TÁŇA:
Zrkadlo.
Zrkadlo je obvykle tvorené lesklou kovovou plochou. Zrkadlom je akákoľvek
plocha majúca reflexné vlastnosti. Väčšinou na prechode dvoch opticky
rozdielnych prostredí. (Moje reálne a abstraktné ja). Väčšinou sa používa
hlavne na odraz reality. Ktokoľvek sa pozrie do zrkadla, vidí PRAVÚ realitu.
Toto
som ja. Ja, ja a ja. Kučeravé vlasy, sivé oči. Zhrbená, vystretá. Na ktoré
časti svojho tela nedovidím? To, čo nevidím som tiež ja? A čo chcem vidieť?
Chcem naozaj vidieť seba? A čo sa stane, keď sa pozriem do rozbitého zrkadla?
Rozdrobím sa na tisíc častí? Na milión častí, z ktorých sa reálne skladám? A čo
je realita? Je to to, čo žijem? Je to to, čo žijem vo svojom imaginárnom svete?
Som to ja v práci? Ja spiaca? Ja na ulici? Ja, ja, ja.
Klaudia
sa rada obzerala vo výkladoch a výlohách obchodov, butikov, kaviarní. Rada sa
videla, táto realita ju uspokojovala. Či má dobrý kabát, či sa jej nevyhrnula
sukňa, či sa jej neodtlačil rúž. Aký je
typ jej chôdze, ako došľapuje, ako sa nadnáša a nesie.
Realita
je úplne iná, milá slečna, ako ste si mysleli. Afrika neleží na kontinente
Ázia. Vy ste sa snáď vôbec neučili? Dobre sa vám pofajčievalo za barákom? Dobre
sa vám sedelo v pohostinstve Galaxia? Ja presne viem, čo ste vy zač. Takýmto
tempom vám realita dá facku a vy budete predávať tresku a rožky notorikom pred
rannou šichtou na stavbe.
David
si trošku “ujížděl” na rôznych látkach. Až tak, že začal ako realitu vnímať
svoje sny. Nezvládal každodenný život. Zatváral sa doma. Bláznil, blúznil,
spoločnosť ho začala odsudzovať, susedia si o ňom šepkali za zavretými dverami.
Dym,
čad, kúr sú drobné viditeľné časti rozptýlené vo vzduchu ako produkt
nedokonalej reality. Horeli zrkadlá, horela ja, horela Klaudia, horela realita,
horel David a horel aj dym samotný. A ona to celé pozorovala cez zrkadlo.
Metafory, vravíte? Ale kdeže…
RADKA:
To, čo sa považuje za skutočné
je konštrukt spoločnosti, do ktorej som sa narodil. Odzrkadľuje to jej kultúru,
jej nastavenie hraníc. To, čo považujem sa skutočné ja, je prchavé, efemérne.
Takmer ako toulén ukrytý vo fľaši s džinom. Tým rozprávkovým, nie tekutým.
To, čo by som chcel považovať za skutočné, neexistuje resp. takto: môže
existovať, ale v pozmenenej verzii. Niečo v zmysle 2.0 alebo tak
nejako. Pokojne by to mohlo byť aj inak. Úplne inak.
„...ale realita je iná“,
hovorievala často.
Kto? Kto ma chcel takto
konfrontovať?
Zrejme si už nespomeniem na jej
meno, ani na to, či bola skôr vyššia než širšia a či sme boli pokrvne spojení.
Rezonuje mi to v mysli stále a dokonca pravidelne. Vždy, keď si
pomyslím na to všetko, čo by som chcel zažiť alebo dokázať, tak sa ozve
nahrávka jej hlasu. Verím tomu, že časom sa zdeformoval, tak ako sa vytratila
predstava o tom, čo sme spolu vlastne prežívali, keď mala neustálu potrebu
to všetko zhrnúť do vety: „...ale realita je iná.“ Väčšinou si nepamätám, čo mi
ľudia hovoria, ale túto vetu mi ktosi vypálil do mozgu a ja s ňou
celý život bojujem.
„Akože s tou ženou alebo
tou vetou?“ pýtaš sa rázne. A ja odpovedám celkom úprimne, že vlastne
s obomi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára