TÁŇA:
Je pondelok a pani Bambuľková vonia po vanilke. Vlasy učesané a prichytené
v hrudke pripomínajúcej štruktúru veterníka. Na stole s ružovým hačkovaným
obrusom uložená a poctivo vyžehlená uniforma. Biely mundúr vypratý v práškovom
cukre a ozdobený gombíkmi z lentiliek.
Dych pani Bambuľkovej je tak
sladký, že keď sa k vám priblíži a dýchne na vás, mentolovo zelený
obláčik vás omráči na približne dve minúty a vy si pripadáte ako v rozprávke.
Zem sa vám zatočí pod nohami a zastaví sa až vtedy, keď vás uzemnia očné
bielka pani Bambuľkovej, ktoré už dávno biele nie sú a skôr pripomínajú
žltobéžový krém svetoznámeho krémeša.
Život pani Bambuľkovej sa celý nesie v znamení
pastelových farieb. A aby sa nezabudlo. Pani Bambuľková M.I.L.U.J.E.
sladké. Práve kvôli tejto skutočnosti sa rozhodla stať pekárkou/cukrárkou a posúvať
toto sladké posolstvo čo najväčšiemu množstvu spotrebiteľov. Zákusky však boli
pre pani Bambuľkovú veľmi rozmanité. Strácala sa v ich tvaroch, rozmeroch,
chutiach. Pani Bambuľková totiž mala rada poriadok a „řád“. Nevyhovoval jej
neustále sa meniaci rytmus cukrárne. Jedného dňa si povedala: „Dosť!“. Pri
omotávaní svojich plavých kučier na prst ju napadol geniálny nápad – Trdelník!
Tiež sa tak pekne omotáva a ešte aj vonia.
A tak sa pastelový svet
pani Bambuľkovej premenil a transformoval do zemitých tónov erotického
kakaa, orieškov pripomínajúcich dom starých rodičov, exotickú škoricu a hlavne
vône sladkastého cesta, ktoré vsiaklo do každej jednej bunky tela pani
Bambuľkovej.
( )
( )
( )
( )RADKA:
Milena po skončení strednej školy začala
pracovať ako sekretárka prednostu bytového družstva. Každý deň zalievala turka,
triedila papiere a organizovala prednostov čas. Mnohokrát mala dobrý pocit
z toho, ako ním môže manipulovať a veľmi dobre vedela, že na jej
pozíciu sa nedošplhá ani pani manželka. Vedela, že bez nej by bytové družstvo
bolo stratené a prednosta by nevedel ísť ani na záchod v ten správny čas.
Považovala sa (a nebola zďaleka jediná) za šedú eminenciu. Avšak narozdiel od
ostatných vedela aj to, že si pre tento titul, nemusí denne vyhŕňať
sukienku na stole s nespočítateľným množstvom fasciklov.
Domnievam sa, že by Milena nebola bývala
nikdy opustila túto pozíciu, keby ju jedného slnečného dňa, neoslovil istý
starý známy s ponukou, ktorá sa (údajne) neodmieta. I prijala Milena
skvelú ponuku práce v ďalekej Prahe (nie, nemyslím tú, čo je 8 kilometrov
od križovatky na Halič, ale časovo je ešte ďalej), s bájnym platom
pripomínajúcim Fénixa (nie, nemyslím tú krčmu pri autobusovej stanici v Lučenci,
kde sa stretávali miestni náckovia), na úväzok plnší ako jej pery a vyparila
sa ako gáfor (áno, opäť).
Čo sa dialo s prednostom a jeho manželkou,
nás už nemusí zaujímať, ale bolo by bývalo vhodné, zmieniť fakt, že ich životy
neboli šťastné. To však nemá, čo dočinenia s Milenou a jej osudom, a tak
by som mohla prestať s týmto nezmyselným zahlcovaním čitateľa informáciami,
ktoré sú v praktickom živote nepoužiteľné. Tak.
Milena ani nevedela ako a ocitla sa v bývalom
hlavnom meste Československa. Bola nesmierne vzrušená z toho, že sa môže
povoziť na člne alebo vodnom bicykli, ktoré tu všetci volajú šlapadlo, po
riečke alebo si zatancovať v metre. Premýšľala, čo si kúpi z prvej,
bohovskej výplaty. Na krátku chvíľku, kým prechádzala cez prechod pri Národním divadle, sa zamyslela aj nad
tým, čo vlastne bude robiť v tomto meste, akože, čo bude náplňou jej práce
a poslaním zároveň. Za také prachy to bude iste krásna kancelárska
prácička, ktorú má tak rada. Možno sa naučí robiť aj espresso. Panáčik zmenil
ochranné zafarbenie a Milenine myšlienky neboli schopné koordinácie s pohybom,
a tak sa vytratili.
Nastal deň D a Milena si to veselo
štrádovala do novej práce. Mapa ju zaviedla k stánku s trdelníkmi.
Milena si viac krát skontrolovala, či sa nepomýlila a či má správne
zaznačenú adresu. Nepomýlila sa a adresu mala zaznačenú správne. Prehodila
pár slov s dvomi ženami, čo práve predávali a dozvedela sa, že už na
ňu čakajú, nech pohne riťou, prezlečie sa do rovnošaty, drží hubu a maká.
Milena si sadla na chodník a rozplakala sa ako malé decko.
Neexistuje nič na svete, čo by nenávidela
viac ako trdelník! Babka, ktorá pochádzala zo Skalice, ho piekla na každé jej
narodeniny. Doma má peknú zbierku fotiek s označením „Milenka s trdelníkom“.
V popise sa menila len informácia o čerstvo nadobudnutom veku. Výraz
tváre (a v niektorých prípadoch aj štýl oblečenia) ostával rovnaký.
Milena prudko vstala zo zeme. Rozbehla sa
Karlovou ulicou až k mostu a z najvyššej sochy skočila do
Vltavy. Jej telo sa nikdy nenašlo. Primátorka mesta v spolupráci s pražským
arcibiskupom lobovali u pápeža, aby bola vyhlásená za svätú. I stalo sa
tak. Dodnes o nej kolujú legendy a vznikajú tričká s preškrtnutým
trdelníkom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára