39. Hanbila som sa za neho.

TÁŇA:

Titulka najčítanejšieho denníka na Slovensku:

ŠOK! OTRAS! ŠKANDÁL! Dá sa vôbec s takým mužom žiť?!

Mário. Vždy má potrebu reagovať na cuzdie rozhovory a pripomienkovať ich svojimi „trefnými“ poznámkami.

- Žana

   

   Radek. Na exkurzii na gymnáziu sa predvádza svojimi senilnými        vtipmi.

- Zora

Filip. Flirtoval s inou ženou a myslel si, že ho nevidím.

- Ester

Dušan. Ako pätnásťročnú ma chcel stále držať za ruku.

- Paula

Eugen. V reštauračnom vozni sa rád vyzúva.

- Klára

Marián. Vyhukuje na deti z balkóna nech sa idú hrať inde.

- Miriama

Dárius.  Špára sa v nose, grgá a prdí nahlas aj v reštaurácii.

- Zuzana

Imro. Pri futbalovom zápase (detí) v Lazanoch sa tak opije a vulgárne komentuje hru, až ma mrazí.

- Karolína

Adam. V hoteli si so sebou vždy odnesie papuče, uterák a raňajky.

- Saskia

Marek. Má mňa a namotáva desať iných žien. Lebo to potrebuje. 

Potrebuje mať pocit, že je zaujímavý. Pocit desiatich žien.

- Taňja

Rudo. Vždy sa ogrcá horčicou z hotdogu. Vždy.

- Irma

Lojzík. Zakaždým si cestou z Bánoviec do Trenčína o 16.40 autobusom zapne handsfree a telefonuje „na plné gule“.

- Lujza

Sebastián. Na nuda pláži vždy chodí dokola okolo mladých slečien a vystavuje im na obdiv svojho „panáška“.

- Darina

Juraj. Nedokáže svoj pohľad odpútať od ženských ňadier. Akýchkoľvek.

- Gita

Karol. Púšťa si hudbu tak nahlas, že suseda búcha metlou na znak stíšenia.

- Alžbeta

Denis. Každú sobotu sa opije tak, že po ňom musím vo vchode umývať grcky.

- Dora

Tomáš. Klame.

- Nina

Julo. Má veľký bachor.

- Eva

Damián. Ako šofér MHD nikdy nepočká na dobiehajúcich ľudí.

- Nela

Marcel. Pozoruje susedov ďalekohľadom. Z vysvietenej izby.

- Martina

RADKA:

HANBILA SOM SA ZA NEHO:

• keď vynadal predavačke v supermarkete za to, že pila vodu, počas jeho platby kartou
• keď prevrátil oči v stĺp v momente, keď moja mama ukazovala nové kroky, ktoré sa naučila na hodinách salsy
• keď sa pýtal Franza Kafku, či predáva Nový Prostor
• keď sa pred návštevou zamkol na záchode
• keď presviedčal kvetinárku, že gerbera je ľalia
• keď si nevedel zaviazať šňůrky
• keď sa okydal horčicou počas toho ako hltavo jedol najlacnejšie párky
• keď si nevedel spomenúť na mená mojich kamarátov
• keď sa tváril nadradene nad deťmi v parku
• keď sa na ulici nepozdravil svojej bývalej
• keď na sviatočnom obede nahlas pregĺgal a mliaskal
• keď hovoril o mne, že som múdra a talentovaná
• keď somroval cigarety od mojej babky
• keď mi dal facku
• keď si v kaviarni vypýtal lattéčko
• keď nahlas spomínal na naše sexuálne excesy
• keď ma oslovil cudzím menom
• keď dopil moje víno bez opýtania
• keď odišiel bez pozdravu
• keď podceňoval ženy
• keď sa v spoločnosti tváril, že číta a dokonca rád
• keď nevedel, že polyester je umelý materiál
• keď umýval podlahu mojím uterákom na vlasy
• keď ma před zrakmi iných mužov, majetnícky objal, aby si dokázal, že som jeho
• keď vypľul žuvačku na zem
• keď odmietal akékoľvek dobrodružstvo
• keď niečo zle spočítal
• keď mi kradol moju individualitu
• keď sa stratil v Lučenci
• keď odmietol poldecák od môjho otca
• keď mal rasistické poznámky
• keď sa tváril, že mi rozumie
• keď sa tváril, že mi nerozumie
• keď sa snažil byť vtipný
• keď za mnou všade doliezal
• keď som sa ráno vedľa neho zobudila

hanbila som sa

*** stále ***

poslala som ho

pláva s prúdom

nazdar

už sa nehanbím

38. Predávam trdelník na plný úväzok

TÁŇA:

Je pondelok a pani Bambuľková vonia po vanilke. Vlasy učesané a prichytené v hrudke pripomínajúcej štruktúru veterníka. Na stole s ružovým hačkovaným obrusom uložená a poctivo vyžehlená uniforma. Biely mundúr vypratý v práškovom cukre a ozdobený gombíkmi z lentiliek.

Dych pani Bambuľkovej je tak sladký, že keď sa k vám priblíži a dýchne na vás, mentolovo zelený obláčik vás omráči na približne dve minúty a vy si pripadáte ako v rozprávke. Zem sa vám zatočí pod nohami a zastaví sa až vtedy, keď vás uzemnia očné bielka pani Bambuľkovej, ktoré už dávno biele nie sú a skôr pripomínajú žltobéžový krém svetoznámeho krémeša.

Život pani Bambuľkovej sa celý nesie v znamení pastelových farieb. A aby sa nezabudlo. Pani Bambuľková M.I.L.U.J.E. sladké. Práve kvôli tejto skutočnosti sa rozhodla stať pekárkou/cukrárkou a posúvať toto sladké posolstvo čo najväčšiemu množstvu spotrebiteľov. Zákusky však boli pre pani Bambuľkovú veľmi rozmanité. Strácala sa v ich tvaroch, rozmeroch, chutiach. Pani Bambuľková totiž mala rada poriadok a „řád“. Nevyhovoval jej neustále sa meniaci rytmus cukrárne. Jedného dňa si povedala: „Dosť!“. Pri omotávaní svojich plavých kučier na prst ju napadol geniálny nápad – Trdelník! Tiež sa tak pekne omotáva a ešte aj vonia. 

A tak sa pastelový svet pani Bambuľkovej premenil a transformoval do zemitých tónov erotického kakaa, orieškov pripomínajúcich dom starých rodičov, exotickú škoricu a hlavne vône sladkastého cesta, ktoré vsiaklo do každej jednej bunky tela pani Bambuľkovej.

(     )

(     )

(     )

(     )

RADKA:

Milena po skončení strednej školy začala pracovať ako sekretárka prednostu bytového družstva. Každý deň zalievala turka, triedila papiere a organizovala prednostov čas. Mnohokrát mala dobrý pocit z toho, ako ním môže manipulovať a veľmi dobre vedela, že na jej pozíciu sa nedošplhá ani pani manželka. Vedela, že bez nej by bytové družstvo bolo stratené a prednosta by nevedel ísť ani na záchod v ten správny čas. Považovala sa (a nebola zďaleka jediná) za šedú eminenciu. Avšak narozdiel od ostatných vedela aj to, že si pre tento titul, nemusí denne vyhŕňať sukienku na stole s nespočítateľným množstvom fasciklov.

Domnievam sa, že by Milena nebola bývala nikdy opustila túto pozíciu, keby ju jedného slnečného dňa, neoslovil istý starý známy s ponukou, ktorá sa (údajne) neodmieta. I prijala Milena skvelú ponuku práce v ďalekej Prahe (nie, nemyslím tú, čo je 8 kilometrov od križovatky na Halič, ale časovo je ešte ďalej), s bájnym platom pripomínajúcim Fénixa (nie, nemyslím tú krčmu pri autobusovej stanici v Lučenci, kde sa stretávali miestni náckovia), na úväzok plnší ako jej pery a vyparila sa ako gáfor (áno, opäť).

Čo sa dialo s prednostom a jeho manželkou, nás už nemusí zaujímať, ale bolo by bývalo vhodné, zmieniť fakt, že ich životy neboli šťastné. To však nemá, čo dočinenia s Milenou a jej osudom, a tak by som mohla prestať s týmto nezmyselným zahlcovaním čitateľa informáciami, ktoré sú v praktickom živote nepoužiteľné. Tak.

Milena ani nevedela ako a ocitla sa v bývalom hlavnom meste Československa. Bola nesmierne vzrušená z toho, že sa môže povoziť na člne alebo vodnom bicykli, ktoré tu všetci volajú šlapadlo, po riečke alebo si zatancovať v metre. Premýšľala, čo si kúpi z prvej, bohovskej výplaty. Na krátku chvíľku, kým prechádzala cez prechod pri Národním divadle, sa zamyslela aj nad tým, čo vlastne bude robiť v tomto meste, akože, čo bude náplňou jej práce a poslaním zároveň. Za také prachy to bude iste krásna kancelárska prácička, ktorú má tak rada. Možno sa naučí robiť aj espresso. Panáčik zmenil ochranné zafarbenie a Milenine myšlienky neboli schopné koordinácie s pohybom, a tak sa vytratili.

Nastal deň D a Milena si to veselo štrádovala do novej práce. Mapa ju zaviedla k stánku s trdelníkmi. Milena si viac krát skontrolovala, či sa nepomýlila a či má správne zaznačenú adresu. Nepomýlila sa a adresu mala zaznačenú správne. Prehodila pár slov s dvomi ženami, čo práve predávali a dozvedela sa, že už na ňu čakajú, nech pohne riťou, prezlečie sa do rovnošaty, drží hubu a maká. Milena si sadla na chodník a rozplakala sa ako malé decko.

Neexistuje nič na svete, čo by nenávidela viac ako trdelník! Babka, ktorá pochádzala zo Skalice, ho piekla na každé jej narodeniny. Doma má peknú zbierku fotiek s označením „Milenka s trdelníkom“. V popise sa menila len informácia o čerstvo nadobudnutom veku. Výraz tváre (a v niektorých prípadoch aj štýl oblečenia) ostával rovnaký.

Milena prudko vstala zo zeme. Rozbehla sa Karlovou ulicou až k mostu a z najvyššej sochy skočila do Vltavy. Jej telo sa nikdy nenašlo. Primátorka mesta v spolupráci s pražským arcibiskupom lobovali u pápeža, aby bola vyhlásená za svätú. I stalo sa tak. Dodnes o nej kolujú legendy a vznikajú tričká s preškrtnutým trdelníkom.

37. Veľká cena Demänovských jaskýň v Jasnej. Svetový pohár v zjazdovom lyžovaní.

RADKA:

Julo sa nemohol dočkať toho dňa, keď v jeho obľúbenom rezorte prepukne táto, na slovenské pomery, jedinečná záležitosť a on si bude môcť naživo obzrieť všetkých svojich favoritov. Čo tam po tom, že si nepamätal meno ani jedného zo súťažiacich. Zjazd + pohár + Jasná + grog = najväčšia rozkoš v živote tohto mladého muža, ktorý sa vydáva za fanúšika akéhokoľvek športu, aby nevyzeral ako debil, keď sa o tom chlapi v krčme rozprávajú. Skutočnosť však bola taká, že v živote nevidel ani jeden futbalový, či hokejový zápas, nevie s čím sa hrá tenis a aký je rozdiel medzi rugby a plávaním. Dlhé roky sa mu to darilo maskovať a pokiaľ žije, tak to tají dodnes.

