RADKA:
Vedel som vytvárať najkrajšie súvetia v okolí. Teraz neviem, čo dnešné slová znamenajú. Spájať ich za sebou mi spôsobuje obtiaže. Robím to chaoticky, mechanicky, bez akejkoľvek emócie. Nesnažím sa už hľadať významy a odtiene v rôznorodosti. Hádžem ich jedno za druhým ako maltu, či betón, či ktoré slovo vystihne onen materiál, ktorým sa hádže. Mohol by to byť aj granát alebo salmonela. Nemohlo by to však byť niečo, čím sa vrhá alebo mieri. Tak mi to bolo aspoň povedané. Sám neviem, či je to pravda alebo len reči tých odroňov, čo nevedia venovať svoj čas ušľachtilejším veciam ako robiť si posmechy z osamelého bežca. Nie, nikdy som nepatril ku žiadnej literárnej skupine. Rád sa však takto označujem. To mi ostalo a odmietam sa toho vzdať. Všetko ostatné je už preč. Všetky tie známe zvyky, zlozvyky, návyky. Neviem kam som ich zahodil a v podstate si už ani nepamätám prečo. Možno ma popudili, pobúrili moju čistú povahu a ja som už nechcel byť viac takým človekom. Takým, čo je obalený vo svojich tukových nánosoch. Začal som behávať. Denne 3 až 15 kilometrov, podľa počasia, nálady a vôle. Uľavilo sa mi. Z úst vydychujem horúci vzduch, ktorý sa v zime zráža a v lete sa vyparí. Kíl mám menej, kondíciu silnejšiu. Všetko to je logické, všetko je to známy fakt, ale ja som tomu neveril. Nikdy som neveril tomu, že by svojím pohybom mohol človek na sebe niečo zmeniť a aha ho, zmenil som ním takmer všetko. Ja som zmenil pohybom seba. Pohyb sebou zmenil mňa. Sme vo vzťahu s premenlivou dynamikou. Je to môj jediný dlhodobý vzťah, ktorý mi vydržal. Ostatné som vzdal ja alebo druhá strana bola nespokojná s primalou aktivitou, či naopak s prehnanou snahou udržať všetko pokope. Aj tak sa to nakoniec rozpadlo ako (chcelo by sa povedať "domček z karát", ale nepovie sa) vrece na zemiaky.
Sám som zemiakom a uvarím sa domäkka.
Keď nie som v pohybe, tak sa tvárim staticky. Staticky a odovzdane. Niekedy nenápadne alebo hravo. Som náladový. Občas, keď sa mi zachce, tak som ako Nick Cave. Viem ovládať počasie svojimi náladami, avšak neviem ovládať svoje nálady. Napriek tomu som to stále ja. Toľko by som k tomu. Možno by sa dalo aj viac a výstižnejšie, ale verte mi, nedá sa. Posledný detail: zo šnúrky na topánke som si spravil laso, aby som mohol chytiť medveďa.
TÁŇA:
Kedysi dávno som sa opýtala starého otca, aby mi porozprával niečo o svojom živote. Bol na smrteľnej posteli a ja som chcela, aby si spomenul na všetko pekné, čo zažil. Napríklad na to, ako sa so mnou ako malou nechcel podeliť o slaninu, ako ma vodil na atletické súťaže, ako čítaval v kresle noviny, strihal vinič a podobne. Najskôr na mňa ticho hľadel. Dosť dlho vlastne nepovedal nič. Jednou rukou chytil vankúš, ktorý potichu zašušťal. Zobral posledné svoje sily a hodil ho po mne.
"Mala si sa ma to opýtať, keď som ešte vedel spájať slová za sebou."
To bola jeho odpoveď. Už ich spojiť nevedel. No a ja sa niekedy prichytím pri tom, ako si tie slová spájam za neho. Malé obrazce jeho života.
Šport, jedlo z mikrovlnky (dala to len na dve minúty, no je to vriace) , záhrada, deti, slnko, poobedný spánok, detský domov, večerné spravodajstvo, cigarety, pohár vína, suché ruky, suché päty, ladný krok vysokého a statného muža, funenie, prísny pohľad, modré oči, biele vlasy.
Nejde to tak ľahko ako by sa mohlo zdať. Bez objektu pred očami sa všetko stáva matným.
"Spomienka nevyzerá nijak, je priesvitná."
Povedal nedávno môj malý brat Michal.
