Pol šiestej ráno, káva zaliata, na kuchynskej linke svieti len malé svetielko a aj to je dobré radšej zhasnúť, aby bolo lepšie vidieť na ulicu. Vonku svitá. Omrvinky sú zo stola dôkladne zhrnuté, dečka zarovnaná a záclona sa jemne veje popri pootvorenom okne.
Na špacírku vychádzajú ako prví psíčkari po svojich obvyklých trasách. Okolo agátu, brezy, do vysokej trávy... Pozrieť, či pri lavičke puberťáci včera večer nevytratili nejaké drobné. A naspäť domov.
Na chodníku pod bytovkou sa to začína hemžiť ľuďmi, ktorí smerujú do práce. Vždy v polhodinovom intervale ich prejde hŕstka. S taškami, ruksakmi, aktovkami aj igelitkami. Niektorí v družnom rozhovore, iní potichu. Fajčiaci študenti gymnázia. Čašníčky z kaviarní v centre. Šoféri diaľkových spojov. Majiteľky módnych butikov. Zmrzlinári.
Do pol deviatej je na ulici opäť kľud. Káva je dopitá. Čas na telenovelu.
Poobede je rituál podobný. V lete pri otvorenom okne, s kávou, do ktorej sa pridáva poobedná zmes éčok s názvom Cappuccino. Na ihrisku hrajú chlapci futbal, mikiny zaviazané okolo pása a školské tašky hodené ledabolo pri lavičke. Psíčkari sú opäť vonku. Menšie deti skáču gumu alebo si vymieňajú kartičky a ľudia sa vracajú z práce. Igelitové tašky sú plné nákupov, deň sa pomaly končí a je čas naladiť si večerné správy.
Všade navôkol je pokoj, ticho zabudnutej dediny, v ktorej ľudia pôsobia len ako svoje tiene. Je náročné zaostriť a zbadať, čo i len kúsok z ich tváre alebo prameň vlasov. Krok k sebe sa približujúcich postáv je rázny, ale podozrivo pomalý, miestami váhavý. Vzťah postáv je nejasný, vrúcnym by som ho nenazval. Zdá sa mi, že táto chvíľa trvá večne, že zastal čas a ja zhlboka vdychujem a vydychujem mrazivý vzduch do mojich vzácnych pľúc.
Tamtí dvaja sú už takmer pri sebe. Miestom ich stretnutia je práve starý kandeláber z minulého storočia. Zvítavajú sa podaním ruky a letmým objatím. Stoja oproti sebe a vôbec sa nehýbu. Pripadá mi to ako večnosť. Zaspávam...
Vzápätí má preberie podivný, tlmený zvuk. Jedna postava kľačí na kolenách a druha vyťahuje predmet z útrob tela tej prvej. Tá prvá padá na zem, zatiaľ čo tá druhá sa obzerá a pomalým, rozvážnym krokom odchádza. Ja medzitým dýcham rýchlejšie a cítim ako mi ľadový vzduch, plnou silou, vráža do pľúc. Vstávam a presúvam sa do bytu. Beriem do ruky telefón a volám záchranku. Bojím sa o jeho život. Takto sa mi to zdá správne.
RADKA:
Sedím na balkóne a dýcham vlhký zimný vzduch. Večerná rutina. Bojím sa, že umriem na turbekulózu, tak si namýšľam, že takáto prevencia ma zachráni. Pouličná lampa svieti slabým, oranžovým svetlom. Vo veľkých mestách tento druh svetla už úplne zmizol! Oproti sebe prichádzajú dve postavy. Ťažko identifikovať vek, či pohlavie. Títo ľudia, ktorí majú nakročené k sebe, sú zababúšení od hlavy k päte.
Všade navôkol je pokoj, ticho zabudnutej dediny, v ktorej ľudia pôsobia len ako svoje tiene. Je náročné zaostriť a zbadať, čo i len kúsok z ich tváre alebo prameň vlasov. Krok k sebe sa približujúcich postáv je rázny, ale podozrivo pomalý, miestami váhavý. Vzťah postáv je nejasný, vrúcnym by som ho nenazval. Zdá sa mi, že táto chvíľa trvá večne, že zastal čas a ja zhlboka vdychujem a vydychujem mrazivý vzduch do mojich vzácnych pľúc.
Tamtí dvaja sú už takmer pri sebe. Miestom ich stretnutia je práve starý kandeláber z minulého storočia. Zvítavajú sa podaním ruky a letmým objatím. Stoja oproti sebe a vôbec sa nehýbu. Pripadá mi to ako večnosť. Zaspávam...
Vzápätí má preberie podivný, tlmený zvuk. Jedna postava kľačí na kolenách a druha vyťahuje predmet z útrob tela tej prvej. Tá prvá padá na zem, zatiaľ čo tá druhá sa obzerá a pomalým, rozvážnym krokom odchádza. Ja medzitým dýcham rýchlejšie a cítim ako mi ľadový vzduch, plnou silou, vráža do pľúc. Vstávam a presúvam sa do bytu. Beriem do ruky telefón a volám záchranku. Bojím sa o jeho život. Takto sa mi to zdá správne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára