Letná kuchynka je špeciálne miesto, ktoré nemal možnosť každý zažiť. Vždy to tam tak trochu páchlo po plastovom obruse na stole a starom nábytku. Staré matky tam hromadli zaváraniny a starí otcovia haldy prečítaných novín. Často sa v nej objavovali rohové lavice, lepkavé závesné mucholapky a v kredenci horda chlastu - od návštev. Bolo to ideálne miesto, kam sa Peter mohol zašiť vždy, keď chcel. Cez obrovské okno hľadel na dozrievajúce hrušky a jablká a chvíľa mu voňala sladko. Sníval o ohanbiach mladých dievčat, potulkách prírodou s karibským rumom, volejbalových zápasoch, mladosti na internáte, topiachich sa mandelínkach a inom hmyze. Na stole mal vždy naservírované pocukrované buchty, pár fľaštičiek miestneho pivka, domácu klobásu a sekanú. Tú zbožňoval. Rohovú lavicu by najradšej vymenil za hojdacie kreslo, lenže dobre vedel, že toto nie je žiadna rekreačná chatka, no obyčajná letná kuchynka. Ako áno, ako nie, cítil sa tu Peter ako ryba vo vode. Rád si vytiahol slávnostný pohár na stopke - ten bol jeho. Pozmetal omrvinky zo stola (na zem). Zapol si rádio a počúval tak rôzne. O zime pri fjordoch, o lete na šírom mori, o značení turistických chodníkov, no aj o krížoch na okrajoch šírich polí. Dosiahnuté informácie nikdy nezabudol sprostredkovať v krčme. Poobede si rád zdriemol na obľúbenej rohovej lavici, z ktorej mu trčali nohy. Nevadili mu muchy, nevadili mu zvuky sliepok z kurína odvedľa, nevadil mu ani vo vetre cinkajúci korálkový záves. Sladko spal a sníval o maturantkách, o písomkách z dejepisu, o predbehovaní sa v rade alebo o bitke pred kostolom. A čas plynul tak neurčito. Zavesený niekde nad fotografiou Kováča.
Máš na sebe biele tielko a trenky, ktoré ti ešte celkom nedávno kúpila mama. Páčia sa mi. Trochu menej ako tvoja pehatá tvár a trochu viac ako to tielko po dedovi. Keď sa na teba pozriem cez záclonu v malom okienku napravo, mám pocit, že cestovať v čase sa dá. Chvíľu premýšľam nad tým, aký by si mal kádrový posudok, ale rýchlo tieto myšlienky zaženiem. Nechcem vnášať nánosy politiky do tejto naivne romantickej chvíle. Odtiahnem záclonku a v reálnych farbách horúceho leta vidím ako prelievaš pálenô z demižóna do fľaše. Vyruším ťa. Pozerám sa ti priamo do očí, ty znervóznieš a trochu vyleješ na linoleum. Je tu ticho, takže kvapky stekajúce zo stola je dobre počuť. Vidieť horšie, a to len z toho dôvodu, že sa tam jednoducho nepozerám. Stále ťa sledujem, zvádzam ťa pohľadom a ty sa len placho usmeješ. Napiješ sa priamo z fľaše a ponúkneš mi ju bez toho, aby si sa na mňa pozrel, len natiahneš ruku a trochu ňou pohneš. Prekročím prah a vchádzam dnu. Beriem ti z ruky fľašu a napijem sa, ako by som roky nepila. Nevadí mi, že to, čo pijem nie je voda, ba dokonca mi nevadí ani to, že je to hnusná rožovka z pochybného zdroja. Po druhom glgu mi to už nejde, vyprsknem okolo seba túto priehľadnú tekutinu a začnem sa nahlas smiať. Ty stále hľadíš do zeme a letmo ti cuká kútikmi úst. Chcel by si sa smiať, ale to by si sa musel menej hanbiť a ty sa hanbíš viac, takže sa nesmeješ. Vietor opäť priveje záclonu pred tvoju tvár a ja by som si chcela uchovať tento moment navždy v pamäti. Avšak o rok, o takomto čase ho už určite zabudnem. Rok je dlhá doba a všetky tie tváre ľudí, ktoré sa predo mnou mihnú rozmažú tú tvoju. Čudujem sa, že ešte triezvo stojím na nohách v tejto horúčave. Najradšej by som sa vyzliekla, ale čo s tým? Budem tu pobehovať polonahá ako zbesilá sliepka? Radšej postojím. Ty mlčíš a ja tiež nehovorím nič. Takto by sme tu mohli ostať naveky, zaseknutí v časopriestore. Nejde to. Musím nasadnúť na bicykel a prepedálovať sa do mesta na druhej strane zemegule.
RADKA:
Máš na sebe biele tielko a trenky, ktoré ti ešte celkom nedávno kúpila mama. Páčia sa mi. Trochu menej ako tvoja pehatá tvár a trochu viac ako to tielko po dedovi. Keď sa na teba pozriem cez záclonu v malom okienku napravo, mám pocit, že cestovať v čase sa dá. Chvíľu premýšľam nad tým, aký by si mal kádrový posudok, ale rýchlo tieto myšlienky zaženiem. Nechcem vnášať nánosy politiky do tejto naivne romantickej chvíle. Odtiahnem záclonku a v reálnych farbách horúceho leta vidím ako prelievaš pálenô z demižóna do fľaše. Vyruším ťa. Pozerám sa ti priamo do očí, ty znervóznieš a trochu vyleješ na linoleum. Je tu ticho, takže kvapky stekajúce zo stola je dobre počuť. Vidieť horšie, a to len z toho dôvodu, že sa tam jednoducho nepozerám. Stále ťa sledujem, zvádzam ťa pohľadom a ty sa len placho usmeješ. Napiješ sa priamo z fľaše a ponúkneš mi ju bez toho, aby si sa na mňa pozrel, len natiahneš ruku a trochu ňou pohneš. Prekročím prah a vchádzam dnu. Beriem ti z ruky fľašu a napijem sa, ako by som roky nepila. Nevadí mi, že to, čo pijem nie je voda, ba dokonca mi nevadí ani to, že je to hnusná rožovka z pochybného zdroja. Po druhom glgu mi to už nejde, vyprsknem okolo seba túto priehľadnú tekutinu a začnem sa nahlas smiať. Ty stále hľadíš do zeme a letmo ti cuká kútikmi úst. Chcel by si sa smiať, ale to by si sa musel menej hanbiť a ty sa hanbíš viac, takže sa nesmeješ. Vietor opäť priveje záclonu pred tvoju tvár a ja by som si chcela uchovať tento moment navždy v pamäti. Avšak o rok, o takomto čase ho už určite zabudnem. Rok je dlhá doba a všetky tie tváre ľudí, ktoré sa predo mnou mihnú rozmažú tú tvoju. Čudujem sa, že ešte triezvo stojím na nohách v tejto horúčave. Najradšej by som sa vyzliekla, ale čo s tým? Budem tu pobehovať polonahá ako zbesilá sliepka? Radšej postojím. Ty mlčíš a ja tiež nehovorím nič. Takto by sme tu mohli ostať naveky, zaseknutí v časopriestore. Nejde to. Musím nasadnúť na bicykel a prepedálovať sa do mesta na druhej strane zemegule.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára