TÁŇA:
Izba. Znížený strop. Drevené trámy. V priestore je ticho a pološero. Počuť iba štebot vtákov za oknom. Vonku je medzi dvoma orechmi natiahnutá šnúra, na ktorej sa sušia naškrobené biele spodničky. Aby ich slnko vybielilo.
V kuchyni na kredenci si na buchty posypané práškovým cukrom sadajú muchy v pätnásť sekundových intervaloch. Priletia, sadnú, odletia, poletia si a opäť pristanú na bielom poprašku.
Vo váze sú poukladané ružové hlavy mäsitých pivónií a občas jeden z lupienkov padne. Čas tu takmer stojí. Je ho dostatok. Len majiteľka tohto miniatúrneho domčeka s idylickou záhradou prežíva malú peripetiu.
Deň pani Žofky sa totiž dnes málinko líši od tých ostatných, kedy svoje staré telo vystavuje na verande slnku a jej nos šteklí peľ z muškátov a cínií. Dnes so susedou Gitkou nevyrábajú za sprievodu dychovky domáce rezance. Dnešný deň je pre Žofiu výnimočný.
Otvára sekretár, z neho vyberá porcelánovú krabičku a z nej zase súpravu perlových šperkov, ktoré kedysi dostala k tridsiatim narodeninám od svojho, vtedy ešte len priateľa, Juraja. Vo vlasoch má v dokonalých rozostupoch naukladané nátačky a umelý chrup si už tiež stihla "vložiť".
Zo šnúr zberá spodnice a halenky, prežehľuje ich na kuchynskom stole na deke, medzitým sa jej vráskavého krku dotknú kvapôčky konvalinkovej eau de toilette. Perleťový hrebeň sa začesáva do jemných páperkových vlasov, karmínový rúž sa usádza v štrbinkách niekde medzi vráskami a perami. Žofia je krásna aj v sedemdesatke. Dnešný deň patrí jej. Už šesťdesiaty krát, presne dnes v tento slávnostný deň, prednesie svoju báseň na Dargovskej ruže (ako sa to hovorí v tomto kraji). Tradícii zostáva verná. Šesťdesiaty krát odrapotá verše Janka Jesenského. Potlesk.
Sadne si za stôl medzi staré známe a posrkáva griotku. Je so svojim výkonom spokojná.
Z pivónií medzičasom opadala trištvrtina lupienkov. Práškový cukor sa vpil do oleja, ktorým Žofia potrela buchty. Vonku nepočuť vtáky ale cvrčky, na strechu domu začínajú padať kvapky - schyľuje sa k dažďu. Perleťová súprava je späť v porcelánovej krabičke a Žofia ulíha pod svätý obraz vyšitý jej starou matkou a duchnu z husacieho peria.
Viera od rána poctivo nacvičuje. DO - RE - MI - FA - SO - LA - SI - DO, zaznelo z jej úst asi miliónkrát. Alojz, manžel, jej fandí, ale už mu trochu lezie na nervy ako dokolečka skúša len tú stupnicu. Chcel by počuť ako zaspieva celú pesničku. Tú, čo má rád! Ale Viera chce byť naladená na 100% a ničím sa nenechá rozladiť (vtipná pozn. redaktorky). Tento rok si, podľa svojich slov, vybrala najťažšiu pesničku do súťaže. Odmietla však prezradiť konkrétny názov. Nechala sa počuť, že sa má obecenstvo nechať prekvapiť (hoci zo začiatku sa zdalo, že skôr vypchať). Viera ani Alojz si nevedia predstaviť svoj život bez spevu. Obaja svorne tvrdia, že si spolu spievajú dennodenne už 32 rokov. Nejeden mladý pár by im tento entuziazmus mohol závidieť, ale nezávidí. Je otázkou prečo je tomu tak, ale vzhľadom na povahu tohto textu, sa tomu nebudeme ďalej venovať.
Viera si oblieka kroj. Alojz jej v tejto činnosti musí pomôcť. Rozplače sa od dojatia nad krásou svojej ženy. Ona ho na oplátku potľapká po pleci a zaševelí: "Nerev." Alojz si utiera slzy do rukáva od pyžama a prehĺta sople, ktoré sa spolu so slzami stretávajú na jeho čerstvo oholenej tvári. Viera sa obzerá v zrkadle a zoširoka sa na seba usmieva. Je presvedčená, že obháji titul. Už teraz sa pokladá za víťazku a prehru by niesla ťažko. Alojz sa prezliekla z pyžama do obleku, ktorý si kúpil len vlani. Usúdil, že musí reprezentovať šampiónku (je dosť možné, že mu to prikázala samotná šampiónka, ale o tejto verzii príbehu Alojz nechce ani počuť).
Obaja spolu prechádzajú obcou a veselo zdravia susedov. Takmer všetci držia Viere palce a podporujú ju. Nájdu sa, ale i takí, ktorí si myslia, že by titul Dargovskej ruže mohol pre zmenu získať aj niekto iný. Alojz otvára dvere kulturáku, kde sa pozdraví s rivalmi jeho manželky a Viera sa díva do zeme. Sústredí sa, aby podala, čo najlepší výkon. Viera vsadila s výberom piesne na istotu, a tak už tridsiaty druhý rok po sebe spieva najobľúbenejšiu pieseň svojho manželstva.
Alojz je znova dojatý. Plače ako malé dieťa a obzerá sa po ostatných ľuďoch, či všetci vidia aká je tá jeho pani úžasná speváčka a úžasná žena. Ani len netuší, že Viera to myslí vážne.
RADKA:
Viera od rána poctivo nacvičuje. DO - RE - MI - FA - SO - LA - SI - DO, zaznelo z jej úst asi miliónkrát. Alojz, manžel, jej fandí, ale už mu trochu lezie na nervy ako dokolečka skúša len tú stupnicu. Chcel by počuť ako zaspieva celú pesničku. Tú, čo má rád! Ale Viera chce byť naladená na 100% a ničím sa nenechá rozladiť (vtipná pozn. redaktorky). Tento rok si, podľa svojich slov, vybrala najťažšiu pesničku do súťaže. Odmietla však prezradiť konkrétny názov. Nechala sa počuť, že sa má obecenstvo nechať prekvapiť (hoci zo začiatku sa zdalo, že skôr vypchať). Viera ani Alojz si nevedia predstaviť svoj život bez spevu. Obaja svorne tvrdia, že si spolu spievajú dennodenne už 32 rokov. Nejeden mladý pár by im tento entuziazmus mohol závidieť, ale nezávidí. Je otázkou prečo je tomu tak, ale vzhľadom na povahu tohto textu, sa tomu nebudeme ďalej venovať.
Viera si oblieka kroj. Alojz jej v tejto činnosti musí pomôcť. Rozplače sa od dojatia nad krásou svojej ženy. Ona ho na oplátku potľapká po pleci a zaševelí: "Nerev." Alojz si utiera slzy do rukáva od pyžama a prehĺta sople, ktoré sa spolu so slzami stretávajú na jeho čerstvo oholenej tvári. Viera sa obzerá v zrkadle a zoširoka sa na seba usmieva. Je presvedčená, že obháji titul. Už teraz sa pokladá za víťazku a prehru by niesla ťažko. Alojz sa prezliekla z pyžama do obleku, ktorý si kúpil len vlani. Usúdil, že musí reprezentovať šampiónku (je dosť možné, že mu to prikázala samotná šampiónka, ale o tejto verzii príbehu Alojz nechce ani počuť).
Obaja spolu prechádzajú obcou a veselo zdravia susedov. Takmer všetci držia Viere palce a podporujú ju. Nájdu sa, ale i takí, ktorí si myslia, že by titul Dargovskej ruže mohol pre zmenu získať aj niekto iný. Alojz otvára dvere kulturáku, kde sa pozdraví s rivalmi jeho manželky a Viera sa díva do zeme. Sústredí sa, aby podala, čo najlepší výkon. Viera vsadila s výberom piesne na istotu, a tak už tridsiaty druhý rok po sebe spieva najobľúbenejšiu pieseň svojho manželstva.
Vychodí slniečko, ale málo hreje,
milovala som ja, ale bez nádeje.
Nádeje, nádeje, prečo ste na svete,
keď ma s mojim milým potešiť neviete.
Milovala som ja šuhaja švárneho,
ale mi ho braní mrcha mati jeho.
Šuhaju,šsuhaju, nedaj si rozkazať,
bolo by mi ťažko na teba zabúdať.
Skrývaš sa predo mnou, ako deň pred nocou,
za hriech si pokladáš zhovárať sa so mnou.
Veď ešte príde čas, keď sa ty vrátiš zas,
ale vernú lásku nenájdeš nikdy viac.
Kade ja chodievam, tade stromy plačú,
zo suchých konárov lístočky padajú.
Padajú lístočky, pochovajú aj mňa,
veď ja na tom svete nemám potešenia.
Alojz je znova dojatý. Plače ako malé dieťa a obzerá sa po ostatných ľuďoch, či všetci vidia aká je tá jeho pani úžasná speváčka a úžasná žena. Ani len netuší, že Viera to myslí vážne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára