63. Rozhlasové vysielanie z fjordu

RADKA:

Dobrý večer, vážení poslucháči!

Oslovenie je síce trochu nezvyklé a hlavne absolútne nelogické nakoľko predpokladám, že nikto z vás ma nepočuje. Pri čítaní tohto textu vám zvuková stopa naskakuje výhradne na vlnách neurónov (a je to vôbec pravda?). 

Mozog je médium. 

To, že si myslíte, že presne viete odhaliť postavanie môjho hlasu, sykavky, račkovanie a slabú artikuláciu je len konštrukt vašej mysle.  

Aj napriek tomu vám prajem príjemný večer. Prihováram sa vám z, pre mňa, trochu netypického prostredia. Väčšina mojej práce vychádza z interiéru, ale dnes (možno je to spôsobené nadmernou silou mesačného svitu) je to presne naopak. Nie som in, som out. Ak by som to chcela previesť do rodného jazyka, tak som ex. To platí tiež, takže vo svojej podstate je jedno koho jazykom hovorím.

Sedím na fjorde. Ako na koni. Hoci neviem, či sa na fjorde sedieť dá (isteže sa dá, ale dovolím si nad tým chvíľku polemizovať), tak ako neviem, či vy počujete to, čo čítate a či nepočujete náhodou niečo úplne iné ako napríklad vŕtanie, či tupé údery kladivom do mrazeného kuraťa. Vráťme sa k podstate. Medzitým ako sa, s určitým oneskorením (chcelo by sa povedať až delayom, ale nepovie sa) k vám dostávajú posledné hlásky, sa fyzicky nachádzam na fjorde inom. Poposkočila (nie je to preklep) som si pár metrov a vietor zavial správnym smerom, takže bol celý presun omnoho jednoduchší, než som si pôvodne myslela. Ešte, že nemám so sebou žiadnu batožinu. Kabelku, a v nej zosobnený celý môj život, som nechala doma. Mohlo by sa zdať (ale nezdá), že tu vlastne nie som, že neexistujem na tej správnej frekvencii. Ako som však už v zátvorke avizovala, nezdá sa tak. Ospravedlňujem sa za mierny chaos, ktorý sa tu zľahka premáva, ale hostia v dnešnej relácii sú nadmieru aktívni a svojvoľne zasahujú do jej štruktúry. 

Každopádne stále sedím tam, kde som sedela a predstavujem si, že sedím na koni. Asi nie úplne ako dáma v klobúku, nechcem však rozoberať svoje spôsoby. Môžem si opäť poposkočiť na protiľahlý breh, ale rovnako aj nemusím. Možnosť voľby. Čo by si, drahý poslucháč, urobil ty? Koľko hlasov ovládaš, toľko krát si človekom. A niečo na tom bude! Len sa prosím nesnaž zmocniť toho môjho. Nič iné mi v tejto ukrutnej, dlhotrvajúcej zime nerobí radosť, nič iné mi neostalo (bola tu reč o kabelke a v nej ukrytom posmrtnom živote, ale to je už passé).

Nabudúce sa vám ozvem (lebo veď frekvencie na seba máme, v kontakte ostaneme) z iného miesta ukrytého v mojej duši alebo v deravej ponožke. Prezradím viac zo svojho súkromia a dokonca aj zaspievam pieseň, ktorú som zložila pri príležitosti osláv rozhlasového vysielania na území Tuhárskeho potoka. 

Vlnám zdar!

TÁŇA:

Vážení a milí poslucháči. Sedím si tu tak na bárke uprostred fjordu, nado mnou sa rozlieha jemný opar, po ľavej strane vtekajú do fjordu tri (magické číslo) vodopády, ktorých hluk takmer ani nepočuť. Na strmých svahoch naokolo rastú krehké biele kvety a toto prostredie naozaj pôsobí tak, akoby ho ešte nikdy nik nenavštívil, čo mi samozrejme dodáva náramný pocit dôležitosti. Prezencia je krásna! Môj hlas tu naberá na elegancii, rozlieha sa a stráca niekde v diaľke. Žiadne echo. 

Je tu taký chlad, že sa mi nad vrchnou perou zoskupujú molekuly vody, ktoré takmer ihneď mrznú. Ženský Santa v Nórsku na fjorde. Len stotisíc sobov mi ešte chýba. Ako som sa tu ocitla? Neviem. Asi sa mi o tom v noci snívalo a normálne som sa sem premiestnila. Že. "Choď nahrať zvukovú pohľadnicu z fjordu." Ja. "To vážne? Mega. Kedy? Ihneď?" A bolo. Áno, som vďačná. Som si chvíľami myslela, že pracujem pre Radio Arte. Toto sa u nás netočí. Maximálne nejaká moja staršia kolegynka vybehne na Jánošíkové diery a pýta sa turistov odkiaľ sú. Maximálne. 

Občas tadeto síce preletí nejaký ten vták, veď to aj počujete, ale takisto počujete aj to, že okrem môjho hlasu sa tu žiadne iné zvuky jednoducho nevyskytujú. Čiže jediné čo tu môžem nahrať je zase nejaký môj vnútorný monológ, ktorý beztak nikoho nezaujíma. Tak já si to udělám hezký aspoň pro sebe... Alebo sa ešte môžem uviesť do tranzu a nejako tie zvuky skúsiť privolať. No nie som si istá, či by túto ťarchu verejnoprávne médium unieslo.

Uvedomila som si, že som tu úplne sama. Kam sa akože plánujem dopraviť? Prsty mám od zimy tak skrehnuté, že v nich ledva udržím rekordér. Prčic. Možno ma niekde tuto na strane čaká hlavný hrdina filmu Into the Wild 2, s podtitulom Sám v Nórsku, zosadí ma z loďky a položí na kožušiny vo svojej vykúrenej červenej nórskej chatke. Pomiluje ma tak, že zabudnem na všetky strasti mladej rozhlasovej reportérky a všetko bude fajn.

Voda je priezračná a niekedy mám pocit, že aj vidím na dno. To však nie je možné a tento fakt/nefakt teda pripisujem mojej paranoidnej hlave. To ani nehovorím o tom ako sa tu rýchlo mení počasie, zmráka sa, stmieva sa a zrazu všetko nadobúda akýsi iný rozmer...

"Bohaaaa. Táňa?! Čo to zase počúvaš? Teba tieto debiliny fakt bavia? Nemôžeš to prepnúť na šport, prosím ťa? Najlepšie hneď, áno!"