Spojenie slov svetový a pohár v Julovi vzbudzovalo neskutočné vzrušenie. Rád pil z pohára a rád sa cítil svetovo (i keď častejšie sa cítil skôr bohovsky). Bol nesmierne pyšný na to, že jeho obľúbený zimný rezort (toto slovné spojenie sa stalo mantrou jeho samotárskych chvíľ), privíta svet a ukáže mu kus slovenskej krásy! Julo bol hrdým Slovákom. Nebol jediným, v jeho okolí sa vyskytovali len hrdí Slováci lebo nehrdý Slovák, ako by ani nebol. Tak už hovorievala jeho stará mať, keď sviatočnou vreckovkou so svojimi iniciálami, ktorú opatrovala od čias svadby, oprašovala podobizeň Jožka Tisu položenú vedľa panenky Márie na kuchynskom stole.

Julo si predstavoval ako im budú všetci závidieť tie hory, tie ženy, ten chlast. Konečne sa celý svet dozvie akým potenciálom disponuje táto utrápená krajina. Potajomky dúfal, že vyhrajú aspoň nejakí Slováci, aby ten pohár ostal doma a nemusel opustiť svoju vlasť. Spečatil to krátkou modlitbou pred tým ako vyrazil na dobre vychladený Urpiner.

V krčme sa o tom bavil s chlapmi. Všetci sa zhodli, že by bolo najlepšie keby ten pohár ostal doma, a že teraz tej Únii a Amerike ukážu, akí sú Slováci machri. Bavili sa o tom takmer do rána. Julo sa unavený ledva dotackal domov a zaspal. Cítil sa ako malé dieťa v predvečer Vianoc. Na druhý deň sa zobudil v popoludňajších hodinách, zapol telku a nahlas si povzdychol.

PRE SILNÝ VIETOR SA SVETOVÝ POHÁR V ZJAZDOVOM LYŽOVANÍ RUŠÍ. POĽSKÁ STRANA POSKYTLA POMOC A VEĽKÁ CENA DEMÄNOVSKÝCH JASKÝŇ SA PRESÚVA DO POĽSKA.

„Zase tí Poliaci?! Nestačí im, že nám Jánošíka ukradli?!!“ hromžil päsťou vo vzduchu Julo, hoci bol aj trochu rád, že môže bez výčitiek ostať doma a spať. 

TÁŇA:

1987

Kožená taška praská, zips vydáva nepríjemný zvuk a Ivan (poznávacie znamenie - jamka v brade) nasadá na "expres" Bratislava - Liptovský Mikuláš. Opúšťa Bratislavu, odchádza si oddýchnuť od rušných a hlučných ulíc. Ivan je pedant. V taške (v poradí spodok - vrch) sa nachádza: červený pletený rolák, biele spodky, čelenka na uši "s páskama", texasky, hrubé ponožky, návleky, slnečné okuliare, kolínska a fotoaparát zn. Minolta - taktiež v koženom puzdre. (Nech vidia, že je z Bratislavy!) Detailami sa nebudem zaoberať. 

Vozidlo je plné a v uličke sú na zemi porozmiestňované lyže a bežky a lyžiarky. Vrma v plnom prúde. Boris sa zdraví s Dušanom. Jožo s Vašom. Prokop s Iljom. Všetci športoví žurnalisti totiž bývajú v rovnakom hoteli. Poznajú sa už davdsať rokov. Autobus štartuje, rádio referuje, šoférove plyšáky sa jemne pohupujú zo strany na stranu. Niekto si pošanoval z minulého roka horec a ten teraz koluje po dvojsedadlách až napokon nenávratne mizne v päťke. Každý z mužov má v koženej taške identický obsah. Každý z mužov má identický zostrih vlasov. Plný autobus rovnakých identických mužov. Taká bola doba.

V Jasnej je kopec snehu. Cencúle na hoteloch majú pol metra. Obklad v jedálni hotela je zaparený od výparov zo smaženia černohorského rezňa. Prichádza zoskupenie športových redaktorov z Bratislavy. Boris je príliš múdry, Dušan tlstý, Jožo arogantný, Vašo sukničkár, Prokop krpatý a Ilja jediný normálny. Sadajú si za jeden stôl. Čašníčka vyťahuje papier a účet patriaci ich stolu označuje slovom KOKOTI. Už ich tu dobre poznajú.

2016

Martin (poznávacie znamenie - jamka v brade) stojí na kopci. Tvár mu osvetľuje zimné ostré slnko. Hľadí do diaľky, jeho oči sú hlboké. Na sebe biela košela. Ruky za chrbátom, prekrížené. Na čo asi tak myslí?

36. Dargovská ruža (vygoogli si). Reportáž / Opis

TÁŇA:

Izba. Znížený strop. Drevené trámy. V priestore je ticho a pološero. Počuť iba štebot vtákov za oknom. Vonku je medzi dvoma orechmi natiahnutá šnúra, na ktorej sa sušia naškrobené biele spodničky. Aby ich slnko vybielilo.

V kuchyni na kredenci si na buchty posypané práškovým cukrom sadajú muchy v pätnásť sekundových intervaloch. Priletia, sadnú, odletia, poletia si a opäť pristanú na bielom poprašku.

Vo váze sú poukladané ružové hlavy mäsitých pivónií a občas jeden z lupienkov padne. Čas tu takmer stojí. Je ho dostatok. Len majiteľka tohto miniatúrneho domčeka s idylickou záhradou prežíva malú peripetiu.

Deň pani Žofky sa totiž dnes málinko líši od tých ostatných, kedy svoje staré telo vystavuje na verande slnku a jej nos šteklí peľ z muškátov a cínií. Dnes so susedou Gitkou nevyrábajú za sprievodu dychovky domáce rezance. Dnešný deň je pre Žofiu výnimočný. 

Otvára sekretár, z neho vyberá porcelánovú krabičku a z nej zase súpravu perlových šperkov, ktoré kedysi dostala k tridsiatim narodeninám od svojho, vtedy ešte len priateľa, Juraja. Vo vlasoch má v dokonalých rozostupoch naukladané nátačky a umelý chrup si už tiež stihla "vložiť".

Zo šnúr zberá spodnice a halenky, prežehľuje ich na kuchynskom stole na deke, medzitým sa jej vráskavého krku dotknú kvapôčky konvalinkovej eau de toilette. Perleťový hrebeň sa začesáva do jemných páperkových vlasov, karmínový rúž sa usádza v štrbinkách niekde medzi vráskami a perami. Žofia je krásna aj v sedemdesatke. Dnešný deň patrí jej. Už šesťdesiaty krát, presne dnes v tento slávnostný deň, prednesie svoju báseň na Dargovskej ruže (ako sa to hovorí v tomto kraji). Tradícii zostáva verná. Šesťdesiaty krát odrapotá verše Janka Jesenského. Potlesk.

Sadne si za stôl medzi staré známe a posrkáva griotku. Je so svojim výkonom spokojná.

Z pivónií medzičasom opadala trištvrtina lupienkov. Práškový cukor sa vpil do oleja, ktorým Žofia potrela buchty. Vonku nepočuť vtáky ale cvrčky, na strechu domu začínajú padať kvapky - schyľuje sa k dažďu. Perleťová súprava je späť v porcelánovej krabičke a Žofia ulíha pod svätý obraz vyšitý jej starou matkou a duchnu z husacieho peria.

RADKA:

Viera od rána poctivo nacvičuje. DO - RE - MI - FA - SO - LA - SI - DO, zaznelo z jej úst asi miliónkrát. Alojz, manžel, jej fandí, ale už mu trochu lezie na nervy ako dokolečka skúša len tú stupnicu. Chcel by počuť ako zaspieva celú pesničku. Tú, čo má rád! Ale Viera chce byť naladená na 100% a ničím sa nenechá rozladiť (vtipná pozn. redaktorky). Tento rok si, podľa svojich slov, vybrala najťažšiu pesničku do súťaže. Odmietla však prezradiť konkrétny názov. Nechala sa počuť, že sa má obecenstvo nechať prekvapiť (hoci zo začiatku sa zdalo, že skôr vypchať). Viera ani Alojz si nevedia predstaviť svoj život bez spevu. Obaja svorne tvrdia, že si spolu spievajú dennodenne už 32 rokov. Nejeden mladý pár by im tento entuziazmus mohol závidieť, ale nezávidí. Je otázkou prečo je tomu tak, ale vzhľadom na povahu tohto textu, sa tomu nebudeme ďalej venovať.

Viera si oblieka kroj. Alojz jej v tejto činnosti musí pomôcť. Rozplače sa od dojatia nad krásou svojej ženy. Ona ho na oplátku potľapká po pleci a zaševelí: "Nerev." Alojz si utiera slzy do rukáva od pyžama a prehĺta sople, ktoré sa spolu so slzami stretávajú na jeho čerstvo oholenej tvári. Viera sa obzerá v zrkadle a zoširoka sa na seba usmieva. Je presvedčená, že obháji titul. Už teraz sa pokladá za víťazku a prehru by niesla ťažko. Alojz sa prezliekla z pyžama do obleku, ktorý si kúpil len vlani. Usúdil, že musí reprezentovať šampiónku (je dosť možné, že mu to prikázala samotná šampiónka, ale o tejto verzii príbehu Alojz nechce ani počuť).

Obaja spolu prechádzajú obcou a veselo zdravia susedov. Takmer všetci držia Viere palce a podporujú ju. Nájdu sa, ale i takí, ktorí si myslia, že by titul Dargovskej ruže mohol pre zmenu získať aj niekto iný. Alojz otvára dvere kulturáku, kde sa pozdraví s rivalmi jeho manželky a Viera sa díva do zeme. Sústredí sa, aby podala, čo najlepší výkon. Viera vsadila s výberom piesne na istotu, a tak už tridsiaty druhý rok po sebe spieva najobľúbenejšiu pieseň svojho manželstva.

Vychodí slniečko, ale málo hreje,

milovala som ja, ale bez nádeje.

Nádeje, nádeje, prečo ste na svete,

keď ma s mojim milým potešiť neviete.

Milovala som ja šuhaja švárneho,

ale mi ho braní mrcha mati jeho.

Šuhaju,šsuhaju, nedaj si rozkazať,

bolo by mi ťažko na teba zabúdať.

Skrývaš sa predo mnou, ako deň pred nocou,

za hriech si pokladáš zhovárať sa so mnou.

Veď ešte príde čas, keď sa ty vrátiš zas,

ale vernú lásku nenájdeš nikdy viac.

Kade ja chodievam, tade stromy plačú,

zo suchých konárov lístočky padajú.

Padajú lístočky, pochovajú aj mňa,

veď ja na tom svete nemám potešenia.  

Alojz je znova dojatý. Plače ako malé dieťa a obzerá sa po ostatných ľuďoch, či všetci vidia aká je tá jeho pani úžasná speváčka a úžasná žena. Ani len netuší, že Viera to myslí vážne.

35. Bezobrazná poézia

Zakladá sa na vedomom negovaní metaforickosti, ale aj iných ozdôb básnického jazyka. Zdanlivo sú to texty, ktoré postrádajú akékoľvek prvky charakterizujúce poéziu. Lyrický charakter naberá táto poézia kontrastom dvoch rovín textu. Primárnu rovinu tvorí doslovný význam textu a druhotnú rovinu, to čo je v texte zamlčané, ukryté.

TÁŇA:

systém obraznosti

dlie to v zlosti

tkvie to v šťastí

čierna mačka zohrievajúca sa na zlatom slnku

všednosť

duša

hmla

odchádzanie

prichádzanie

hora nebo

viesky riavy

následek

je dvojího smyslu

Odchádza to s nocou

a prichádza s dňom.

Čo je to?

Existuje-li v homeostatickém chování organismu 

vizuální 

akční 

okruh,

který aktivizuje pouze akční proces jednání, 

není zřejmě nutné, aby viděné bylo vždy také 

uvědoměno.

RADKA:

s hrbom sa nadrie

montuje ďasná

vedľajšie účinky

unikajú z pod vankúša

kombinatorika

plesne

dravci

bez vzduchu

polonahá kobyla

spí

ja

bdiem

© Foto Vanda Mesiariková