RADKA:
Julo sa nemohol dočkať toho dňa, keď v jeho
obľúbenom rezorte prepukne táto, na slovenské pomery, jedinečná záležitosť a on
si bude môcť naživo obzrieť všetkých svojich favoritov. Čo tam po tom, že si
nepamätal meno ani jedného zo súťažiacich. Zjazd + pohár + Jasná + grog =
najväčšia rozkoš v živote tohto mladého muža, ktorý sa vydáva za fanúšika
akéhokoľvek športu, aby nevyzeral ako debil, keď sa o tom chlapi v krčme
rozprávajú. Skutočnosť však bola taká, že v živote nevidel ani jeden
futbalový, či hokejový zápas, nevie s čím sa hrá tenis a aký je
rozdiel medzi rugby a plávaním. Dlhé roky sa mu to darilo maskovať a pokiaľ
žije, tak to tají dodnes.
Spojenie slov svetový a pohár v Julovi vzbudzovalo neskutočné vzrušenie. Rád pil z pohára a rád sa cítil
svetovo (i keď častejšie sa cítil skôr bohovsky). Bol nesmierne pyšný na to, že
jeho obľúbený zimný rezort (toto slovné spojenie sa stalo mantrou jeho samotárskych chvíľ), privíta svet a ukáže mu kus slovenskej krásy! Julo bol hrdým Slovákom. Nebol jediným, v jeho okolí sa vyskytovali len
hrdí Slováci lebo nehrdý Slovák, ako by ani nebol. Tak už hovorievala
jeho stará mať, keď sviatočnou vreckovkou so svojimi iniciálami, ktorú opatrovala od čias svadby, oprašovala
podobizeň Jožka Tisu položenú vedľa panenky Márie na kuchynskom stole.
Julo si predstavoval ako im budú všetci závidieť tie
hory, tie ženy, ten chlast. Konečne sa celý svet dozvie akým potenciálom
disponuje táto utrápená krajina. Potajomky dúfal, že vyhrajú aspoň nejakí
Slováci, aby ten pohár ostal doma a nemusel opustiť svoju vlasť. Spečatil
to krátkou modlitbou pred tým ako vyrazil na dobre vychladený Urpiner.
V krčme sa o tom bavil s chlapmi.
Všetci sa zhodli, že by bolo najlepšie keby ten pohár ostal doma, a že teraz
tej Únii a Amerike ukážu, akí sú Slováci machri. Bavili sa o tom takmer
do rána. Julo sa unavený ledva dotackal domov a zaspal. Cítil sa ako malé dieťa v predvečer Vianoc. Na druhý deň sa zobudil v popoludňajších hodinách,
zapol telku a nahlas si povzdychol.
PRE SILNÝ VIETOR SA SVETOVÝ POHÁR V ZJAZDOVOM
LYŽOVANÍ RUŠÍ. POĽSKÁ STRANA POSKYTLA POMOC A VEĽKÁ CENA DEMÄNOVSKÝCH JASKÝŇ SA PRESÚVA
DO POĽSKA.
„Zase tí Poliaci?! Nestačí im, že nám
Jánošíka ukradli?!!“ hromžil päsťou vo vzduchu Julo, hoci bol aj trochu rád, že môže bez výčitiek ostať doma a spať.
TÁŇA:
1987
Kožená taška praská, zips vydáva nepríjemný zvuk a Ivan (poznávacie znamenie - jamka v brade) nasadá na "expres" Bratislava - Liptovský Mikuláš. Opúšťa Bratislavu, odchádza si oddýchnuť od rušných a hlučných ulíc. Ivan je pedant. V taške (v poradí spodok - vrch) sa nachádza: červený pletený rolák, biele spodky, čelenka na uši "s páskama", texasky, hrubé ponožky, návleky, slnečné okuliare, kolínska a fotoaparát zn. Minolta - taktiež v koženom puzdre. (Nech vidia, že je z Bratislavy!) Detailami sa nebudem zaoberať.
Vozidlo je plné a v uličke sú na zemi porozmiestňované lyže a bežky a lyžiarky. Vrma v plnom prúde. Boris sa zdraví s Dušanom. Jožo s Vašom. Prokop s Iljom. Všetci športoví žurnalisti totiž bývajú v rovnakom hoteli. Poznajú sa už davdsať rokov. Autobus štartuje, rádio referuje, šoférove plyšáky sa jemne pohupujú zo strany na stranu. Niekto si pošanoval z minulého roka horec a ten teraz koluje po dvojsedadlách až napokon nenávratne mizne v päťke. Každý z mužov má v koženej taške identický obsah. Každý z mužov má identický zostrih vlasov. Plný autobus rovnakých identických mužov. Taká bola doba.
V Jasnej je kopec snehu. Cencúle na hoteloch majú pol metra. Obklad v jedálni hotela je zaparený od výparov zo smaženia černohorského rezňa. Prichádza zoskupenie športových redaktorov z Bratislavy. Boris je príliš múdry, Dušan tlstý, Jožo arogantný, Vašo sukničkár, Prokop krpatý a Ilja jediný normálny. Sadajú si za jeden stôl. Čašníčka vyťahuje papier a účet patriaci ich stolu označuje slovom KOKOTI. Už ich tu dobre poznajú.
2016
Martin (poznávacie znamenie - jamka v brade) stojí na kopci. Tvár mu osvetľuje zimné ostré slnko. Hľadí do diaľky, jeho oči sú hlboké. Na sebe biela košela. Ruky za chrbátom, prekrížené. Na čo asi tak myslí?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára