tatianaIradena: 41. Opis jedného miesta, ktoré si navštívila a zanechalo v tebe silný dojem.

TÁŇA:

Zabrowsovala som trošku tými miestami, ktoré vo mne zanechali silný dojem. Problém je v tom, že vo mne zanechá silný dojem takmer KAŽDÉ

miesto a atmosféra, ktorú so sebou prináša.

Miletička, fontána pre ****** a rozhovor o mimóze, fajčenie v kuchynke na Bernoláku, Hády v Brne, zasnežená Macocha, prechádzka hrebeňmi Veľkej Fatry, scenáristický ateliér u nás na škole s mini okienkom, Husova a Pellicova, Terst, lúka pred panelákom, kde som vyrastala a spoznala všetky lúčne kvety, Soča v Slovinsku, Štiavnica, ktorá prekvapuje svojim okolím stále, a bla a atď. a etc.

Nemôžem však teraz spraviť nejaký minivýcuc top 20 miest? Nedokážem sa rozhodnúť, vybrať jedno je extrémne ťažké. Jedno, ktoré pre mňa znamená viac ako všetky ostatné. Musí to byť miesto, z ktorého pochádzam, ktoré ma definuje a istým spôsobom stále determinuje môj život. A také miesto je len jedno.

Dedina Chrenovec sa nachádza cca 10 km od môjho rodného mesta, Prievidze. Môj starý otec tam kedysi za komančov kúpil nemecký vidiecky dom, patrili k nemu nejaké maštale, všetko z nepálenej tehly, obyčajná a krásna architektúra typická pre danú lokalitu. K domu kedysi patrila záhrada, ovocný sad, vínna pivnica, pergola plná nejakých popínavých ružových rastlín, ohnisko, orgovány, tuje zasadené v rade a aj opustený susedný dom, v ktorom nik nebýval a bol obrastený viničom. Nedoriešené podiely majetku typu "tomu patrí jedna osmina pozemku, tomu jedna dvadsaťštvrtina" nerobia nikoho zodpovedným a tak miesto pred očami chátra a upadá. Starej sýpke, ktorá by kľudne mohla byť kultúrnym dedičstvom prehnívajú drevené trámy, padá a podobne. Pozemky, ktoré boli kedysi po slovnej dohode dedove už naše nie sú. Susedný dom obrastený viničom niekto kúpil a bez citu prerobil na potraviny. Po dedičskom konaní sa zistilo, že k chalupe nepatrí žiadny pozemok, pretože niekdajšia dohoda bola len ústna.

Preč od komplikácii. Je tam dom. V prostredí, ktoré je síce debilitou nekultúrnych ľudí narušené až zničené ale pre mňa stále krásne a fascinujúce. Je to miesto tisícich spomienok. Koniec koncov som tam urobila prvé kroky. V zime stála ako malý ročný zasnežený snehuliak zabalený do červenej bumbajky s petrolejovým lampášom na pozore na podstienku pred chalupou. V lete zase počas noci počula ako po záhrade šuštia ježkovia, ako mama kričí, pretože sa bála myši, ako otec vyvoláva v tmavej komore fotky. Toto miesto malo spirit! A stále ho má, aj keď v už trošku zredukovanej a pozmenej podobe. Niekto by mi mohol povedať, že už som "dospelá", že už ho nevnímam detskými očami. Nie je to tak. Ja si totiž pamätám takmer všetko! A tak vám najskôr miesto, ktoré vo mne zanechalo najsilnejší dojem predstavím z pozície dieťaťa...

Mám plienku, rukou sa chytám omietky na fasáde domu, po tom, čo do nej zaborím svoje drobné nechty sa jemne rozsypáva, viem chodiť, moje prvé kroky smerovali k smradľavým aksamietnicam zasadeným vo veľkom bielom vandlíku, cez trávu, v ktorej ďatelinu opeľovali včely. Padám na zadok, moje slabé nohy ma ešte veľmi nedržia, pozorujem mravce, kúpem sa v mini bazéniku napustenom vodou, ktorá sa na slnku vyhriala a je príjemná. Mama vešia moje plienky na šnúru a zbiera jahody. Nemôžem ich jesť, som ešte veľmi malá.

