45. Fire walk with me.

RADKA:

Ranná, slnečná ulica. Do kaviarne vchádza mladý muž s kyticou ľalií a (už ošetrenou) rozbitou hlavou. Pýta sa, či máme alkohol. Vytiahne dve stovky a objedná si malé pivo. Predtým by však chcel vodu s citrónom lebo mu je zle. Dávi. Trochu sa obáva, aby nedávil vo vnútri. Prosí o nádobu, ktorú by mohol mať po ruke. Nesiem mu vedro. K pivu si dáva panáka slivovice. Vraj mi to povedal už predtým, ale v kontinuite jeho prejavu sa táto požiadavka vytratila. Pýta sa, či ma teda má, o tú 52% slivovicu poprosiť na kolenách. Veľmi sa mu pozdáva poldecáčik, ktorý si nakoniec rozhodne ponechať. Sleduje ma výraznými, modrými očami.

Hovorí o tom, že sa mu tu páči, napriek tomu, že vlastne netuší v akej časti Prahy sa nachádza. Predstavuje sa menom Peter. To moje sa mu náramne páči a usmieva sa. Zopakuje ho asi 5 krát, aby sa potom znova opýtal lebo on si nevie zapamätať ani Peter a to je vážne, seriózne (!) meno. Vyzrádza na seba, že je alkoholik, taký malý, ale aj to niečo znamená. Zisťuje odkiaľ som. Lučenec je vraj pekné mesto, on tam bol, ale Košice sú krajšie. Uchechtne sa. Povedali mu, že mu dávajú pol roka života a to nie je sranda, ale ani smutné to nie je. Opäť začína s rečami o možnom dávení.

Pýta sa, či nehovorí nahlas lebo mu to zvyknú ľudia hovoriť, a že mi rozpovie príbeh. Kladie dôraz na to, že nemám volať policajtov. Začína s príbehom. Pár krát sa opýta, či ho počujem. Včera mu policajti vzali do útulku jeho psíka, Daisy, jeho malú Daisy, to jediné, čo mu ostalo. Všetko len preto lebo ju mal v kufri, ale veď ten psík je jeho majetok a ona to pozná, tak ona vie. Jeho malá Daisy! V útulku! Peter však robil na prokuratúre a vie, že to bez dôkazového materiálu nie je možné. Bude súd! Hľadá právnika a zároveň sa pýta, či si v okolí vie kúpiť klobúk lebo sa na neho všetci dívajú ako na kokota. Ospravedlňuje sa za ten výraz (spolu so slovom idiot sú to jediné nadávky, ktoré používa, nie však často, počíta si to), ale veď ja tomu predsa musím rozumieť. Hlavne si o neho nemám robiť starosti, on je v pohode. I keď prognóza posledného pol roka nie je povzbudivá. 

Baví a desí ma zároveň.

Peter odrazu vstáva, že už musí ísť. Kúpiť si telefón do bazáru lebo žiaden nemá. Nemá ho lebo je pijan. V pravej ruke drží ľalie, v ľavej prázdny poldecák. Sústredene sa na mňa pozerá a ďakuje. Vo dverách sa ešte otáča: "Tie kvety nie sú nikoho, tie sú moje." 

Viac ho už niet. Akoby neexistoval.

TÁŇA:

Už ako malá topila mandelínky v pohári s vodou. Kobylkám trhala nohy a rada sa pozerala na to ako trpia. V kostole vyrývala do lavíc slovo "satan" a z diaľky pozorovala ľudí, ktorí si nad nápis sadnú a zhrozene sa presúvajú niekam inam. Manipulovala koho sa len dalo. Robila oči, bila sa, kopala naokolo, klamala, luhala a soptila. Jej obľúbeným TV programom bol Herkules a Xena. Pretože v ňom figurovalo ZLO. Nejak prirodzene ju fascinovalo. Všetky jeho podoby. Potajomky pozerala Akty X, horory, nastražovala matke pasce tak, aby sa po príchode do bytu pošmykla a spadla. Bola jednoducho hnusné oplanské decko. Nemalo ju čo zastaviť. Nad týmto všetkým však stálo zlo k osobe. K jednému konkrétnemu človeku, ktorý v nej vzbudzoval pocit, ktorý doposiaľ nepoznala. Tvrdila:

"Ja keď vidím v telke toho Róberta Fica, mne je normálne zima. Brrr."

Pocit zimy nepoznala. A tak si povedala, že so zimou môže bojovať jedine ohňom. Ako malé dieťa mala prístup takmer všade. S plamienkami v očiach vstupovala do parlamentu so zámienkou fascinácie slovenskou politikou. Vraj keď je niekde zima, tak vtedy je oheň prospešný, môže pomôcť. Dievčatko so zápalkami si doma detailne pripravilo akciu ČERVENÝ KVET (rozumej oheň - nechcela, aby to hneď bolo každému jasné). Akoby nič nakráčala dnu a s mrštnosťou malého dieťaťa pozapalovala všetko naokolo.

A bolo po zime.