20. Dovolenka na Palcmanskej Maši

RADKA:

SINTO O TEMPO COM UMA DOR ENORME

Začína upršaný august. Niečo tak hnusné som v živote nevidela. Furt len prší a prší a nedá sa to zastaviť. O pár dní sa chystáme vyraziť na veľkolepé rodinné dobrodružstvo! Nie, že by sme ako iná, normálna rodina vyrazili do Chorvátska alebo aspoň na Balaton, nie, my sme sa rozhodli (v mojich očiach sa zračí opovrhnutie a na špičke jazyka je irónia ostrejšia než rožovka starého otca, keď mám, čo i len napísať ten zvrátený rodinný plurál, nie to ešte nahlas vysloviť), že strávime nádhernie dva týždne na Palcmanskej Maši! Do riti, veď ja ani neviem, kde to je! Ale rozhodli sme sa tak všetci spolu, svorne. Prý.

Môj ľahko (?) retardovaný mladší brat sa teší lebo sa konečne pozrie do Dobšinskej ľadovej jaskyne a sestre stačí, že sa vyzlečie do plaviek, čo jej mama objednala z Quelle a bude sa v nich pretŕčať pred tridsiatnikmi so zlatými retiazkami na krku. Už teraz si nacvičuje pózy pred zrkadlom a vôbec ju neodrádza fakt, že v predpovedi počasia hlásili chladný august aký tu nebol dlhých (!) 32 rokov.

Je to asi klišé, myslieť si o sebe, že som najmúdrejšia z rodiny, ale nemôžem si pomôcť. Je to tak. Ja jediná totiž premýšľam nad istými rizikami, ktoré táto, nazvime to honosne, dovolenka, obnáša. Mám sa tešiť z toho, že naobliekaná ako na zimnú lyžovačku, sa prejdem ľadovou jaskyňou, kde sa budeme zastavovať pri každom cencúli a fotiť si ho, len preto, aby mal malý Zdenko radosť? Asi si vypýtam od starého otca pol litrovku tej rožovky. Hm, nie, na dva týždne, to bude treba aj sedemdecku. Starý otec bude rád, že aspoň niekto okrem neho vie oceniť kvality tohto výborného alkoholu a vďačne mi uleje. Keď k tomu ešte pridám informáciu, že je to hlavne pre moju duševnú pohodu, tak bude úplne nadšený. Má ma totiž z rodiny úplne najradšej! Za mnou je brat, potom babka, ségra, otec a mama, tá je na samom chvoste. Zvykne mi hovorievať, že ju nikdy nemal rád. Už od prvého momentu, keď sa na neho pozorne zadívala z perinky mu bolo jasné, že tam niečo nesedí, ale okrem mňa to vraj nikomu nepovedal nahlas.

Mama ma otravuje, nech sa už začnem baliť, aby som si nič dôležité nezabudla. Sledujem jej pohľad a je mi úplne jasné o čom hovoril starý otec. Odkývam jej všetko, len nech vypadne z mojej izby. Čo si mám pobaliť? Knižky, zápisník, nohavičky, ponožky, pyžamo. To je základ. Letné veci môžem asi nechať doma. Prihodím si tam ešte veľký sveter, v ktorom oco opaľoval spolužiačky na výške, tepláky, rifle, nejaké trička a tenisky. To by mohlo aj tak stačiť.

***

Je skoro ráno a my sa máme všetci namačkať do auta, aby sme mohli vyraziť. Mama stresuje, či neuniká plyn, či je všetko vytiahnuté zo zásuviek, či počas nasledujúcich dní príde jej sestra aspoň raz poliať kvety. Myslím, že ju najviac trápia práve tie kvety. Niekedy si myslím, že k nim má väčšiu citovú väzbu ako ku svojim deťom, ale asi si za to tie deti môžu aj sami. Kvety sa nehádajú, nevtierajú a hlavne okrem minimálnej starostlivosti nič nechcú. To sa s nami nedá vôbec porovnať. My chceme stále niečo. Keď nie ja, tak Vanda a keď nie ona, tak malý Zdenko, ktorému je skrz jeho ľahké zaostanie odpustené viac, než by sa mi páčilo. Je to malý, vychcaný hajzel, ale to si môžem opakovať len v hlave. Nikdy, ale naozaj, že nikdy to už nesmiem vysloviť nahlas lebo sa mama zase zrúti z toho, že som bezcitná hyena, ktorá sa nedokáže vcítiť do kože slabšieho, krehkého jedinca. Zdenko podľa mňa nie je zaostalý, len to na nás všetkých hrá. Raz dôjde k odhaleniu, ale ja už budem ďaleko, takže sa ku mne informácie o tom, že som mala pravdu dostanú s istým meškaním.

Sedíme v aute. Vanda má na sebe veľký klobúk a slnečné okuliare. Vonku je tak 13 stupňov a prší. Jej to nevadí. Už sa nevie dočkať toho ako tam ohúri tých pupkáčov, čo predávajú langoše, ktoré by mohli smažiť na masti zo svojich vlasov. Vanda si odmieta dať klobúk dole z hlavy. Spozornie až vtedy, keď na ňu otec zvýši hlas. Vďaka klobúku totiž nevidí dozadu. Vanda je nasratá, ale poslušne si klobúk zloží na kolená. Zdenko myslí len na cencúle a ja sledujem meniacu sa krajinu spoza okna. Keby som mohla, tak si čítam, ale niekto ma začaroval a vždy, keď sa o to, čo i len pokúsim, tak mi príde nevoľno a grckám. Preto sa teraz chcem vyhnúť tomuto trápeniu a sledujem efemérny ráz rodného kraja. Zanechávam ho za sebou ako nedopité víno, ktoré sa medzičasom skazí.

SUMMERTIME AND THE LIVIN’ IS EASY

Sme ubytovaní v hoteli s jednou hviezdou priamo pri priehrade. Rodičia majú svoju izbu, aby vraj mohli mať pokoj a súkromie. Ja tomu aj rozumiem. Potrebujú trochu priestoru sami pre seba, ale ten nutne potrebujem aj ja a nemám také privilégium ako oni. V našej izbe je televízor, ktorý Zdenko hneď zapína, aby skontroloval všetky dostupné kanály. My s Vandou máme akože spať na manželskej posteli. Pri predstave, že by si sem dovliekla nejakého umastenca z pláže mi je zle. Nech si nájde nejakého, čo už nežije s matkou a bude sa môcť oddávať rozkoši u neho. Vlastne, v to neskonale dúfam, nakoľko by to znamenalo, že budem mať celú posteľ sama pre seba. V takom prípade jej rada poskytnem alibi a možno i zaklamem. Možnosť s klamstvom však musím ešte zvážiť.

Ešte sa ani nestíhame vybaliť a už nás čaká prvý spoločný obed v spoločenskej miestnosti. Vanda je nadšená, že si môže hneď prezrieť všetkých rekreantov a zamestnancov naraz a následne jednoduchým spôsobom vyselektovať burinu od zrna.

Zdenko si pri stole listuje v propagačných materiáloch a odrazu mu je Dobšinská ľadová jaskyňa málo a chce zájsť do všetkých jaskýň naokolo. Otec chytá mamu pod stolom za koleno a myslí si, že to nikto nevidí. Ich úsmevy sú dvojznačné. Vanda skenuje a nevníma, čo sa okolo nej deje.

Všetci ľudia pri okolitých stoloch sú hrozne škaredí. Dospelí sa vzájomne zdravia pokynutím hlavy a deti si kývajú. Mohlo by to byť aj rozkošné keby všetky deti neboli vypasené ako lúka na jeseň. Jednoznačne vyhrávame titul najštíhlejšia rodina na Palcmanskej Maši tejto sezóny. Vidím, že aj čašníci sú z toho znechutení, keď musia plniť všetky želania týmto nenažrancom. Chvalabohu sa naša obedová seansa končí a my máme rozchod, čo znamená, že nás rodičia minimálne do večere nechcú vidieť a hlavne počuť. Prvý krát sa toto pravidlo vzťahuje aj na Zdenka. Začínam mať podozrenie, že tú hru s ním hrajú aj oni alebo ho možno len prekukli bez toho, aby o tom vedel on sám a tak sa ho teraz snažia vlastne nachytať. Každopádne budem sledovať vývoj tejto situácie ak by došlo na moje slová, tak... No neviem ako, ale nejako to iste oslávim.

Rozliezame sa do rôznych strán. Mama s otcom idú na izbu. Chytanie za koleno bol len začiatok. Vanda sa už baví s partičkou chlapcov (táto veková kategória mi k nej akosi nesedí, niečo tu nehrá), ktorí by sa najradšej stali členmi motorkárskeho gangu, ale keďže nevedia jazdiť ani na bicykli, tak na to môžu rýchlo zabudnúť. Zdenko sa vydáva smerom k vode a hoci je zamračené, tak tu dnes ešte nepadla ani jedna kvapka z neba. Ja si idem v tajnosti uchlipnúť z rožovky a vytratiť sa do lesa.

***

Na zemi mám pohodenú deku, na ktorej si pohovel nejeden partizán. Dúfam, že ju od tých čias aspoň oprali. Ticho, ktoré ma obklopuje nie je zlé. Mohla by som ho zaradiť do rebríčka pozitív tejto dovolenky. Je zatiaľ na prvom mieste ako jediná vec hoci vecou by som ticho nazývať nemala. Asi by som si mala rebríčky rozdeliť na kategórie: veci, dojmy, ľudia. Ale to by som rebríčky nenaplnila a načo by mi bola informácia o prázdnych kategóriách bez určeného poradia. To je blbosť. Možno by som mohla každý deň merať teplotu vody v priehrade, spočítať koľko vyprážaných jedál zožerú deti a ich rodičia a určiť vekovú škálu Vandiných milencov. Musím sa nejako zamestnať. Do debilnej jaskyne ma nikto, nikdy nedostane!

Všetko, čo sa odteraz odohrá si budem zapisovať, aby som na nič nezabudla. Každý večer pred spaním si to budem čítať znova a znova a prehrávať v mysli ako na magnetofónovej páske, akurát s tým rozdielom, že dôležitú časť bude zohrávať video stopa, že áno.

A tak ležím na bruchu a na deke. V otcovom veľkom svetri a hompáľam nohami vo vzduchu zatiaľ, čo čítam jednu z knižiek, čo som si nabalila. Trochu sa obávam, že mi nebudú stačiť. Musím to tu prežiť! Začína sa stmievať. Prižmurujem oči ako jazvec. Ticho sa nemení. Ostáva stále rovnaké. Som ním obklopená. Robí mi spoločnosť.

SĽUBY VEČNOSTI

Je čas večere. Rodičia sa pozerajú len na seba a nechutne sladko sa pri tom usmievajú. U otca ma to neprekvapuje, ale že aj mama sa na to dala. Nikdy predtým som ju nevidela sa takto tváriť. Nebodaj je šťastná?! Ešte to by mi tak chýbalo. Vanda sedí pri inom stole so starými hráčmi faráona a tvári sa, že nepozná pravidlá, aby sa všetci prítomní námorníci okolo nej zhŕkli a trpezlivo jej vysvetľovali ako sa hra hrá a ako sa nehrá. Ona medzi tým selektuje. Vidím jej to na očiach. No nie! Ja už presne viem koho si vybrala. Pravdupovediac ma to veľmi neprekvapuje, ale myslela som, že to potrvá predsa len o trochu dlhšie. Týpek má uzučké pery, ktoré mu ledva vidno, zato nosisko má obrovský a oči také šedivo – modré, takmer priesvitné. Na sebe má rozopnutú havajskú košeľu, pod ktorou má, ako inak, retiazku s krížikom – poznávacie znamenie. V tmavých vlasoch trochu gélu, aby držali. Vek ťažko odhadnuteľný, ale asi stále býva s mamou, tak to nebude úplne terno.

Fascinuje ma s akou ľahkosťou rodičia ignorujú fakt, že ich prvorodená sedí s partiou nadržanej zveri, kde sú sľuby večnosti prchavejšie ako jeden nádych toulenu. Rovnako ma fascinuje fascinácia Vandy hrať tieto priam rituálne hry, ktorých cieľ je mne neznámy. Vedome určuje pravidlá.

Všetci od stola vstávajú. Vanda priskočí k nášmu stolu a v rýchlosti prehodí, že sa ide okúpať. Nikto nereaguje, všetkým to je zrejme úplne jedno. Keby bola pani zo sociálky svedkom tejto situácie odobrala by nás našim rodičom? – zapísať!

Otočím sa a na stole mi pristane polievka. Pozriem sa hore lebo chcem vidieť do tváre čašníka, čo mi ju priniesol. Nikoho nevidím. Netrpezlivo sa obzerám okolo seba a pripadám si ako pes, čo sa naháňa za vlastným chvostom. Nie je predsa možné, aby sa tanier plný (inak hnusnej) polievky odrazu sám od seba zjavil na stole bez toho, aby si niekto všimol niekoho, kto ten tanier hnusnej polievky doniesol. Aha! Už ho vidím. Všetko je mi jasné!

Je to trpaslík! Aké rozkošné. Zapíšem si to v takomto znení: Trpaslík mi priniesol polievku! Všimol si, že ho pozorujem. Díva sa mi priamo do očí a ukazuje smerom k východu a potom číslo 5. Asi, že nech mu dám päť minút a stretneme sa tam. Prikývnem na znak súhlasu. Ostatné deti majú už skoro všetko zožraté. Ani neviem kedy si Zdenko tiež odsadol od nášho stola k tej najvypasenejšej rodine a vykladá im detaily o jaskyniach a cencúľoch. Jeho nová, náhradná rodina je ním natoľko zaujatá, že chvíľami zabúdajú prežúvať (inak tvrdé) rezne a rovno ich prehĺtajú spolu s jeho slovami. Prešlo päť minút. Vytrácam sa od stola aj ja.

IS IT THE FUTURE OR IS IT THE PAST?

Stojíme  pred vchodom do budovy a vzájomne sa očuchávame, nie ako psi, ale ako vlci. Po správnosti nestojím, ale čupím aj keď nie som rekreačná hráčka basketbalu. Vonia pekne, na trpaslíka. Nikdy som žiadneho neňuchala, takže vlastne neviem ako by mali voňať alebo smrdieť. Môj prvý trpaslík! Na to, že pracuje v hoteli s jednou hviezdou má na sebe príliš elegantnú rovnošatu. Nerozpráva. Všetko, čo chce vyjadruje zvláštnymi posunkami, ktoré som doteraz nikde nevidela, ale napriek tomu mu rozumiem. Schytí ma za ruku a začína utekať. Beží veľmi rýchlo, sotva popadám dych. Nepamätám si kedy naposledy som bežala. Snažím sa však udržať jeho tempo a nedať na sebe poznať, že meliem z posledného. Vdychuj ústami, vydychuj nosom. Opakujem si to a nechávam sa viesť tmavým lesom. Nevidím nič. Cítim len jeho dotyk a počujem svoj tlkot srdca a prerývaný dych. Pripadá mi až znepokojivé nakoľko mu verím vzhľadom k situácii, že sa vidíme prvý krát v živote. Moju mamu by iste napadlo, že je to nejaký úchyl a už by volala políciu (náhla zmena optiky, keď ide o tú mladšiu a nie tú, čo sa už narodila so zmyslom vábiť). Trochu sa bojím, že zakopnem a zvalím sa v bolestiach na zem alebo že narazím do konára a vypichnem si oko. Snažím sa zahnať tieto myšlienky pod koberec. Už sa mi ani nechce zvracať a ani ten pohyb mi nepripadá obzvlášť náročný. Nechávam sa viesť. Mlčky. Možno by som sa ho aj niečo mohla opýtať, ale to by som asi pokazila tento moment a hlavne keď nevidím absolútne nič, tak by som len ťažko zachytila niektorý z jeho posunkov. Bežíme už celkom dlho. Predpokladám, že sme stále v lese.

Prichádza svetlo. Prebehla som celú noc! (zapísať) V predpovedi sa celkom zmýlili, keď tvrdili, že počas celého augusta bude len pršať. Teraz neprší. Stojíme. Stojíme na mieste, kde sa to celé začalo. Trpaslík sa uchechtáva a ja sa smejem tiež. Okolo prechádza havajský námorník mojej ségry. Ukazujem na neho prstom. On ma nevníma lebo v jeho zornom poli je už len ona, bohyňa. Rodičia so Zdenkom vychádzajú z hotela a vyrážajú smerom k ľadovej jaskyni. Aj na nich ukazujem prstom. Ani oni ma nevidia. Nemôžem sa prestať smiať. Volám trpaslíka na poldecák rožovky, ale on to odmieta lebo vraj nepije. Cítim sa trochu zahanbene a asi je to na mne aj vidieť. Pohladká ma po vlasoch, nech si z toho nič nerobím. Kráča dozadu bez toho, aby sa pozeral pod nohy. Kývame si. Radostne a zbesilo.

AFTERGLOW

TÁŇA:

Slovensko. Táto krajina je krásna. Krásna až tak, že ako slušný a poslušný občan zarábajúci nadpriemernú mzdu si nemôžem dovoliť dovolenku snov. Madeira, Peru, Polynézia, Melanézia, Mikronézia, Island, Kodaň. Nič. Áno, gratulujem si. A gratulujem si aj k Palcmanskej Maši, kam sa práve teperím cez polovicu tejto úžasnej a skvelej krajiny. Slovensko je predsa krásne. Čo môže byť lepšie ako kúpanie sa vo vode znečistenej ťažkými kovmi, s ktorými si súdruhovia akosik neporadili.   

Nuž prekonávam prvotné nervy a pomaly sa aj z nasledujúcich desiatich dní začínam tešiť. Zachovať kľud, hlavne toto. Výdych, nádych. Vo vlaku plnom dementných a suverénnych študentov si sadám do fritovaného reštauráku, pretože len tam je miesto, prvá trieda totiž nebola radená. Plavky mám, krém mám, knihy mám, pokoru a vďaku prirodzene tiež. Playlist sa rozbieha a za oknom sa mihá krásna letná krajina v stopäťdesiat stupňovej plazme.

Bude to unikátna dovolenka. Typy, katalógové plavky, holé cecky, holé pneumatiky, holé mozgy. Kamoši mi závidia. Regionálne dovolenky sú vraj new black. Áno. Aj pavučiny v chatke za 35 na noc sú new black. Aj žranie hranoliek a mastných langošov s tatárskou je new black. Fresh food. Fresh water. Fresh people.

Vo vode nie je nikto. Všetci sa škvaria na brehu. Mladé buzničky upgradli jazernú gastronómiu a z dózičky vyťahujú čerstvé hrozno, ananás a melón. Nemotorná dôchodkyňa ma obliala kofolou, pretože chodí bosá po kameňoch. Som jediný človek vo vode. Šok! Teda ja a uletená nafukovačka v tvare delfínej hlavy. Zaspávam pod brezou. V tieni. Všetci na mňa udivene hľadia. Čo robí v chládku? Veď sa vôbec neopáli. Prečo nemá tangá? A čo to má s vlasmi?

Jedovitý Fifteen feet of pure white snow mi hrá zo starej mp3jky, ktorú mi tu zaručene nikto neukradne, lebo mať iPhone je tiež new black. Neexistuje nič viac.

Začína hrať jazerná kapela, ktorá prerušuje aj samého Lorda (Cavea). Okej, ja si to vypočujem, bude to sranda. Ľudia sú rozkokošení, tancujú v plavkách, dávam si dvanástku. Zo stánku vykrikuje čašníčka. 21, 36, 89! Koľko kilogramov oleja musí denne asi vdýchnuť?

Zaspávam v chatke. Bzzzzzz. Komáre, tisíce komárov. Repelentu nieto. Ária na dobrú noc. Bude to zajtra také isté? Teším sa ako budú hľadieť na mojich sedemdesiat štípancov. Milujem leto.

(Volám sa Tatiana a tento príspevok mal byť pôvodne plný elánu, popevkov na trblietajúcu sa hladinu Palcmanskej Maše, plný táborackých a kempovacích receptov, plný nenaplnených prianí o stanovaní pri jazere. Lenže Tatiana je špina lenivá. Tak Vám ponúka aspoň takúto variantu, keď už sa jej teda dnes písať nechce. Zlá, zlá, zlá.)