RADKA:
I
Čakám na stanici a je mi zima. Už dávno
som mala sedieť v autobuse a oddávať sa spánku, aby som sa ráno mohla
prebudiť v cieľovej destinácii. Zatiaľ len zaspávam sediac na lavičke, vrúcne
objímajúc moje imanie. Odrazu započujem zvuk motora a zbadám dva kusy svetla v diaľke.
Moje spasenie konečne prichádza! Vstávam z lavičky a prechádzam k autobusu.
Jednému zo šoférov predkladám svoju batožinu, aby ju vpratal tam, kde je
miesto. On sa na mňa len pohŕdavo pozrie a pomedzi žlté zuby zasyčí: „Slečna,
ale veď to si tam sama dajte. Čo som tu ja. Jáááj.“ Tak si ho (ten batoh) tam
(do batožinového priestoru) dávam sama. Ako obvykle. Druhý šofér odo mňa už netrpezlivo
dranká lístok: „Slečna, lístok, šup šup. Nemáme čas, meškáme.“ Celý čas sa na
mňa ani len nepozrie. Dávam mu ho do ruky On si niečo zamrmle a ja pokračujem
ku svojmu sedadlu. Vedľa mňa sedí chlap v kožáku, ktorý vŕzga s každým
jeho pohybom. Snažím sa to predýchať, ale úprimne mi ten zvuk dosť vadí.
Po cca piatich minútach jazdy autobus zastaví
na benzínke za mestom. Pol hodinová prestávka. „Asi ma jebne! Ja sa tam nikdy
nedostanem!“ pomyslím si potíšku v duchu. Všetci cestujúci vystupujú do
zimy a ja jediná ostávam. „Slečna, ale ja musím zamknúť
autobus. Už sa odtiaľto nedostanete,“ kričí na mňa jeden zo šoférov. „Veď
dobre, tak nedostanem a čo?!“ reagujem podráždene. Dvere zasyčia a v autobuse
je ticho. Oddane zaspávam. Zobudí ma svetlo a hluk ľudí, ktorým skončila
prestávka a tak sa vyzimení a prebraní k životu vracajú naspäť
do tejto tesnej krabičky, ktorá nás má dopraviť na miesto, kde chceme byť zo všetkého najviac.
Môj vŕzgajúci spolucestujúci vyberá čosi z vrecka a poklepká
ma po pleci. „Tu máte čokoládu, aby ste neupadli do hypoglykemického šoku.“ Do
šoku som upadla teraz. Vypadlo zo mňa len rozospaté ďakujem. Chlapík sa trochu
pomrvil na sedačke a spustil: „Viete, ja som lekár. Konkrétne väzenský
lekár. Robil som aj v Leopoldove, ale teraz som v Nitre. Niekedy je
to s nimi šialené. Oni by najradšej, akože väčšina z nich, nie všetci
sú takí, ale väčšina áno, no jednoducho, že oni by najradšej chceli len
predpisy na lieky alebo nebodaj nejaké drogy. A čo som ja dealer alebo čo?
Treba tvrdo na nich lebo oni keď vidia, že ste na vážkach, tak toho využijú.“
Ja mlčím a dívam sa na obal od čokolády,
ktorá sa volá Gejša. Premýšľam nad tým, či inú nemali alebo je tá čokoláda
akýmsi nevypovedaným symbolom: „Ježíííš, zase ďalší pošuk, ktorý vidí v noci
cestovať samu babu a už má pocit, že sa jej nejako musí venovať. Teraz mi
tu bude vykladať všetky svoje zážitky a dojmy z práce a ani ho nenapadne,
že mne sa zo všetkého najviac, chce spať a mlčať.“
Keďže nereagujem, zakončuje svoj pútavý
monológ. Odteraz počuť len šepot šoférov a vrzgot pravej kože. Znova sa
mi darí zaspať. Keď sa zobudím, sedí vedľa mňa akási pani s trvalou a igelitkou
v ruke. Asi sa na ňu dívam nepekne lebo si tú igelitku stíska viac a viac.
Odvrátim od nej pohľad a skontrolujem, čo sa deje za špinavým oknom. Nič.
Nevidím nič lebo ešte niet ničoho, čo by som mohla zazrieť tam v diaľke.
Ešte som hermeticky uzavretá v krabičke s čokoládkou a igelitkou.
Zabudla som ako hýbať nohami, zabudla som ako hýbať mozgom. Tak sedím. A čo?!
Vonku akoby nebola noc, ale ani deň.
Nachádzame sa v medzičase, zatiaľ, čo väčšina obyvateľstva vydychuje zo
seba posledné čiastočky snov, aby mohli zase raz vstať, umyť, obliecť, čosi
zjesť a vyraziť do práce, ktorá ich v tom lepšom prípade aspoň trochu
baví, či nebodaj napĺňa. Chcela by som to vidieť graficky spracované. Pekne s percentami.
„Koľko ľudí vstáva s pocitom, že dnešok
bude lepší ako včerajšok, s tým, že sa niečo ohromné udeje?“
Prehrávam si túto vetu v hlave mnohokrát,
aby som na ňu nezabudla. Nechcem si ju zapisovať lebo viem, že pri pohľade na
písmenka v pohybe zvraciam.
Dočkala som sa! Už je deň. Už vystupujem.
Pani s igelitkou sa to akosi nepozdáva: „Joj, ale veď sa nezmestíte takto.“
Pozriem sa jej priamo do vymaľovaných očí: „Čo keby ste sa skúsili postaviť a ja
by som potom vyšla bez problémov.“
„Postaviť, tsssss, ale veď ja chcem sedieť.
Musíte sa nejako prepchať,“ pani stále zviera v ruke igelitku akoby v nej
mala celý slovenský poklad. Snažím sa pretlačiť pomedzi jej nohy, tašku a sedadlo.
Chvíľku bojujem, ale nakoniec sa mi podarí odtiaľ dostať. Na rozlúčku jej
kopnem do igelitky a niečo v nej zachrastí. „Bohužel,“ prehodím s úsmevom.
Ženská ma prebodáva pohľadom a ja sa cítim znovu živá, keďže viem, že by
ma najradšej zabila.
Vystupujem z autobusu a presúvam sa
k svojmu batohu, ktorý si chcem vytiahnuť z batožinového priestoru
sama, tak ako na začiatku. Odrazu je však jeden zo šoférov prekvapivo čulý a svoju
apatiu asi zanechal za hranicami tohto štátu.
„Hej hej, slečna, to sa nemôžete takto sama
prehrabávať. Ktorá batožina je vaša?“
„No, ten batoh tam v rohu.“
„Tak si ho teda vezmite.“
Naťahujem sa pre neho a cítim jeho
chlipný pohľad na mojom zadku. Rýchlo si beriem svoje veci a snažím sa vytratiť.
II
Strácam sa v hmle, aby som sa znovu našla
ako ležím pod kopcom. Pomaličky a nekoordinovane sa preberám. Na sietnicu
mi dopadá svetlo. Vstávam a bežím na vrchol. Chcem vedieť, čo tam je.
Ženie ma zvedavosť. Nedýcham. Inak by som sa zbláznila. Neudržala by som to
šialené tempo, ktoré som si nahodila. Približujem sa. Už som takmer tam.
Posledných pár metrov slowmotion.
Chodidlo sa dotýka zeme a odráža sa od nej, vlasy mi padajú do tváre.
Pohyb sa opakuje. Už už, už som skoro tam! Oči mám zavreté, aby som neprišla o moment
prekvapenia. Je to zradné. Kvôli prekvapeniu nevidím a tak neviem, že sa
potkýnam o kus konára, ktorý tam pohodil niekto, kto bežal do toho istého
kopca roky predo mnou. Malé zakopnutie mení celkovú trajektóriu môjho pohybu.
Salto. Pád. Stále slowmotion. Nič iné
tejto chvíli nesvedčí tak ako slowmotion.
Jeden kotrmelec za druhým. Skončí to až na rovnej ploche na druhej strane
kopca. Na sietnicu mi opäť dopadá kus svetla. Netvárim sa nadšene. Premeškala
som čas výhľadu. Nedozviem sa, čo všetko sa tam v diaľke nachádza. Môžem
si to len naďalej predstavovať. Myknem plecom. Jedným aj druhým. Pomaly
pokračujem po dopredu vyšliapanom chodníčku. Vykračujem si. Sledujem stopy,
ktoré tu zanechala divá zver. Tuším, že svieti slnko. Zastavím sa pri bráne.