Rastiem.

Otec mi v tmavej komore ukazuje ako sa vyvolávajú fotky a ja prvý krát v živote vidím ako sa na bielom papieri zjavujú tváre aj tvary, obdivujem ho. Padám do žihľavy, popŕhlené mám celé telo. Stará mama pučí ríbezle a maliny s cukrom. Trhám Ariel od Disneyho, muselo sa vraj stať niečo strašné, bola to moja najobľúbenejšia kniha.

Rastiem.

Otec nám v hornej izbe servíruje polievku "Pridaj vajce" a učí nás manipulovať s počítačom. Milujem jeho jedlá. Učím sa, čo znamená delete, insert, escape a podobne. Hnusia sa mi pavučiny na stene ale nevadia mi. Schádzam dolu do kuchyne, pošmyknem sa a na predlaktí mám jazvu po odtrhnutí kože, ktorá sa zachytila na drevenom zábradlí. Je dlhá 10 centi, a 10 je vzdialenosť Chrenovca od Prievidze. Mám ju tam doteraz.

Rastiem.

Otec nás necháva hrať sa v potoku v gumákoch. Berie nás na exkurziu do miestnej pekárne, kde je desaťtisíc stupňov Celzia. Hladkáme so sestrou malé šteniatka, ktoré smrdia ako tchory. Berie nás na túry, na opekačky, špekačky servírujeme na tanier z lopúcha a riad umývame pieskom z potoka. Večer v miestnej vinárni. Vrchný kŕmi hada živou myšou. Moja imaginácia sveta sa zmenila.

Rastiem.

Naši sú rozvedení. Dvor chalupy zahalilo blato a sneh zmiešaný s dažďom. Otec si zaobstaral psa, Miňa. Jeho nerezová miska na jedlo a vodu stojí na podstienku. Dom chátra. Spím v hornej izbe. Prebudím sa. Môj prvý menzes. Naokolo je len moja mladšia sestra, ktorá predsa tomu ešte NEROZUMIE, otec a strýko. Posielam ho kúpiť mi vložky. "Nikomu to nepovedz!"

Rastiem.

Vínna pivnica sa doslova prepadla pod zem. Múrik, na ktorom mal otec posadené bonsaje v malých kvetináčoch tiež padá. Orgovány sú vyrúbané, pretože prevažnú časť z nich zožrali ovce, ktoré sa tam pásli (na pozemku, ktorý nám nepatrí). Máme susedov. V dome, ktorý zničili, keď z neho spravili potraviny, ktoré po čase ajtak skrachovali. Jeden by povedal, že sa to miesto zmenilo, oškaredelo, stratilo atmosféru.

Ale nie.

Pozícia dospelého dieťaťa.

Táto chalupa nepadne. Potok zurčí, stále do neho padajú dule, stále pred domom voňajú lipy, stále sa v sobotu z ampliónov ozýva hlas dedinského rozhlasu. Na miestne trhovisko stále prichádzajú predajci z juhu Slovenska a Poľska, dedina je stále vzdialená desať kilometrov od Prievidze a stále do nej chodí malý motorák, ktorý si to štráduje malebnou cestou popod pohorie sopečného pôvodu. Stále sa na lúkach pasú srnky a v chalupe to aj po rokoch vonia stále tak isto. Voda tam chutí už takmer 30 rokov rovnako dobre, muchy stále lietajú do kruhu a na kopčeku za kostolom v júni v malinčí stále nájdete svätojánske mušky. Ale musíte byť pozorní. Inak sa vám toto miesto môže javiť banálne a vy neucítite vôňu vyschnutej trávy v lete a chuť melóna z Jednoty vám tiež bude pripadať úplne obyčajne. Ale čo pozíciu dospelého dieťaťa teší najviac? To keď sa zemou na jar začnú prerezávať narcisy, tulipány a pivonky, ktoré tam pred asi 50 rokmi zasadil môj nebohý starý otec. To, že si na jeseň odtrhnem hrozno, ktoré tam zasadil taktiež on. Síce pri tom stojím na kameňoch zborenej vínnej pivnice. Ale to sú tie moje piliere. Nosné piliere.

A ja stojím na piedestáli tohto miesta ako jeho jediná a posledná kráľovná so svetielkujúcim vencom svätojánskych mušiek okolo hlavy, žezlom z orgovánového prútiku a s detskou iskrou a všetkými spomienkami v oku! A nedám si ho vziať NIKDY!

Foto Táňa

RADKA:

Dojmy, ktorých intenzita sa líši na základe rozličných faktorov, vo mne vyvoláva mnoho miest. Niekedy je vcelku komplikované percentuálne určiť, nakoľko onen silný dojem vyvoláva miesto samo a nakoľko za to môžu ľudia, ktorý zdieľajú tento priestor so mnou. V niektorých prípadoch je nemožné oddeliť tieto veličiny. Inokedy je to zase triviálne jednoduché.

Musím si vybrať jedno miesto, len jedno, ktoré popíšem. Nie je to úplne jednoduché, zvlášť pre človeka, ktorý sa nevie rozhodnúť, ktorý koláč si dá. Miest je mnoho, premnoho. Tak teda prvé, ktoré mi napadne, deal?

Poď!

Bang!

FOLGOSA (DO DOURO)

Malá dedina na severe Portugalska. Prechádza ňou rieka Douro a okolité kopce sú posiate viničom. Myslím na portské, ktoré z neho vzíde. Na jeho sladkú chuť, ktorá sa mi zapáčila. V dedine je ticho, takmer nikoho z domácich nestretávam. Nemám tu vlastne, čo robiť, a tak mám kopec času prechádzať sa malými uličkami a dívať sa z kopca na vodu alebo zo strechy domu na pomarančovníky a ich plody. Tento pohľad ma vzhľadom na zimu, ktorá je vo vnútri domu neznesiteľná až tak, že sa bojím ísť osprchovať, aby nedošla teplá (povedzme vlažná) voda a ja s mokrými vlasmi neostala napospas chladu. V dedine sú len malé potraviny, v ktorých sa dajú nakúpiť rôzne hlúposti, z ktorých sa človek nenaje. Portské však majú, to spolu s tesnou, telesnou blízkosťou mladíka večer zahreje. Každý deň sem však prichádza auto plné rozličného pečiva a ja k nemu prichádzam, nahlas pozdravím, vypýtam si na čo mám chuť a zaplatím. Aj sa usmejem lebo mám radostí hneď niekoľko. Spravím si kávu a spolu so sladkým pečivom vychádzam na strechu znovu skontrolovať tie kopce a pomarančovníky. Chvíľku svieti slnko, tak mu nastavujem svoju tvár.

Noci trávim v jedálni na zemi na lôžku pripravenom len pre mňa. Okolo sú gýčové keramické figúrky psíkov, futbalistov alebo Ježiša Krista. Na stenách visia portréty všetkých členov rodiny. V strede jedálne je veľký stôl, pri ktorom sa rodina zíde, niečo poje a pobavia sa o svojich životoch. Tak nejako si to predstavujem. Možno sa však bavia o psíkoch, futbale alebo Ježišovi Kristovi.

Na oknách sú ťažké vonkajšie žalúzie, ktoré keď mladík zatiahne, tak je v miestnosti absolútna tma. Tak to má rád. Ja však pomenej. Naschvál ich nechávam trochu poodtiahnuté a pozývam denné svetlo na návštevu. V podstate neviem, čo mám vo Folgose robiť. Chvíľu sa hnevám, chvíľu sledujem, čo sa tu deje, chvíľu si zapisujem, čo sa mi preháňa hlavou, chvíľu sa nudím, chvíľu sa smejem. Zaspávam a budím sa. Hádam sa a vysvetľujem. Spolu s ďalšími cudzincami si robíme srandu z Portugalcov...

Dlho som na toto miesto nepomyslela a teraz sa mi vynorilo z pamäti. Nuž.