve ingrediencie v miske, ako to robieval
zvyšok rodiny). Na niektorých miestach bolo len horké kakao a na niektorých
len sladký cukor. Ako život sám. Ktovie, či mal túto fintu od zenových majstrov,
aby nás pripravil na to, že nemôžeme počítať s tým, že všetko bude
neustále sladké. Hrniec položil na stôl a zo šuflíka vybral hliníkovú
lyžicu. Zenoví majstri mu asi zabudli povedať, že zdravé zuby sa života celkom
hodia, ale aj napriek relatívne častému kontaktu (tým mám na mysli dotyk
hliníka so zubami), to tie moje zvládli a nijako výrazne sa nesťažovali.
II
Ríbezle! Čierne, červené a najvzácnejšie BIELE! Trhala
som ich z kríku v záhrade do rúk malého dieťaťa a nikdy som vo
vedierku nemala viac ako v bruchu (to bolo ostatne so všetkým, čo som kedy
zbierala, ale to už zase odbáčam niekam veľmi doľava). Až v dospelosti som
sa dozvedela, že tieto magické kríky už nepatrili nám, ale susednej záhrade. Korene
mali síce u susedov, ale plody boli naše. Teda moje.
III
Dyňa na kúpalisku v Dolnej Strehovej! Doteraz si
pamätám to nešťastie, keď sme jedno leto museli predčasne ukončiť svoj pobyt a
odísť domov, ale to už je zase iná pesnička.
IV
Flambované banány od maminky a jej fire
show v kuchyni.
V
Ručne nazbieraná šóška (maďarský vplyv v našej
oblasti sa nezaprel už druhý krát) aneb štiav, či šťovík a detské súťaže,
kto si zvládne napchať do úst, čo najväčšie množstvo.
***
Isteže by sa toho našlo oveľa viac (drevené maliny na školskom dvore, hrachové lusky, kakaové záviny, tekvicový prívarok,
strojová zmrzka za 5 korún vedľa činžiaku, maliny, marhule a vlastne akékoľvek
ovocie ... ). Väčšina z toho je spojená s letom.
Som letné dieťa.
Čau.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára