nedeľa 27. januára 2019

116. Na lesnej križovatke


TÁŇA:

Na lesnej križovatke prehovára muchotrávka k steblu trávy. Kamienok z násypu na ceste ku kukučke na smreku. Prehovára aj včela k čmeliakovi, kaluž k vetru, čakanka k rosničke, malina k breze, bukvica k zemežlču, pavúk k popadanému ihličiu a tak podobne. Na lesnej križovatke zastal čas. Monumentami slúžiacimi na orientáciu ľudí sú napríklad storočný dub, čerešna zhorená a zasiahnutá bleskom, kamenný pomník, altán, vodopád, lávka cez rieku či studnička, pri ktorej sa zavše všetci radi osviežia. Čas zastal, prinajlepšom zostal na vlakovom nástupišti spolu s turistami alebo výletníkmi stúpajúcimi do jemného svahu lemovaného hustým porastom bazy, jelše, javora a buka. Na to, aby sa nestratili im poslúži len mapa starostlivo zabalená v plastovom obale (v prípade dažďa) a jej farebné piktogramy. Žiadne značenie, žiadne pruhy na ceste, žiadne predbiehanie sa, ruch ulice. Vlak odchádza a v prírode nastáva ticho. Ľudské ucho je omnoho viac citlivejšie. Rytmické "kukuk, kukuk, kukuk", prelet hmyzu popred hlavu, potôčik v diaľke. Je to ako vchod do čarovného kráľovstva. Turista sa obzrie. Tam, kde vošiel do lesa, je len hustý porast cez ktorý nevidno von. Ľudia väčšinou skĺzavajú k takým veciam, že si začnú všímať detaily okolo seba. Hríb vyrastajúci zo stromu, miniatúrne papradie na skale, pavučina s kvapkami vody, imelo popadané na zemi, ligotajúce sa kamienky a ja neviem čo všetko.

Na lesnej križovatke často objavíme turistický rozcestník. (Často obrastený kmeňom stromu.) Slúži nám ako malá nápoveda, keby sme náhodou nevedeli, ktorým smerom pokračovať alebo by sme boli zo všetkej tej prírody takí odviazaní, že by sme dokonca dali možnosť zmene plánu. Existujú aj prípady ľudí, ktorí sa strácajú radi a zámerne. Späť k rozcestníku. Je libo šľapať na vrchol hory s vidinou nádherného výhľadu, občas si oddýchnuť, pozrieť sa späť a vidieť ako veľa sme už vyšlapali, uvariť si kávu v kosodrevine a pobozkať blížneho svojho? Alebo sa držať v doline a lemovať riečku, pri ktorej nazbierame maliny, mätu, zavesíme hamak a zaspíme s komármi medzi stromami pozorujúc a otáčajúc si v rukách malé šištičky jelše? Ešte stále môžeme ísť k horárni pod štyrmi lipami, založiť oheň a opiecť si kus slaniny. Jaskyňa? No vidíte. Veľa ľudí volí jaskyňu ako miesto príjemného schladenia sa po výšlape. 

Tak či onak, lesné križovatky ponúkajú mnoho ciest. Stačí si len vybrať z rozcestníka alebo ísť jednoducho za nosom.  

(Fotky sa po kliknutí zväčšia)


Niekde pri Silici © Tatiana

Veľká Fatra © Tatiana

Pod Suchým vrchom, Veľká Fatra © Tatiana

Sitno © Tatiana

Malé Karpaty © Tatiana

Klátová Nová Ves © Tatiana

Malé Karpaty © Tatiana

Les © Tatiana

Banská Štiavnica © Tatiana

Les © Tatiana

Bezovec © Tatiana

Bezovec © Tatiana

Bezovec © Tatiana

Sitno © Tatiana


RADKA:


Nič z toho, čo mám na sebe nie je funkčné. Je mi mokro, asi aj zima a pomaly prestávam vidieť pred seba. Vlhká hmla sa ma dotýka viac než čokoľvek iné. Neoznačené rázcestie ma irituje. Kričím a nadávam hlasnejšie, než reálne dokážem. Nevábia ma hlasy sirén, ani svetielko v čarovnej chalúpke. Vidím o tri kroky vpred a o dva vzad, ale teraz si potrebujem vybrať stranu. Samozrejme, že by som mohla vedieť kam, ale cesta za mnou je už dávno zarastená a reverse je aj tak neprijateľným druhom herného módu. Mohla som sa lepšie pripraviť, pozrieť sa trebárs do mapy, že. Ja som sa však chcela nechať pohltiť lesom, nech mach pokryje moje nohy a divé zvery pristúpia bližšie, aby som im mohla hľadieť do očí.

Nič z toho sa nestalo a teraz mám rázne vykročiť trochu akoby doprava alebo prudko doľava. Určite by mi pomohlo keby tu bola umiestnená aspoň nejaká značka, hoci aj v cudzom jazyku. By mi bolo bývalo tu tiež neplatí. Nikto mi za tie kroky neplatí. Všetko si to odšlapem sama aj s povrchným dychom. Krásu nevidím, už je tma. Avšak cítim všetky zemité vône vďaka ktorým viem, že som tu správne. 
 

piatok 18. januára 2019

115. Lenivá nedeľa

RADKA:


Ráno vstávam v čase, ktorý si vyberá moje telo. Naťahujem sa v posteli a pozerám sa cez okno. V duchu si vravím, že dnes mám kopec času, tak si môžem konečne aj zacvičiť. Medzilopatkové svaly, naťahovačky, mňau. Keď sa už konečne rozhodnem vyliezť z postele, tak otváram okno, nech sa vyparia zbytky noci. Prejdem do kuchyne, kde si spravím čaj alebo kávu (v závislosti na tom aká bola sobota a na čo mám v danú chvíľku chuť). 

Zapnem Vltavu a sadnem si na gauč alebo do kresla a listujem si v nejakom zo zakúpených novín, časopisov. Prichystám si raňajky (zrejme niečo sladké, ale nie preto, že je nedeľa, ale preto, že to to tak jednoducho je) a počúvam, listujem, pozerám cez okno. Umyjem sa, nanesiem olej na tvár a prezlečiem sa do pohodlného oblečenia. Chodím z izby do kuchyne, z kuchyne do izby. Sedím v kresle. Ležím v posteli. Čítam knihu, ktorú si vždy odložím na stolík. Surfujem po intertnetoch. Pozerám film, seriál, či rozprávku. Možno sa idem prejsť, ale to záleží na počasí a nálade. K tomu sa pripojí nejaké jedlo doma, či vonku a nejaký nápoj, či už kofeínový, alkoholický alebo nealkoholický. Večer sa osprchujem. 

Olej na telo. Olej na tvár. Zuby čisté. 

Prezlečiem sa do nočného úboru. Tentokrát do košele lebo je už teplo. Internety. Kniha. Film. Spánok. A ráno do práce. 


TÁŇA: 

Som nikde. I am nowhere. V tichej miestnosti hrá hudba, rozvidnieva sa. Vodná para čerí kuchyňu. Som niekde. I am somewhere. Gramofónová platňa praská. Som sama. Úplne sama. To, čo bolo kedysi neznesiteľné, je mi teraz vzácne. Nikdy som nenosila župan. Už jeden mám. Filmová hviezda bez plátna. S komparzom všedných dní. Štyri steny nech sú mojimi divákmi. Ktorou nohou som dnes vstala z postele? Kam mi uleteli včely? Vždy keď stojím na balkóne si predstavujem cudzie výhľady. Tie z minulosti. Tie z budúcnosti. Tommy Guerrero mood.  Guerrero znamená vojak. Šesť rokov som mala španielčinu. Haha. Tie obrátené otázniky a výkričníky boli super. Jemné svetlo dopadá na listy izbových rastlín. Vidno na nich prach. Vidno ho aj na mne? Každý deň dám dve kávy. Snažím sa ich dať bez stresu. Vyberám random knihu z knižnice. Polynézske mýty. Dlho som nečítala básne. Kedysi som nimi žila. Mám rada Petra Borkovca. Stará mama zviazala cesnak do kytice, je zavesený neďaleko kuchynskej linky. Slnko z jej predzáhrady je zavesené niekde nad mojou hlavou. Vraj žltá je farbou optimizmu. Za oknom sadia stromy. Snažím sa spomenúť si na kuchyňu, v ktorej som trávila nedele ako dieťa. Mäta od rieky a do čajníka šesť lyžíc cukru. "Kým to nedoješ, nepohneš sa od stola!" Mám rada basovú linku. Spievať neviem. Tancovať viem. Aj plávať. Byt vonia avivážou. Nikam nejdem. Som nikde. Som niekde. Som? Mám chuť naučiť sa nový jazyk, mám chuť čítať knihy, na ktoré som nikdy nemala čas. Mám chuť zájsť do hvezdárne, na prechádzku vysokou trávou. Nejdem nikam. Nikam nejdem. Je nedeľa. Som letiacim šípom vystreleným z luku. Som večné dieťa milujúce nedele, xylofón, kakao, šúchanie sa po koberci, Zora, Popolvára a iných hrdinov.

streda 9. mája 2018

114. Tri plastové stoličky pred činžiakom. Filmový obraz.

TÁŇA:


1. EXT. Zadný dvor neveľkého tehlového nájomného domu, tzv. činžiaku. Celok, neskôr statické detaily

Dvor je svojím spôsobom obyčajný, no nachádza sa na ňom mnoho zaujímavých detailov, ktoré vypovedajú o spôsobe života a obyvateľoch danej lokality. Tri plastové stoličky pod smrekom, pred nimi stolček zo zrezaného kmeňa stromu, na ňom v pohári usadeniny z kávy (turka), v druhom pohári špaky z cigariet zaliate vodou. Rozvešané prádlo na šnúrach a pripevnené štipcami, vtáčia búdka, futbalka pod kríkmi.

Okná bytovky sú otvorené, záclony povievajú, počuť šum rádia a manželskú hádku.

"To si nevarilaaa Ty, varilaaa to tvoja matka!"

RADKA:


OBRAZ 1 / EXT / DEŇ / PARKOVISKO PRED ČINŽIAKOM / CELOK / STATICKÝ ZÁBER

Svieti ostré letné slnko. V okolí je absolútne ticho, nikde nikoho.  Tri biele plastové stoličky sú blízko seba, zoradené do takého tvaru, aby na seba prípadní sediaci navzájom dobre videli. Je to dominanta prázdneho parkoviska vyskladaného z panelov. Kostolný zvon dynamicky a nahlas odbíja dvanástu hodinu. Vzduch stojí. S posledným úderom zvonu vchádza do záberu staršia, robustnejšia žena zabalená do mokrého uteráku. Približuje sa k stoličkám a sadne si do stredu. Sústredene sa pozerá priamo do kamery. Na rukách začína počítať do desať. Pri naplnení tohto počtu necháva dlane smerovať do kamery. Po krátkej chvíli zotrvania v tejto póze začína rátať naspäť, ale na vyjadrenie číslic používa iné prsty, než predtým. Končí so zaťatými päsťami. 

štvrtok 3. mája 2018

113. Dopoludnie v cukrárni

TÁŇA:

Je skoré ráno. Zita si oblieka svoju vyžehlenú bielu blúzu a jemnunko ružovú sukňu. Zlaté kučery má usporiadané krásne jednu za druhou, zopnuté takmer neviditeľnými sponkami. Dáva si pozor, aby sa jej rúž neotlačil o zuby. Vie, že si ju zákazníci v zrkadle za ňou a cez pult pred ňou detailne obzerajú. 

Popod pergolu vchádza ku dverám, otvára ich, ranné slnko ju osvetľuje zľava aj zprava. Vo svojej malej miestnosti si zloží kabelku, posledný krát sa naparfémuje, kráča ku chladničke z ktorej vyberá obrovskú bielu krabicu, tú pokladá na pult pred sebou, vyťahuje postriebrené náradie a zo škatule opatrne prekladá zákusok za zákuskom do interiérovej cukrárenskej vitríny. 

Zita si dáva záležať na dodávateľoch. Kedže je milovníčkou pastelových farieb, dezerty musia jeden s druhým ladiť a žiaden by nemal vyčnievať z pastelovej palety. Jej hracie pole musí byť dokonalé. Deň čo deň predsa môže nastať jej šanca a ona verí, že raz do prevádzky zablúdi ten, ktorého opantá našľahaným krémom, naglazovanou čerešničkou, lesklým želé, majstrovsky uhladenou plnkou, exemplárne položeným fondánom, bravúrnym rezom, prvotriednym zdobením a samozrejme poriadne stiahnutou zásterou tesne pod prsiami. Ona sa vystrie nad umytý riad, počká, kým sa zákazník usadí a smelo vykročí jeho smerom. Bude sedieť v cukrárni sám a ona mu spraví tu najlepšiu kávu. Pri jej príprave ho bude nenápadne pozorovať cez navŕšené zmrzlinové kornútky. Napätie bude krájať len točiaci sa centilátor nad jeho hlavou. Bude sa k nej vracať až ju nakoniec pozve do snackbaru a ona si objedná bublinkové šampanské. 

Toto je jej sen. Pokiaľ sa splní, naberá zmrzlinu deťom a dá si pozor, aby na naberačke neostal ani kúsok jadranskej zmrzliny navyše, umýva poháre na ktorých sú stopy cudzieho rúžu, zaschnuté tanieriky najskôr namáča, utiera stoly, no jedným očkom stále hľadí na ulicu. Z ruže rastúcej na pergole práve odpadol jeden pudrový lupienok. 

Tribute to Cukráreň Ameti, Prievidza


RADKA:


"Um galão e um bolo de berlim, faz favor," povie Nela rázne. Staršia žena za pultom sa na ňu usmeje a prikývne na znak súhlasu. Nela sa zamyslí, pokrúti hlavou zľava doprava a zakričí na ženu: "E um palmier! Obrigada!" Žena jej pohybom hlavy naznačí, že chápe a po chvíli čakania Nele pristane na stole tanier s obrovskou guľou a krehkým špirálovitým pečivom v tvare motýľa. Mliečna káva k tomu. Nela sa spokojne usmieva lebo ešte pred nedávnom nebola schopná rozoznať jeden koláč od druhého a nie to si ešte pamätať ich názvy. 

Ľudí okolo nej je dosť, všetci rozoberajú počasie lebo po dvoch dňoch vyšlo slnko a z toho je vždy veľká radosť. Nela má pocit, že sa na ňu každý pozerá, že každý vie, že ona nepatrí do tohto portugalského spolku, a že je na nej niečo podivné. Premeriavajú si ju od hlavy k päte. Ona im to vracia priamym pohľadom do očí. Skúmavo pozoruje tváre mužov v košeliach, vrásky starších žien v kvetovaných šatoch a sleduje, kto sa ako mračí, či smeje. 

Myslí na to, že keď zje túto guľu, tak sa sama odgúľa dole kopcom hoci vie, že ju čaká cesta hore. Už si na to zvykla a v duchu je za tie kopce a schody rada lebo má pocit, že aspoň takto bojuje proti celulitíde, a že keby tu žila večne, tak by ju určite nemala. Na druhej strane však má pochybnosti. Vie, že keby tu žila večne, tak by jedla všetky tie sladkosti každý deň a potom by jej tie dlhé prechádzky mestom aj tak nepomohli. Na ďalšej strane tu je však argument, ktorý rada používa v boji za právo jesť sladkosti: keby tu bola bývala žila večne, tak by okrem chôdze hore dole po schodoch a šliapaní do kopcov, predsa surfovala, plávala a bola by tak opálená, že by to skrylo všetky jej nedostatky. To, čo sa odohráva v Nelinej hlave je nevyrovnaný súboj. Nikto z tých ľudí, čo ju pozorujú ani len netuší, nad čím uvažuje. To je koniec koncov dobre. Usrkáva pomaly z kávy, z ktorej sa trochu rozlialo na podšálku, keď ju pani doniesla. 

Teší ju, že na vrchu svojho pohára nemá nejaký premyslený latté art, a že tretia kávová vlna nezasiahla toto mesto ako zemetrasenie. Rovnako sa teší ako znovu nastaví svoju tvár tomu pekelnému slnku, ktoré jej pridá novú vrásku na tvári lebo zásadne nepoužíva opaľovací krém. Pomaly si odhryzáva z gule a cukor, ktorou je obsypaná ma všade. Myslí si, že je to sexy, ale zrejme záleží na uhle pohľadu. Nerobí  nič, len pozoruje šum okolo seba, ktorý o chvíľu ustane.

štvrtok 26. apríla 2018

112. "Mama odišla do Györu za Adamom."

TÁŇA:

Do kufra zo sedemdesiatehosiedmeho zbalila všetky potreby na háčkovanie, lieky na tlak, zo päť nátelníkov, pár výtlačkov krížoviek, dioptrické okuliare a kopu iných nezaujímavých no pre ňu potrebných vecí. Adam je môj starší brat, vraj mu to musí ísť vysvetliť. Vraj ho to samého nikdy nenapadne. Odprevadil som ju na autobus a počkal až kým sa zavrú dvere a zakýva mi svojou malinkou rukou. Adam tam už žije dlho, stará sa sám o seba, mame pravidelne volá (rozhovory sú skôr povrchného charakteru a končia približne po dvoch minútach), pracuje klasicky v reklamke a pičuje na celý svet. Ja som však ten šťastnejší syn. Nemáme rovnakého otca, ja som sa narodil mame ako druhý, nevychovávala ma samého a od decka som mal možnosť vidieť aké to je mať oboch rodičov. Milujúcich sa rodičov. To je dôvod Adamovej žiarlivosti voči mne. Mám to, čo on ako dieťa nikdy nemal. Úplnú rodinu. Lásku. Šťastie. No mama ho teraz v dospelosti obskakuje ako malého. Vyčíta si to, ľutuje ho, vidí kvôli čomu je taký a onaký, prečo sú jeho reakcie neprimerané, prečo ešte nemiloval žiadnu ženu a prečo je aj v tridsiatichtroch rokoch sám. Prečo mu neostali žiadne spomienky do obdobia cca piatich rokoch akoby ani nežil.

Sedela v autobuse a s hnusom sa pozerala na krajinu, ktorej režim jej zdevastoval mladosť a život. Premýšlala nad tým, čo Adamovi povie. Stretli sa v kaviarni pri parku plnom zimozelene. Nezačala úplne najlepšie.

"Poďakuj sa Husákovi."

- 
"Husák ma neporodil a nevychoval."

Tam vraj začal aj skončil ich rozhovor. Adam nechal na stole nejaké forinty, matku pobozkal na čelo a odišiel. Zostala tam sedieť sama. Ešte chvíľu potom sa prechádzala po meste, nazerala do výkladov a necítila nič.

RADKA:


Ráno svietilo slnko priamo na kuchynský stôl, kde mala mama položenú šálku s kávou. Nikdy doteraz som si to nevšimla. Zrejme to bude tým, že o takomto čase ešte snívam o farebných strechách. Sedela tam na rohovej koženkovej lavici a nahlas usrkávala čiernu tekutinu v nočnej košeli s medvedíkom Pú. Nebola veľmi zhovorčivá. V duchu som si vravela, že to bude tým, že takto skoro ráno som ju ešte nezažila, tak neviem, či hovorí veľa, málo a či vôbec. Zatiaľ to vyzerá tak, že vôbec. Sedela som priamo oproti nej, ale akoby som neexistovala, akoby bola myšlienkami niekde úplne ďaleko a pomaly sa k tomu približovala. Odrazu prudko vstala, hodila prázdnu šálku do drezu a odišla do spálne. Chvíľu tam buchotala a šušťala kadečím, čo jej prišlo pod ruku. Po necelej polohodinke vyšla z izby učesaná, oblečená do pohodlného odevu zloženého z teplákov a trička s aplikáciou. V ruke držala šušťáčku ružovej farby. Nikdy predtým som ju nevidela. Nemusím vedieť o všetkom, čo má ukryté vo svojej skrini. Bez slova sa začala obúvať a takmer odišla bez pozdravu.

"Kam ideš??" vykríkla som prekvapene.

"Za Adamom," odpovedala mama pokojne, akoby mi to malo byť jasné z jej rozhodných pohybov.

Bála som sa povedať niečo viac. Adam bol od určitého momentu zakázanou témou v našej domácnosti. Mama ho nevidela vyše roka. Nevidela dokonca ani jeho dcéru, ktorá sa nedávno narodila. Ja som si s ním počas tejto temnej rodinnej doby potajomky písala, posielal mi fotky malej Agnes a opisoval mi ako sa mu žije. Zaujímalo by ma na základe toho, mama prehodnotila svoj názor a rozhodla sa ho navštíviť. Ona bola tá, čo preťala puto. Ona sa príliš nahlas obracala na Boha s otázkami: "Prečo ju tak tresce? Prečo sa práve jej syn začal ťahať s Maďarkou?" Kolegyne v práci ju v tom ešte podporovali. Ešte včera večer bola presvedčená o správnosti svojho hnevu voči prvorodenému a dnes ráno odrazu takýto zvrat. Asi ten slnečný lúč bol osvietením alebo mu len ide vynadať a vráti sa spokojene naspäť. Ostávam doma čakať v napätí ako sa toto(!) skončí!

pondelok 23. apríla 2018

111. Čo by som sa chcela naučiť od cuzdinca / cudzincov

RADKA:


Zamýšľam sa, ale nakoniec to všetko dokážem aj tak, len vymenovať. Čo by som sa chcela naučiť od Camusovho Cudzinca? Chcela by som sa učiť od Meursaulta? Tak nad tým môžem dnes uvažovať aj celý deň... Dajme tomu, že máme na mysli cudzincov s malým c. Och, tieto ranné dvojzmysly. Človek by sa aj zasmial, ale nie je veľmi čomu. Vtip nevychádza. Píšeme ďalej. Ako prvé mi, samozrejme, napadli jazyky a prízvuky. Zvádza to tam lebo je to asi najuniverzálnejšia vec, čo o cudzincovi človek povedať môže. Od tých, čo prirodzene, bez toho, aby ich to učili na kurzoch a aby preháňali, žijú prítomnosťou by som chcela vedieť ako na to. Nuž, ale i nejaký ten fajn recept by sa hodil do zbierky aj niečo o ich životoch a výnimočnosti oblastí, z ktorých pochádzajú.

TÁŇA:

Variť. Elegantne vysedávať celé dni v kaviarňach. Vedieť tráviť čas na čerstvom vzduchu. Chcela by som sa naučiť ich jazyk a spoznať ich kultúru. Objaviť čaro siesty, nazrieť do tienistých kamenných domov. Chcela by som sa od nich naučiť žiť s ľahkosťou. Nezastierať závesy. Spoznať všetky cudzokrajné rastliny, ktoré u nás nerastú. Od Švédov by som sa chcela naučiť umeniu pozorovania vtáctva, od Islanďanov štrikovanie, od Polynézanov zase vnášanie sa na azúrových vlnách, od Mexičanov niečo o agáve. Chcela by som spoznať rôzne kultúry a aspoň nachvíľu s nimi splynúť. Pozrieť si film, ktorého jazyku nerozumiem a nechať si ho vysvetliť. Vypočuť si múdrosti stareniek a starcov. Chcela by som sa naučiť niečo aj o meškaní vlakov v tej ktorej krajine, o tom ako vo večerných hájoch štekajú šakaly, o tom, ako predísť úrazu z ostňov morskej ježice, no aj o tom, ako urobiť ten najlepší olivový olej sveta.

štvrtok 5. apríla 2018

110. Dôsledný pozorovateľ (opis situácie zpoza okna / z balkónu bytu)

TÁŇA:

Pol šiestej ráno, káva zaliata, na kuchynskej linke svieti len malé svetielko a aj to je dobré radšej zhasnúť, aby bolo lepšie vidieť na ulicu. Vonku svitá. Omrvinky sú zo stola dôkladne zhrnuté, dečka zarovnaná a záclona sa jemne veje popri pootvorenom okne.

Na špacírku vychádzajú ako prví psíčkari po svojich obvyklých trasách. Okolo agátu, brezy, do vysokej trávy... Pozrieť, či pri lavičke puberťáci včera večer nevytratili nejaké drobné. A naspäť domov.

Na chodníku pod bytovkou sa to začína hemžiť ľuďmi, ktorí smerujú do práce. Vždy v polhodinovom intervale ich prejde hŕstka. S taškami, ruksakmi, aktovkami aj igelitkami.  Niektorí v družnom rozhovore, iní potichu. Fajčiaci študenti gymnázia. Čašníčky z kaviarní v centre. Šoféri diaľkových spojov. Majiteľky módnych butikov. Zmrzlinári.

Do pol deviatej je na ulici opäť kľud. Káva je dopitá. Čas na telenovelu.

Poobede je rituál podobný. V lete pri otvorenom okne, s kávou, do ktorej sa pridáva poobedná zmes éčok s názvom Cappuccino. Na ihrisku hrajú chlapci futbal, mikiny zaviazané okolo pása a školské tašky hodené ledabolo pri lavičke. Psíčkari sú opäť vonku. Menšie deti skáču gumu alebo si vymieňajú kartičky a ľudia sa vracajú z práce. Igelitové tašky sú plné nákupov, deň sa pomaly končí a je čas naladiť si večerné správy.

RADKA:

 

Sedím na balkóne a dýcham vlhký zimný vzduch. Večerná rutina. Bojím sa, že umriem na turbekulózu, tak si namýšľam, že takáto prevencia ma zachráni. Pouličná lampa svieti slabým, oranžovým svetlom. Vo veľkých mestách tento druh svetla už úplne zmizol! Oproti sebe prichádzajú dve postavy. Ťažko identifikovať vek, či pohlavie. Títo ľudia, ktorí majú nakročené k sebe, sú zababúšení od hlavy k päte. 

Všade navôkol je pokoj, ticho zabudnutej dediny, v ktorej ľudia pôsobia len ako svoje tiene. Je náročné zaostriť a zbadať, čo i len kúsok z ich tváre alebo prameň vlasov. Krok k sebe sa približujúcich postáv je rázny, ale podozrivo pomalý, miestami váhavý. Vzťah postáv je nejasný, vrúcnym by som ho nenazval. Zdá sa mi, že táto chvíľa trvá večne, že zastal čas a ja zhlboka vdychujem a vydychujem mrazivý vzduch do mojich vzácnych pľúc.

Tamtí dvaja sú už takmer pri sebe. Miestom ich stretnutia je práve starý kandeláber z minulého storočia. Zvítavajú sa podaním ruky a letmým objatím. Stoja oproti sebe a vôbec sa nehýbu. Pripadá mi to ako večnosť. Zaspávam...

Vzápätí má preberie podivný, tlmený zvuk. Jedna postava kľačí na kolenách a druha vyťahuje predmet z útrob tela tej prvej. Tá prvá padá na zem, zatiaľ čo tá druhá sa obzerá a pomalým, rozvážnym krokom odchádza. Ja medzitým dýcham rýchlejšie a cítim ako mi ľadový vzduch, plnou silou, vráža do pľúc. Vstávam a presúvam sa do bytu. Beriem do ruky telefón a volám záchranku. Bojím sa o jeho život. Takto sa mi to zdá správne.