Fabka je zabalená v ponožke a v igelitovom sáčku. Netrpezlivo to
rozbaľujem ako vianočný darček. Odomykám kľúčom. Zavriem bráničku. Po
provizórnych schodoch postupujem hore. V istom úseku sa musím vychýliť
viac doprava, v inom zas doľava. Hentam schod chýba, tak našľapujem na
hlinu. Chytám sa natiahnutého lana, aby som nespadla.
Rozhliadnem sa okolo seba. Dúfam, že kľúč od
chatičky je pod rohožkou. Overujem si, že moje dúfanie je správne. Odomykám dvere,
ale dovnútra zatiaľ nevchádzam. Kontrolujem, čo všetko sa nachádza v mojom
bezprostrednom okolí. Sekera. Triesky. Lavór.
Tou sekerou raz rozmlátim všetky okná! Budem
si chcieť odťať zápästie, aby som si dokázala, že cítim, aby som samú seba
presvedčila, že v minulosti som nespávala s Kayom, ktorý by do mňa
zasial úlomok ľadu. V lavóre dovolím snehu zmeniť skupenstvo a potom dovolím
sebe rátať si čas bez dychu.
Všetky obrazy mi preleteli hlavou ako
leporelo. Som tu a viem, čo sa stane. Som tu a neviem ako sa vrátiť
späť. Som tu a asi tu aj ostanem.
TÁŇA:
TÁŇA:
Stotisinka
Do tohto mesta ma priviedla
trauma. Traum, myslím, znamená po nemecky sen, prianie, ilúzia, klam a iné. Schubert, Nacht und träume. Opadla
približne po roku. Počas tohto obdobia som síce spoznala veľa nových ľudí ale
Bratislave som sa naplno neotvorila ešte nasledujúcich pár mesiacov. Bolo ich
asi štrnásť. Svoju zónu pohodlia som bola ochotná prekročiť len minimálne.
A tak som sa približne na rok uzavrela a zaizolovala do zákruty okolo
mŕtveho ramena Dunaja. Tam, kde ani samotná hladina rieky nie je stabilná. Čo
som si myslela? Žiadny Schubert... Debussyho more som mala v hlave.
Áno, fascinovalo ma to tlmené ranné svetlo,
divoký strom broskyne a milióny mirabeliek, vôňa dymu (a jeho modrá farba)
z tajných ohnísk a pláže, o ktorých vie len pár prieskumníkov. Sivý
piesok, blato. Dokonca som vedela určiť presnú hodinu toho, kedy začnú
vylietavať do priestoru nad zátokou komáre. Večer strašidelné torzá stromov
popadaných jeden cez druhý a nohy dopŕhlené od žihľavy. Spoznala som
miestne postavičky. Muža so psom husky, ktorého vychovávala stará mama.
Prezradil mi, že keď beriem z lužného lesa zátoky hlinu na kvety, musím ju
upiecť. Že sa tak zahubia všetky larvy a škodcovia v nej. Predavačku,
ktorá mi nikdy nechcela predať cigarety.
„Vy fajčíte? Ja vám tie cigarety všetky
vypálim!!!“
Bezdomovca, ktorý sa umýval v ramene
mydlom a chodil s plátenkou nemenovaného kníhkupectva, jej obsahom
bolo iba a iba kilo cukru. Stretla som aj dôchodcov kedysi pracujúcich pre
televíziu. Tí zase hovorili o Deane Jakubiskovej. Že už na škole bola
jebnutá. Jeden z nich chodí na párty na Pajštún. Týpci. A aj pani
vrchnú z Marka Twaina, ktorá mi neraz dala cigu zadara. Aj deti, ktoré
chodili na breh loviť riečne mušle (korýtko maliarske) a dievčatá, ktoré
zase cičili slepeckých psov. Rada som sa opaľovala na schodíkoch, ktoré viedli
k mólu miestnych vodákov. Jednoducho som sa s tým prostredím zžila.
Vystačila som si v ňom aj sama. Moja fascinácia momentami, prostredím
a vecami podobnými totiž môže byť v určitých etapách môjho života
priam OBROVSKÁ.
Na tomto mieste som zotrvala rok. Bolo mi
doporučené behať a skákať na švihadle. Že aby som vyskákala
a vybehala všetky nové podnety. Lebo malé deti skáču švihadlo a gumu
a behajú presne kvôli obrovskému množstvu nových podnetov. Aby to zvládli.
Tak som to robila. Istú chvíľu. Potom to nejak prešlo. (Otcov obľúbený album: All things must pass). Naučila som sa jesť
vajíčka a cuketu, väčšinou na raňajky a vo forme omelety.
V tesnom zástupe stále zostávala slanina a klobása, pretože
mäsiarstvo hore v Karlovke ponúka naozaj mňamózne produkty.
Či sa môj život zmenil? Či môj život zmenila
zátoka? To neviem. Zahĺbila som sa viac do seba. Písala som diplomové práce, po
byte behala v deke, ráno ma čakala škoricová sladká káva a pečivo
z pumpy, lebo obchod bol priďaleko. Za každých nových dvadsať strán nejaká
malá pozornosť od tety, ktorá sa o mňa starala ako vlastná matka.
(Spoločné nákupy, rozhovory, vína – diera z detstva sa vo mne zapĺňala).
Nemala som rádio, iba TV. Občas nejaký stream. Do mesta, z ktorého som
odišla som ani nepáchla. Ak aj áno, tak iba na vlakovú stanicu a rovno do
kaviarne, v ktorej som mala konzultáciu. Okrem toho bol jedinou zastávkou
obchod s korením U Sindibáda. Myslela som naň ale každý deň. Na
mesto. Na všetky jeho ulice, okná, farby fasád, kaviarne, úsmevy, stromy vo
vetre, akademický bar plný dekadentov, kvitnúcu čerešňu, ktorej kvety po
dozretí skončili v pálenke, ktorá sa ocitla na pulte školského baru
(cyklus sa uzavrel), na profákov, na ich hostilné pohľady a reči, na
ateliér a chvíle v ňom, na roky, ktoré ubehli ako nič. Na prechádzky
Kamennou kolonií, Černá pole, Kraví hora, Koliště, Kopečná ulica, U sedmi
švábů, Hybeška, Babice, všetko!!!
Aby som celé dni netrávila len v byte,
často som si zbalila knihy a sadla si do kaviarne, kde som študovala
nekonečné spisy Bordwella a Thompsonovej, Carriéra, Aristotela, iných
a poznámkovala. Do nemoty. Za A. Ďakujem. Gratulujem si tiež takmer
osamote. Vyprázdněná narace. Áno, to som si žila. A úprimne? Premýšlala
som veľa. Tie „veci“ som nikam nezaznamenala. Zostali iba vo mne. Možno nejaké
malé fragmenty, ktoré prenikli pomedzi moje prsty.
Po čase som sa presťahovala. Vlastne presne
po roku. Tento stav pretrvával. Do včera. Bývam na Šancovej. Kedysi dávno sme
boli na exkurzii v Bratislave. Nepamätám si kvôli čomu. Bolo leto, sedeli
sme pri fontáne na lavičke. Nevedela som si spomenúť, ktorá fontána to bola, no
jej obraz som mala zafixovaný tak hlboko v sebe, že som sa v tom
musela pohrabať. Park na Račku mám od domu asi minútu. Štyri mesiace ma
nenapadlo sa ísť pozrieť do jeho útrob. Že sú tam ruže a preliezky. Uhm.
V zime viac menej mŕtve miesto. Ale! Prechádzam sa celý deň mestom. A dostavila
sa! Chuť vystaviť sa opäť niečomu novému. Vchádzam do parku. Objavujem tajomno.
V šere. Bývalé pohrebisko. Krásne miesto. Prečo si sem doteraz nešla,
Táňa? Pokračujem, míňam monumenty, drevené koly, a nachádzam, olalá, modrú
fontánu. Presne tú, ktorú som hľadala. Nekonečné browsovanie spomienok (v istej
chvíli som si myslela, že sa jednalo o sen) a pritom stačilo zabočiť
z bežnej cesty trochu viac doprava. S novými knihami, sama, na
koláči. Nemožnosť sa podeliť so zážitkami. Diagnóza je už dávno stanovená, ehh.
A potom to prišlo. Vystavenie sa tajomnu. Nové pocity. Mimóza opäť kvitne.
Vidím Tvoje oči.
02.00 výťah, som scinknutá.
Cudzí muž mne: Kde je manžel?
Ja: Žiadny neni.
Cudzí muž mne: A bolo to nutné?
(Čo mi to práve povedal?!)
Cudzí muž mne: Sama na siedme? To je strašne vysoko. Ja by som sa bál. Sám tak vysoko.
SAMA TAK VYSOKO.
(archívny text)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára