134."Ráno strihám kríky, nikoho si nevšímam, v piči som." L. Meliško / Reálie zo života občana SR

TÁŇA:

Archív autorky

Opadnutá pena pivka, z ktorej sa nerodia venuše, no slovenskí démoni. Pollitre náhodne zoskupené na stoloch záhradného posedenia, pod dáždnikmi s logom ich obľúbeného celoročného nápoja. Držková a gulášová v plastových jednorazových miskách, rožky v plastovom košíku vystlanom jednou vrstvou bieleho papierového obrúska (sa šetrí). Plastová lyžička roztápajúca sa vo vriacej polievke. Červené obrusy s prepálenými dierami od cigariet. Útočisko. Dobre sa tam sedí za sparných letných dní, dobre sa tam sedí aj v daždi. Za dúhy rozhodne nie. Cez plachty na drevené stoly neprenikne ani kvapka nebies. Ako by aj mohla? Slnko vždy osvetľuje zažltnuté fúzky, zažltnuté zuby a zažltnuté nechty. Buksa sa plní. Magnet na nej už nedolieha úplne správne. Často sa však plnia aj hracie automaty, povinný doplnok doby. Zápalka medzi zubami zmenšená do podoby, ktorá sa zmestí medzi rám tlačidla a tlačidlo samotné, hráč nepotrebuje žiadnu ďalšiu asistenciu, nemusí nič stláčať. Stávkové kancelárie sú často jedným z prechodných pobytov. Staviť sa dá na koňa, bieleho jednorožca, krajinu, obľúbeného hekojistu (tak vraví Tono po šiestich borkách a šiestich malých pivách), fodbalistu, tím (všetko najlepšie Pali Habera), no dokonca aj na čísla. 

Rada by som sa dostala aj k názvom slovenských krčiem a pohostinstiev. U starej sovy, U Fakena, Funus, Septima (sedem majiteľov), Krčma u Maka, Krčma u Žandára, U Šustra, Priepasnanský šenk, Jumby bar, Konibar Sklené, Na konci sveta (zdravím), Detvan, Papuča, Trezor, U Paviána, Krčma pod Orechom, Kazačok (!!!), U Lenivca, Hostinec Kaleráb, a tak ďalej.

Občan si dá ráno kávu a cez záclonu pozoruje pulzujúci život ulice. Komentáre samozrejme nesmú chýbať. Vie všetko o psíčkaroch, poštárkach a poštároch, šoféroch miestnej mhd, o tom, kto aké smeti vysypal do smetného koša ("orechy sa sypali z toho kontajnera"). Z okna na treťom poschodí má nadhľad podobný bohu. A samozrejme lepší ako chudáci z rodinných domov, ktorí na takéto zábavy nemajú čas a od samého rána musia žhaviť kosačky, strihať vinič alebo kríky, trhať burinu, dohliadať na kvas. Ráno sa chodí po mäso a chlieb, po zeleninu na trh. Na bicykel si sadajú zásadne triezvi a zosadajú z neho zásadne podgurážení. Laco v garáži pohostil domácim vínkom, Vinco v dielni tvrdým, cukrár jedným dobre zachladeným a aj obyčajná cesta sa zrazu zmení na Magical Mystery Tour po okresnom meste kedy obrubníky ponúknu šancu aj sedemdesiatnikom zakúsiť adrenalín spojený s freeridom. Doma ich už samozrejme čaká teplý obed, presne o 12.00. Varil sa od cca 07.00 rána (sám). Aby hladinka nešla dolu, zapijú strikom z polosladkého a vody z prameňa (kam tiež chodia na bicykloch).

Volajú sa menami, často zdrobnenými variantmi ich vlastných krstných mien: Borko, Dodo, Feri, Ďuri, Miki, Ivko, Maťko, Pišta. V istých kruhoch nechýbajú aj viac originálne prezývky. Napríklad Maestro, Plynár, Fodbalista, Kráľ, Profesionál, Herkules, Riaditeľ, Herodes, Čert, Vták a podobne. Medzi ich záľuby patria športové podujatia hocijakého zamerania a komentovanie diania na ihrisku ("Mal si bránic!", "Heja, heja, heja!"), odpľúvanie, chrachanie, fajčenie, buzerovanie, listovanie telefónnym zoznamom, stávkovanie, listovanie autoatlasom s názvami miest a ciest, ktoré sa už za tie dekády aj zmenili, bicyklovanie, sledovanie Formule a iných športových podujatí (zväčša v slipoch a tielku) a hulákanie pri otvorenom okne. Sú to zdatní opravári, stavbári, murári, elektrikári. Dokážu si poradiť so všetkým okrem vlastných žien. Tie pri natláčaní uhoriek do pohárov často myslia na to, že sú si podobné s vriacim nálevom padajúcim a dotýkajúcim sa nakladačiek. No aj uhorkám samotným - po dňoch (a rokoch) majú síce viac chute, no menej farby. A sú teda spuchnuté a zakonzervované.

Medzi obľúbené periodiká patrí najmä televízny program, krížovky a samozrejme erotické časopisy. Tým zdatnejším sa podarilo do televízora dostať aj pikantné kanály. Správy sú na dennom programe vždy v rovnakú hodinu. Ich životy riadi kľud. Hlavne teda skôr svätý pokoj. Od všetkého a všetkých. Kamaráti sa do tejto kategórie neradia. Občas majú chuť niečo zažiť. Vtedy sa ponúkajú hazardné hry typu šípky, karty, bingo, z času na čas sa objavia šachy alebo jukebox. Hudbu obľubujú tiež, Džimi Hendriks vlasatý, Džetro Tal, Blek Sabat. Sú medzi nimi aj takí, ktorí každú sobotu zapínajú relácie, kde hlásateľka so sladkým hláskom praje jubilantom od celej rodiny alebo dediny len to najlepšie a urazia sa, keď im rodina náhodou zabudne dať zahrať ich obľúbenú melódiu. Dychovka sa výborne hodí k vôni pečeného kuraťa a kompótu z popadaných jabĺk pozbieraných za garážou, ku pečenej klobáse s chrenom vykopaným za tehelňou alebo aj k plnenej paprike od Zoliho zo záhrady.

Obedný spánok je povinnou rutinou pred poobedným a večerným pokračovaním v programe. Svoje ženy často len sledujú, občas s nimi prehodia nejaké to slovo, skôr pokyn, čo kam nedať, čo nerobiť, čo robiť, ako byť ticho a podobne. Radi sa nechávajú obsluhovať a tak trochu sú za ne vlastne aj vďační. K dennému menu však prislúchajú pomerne časté komentáre ("surové to budem žrať", "no aby volado sol nemal v byte", "olej - za dva dni bol v piči", "suchú pletenku budem žrať na večeru", "dvadsiatehodruhého a ona nemá cibuľu doma byte"). 

Von so ženami už dávno nechodia. Ako prejav lásky im nosia mäso v zľave z obchodného reťazca a pomáhajú im čistiť hríby a orechy. Zato krčmárky  obletujú furt. Vedia o nich všetko (to koľko centimetrov musí mať retiazka, aby zlatý krížik dopadal a zarezal sa na to "správne" miesto, poznajú aj strih a farbu ich spodnej bielizne - nestarnúca čipka víťazí), a ako správni štamgasti ich v deň ich sviatku nezabudnú obdarovať milou pozornosťou - väčsinou kvetmi, čokoládou a cigaretami slimkami. Vtedy na ne myslia celý deň, už od rána, no ich meno si v kalendári z jasných dôvodov zakrúžkovať nemôžu.

Deň sa končí a s večerom prichádza zvláštny smútok a jemné rozladenie, z ktorého ich vykúpi len čalúnený sarkofág, do ktorého pred TV ulíhajú v polohe "príprava na truhlu". Svetelná symfónia televízorov hasne v každej domácnosti v približne rovnakej dobe, o piatej ráno, kedy občania svoje telá nechajú za pomoci autopilota preniesť do miestnosti tesne vedľa, spálne. Cestou stlačia gombík na televíznom aparáte a v byte je konečne na dve hodiny ticho. Do príbytkov sa cez zatiahnuté žalúzie pokúša vkradnúť jemné ranné svetlo. Je krásny nový deň, nová šanca na zážitok.

RADKA:

Nikdy to nebolo inak. Namiesto turka nealko pivo značky Lidl a potom aj niečo ostrejšie. Aj by bol býval povedal, že podľa nálady, ale nebola by to tak úplne pravda, tak to radšej nepovie. Určite by však povedal, že nedeľu svätil! Na nedeľu mu nikto nemohol siahnuť. Bol to jediný deň, keď sa držal a poprit tom držal aj svoju ženu za ruku pod kostolnou lavicou, aby neušla. Každú nedeľu jej po lícach stekali slzy a on sa každú nedeľu tváril, že sa nič nedeje. Ostatní si na to zvykli tiež a už sa jej nepýtali prečo plače, či sa stalo nešťastie v rodine alebo či má zase tie svoje dni. Nebol ďaleko od pravdy, keď tvrdil, že nedeľa je najvýnimočnejší z dní, ani nie tak kvôli tomu, že by si tak vážil Krista (jeho meno ostatne používal najmä v amoku, keď okolo seba pomedzi diery medzi zubami vyprskával jednotlivé hlásky), ale skôr kvôli tomu, že obchody, aj krčma boli zavreté. Preto ho pred desiatkami rokov presvedčili o tom, že upraviť, oholiť a učesať sa môže aj tam, kde sa ne neho Boh so synom pozrú zblízka. Uveril, ale nie tomu, že Ježiš pre neho zomrel na kríži, ale tomu, že štramákom nemusí byť len v samoobsluhe alebo krčme. 

Nedeľa sa mu preto veľmi páčila lebo bola iná ako ostatné dni. Pod prstami cítil kosti dlane svojej ženy a musel sa držať, aby ich všetky nepolámal. Dôvod k tomu nemal, len sa mu páčil ten pocit, že ju doslova drží v hrsti a môže zlomiť niečo, čo patrí len jej. So srdcom sa mu to podarilo už dávnejšie. On veľmi dobre vie, že jeho žena každú nedeľu ľutuje dňa, keď neemigrovala do Rakúska so sestrou. On jej nebránil, povedal jej, že ak chce robiť kurvu zakomplexovaným, jódlujúcim kriplom, tak pokojne, nech si ide! Ak si to však v priebehu niekoľkých rokov rozmyslí, tak sa nebude mať kram vrátiť lebo on na ňu zabudne, tak ako si pravidelne zabúda meniť slipy. Zľakla sa a sestre povedala, že radšej ostane doma, tam, kde je jej miesto s mužom, ktorý ju miluje. Ťažko povedať, či už vtedy vedela, že klame alebo si to uvedomila až neskôr. Sestra odišla, zoznámila sa v Linzi s mladým zubárom a majú spolu tri krásne deti, mercedes benz, dom s udržiavanou záhradou a bázen. Ona má jeho, deti žiadne, škodovku, ktorá hrdzavie na dvore, dom s vrakoviskom namiesto záhrady a močiar. 

Nikdy to nebolo inak. Nemal ambície, sny, ani vízie. Tieto slová nedokázal ani vysloviť, prečítať len s ťažkosťami. Napriek tomu mal jeden neskonalý dar, či talent, ako tomu rád hovoril svojim kamarátom, ktorí radi vystavovali na obdiv svoje veľké bruchá, z ktorých by sa im jedného dňa mohli narodiť malé pivosaury. Ale späť k onomu daru, či talentu, ako tomu rád hovoril. Nič mu neušlo! Mal zrak sokola sťahovavého. V rodine sa povrávalo, že keď ho matka v bolestiach privádzala na tento svet, tak si jej na rameno sadol sokol. Vydesilo ju to, sokola nie. Bez pohnutia prečkal celý čas pôrodu a uprene sledoval, čo vylezie z jej tela. Týmto mu mal sokol predať onen dar všetko odsledovať, všetko vedieť, o nič neprísť! Chlapi mu platili v naturáliach, aby špehoval ich ženy. Ženy sa s ním nebavili lebo pohŕdali jeho existenciou. A on sám sa tešil na nedeľu.

133. Fiktívna dovolenka

TÁŇA:

Nostalgické európske leto. Uspaté obedným teplom, opité večerným vínom a presvietené ostrým svetlom cez obed a tlmeným svetlom ráno a večer. Milujem byť Europánkou. Večera skončila, všetko stíchlo (na malú chvíľu), ľudia sa zavreli do svojich izieb. Do toho prichádzam ja. Pobalená, unavená z cesty, rozčítané štyri knihy. Vonku to vonia borovicami, skalami a cigaretami, ktoré samozrejme na dovolenke nesmú chýbať. Izba 10, hm. Tak a teraz sa dozviem pravdu. Vyzerá rovnako ako na fotkách? Bude tam tá klimatizácia naozaj? A okenice? Musím sa zatemniť a spať konečne dlhšie ako do 07.00. Ale zase. Keď budem dlho spať, nič neuvidím. Budem vstávať skoro a spať cez obed. Vykúpaná, opálená, pod bielou plachtou. Poobede sa zoberiem na skorú večeru, slávky na víne, pred nimi víno, po nich víno. Hladká bikini zóna a modré plavky. Zážitky! Odomykám. Vyzerá to lepšie ako na fotkách. Na stole mám čerstvé broskyne + prosecco = bellini. Otváram okno. Zástupy cikád a hudba z odľahlej disky ma víta. No tak teda dobrý večer! Život na riviére. Aspoň na chvíľku. Pekárne, trafiky, reštaurácie, dáždniky, trh, všetko obehám. Prvá zastávka Fortino Napoleonico. Káva a tony pečiva. Tu som správne. Portonovo. Taliansko. Alebo pláž Mezzavalle. Nevybrala som si práve malé zapadnuté historické mestečko, no toto mi bude úplne stačiť. Jazyk, ktorý neovládam a rozumiem len pár slovám. Ľudia voľne na uliciach, pri mori. Vlasy rozstrapatené jemným vánkom a skrášlené kryštálikmi soli. A veľa času na oddych a premýšľanie. A samozrejme ľahká dostupnosť do San Marina, čo by som možno aj mohla chcieť. Spala som do 08.30, mám sklz. Zapínam si rádio (Mala Femmina Jerry Vale) a balím si veci k moru. Kniha, šatka, uterák, fľaša s vodou, ovocie, krém, hudba. To by malo stačiť. Ponáram sa pod vodu, plávam, zabalím sa a čítam. Toto zopakujem v malých cykloch, medzi ktorými pozorujem kamienky, vodu a verím, že nájdem nejakú vzácnu mušlu. Na dovolenkách mám najradšej to iné svetlo a vôňu vzduchu (slanú, sviežu, zemitú, slamienkovú). To, ako sa uvoľním a vypustím všetky myšlienky, chcem preplávať na najbližší ostrov, ale bojím sa medúz. Fyzicky by som to zvládla. Riasy na dne. Obsadzovanie si pláží uterákmi, karimatkami, malé ranné hry o teritóriá. Špaky poschovávané za kôrou stromov, v ihličí, ledabolo v hline. Šupy z pomaranča a ich predvčerajšia šťavnatosť. Malá ranná káva moka, omrvinky pod plavkami v dekolte, šťava z ovocia na zápästí, preskumávanie mapy, lepkavé ruky. A hlavne spoznávanie miestnych ľudí. Lenivá letná hudba v baroch, fotografie žien s nahými prsiami, ramenami, krkmi, orosené stričíky a chlad vo vnútri budov. Dámy v pareách (sarong) a páni vo fúzoch (moustache). Textilné obrúsky na kolenách. Minerálne vody. Olivový olej, sezónne ovocie a zelenina. Plné chute. Spory na plážach sú tiež zaujímavým terčom mojich pozorovaní. Italské pani mámy. Madonny. Dirigentky života. Odtiene ľudskej pokožky, deformácie, strie, biele miesta, znamienka, pehy. Mraky, pálčivé slnko. A búrky? Búrky pri mori? To je jedna z najkrajších vecí v mojich predstavách. Rozbúrené nebo + rozbúrené more. Letné šaty (pozor na strih), západy slnka s nohami po kolená v mori. Holé chrbáty. Pot. Odtiene mojej milovanej modrozelenej. Citrusy. Poháre na stopkách. Prekrížené nohy. Akácie. Špagety. Pistácie. 80's hity. Negroni bez slamky. Chôdza na boso. Sušiace sa osušky. Piesok v sprche. Takto nejak by to mohlo vyzerať. Otváram okenice a nadychujem sa ďalšieho z rán.

RADKA:

"Áno, teraz sme len prišli. S kamarátkou. Leží tam pod slnečníkom napravo. Renča, Renčáááá! No nič, asi nepočuje, nevadí. Takže vy sem chodievate pravidelne, aha. S manželkou? Jasné, nech si oddýchne, priame slnko na obed nie je pre každého. Chichi, vidím, že vy ste odolný! No samozrejme. Stano? A môžeme si tykať, Stanko? Romana, ahoj! Dobre, tak pri večeri. Ešte raz ďakujem, že si tak pohotovo skočil po tom klobúku, chichi."

Romana sa ku mne približuje s pocitom víťazstva a máva mi klobúkom. Spôsob, akým za ním trielila, keď sa vietor rozhodol, že už nebude v mojom vlastníctve, bol impozantný. Hlavou ukazuje na chlapíka, s ktorým sa práve rozlúčila a líči mi jeho historky z mladosti, ako keby boli jej vlastné. Dopíjame tretí gin tonic a Romana bez váhania berie poháre a ide pre ďalší. Neváhame využiť benefity all inclusive dovolenky v rezorte, ktorý cestovka vo svojom katalógu popisovala ako raj pre tých najnáročnejších. Vzhľadom k super ultra last minute kúpe je aj rajom pre tých najchudobnejších, ktorí si chcú dopriať pocit dôležitosti a luxusu a správajú sa k miestnemu personálu horšie, ako Róbert Fico k novinárom. Kým tu Romana nie je, tak sa pár krát zhlboka nadýchnem a v duchu si zopakujem, že Róbert Fico spolu s ostatnými mužmi môjho života ostali pod Tatrami alebo pri Dunaji. Neviem sa rozhodnúť a premýšľam, či mám radšej hory alebo vodu a v myšlienkach sa dostávam zase niekam do riti ďaleko. Našťastie prichádza Romana a líči mi zase ďalšiu príhodu s barmanom, ktorý síce nehovorí veľmi dobre anglicky, ale zuby má nádherné. Romana je totiž presne ten typ, ktorý ide po zuboch. Páčia sa jej primerane veľké, primerane biele a extrémne žiarivé. Navrhujem jej, že by sme mohli začať počítať koľko ľudí s peknými zubami tu je. Súhlasí a nadšene, ako dieťa, ktoré si spomenulo na správnu odpoveď, vykrikuje, že už dvaja, ale Stano medzi nimi nie je. Nenecháva sa však odradiť a jedným dychom dodáva, že možno jeho žena bude mať pekné, nielen zuby. Necháme sa prekvapiť pri večeri. Pripíjame si a mne sa už motá hlava. Trochu sa obávam, že koľko toho zase nakecám počas týchto dní, ale Romane to nevadí. To ma upokojuje. 

Kameň papier nožnice. Táto hra rozhodla o tom, že sme sa ocitli na gréckom ostrove a nie na pevnine v Tunisku. Romana zvierala svoju päsť tak pevne, že moje nožnice ostrejšie než jazyk drevorubačky nemali šancu a rozpadli sa. Snívala o tom, že bude zabalená v plachte piť a jesť, čo jej hrdlo ráči a k tomu sa ležérne hojdať v kolíske európskej civilizácie. Zatiaľ tu pobehuje v plavkách, ale už avízovala, že zajtra sa zabalí do plachty, nech je aj milión stupňov! Navrhujem jej, aby sme sa šli okúpať. Bežíme do vody ladne ako gazely, až kým nás nezmetie prívalová vlna a obom nám nevezme vrchný diel plaviek. Rehoceme sa vo vode ako puberťáčky a pritom sme už vo veku, keď by sme mali k veciam a životu pristupovať seriózne, tak sa to od nás aspoň očakáva, ale obe sa tomu úspešne bránime. Romana hovorí, že tak od teraz len hore bez, nech má Stano a jemu podobní radosť. Páči sa mi, ako myslí na potešenie ostatných viac, než na to svoje, ako im chce spôsobovať radosť drobnosťami, maličkosťami, ktoré sú pre mnohých neviditeľné, ale pritom sú esenciou bytia alebo by ňou aspoň mohli byť. Smejem sa a súhlasím s jej nápadom, veď nech má ten chudák Stano radosť. Zároveň mi ho je aj ľúto lebo ani moje, ani Romanine prsia nie sú, ako tie ktoré Stano a jemu podobní pravidelne kontrolujú v časopise na lesklom papieri. A veď môže byť rád, že nejaké vôbec máme! Trochu ma mrzí, že som si hneď na prvý deň k vode obliekla nové plavky a takto to dopadlo, ale nevadí, nebudem sa trápiť statkami.

Zvečernieva sa a okrem vlastných, slaných pier, by som sa rada zahryzla aj do niečoho iného. Presúvame sa na izbu, aby sme sa vychystali na večeru formou bufetu a obe snívame o preplnených tanieroch a prázdnych pohároch. Stano s manželkou už pomaly dojedajú, keď sa na mieste ocitáme my. Stano pookreje, jeho žena už menej. Romana mi šepká do ucha, že tie jej zuby sú hrozné. Vidím na nej, že je trochu sklamaná, ale halloumi opodiaľ jej náladu zase zlepší. Prežierame sa úplne nechutným spôsobom a obom nám to je úplne jedno. Zapíjame to vínom, pivom a ukončujeme ouzoum - "aby nám vytrávilo". Keby sa v tejto chvíli niekto rozhodol nás namaľovať, tak by to bol výjav skôr stredoveký, než antický. Alibisticky si opakujeme, že keď sme si za to zaplatili, tak musíme využiť všetko, čo nám tu ponúkajú. Zaplatili sme si za to, že sme na chvíľu zanechali život aj zábrany za hranicami a tu sa z nás stávajú zvieratká, ktoré si napĺňajú len primárne potreby a žijú prítomným okamihom. S ťažkosťami, ale ľahko odené do vzorovaných tuník, sa presúvame, po niekoľkých hodinách strávených rozhovormi so staršími manželskými pármi na terase, neustálym a nevyhnutným doplňovaním tekutín (tak tomu hovorili všetci okolo, haha), na izbu, kde si zapneme telku a plánujeme, ako bude vyzerať ďalší deň. Romana v tom má jasno: "Tak isto, ako ten dnešný!" A ja nenamietam.

132. Návod k ničomu

RADKA:

Návod používa náučny a dosť direktívny jazykový štýl. Priťahuje tvoju pozornosť, podriaďujes sa mu, v každom jeho bode hľadáš význam a zmysel. Chceš ho splniť, aby si dospel k požadovanému výsledku, ktorým je ideálne objekt, zhmotnenie tvojich túžob, ktoré sa odrážajú na svetle ako trblietky. Oslepuješ nimi pouličný prach, nevnímaš rytmus protiľahlého kontinentu, bojíš sa otvoriť oči, rovnako, ako sa bojíš ich zavrieť. Znamená to, že nerobiš nič? Vôbec nič? 

Prídeš na miesto, ktoré ti niekto, len tak z dobrej vôle, daroval. 

Pýtaš sa: "Ako je možné, že mi niekto daruje miesto?"

Pýtaš sa: "Kde je to miesto?"

Pýtaš sa: "Čo je to za miesto?"

Pýtaš sa: "Miesto pre mňa?"

Pýtaš sa, pýtaš sa neustále, dokola... ale koho? Hučí ti z toho v hlave, rodí sa oceán.

Skúšaš pochopiť, ako toto miesto odráža tvoje vnútro alebo aspoň to, čo z neho po všetkých tých rokoch zapierania ostalo lebo veď telesná schránka - hallelujah! Múr, za ktorým neexistuje život a neobjaví ho ani Webbov teleskop nakoľko teplo, ktoré tam koluje rozleptá všetky jeho vrstvy. Zo zvyškov zlata si môžeš dať spraviť akurát zuby. Ale veď prečo nie? 

Snažíš sa priblížiť, ale ku komu? Ku koreňom? Neveríš na mrkvu, ani na petržlen! Hľadáš iné spôsoby. Nachádzaš množstvo podnetov, ale efekt to má opačný. Vzďaluješ sa pevnine. Predmet záujmu sa stáva neuchopiteľným. 

Objímaš čas a nemáš na sebe kabát, ani nohavičky. Hanba. Zdá sa ti, že niekto po tebe pokrikuje, ale všetko, čo počuješ je len echo morského dna. Myslíš na tú, čo sa zrodila z peny. Modeluješ ju pravidelne vo vani a potom ju nechávaš odtiecť spolu so špinou vlastného tela. No nie, opäť dávaš prednosť telesnosti! Neveríš na potenciál, neveríš nikomu, hlavne nie sebe. Všetko, čo tvrdíš je lož. Používaš zvrátene metafory, ktorým nikto nerozumie. Objavuješ nové teritóriá prostredníctvom nekonečného dotyku cudzích tiel, ktoré čoskoro expirujú. Panikáriš, keď nenachádzaš dostatočnú hĺbku, lapáš po dychu. 

Vodou Orientu je februárový Berlín pred Kristom. Karma je priepasť. Sľub je hlavným mestom.

Z tretej krabice naľavo vyber najsamostanejší objekt, nasmeruj ho ku stene, pozri sa do zrkadla a počítaj do 29. Ak neuvidíš v odraze obraz pekla, pokračuj.

Tundra je Paríž severu.

TÁŇA:

Angela Hawkey Together We Mend

Je vlastne veľmi jednoduchý. Vo vetre sa mihotajúce jemné kvety rozkvitajúcich čerešní. Silická Jablonica. Osadné. Lukavica. Kšinná. Čím neznámejšie, tým väčšie nič. Pavučiny v domoch. Pavučiny na steblách trávy. Niekde na drevených plotoch stále farebné šálky. Voda napršaná v hrdzavých hrncoch pohodených len tak na zemi. Prázdne maštale, prepadnuté stodoly. Cesty prechádzajúce z asfaltu a panelu do štrku, blata, trávy. Skákajúce lúčne koníky. Svrčky a ich repetitívne koncerty. Ticho po daždi. Ticho pred búrkou. Žaľude dopadajúce na plechové strechy. Retiazkovanie na domácej pálenke. Dym vychádzajúci z piecky pri rozkurovaní. Čisto opraté utierky pripravené na používanie. Zaprášené knihy v poličke. Priedomky. Roj včiel opeľujúci strom. Tráva dorastajúca do gigantických rozmerov. Trblietavé omietky. Drevené trámy, drevené ihličnany. Rosa na papradí, zemiaky v hriadkach, kosy a kosáky zavesené na stene. Medzi oknami vázy a krčahy plné sušených kvetín. Periny, duchny, paplóny a deky. Šiltovky, bicykle, zaváranie a fermentovanie v lete. Orechy a svetre na jeseň. Bundy, snehule a bežky v zime. Na jar prerezávajúce sa narcisy, tulipánky a krokusy. Vždy prítomné primulky na holých trávnatých plochách samozrejme tiež. Skalničky. Preteky záhradkárov. Altánky a ohniská. Dosky na krajánie, svietniky a lampáše. Vonkajšie osvetlenie, komáre, muchy a OSY. Kostoly a krčmy. Sem tam aj zmiešaný tovar. Mostíky, železničné priecestia, mravce, vtáčie hniezda. Kohút, sliepka. Vôňa čerstvého pečiva. Kotlíky čakajúce niekde v ústraní. Lopta, luk a šípy, karty, pexesá, človeče. Sady poldecákov, soľ a cukor v zaváraninových pohároch, korenia so "smiešnymi" popiskami. Gumáky pripravené na ďalší výjazd do rieky. Hojdačky, siete, ríbezle, ucholáky. Vonkajšie sprchy, voda ohrievajúca sa na slnku (v nej mŕtve OSY). Poštárky, babky, krčmárky, páni v monterkách, deti špinavé od trávy a blata. Tajné cestičky, turistické značky, pozor na medvede VŽDY A VŠADE. Vŕzgajúce podlahy, nočná temnota, nočná obloha, tabak a kelne. Kachľové pece. Kožušiny. Studne. Letné kuchyne. Nekonečné vnímanie.

131. Päť zastávok MHD

RADKA:

1. GOLDEN DELICIOUS

Jasmína bývala blízko, v dome bez strechy. Vzdušnou čiarou to odhadovala na 93 metrov, ale napriek tomu jej cesta od zastávky domov trvala minimálne 10 minút. Jej krok bol pomalý, sem tam nemotorný a občas dokonca ťarbavý. Pri príchode pomyselne zažla (zvláštne to slovo, ale asi je to v poriadku) svetlo a sadla si do kresla obklopeného starými novinami z roku 1999. Nikdy neprekročila prah milénia, ani vlastného mentálneho priestoru.

2. HOSTILNÁ

* zastávka na znamenie *

Nikto však nevie, čo je to za znamenie. 

Ani ryby, ani rak.

3. ALMA MARINA

Duševný prístav, kde kotvia všetky lode. Niektoré čakajú na obľúbené námorníčky (dobre, tak aj nármoníkov, ale len takých, ktorí nepijú hektolitre prešťaného rumu na počkanie a neobťažujú ženy - inak je smutné, že človeku - tomu človeku, ktorý vytvára tieto nezmyselné slovné spojenia a ktorý o sebe rád hovorí ako o človeku - tak, že tomuto človeku skôr napadne vidina námorníka a potom musí googliť námorníčky a smutne sa pozerať na Top 10 female sailors in history - to je ich fakt tak málo? - odbočka tzv. nikam), niektoré strážia poklady sveta, niektoré len bez prestávky kontemplujú na vlnách. V Duševnom prístave je pokoj a okrem lodí tam stojí aj električka čislo 29. Raz ťa tam vezmem, sľubujem!

4. OMNIPOTĒNS

Julien sa len málokedy vedel rozhodnúť, ktorým smerom sa vydať z domu. Doprava a do kopca alebo doľava a rovno. Cesta doprava a do kopca je neznesiteľná, ale každý malý úlomok z nej sa človeku navždy vytesá do pamäte, každý jeden sa zabodne priamo do srdca. Cesta doľava a rovno je pohodlná, ale nudná. Nič si z nej prechádzajúci článok potravinového reťazca neodnesie. Maximálne tak pocit, že nič nedáva zmysel. Napriek tomu, že Julien vedel viac, než ktokoľvek iný, čo sa ukrýva na oboch cestách, tak určiť smer svojim nohám dokázal len výnimočne.

5. BALOO

Každý, kto sedí a smeruje na konečnú (napriek tomu, že netuší, kde končí bezpečný asfalt - materiál, s ktorým sa maznáš denne odkedy si sa naučil*a chodiť) sa nevie dočkať chvíle, keď vstane, tzv. vystúpi (tzn., že presunie svoju telesnú schránku z uzavretého prostredia A do otvoreného priestoru B) a tanečným krokom dľa ľubovôle (fantázii sa medze nekladú - vzácne momenty premýšľania bez obmedzení) sa odoberie do džungle s tou najlepšou náladičkou (objímajúcou jeho zápästia, tak pevne, že neexistuje šanca jej uniknúť), akú si len dokáže vo svojej hlave vyfabulovať. Nikomu nevadí, že cesta sem je extrémne dlhá a náročná, nikto sa nebojí šelmy so šiestimi hlavami, ktorá sa skrýva niekde v polotieni... Odraz neexistuje, pohľad na seba sa nenosí, si tu predsa pre iných, kámo. 

TÁŇA:

Pernerova

Šedivý muž. Rozprával by o tom ako v lete pozoroval ríbezľový krík a ako cez plody ríbezlí prenikalo svetlo. Každoročné plody leta. Rád servíruje nápoje a využíva mhd, skôr vlaky a električky, metro menej.

A: "Predstava, že si takto sadne vedľa teba a donesie ti drink, nedbám veru."

B: "A začne ti rozprávať tým hlasom. Čokoľvek by povedal..."

A: "Ako šúpal zemiaky, kľudne."

B: "Alebo ako pozoroval ríbezľový krík v lete."

A: "A usrkával by z toho drinku."

B: "A vyzliekol sveter. Pokračuj."

A: "A naklonil sa aby ti mohol niečo pošepkať."

B: "A rukou by sa ťa dotkol nohy pod stolom ale pritom stále hľadel do očí a rozprával. Potom ťa chytil za dlaň a v priblížení ti povedal, že si všimol, že ti došiel drink a opýtal by sa ťa aký by si si dala. Či trpký ako tvoj život. Tudududuuu"

A: "A potom by začal hovoriť o Wislawe Szymborskej."

Kopanice-Podchody

Smrekovce opadavé. Zastávka sa volá Kopanice-Podchody. Zastávka Kopanice-Podchody neexistuje. Kedysi tam boli nezmyselné komunistické zašťaté podchody, ktoré nezmyselne viedli popod klasickú hlavnú cestu. Okachličkované. Teraz je tam priechod pre chodcov a podchody sú zrovnané so zemou. Zastávka síce neexistuje, no stále sa volá Kopanice-Podchody. Smrekovce tam stále stoja a stále opadávajú. Neónové digitálky ukazujú čas a vonkajšiu teplotu. Osvetľujú smrekovce červenou farbou. Najnižsia nameraná teplota, mojimi očami, bola v neskorú noc/  skoro ráno okolo 04.30 -28stC.

Spaľovňa

Zaprášenou cestou lemovanou zaprášenými rastlinami a trávami si partička mladých ľudí vykračuje k jazeru, pravdepodobne znečistenému, ležiacemu neďaleko Slovnaftu. Tešia sa na moment, kedy svoje spotené telá ponoria pod hladinu vody. Je leto, psie dni, kanikuly. Všetci sa vyzlečú a rýchlo naskáču do jazera, v ktorom sa na povrchu plaví kmeň stromu. Ako medvede v ZOO naň jeden po druhom vylezú (je klzký), muži "pádlujú", ženy sa opaľujú. Skáču z neho, plavia sa, rukami čeria vodnú hladinu, potápajú sa. Neskôr sedia na brehu, fajčia ubalené cigy a rozprávajú sa pri západe slnka, spievajú si. Je tlaková výš.

Chatam Sofer

Čakala ho pred cintorínom, taká bola dohoda. To, že vlastne čakala na úplne inom mieste, vôbec nevadilo. Vonku bol sneh a mrzlo. Mikulášsky cintorín je krásny vždy. Šmýkalo sa. Kým čakala, prešla sa ním, brána bola odomknutá. Jej stopy boli jediné. V zime cítiť málo vôní. O to viac sú tie prítomné prenikavejšie, svetlo medzi snehom silnejšie, kroky opatrnejšie. Myšlienkami sa preniesla na letnú Strmú cestu ( physalis v ruke), myšlienkami sa preniesla na zimnú prechádzku Strmou cestou s rozpravami o Dušanovi Jurkovičovi (Bronzová plastika od Snopeka neďaleko Strmej cesty). Zastalo pri nej auto. Nastúpila.

Autobusová stanica

Táckareň, bufet, jedáleň, fast food, stoják. Plastové tácky, smrad, žltá malinovka, kofola, slamky, trojobal, hliníkový príbor, plastové košíky na pečivo, zemiakový šalát, držková, krajce chleba, výpečky, teplé jedlá, treska v majonéze, knedle, plnená paprika, plastové obrusy, žuvačky pod stolom, tašky pod stolom, mince na zemi, rohlíky, zástery, fúzy, trvalé, rádio, tenké servítky, hajzel baba, reťaze na nástupišti, topoľ, betón, schody, sklo, krčma, obrazy. Jahodový koktejl Bratislavy. "Miesto na odkladanie špinavého riadu."

130. There were no words on that island

 RADKA:

Ako by si chcela vyjadriť seba bez slova?!

matnou farbou na skle

prefíkanou vôňou
hladkou pokožkou
obrázkovou vodeodolnou knižkou

nekončiacim dotykom, 

ktorého intenzitu určuje tvár v kameni

šíp v plameni

teplo, ktoré leptá

meandre čírych tekutín

rozbité sklo na zemi

.

Mlčky sa prebúdzala a mlčky zaspávala. Snívalo sa jej, že z jej úst vychádzali prázdne bubliny. Vždy, keď sa na ne zahľadela, praskli. Nepríjemný zvuk, ktorý bolí.

U nich doma sa komunikovalo výhradne pohľadmi. Medzi najdôležitejšie parametre patrila dĺžka a ostrosť. Veľa krát dopomáhala práca s obočím, či pohyb pier. Keď sa na ňu brat pozeral dlhšie, než bolo únosné, vedela, že ju chce zabiť. Keď matka zatínala zuby a hľadela do zeme, vedela, že nastanú v ich životoch nenávratné zmeny. 

K ničomu sa nemusela vyjadrovať. 

Nikdy sa nemusela hrabať v morkom piesku, z ktorého by vyťahovala zabudnuté kusy detských hračiek tých najsprávnejších tvarov, v tých najsprávnejších farbách, z tých najsprávnejších materiálov. Po celý svoj doterajší život vnímala len obrazy, vône, pachy, zvuky, ktoré síce jedno ráno potešia, ale iné zas kompletne zdevastujú.

.

bezbrehá radosť 

z každého drobného pohybu

neutíchajúci smútok

s rukami v bok

hysterický výsmech 

v tureckom sede  

Keď sa v jej mysli rozbúril oceán, stala sa jeho vlnou

~

TÁŇA:

Stopy dočasnosti. Pozostatok prítomnosti. 

Šum mora. Zvuk oceánu. Taká tá večná energia. Sem a naspäť, masa vody, jej sila. Jej farba, ďalej od brehu. Ďaleko od brehu. Tmavá a nepriehľadná. Hlbina. So všetkým tým, čo si pod ňou predstavíš. Za ňou, v strede nej, na konci alebo na začiatku nej - ostrov. S tmavým pieskom, s hnedými chaluhami vyplavenými na brehu. Všetko je nasiaknuté vodou. Postupuješ ďalej. Vlhký piesok, vlhké kamene, vlhký útes, vlhká hmla. Chodníčky porastom len od divej zvery alebo duchov námorníkov. A vedú zas len k ďaľšiemu vlhku. K hukotu vodopádu, ku ktorému chodia zahnať svoj smäd.  Alebo k horúcemu prameňu. Počuješ len vlastné kroky a vodu. Od oceánu, od vodopádu. Prší. Je tu zima. Nie je tu čo sledovať. Monotónne farby zeme, ľadovca, lišajníkov, chalúh a kameňov. Nie je tu žiaden orientačný bod (len skaly vo veľkej diaľke). Kráčaš po chodníčku vyšľapanom zverou (duchmi námorníkov), vyzliekaš sa pri prameni. Je zima. Skáčeš doň. Nechávaš na seba dopadať horúcu vodu, kričíš. Ešte stále máš tendenciu premýšľať. Nad ňou, nad ním. Aké by to bolo, keby... Ako okamihy stretnutia vytvárajú tú zmenu, ktorá sa stane. Potrebuješ zažiť niečo transformujúce! Nechceš si len tak presvišťať životom. Niečo, čo premení vás oboch! Nové dimenzie! Áno! A zrazu to zhasne. Voda dopadá na tvoju pokožku, vnímaš len ju. Jej silu, hukot, hĺbku, chlad, teplo, všetko. Občas ti ešte v pozadí nabehne nejaká tá predstava, prianie. Slabne však na intenzite. Slová miznú. Úplne. Prišiel si sem sám. Chcel si zažiť samotu. Privítať ju. Nepočuť žiadne slová. Svoje, jej. Nemyslieť. Pozorovať odtiene tráv, vyvretý čadič, byť nachvíľu Yves-Joseph de Kerguélen - Trémarecom. Na najizolovanejšom mieste na svete.  Vety sa skracujú. Vyberáš svoj zápisník. Expedícia sa začala.

Obaja účastníci sa behom expedície premenia. On inak. Ona inak. Tam a vtedy. Teraz a tu.

129. Gjemmested Telemark

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

TÁŇA:

K mojej tajomnej skrýši sa nedá dostať inak ako po jazere, buď loďkou alebo v zime na lyžiach. Vymyslel som si to úplne dokonalo. Môj vlastný izolovaný hideout. Ďaleko od ľudí, v jadre prírody. 52% extrovert, 48%introvert. Keď tam dlhšie nie som (starosti na farme, okolo detí, nutné nákupy v meste, riešenie mailovej komunikácie a občas aj práca), hneď po zakúrení sa na okne začnú rojiť muchy a ja ich ako budhista, ktorým niesom, jednu po druhej starostlivo vyháňam do studených nórskych lesov naokolo mojej chaty. Ich prítomnosť mi nijak zvláštne nevadí. Len ten bzukot je v celom tom tichu akosi prisilný. Narúša moje malé niche. Som tu zamaskovaný v palete prírodnej zelene, odtieň mach, odtieň lišajník, odtieň kôra stromu, odtieň hladina jazera, odtieň skala. Zvieratá ani netušia, že som tu. Nevšímajú si ma. Občas si ulovím nejakú tú rybu, jesť čerstvé vodné živočíchy - na to sme v tejto krajine zvyknutí. Často len tak sedím za svojím stolom, pozorujem plameň sviečky a myslím na všetky tie veci, ktoré som rád robil ako chlapec. A ako sa k nim postupne vrátiť. Nič ma však neukľudňuje tak ako pobyt tu, v mojej skrýši. Celý ten proces začína už doma. Nehrotím to, no som rád pripravený. Zabalím si vhodné oblečenie, knihu o ktorej si myslím, že by som na ňu mohol mať náladu, jedlo, ktoré si uvarím k rybe, zápalky, občas aj nejakú tú pálenku, čaj, čiapku, rukavice, šál, veci na rybárčenie. Najradšej mám ten pocit, keď za sebou zabuchnem dvere a som opäť nachvíľku slobodný. Batoh hodím do člna a preplavím sa až na moje miesto. Tu som, autentický ja. Nikto ma nevidí, nepočuje, môžem prdieť kedy chcem, grgať kedy chcem, nechať si otvorené dvere na kadibudke, fajčiť brko a pozorovať chvejúce sa listy na stromoch zatiaľ čo mi odmŕza odhalený zadok a ostatné veci naokolo. Počas leta sa rád ponáram v jazere, je hlboké, studené a je v ňom strašne veľa rýb. Dlhé hodiny plávam a nechávam sa obmývať vodou. Považujem to za absolútne liečivú vec. Mám tu taký obľúbený kameň obrastený machom. Po plávaní na ňom sedím zabalený v župane a pozorujem ako sa mnou začerená hľadina opäť ukľudňuje, až kým jej povrch nie je znova úplne rovný. Pozorujem ako po mojom tele stekajú kvapky vody, ktoré sa nestihli vpiť do froté látky. Pozorujem svoje pocity po dopadoch slnečných lúčov na mojich lícach. V noci tu počujem sovy a inú lesnú zver, ktorá šuchoce v lístí. Sám so sebou sa nerozprávam, vediem si tu svoj "denník samoty" založený prevažne na pozorovaniach prírody alebo svojho vnútra. Nepočúvam tu hudbu a nevyužívam žiadnu modernú techniku okrem udice a vecí na prípravu pokrmov. Nemám tu hodiny, v čase sa orientujem podľa svetla. Som len kúsok od domu, no cítim sa na míle vzdialený. Ničím a nikým nerušený. Našťastie zatiaľ k jazeru nevedú žiadne turistické chodníčky. Ak sem aj niekto zavíta, rád sa podelím o poznatky ohľadom stavby mojej chalupy, porozprávam o tom ako sa mám a ako sa mi tu žije. Zatiaľ sem však nikto okrem mňa nezavítal a nevadí mi to. Fakt, že tu všade rastie lišajník svedčí o čistote vzduchu. Ochutnal som ho. To symbiotické spoločenstvo huby a riasy. Na tomto mieste sa často a rád cítim čisto aj ja sám.

RADKA:

Dnes od rána sledujem plamene na hladine. Opustím stoličku, len keď to už inak nejde. V pravidelných intervaloch počítam každý nádych a výdych, ktoré vnímam ako vrúcne gestá môjho tela. Nemyslím na nikoho. Mohlo by sa im ľahko zdať, že nerobím nič a to nie je pravda. Vykonávam toho mnoho - nadychujem sa, vydychujem, počítam, sledujem, ale nepremýšľam. Nechávam sa pohltiť tým, čo mám pred sebou. Neotáčam sa. Vymýšľam si piesne, recitujem odhalené verše, odhaľujem zanedbané zuby. Veď hovorím, že je 

toho mnoho - viel zu tun - 

Nesnažím sa byť sama sebou. Vôbec sa nesnažím. Každý deň preberám zodpovednosť za niekoho iného a jeho/jej životný príbeh so všetkým, čo k tomu patrí. Niekedy si zapisujem ich myšienky, aby som nezabudla na to, čo sa mi snažili povedať predtým než utonuli v kráse tohto jazera. Potláčam túžbu zberu všetkého, čo sa mi dostane pod ruky. Nič z toho mi nepatrí, nemôžem si to uzurpovať len preto lebo som vlastníkom páru rúk. Opakujem si nahlas, že mi stačí len ten nekonečný dotyk a preto nič neberiem osobne. Nie som tu za seba, ale za iných, takže je to niekedy vcelku náročný proces vysvetľovania, ale myslím, že aj vcelku úspešný. Vcelku alebo v detaile? Kŕdeľ vtákov mi preletel pred očami. Hlučný pohyb krídel, pohyb rýchly, smer jasný, jednota zrejmá. Bolí ma z toho hlava. Ponorím ju pod hladinu, aby som sa vyhla stretu s plameňmi.

Dni, ako je ten dnešný, mám obzvlášť rada. Obzvlášť, keď ich mám rada.

128. Plavba loďou po Dunaji

RADKA:

Obzerám sa okolo seba a kontrolujem, či sme všetci. Nezdá sa, že by nám niekto chýbal, tak to zrejme bude v poriadku. Moja mladšia sestra Angela naháňa potulnú mačku a najradšej by si ju vzala so sebou na palubu. Sama to tak povedala, vykrikuje, že chce mačku na palubu a medzi tým jej zabieha pravé očko doľava. Myslím si, že ani nevie, čo to paluba je, ale započula toto slovo od okoloidúceho páru dôchodcov a očividne sa jej zapáčilo. Nechcem sa s ňou baviť, a tak ju s jej otravnými rečmi úspešne ignorujem. Robí to tak aj zvyšok rodiny, až si niekedy myslím, že ju vlastne nemá nikto rád a príde mi jej ľúto. Tento pocit ma však po chvíli vždy prejde. Okrem Angely sa s nami na "cestu za dobrodružstvom", ako to sama nazýva, chystá aj teta Alžbeta a moji rodičia. Vymysleli si túto dovolenku bez toho, aby sa ma opýtali na názor. Angela bola samozrejme hneď za a skákala od radosti. A tak sa teraz ocitáme v Passau, kde to celé začína, ale nikto netuší ako to vlastne skončí. 

Vzťahy v našej rodine sú celkom chladné. Inými slovami: nemáme spoločné témy, záujmy a dokonca ani slovnú zásobu. Občas uvažujem, či sú vôbec v našej rodine prítomné aspoň nejaké city. Angela donekonečna vykrikuje svoje požiadavky, mama mlčí, otec hovorí po japonsky a teta Alžbeta sa len usmieva. Ani neviem, koho nápad to bol, aby sme sa spolu ako rodina plavili Dunajom a niečo zažívali. Pomaly nastupujeme na loď a posádka nám ukazuje naše kajuty. Dostávam dokonca na výber medzi Angelou a Alžbetou, čo mi pripadá nefér nakoľko oni obe by mohli byť samé, ale že by mne niekto ponechal aspoň trochu priestoru, o tom sa diskusia nevedie. Premýšľam, ktorá z nich je menej otravná a neviem sa rozhodnúť. Pomyselne si hádžem mincou a vyhráva to Angela. S týmto deckom mám zdieľať jedinečný okamih plavby, jedinečný moment pohybu, ktorý je pre mňa stagnáciou - moje nohy budú stále rovnako položené na podlahe lode. Čakajú ma krásne výhľady a výborná gastronómia. Aspoň tak to propaguje cestovka, ktorá nám tento veľkolepý zážitok sprostredkuje. Premýšľam nad tým, ako sa zabaviť a napadá mi niekoľko možností. Každý deň spravím tri fotky - jedna bude zameraná na Angelino očko, druhá na horizont a tretia? Na čo by tak mohla byť zameraná tretia? Na cudzieho človeka, ktorý sa napcháva niečim nechutne veľkým alebo aspoň sa pri tom tak tvári. Každý tretí deň môžem odfotiť niečo pekné, niečo, čo nebudem plánovať. 

Prechádzame Rakúskom a v Kremži nakupujujeme horčicu napriek tomu, že je predražená. Mohli by prepojiť jednotlivé symboly rakúskych miest a trochu zaexperimentovať - prepojiť Mozartove gule s horčicou a... Tam vlastne končím, nič iné ako tieto dva symboly Rakúska mi nenapadá. Ktovie aký mal Thomas Bernhard vzťah ku kremžskej horčici alebo k tým presladeným guliam, o ktorých denodenne sníva Alžbeta. Zakaždým, keď začne hovoriť o guliach sa mi vo vrecku otvára malá rybička a vždy ju musím upozorniť na to, že milá teta Alžbeta, cez žiadny Salzburg nejdeme a tým pádom si žiadne gule do gágora nenapcháš. Dobre, robím to samozrejme slušnejším spôsobom. Môj vzdor a hnev si skrývam každé ráno pod vankúš a cez deň sa tvárim ako roztomilá čučoriedka Heidi. Otec ma každý večer pohladká po hlave a súhlasne pokýve tou svojou.

"Bratislava je perlou na Dunaji!" vykrikuje Angela, zatiaľ čo sa naháňa na palube s deťmi, ktorých očká sú v poriadku, ale určite majú iné problémy svojho malého bytia. Keby som sa jej opýtala, či vie, čo je to perla, Dunaj alebo Bratislava, tak len kývne hlavou a v bielych lakovkách beží ďalej. 

Stojím v rade na párky a praženicu. Človeka prezlečeného za kuchára sa pýtam koľko vajec spotrebovali na požadované množstvo porcií. Pozerá sa na mňa nechápavo. Skúšam položiť rovnakú otázku v ďalších jazykoch: Wie viele Eier haben Sie für die erforderliche Anzahl von Portionen konsumiert? Hány tojást fogyasztott a szükséges számú adaghoz? Koliko jaja ste pojeli za potreban broj porcija? Vi file eggs hobn ir kansumd far di farlangt numer fun servingz? Imisa ukumo ayaad kubixisay tirada lagaa rabay inaad bixiso? Odpoveď nedostávam, zato nenávistné pohľady od rakúskych dôchodcov áno. Naložím si na tanier a pomalým krokom sa posúvam ďalej. 

Najradšej by som do tej vody pod nami skočila šípku a už sa nevynorila. Ostala by som v podvodnom svete plnom magických príšer a starodávnych rituálov. Nepočítala by som, koľkokrát slnko vyšlo alebo zapadlo. Ležala by som nahá v bahne a sem tam otvárala ústa, aby som vyfúkla vzduchovú bublinu. Možno, keď sa dostaneme až k moru, pookrejem a dám Angele pusu na čelo.

TÁŇA:

Zhrdzavená kotva a zhrdzavený nápis PRÍSTAV. Toto miesto má svoju slávnu éru dávno za sebou. Smiešne lode s nezmyselnými reštauráciami v nich - havajské, thajské, etc. A pasažieri? Prevažne turisti. Aká hlboká je táto rieka? A akú to má vlastne farbu? Jej podložie je dobre známe, fauna pomerne bohatá. Sadám si za malý stôl s výhľadom na Bratislavu. Je krajšie toto mesto opúšťať alebo sa doň vracať? Občas si všimnem zvetrané žuvačky prilepené na rôznych miestach okolo seba. Ľudia. Je tu chladno a moju tvár obmýva studený vánok. Stále počujem premávku na neďalekej štvorprúdovke. Vypnete to rádio, či to bude hrať celú cestu? Teda skôr celú plavbu?

Loď sa odliepa od brehu a rozráža okolitú vodu. S pocitom veľkoleposti nateraz toto mesto opúšťam. Šál si obmotám okolo celej hlavy a slnečné okuliare prilepím trochu bližšie k nosu. Teším sa na moment, kedy zájdeme "za roh" a neuvidím zástavbu na vzácnych lužných lesoch. Ľudia.  Na brehoch Dunaja horí pár ohňov, prvok, pri ktorom sa odpradávna dobre stretávalo. Tieto lesy poznám dôverne, v mysli mám vryté kmene stromov - do polovice je ich kôra sfarbená červenou farbou. Ich koruny sú plné guľatého imela. A pod nimi rastú vzácne cibuľoviny, vždychránené, vždybiele, vždyjarvítajúce, vždysnežienky. Doplnené hordou medvedieho cesnaku, ktorý sa dobre predáva na miestnych trhoviskách. (Vždysnežienky samozrejme vždytiež). Premostenie k babičkám s kytičkami v podchodoch a na rohoch námestí. Koľko jarí tam už takto stoja? Koľkokrát sa museli zohnúť k zemi aby si svoje prsty ušpinili zelenou farbou  stoniek vždysnežienok? Hrdinky (sne)žienky.

Moja myseľ sa často cyklí pri rastlinách. Vraví sa, že ľudia by mali robiť to, čo ich zaujímalo ako deti. Čiže v mojom prípade variť vymyslené polievky na lúke z bylín, ktoré som časom všetky spoznala. To rádio nakoniec vypli. Uznali, že to ticho k plavbe patrí. Počuť tu prevažne vtáky. Okrem toho hukot lode a vodu. Celkom dobrá bilancia na to akú malú vzdialenosť sme od mesta vlastne prešli/preplávali. Pozorujem brehy a snažím sa predstaviť si túto rieku pred sto rokmi, kedy do jej toku nikto nazasahoval a kedy si ľudia nestavali svoje chajdy kade tade bez akéhokoľvek rešpektu k okoliu. K starému korytu sa určite viaže veľa starých príbehov. A k starému korytu sa určite viaže aj veľa rybárov, ktorí tu trávia radostne svoj tmavozelený voľný čas. Samozrejme sa tu dá aj kúpať a rieka poskytuje príjemné útočisko v teplých letných mesiacoch. Samozrejme len do cca 19.30 večer, kedy začínajú vylietavať roje komárov. Poznatok som nadobudla počas pobytu v byte pri jednom z mŕtvych ramien. 

Ľudia sa postupne stíšili, občas sa niekto predkláňa cez zábradlie a hľadí na vodu, občas si niekto niečo odfotí, no pozorujem tu zrazu taký zvláštny fenomén kľudu. Mĺkvo a bezzvučnosť. Dialógy sa odohrávajú pošepky, ľudia si nasadili dioptrické okuliare a pozorujú ďiaľky. Ak práve plávame popod most, hlavy sa zborovito zdvihnú hore. Zaujme aj zvlnená piesočná pláž, ktorá sa na rôznych miestach líši farbami piesku a kamienkov, či bobrie príbytky. Vitajte v prírode. Vitajte na lodi, ktorá prírodou nesie kúsok mesta.