Je večer a ja rozmýšľam o tom, ktorý žije na pahorku obrastenom brečtanom, cezmínou, dubmi, jaseňmi a bazami. Ryžu si varí v hrnku a pozerá do diaľav. Toto nie je môj život, nie je to ani život vymyslený. Jeho život je ten, o ktorom neviem. Prekračuje rieku, v ruke nesie papradie a do tváre mu padajú dlhé vlasy.
Je večer a ja rozmýšľam o tom ako milujem takto ostrý vzduch vonku, ako štípe na lícach. Som ľahká, nepodstatná a zmierená. Na ulici X, v mestskej časti X, v meste X, v krajine X, na kontinente X a na planéte Zem. Toto je môj život. Ten, ktorý žijem.
Je večer a ona rozmýšľa o tom ako sa hojdá na hojdačke zavesenej niekde nad letným tajchom. Bezstarostná, uvoľnená a svoja. Večer pri ohni v deke, s priateľmi, ktorí sú vždy tak trochu ďaleko. Bosé nohy a rozhovory o všetkom. Toto je vymyslený život.
Večer mávam rada zväčša pokojný. Deň sa končí a nastáva akýsi kľud. Telo sa pomaly uvoľňuje a myseľ sa dostáva opäť do svojej prirodzenej "polohy", kedy nemusí myslieť takmer vôbec a môže sa sústrediť len sama na seba. Vyzliekam šaty nasiaknuté všetkými tými situáciami, rozhovormi, ľuďmi. Som tu a teraz. Zmývam zo seba deň. Varím si čaj a nasávam svoju atmosféru. Svetlo vonku sa zmenilo alebo úplne zmizlo. Pomaly sa začínajú vynárať asociácie, spomienky, sny, ktoré nemusím nijak blokovať a môžem im nechať voľný priebeh, hrať sa s nimi, variovať, prevracať, nechať ich robiť kotrmelce, nechať ich vziať ma do vzdialených svetov, ktoré tu už navonok nie sú. Ale vracajú sa a ja mám ich návraty rada. Ľudská myseľ je ten najlepší entertainment a spoločník na večer. Ona a ja. Úplne si vystačíme. Ja a ja. Úplne sa dopĺňame. Ja a ona. Večer slúži na počúvanie hudby, na tanec, na lahodné moky, na knihy napríklad o bylinkárskych tradíciach, na oddych a na mnohé iné veci. Užite si Vaše voľné chvíle, nezúfajte, že ste sami, nehorekujte, nesmúťte, toto ste Vy. Toto je to, čo práve tvoríte.
Ten, ktorý žije na pahorku počíta hviezdy a usmieva sa.
Tá, ktorá miluje chladný vzduch sa zvíja od bolesti zubov.
Tá, ktorá je mysľou niekde pri tajchu, práve dopisuje blog.
Duša sa z troch dnes večer skladá. Dobrú, bobríci.
Magda sedí v prítmí svojej kutice, ktorú po stáročia obývala jej rodina. Niečo ako Ťapákovci. Možno nimi aj boli, ale Magda to tak necíti. Magda ostatne vôbec necíti. Bolesť, radosť, zdesenie, hnev. Všetko jej to je cudzie. Nič z toho nikdy nezažila. (Toľko negácie, že z toho musí vyjsť pozitív) To, čo prežíva, keď sedí v prítmí svojej kutice vie najlepšie sama.
Keby Magda nebola lenivá, tak by svoje zápisky zo zimných večerov napísala sama, ale vzhľadom na to, že lenivá je, tak ich píšem ja. V akom som vžťahu k Magde? Ťažko povedať. Mohla by byť mojou sestrou, milenkou, či nadriadenou, ale nič z toho by nebola pravda. Mám ja vôbec k Magde nejaký vzťah? A má Magda nejaký vzťah k niekomu, keďže vôbec necíti? Príliš mnoho otázok týkajúcich sa jednej vymyslenej postavičky.
Začala som tým, že Magda sedí v prítmí svojej kutice. Áno, to platí. Sedí tam a sedí sama. Nemá ani mačku ani psa, a to napriek tomu, že by sa k nej obe zvieratká nesmierne hodili. So psom by spala a mačku by rozmaznávala. Vykŕmila by ich oboch. Radšej by sebe od úst odtrhla ako by sa mala pozerať na tie utrápene, hladné pohľady. Magda nikdy nepracovala. Vyplýva to z toho, že je lenivá. Keďže boli jej príbuzní Ťapákovci, tak žije z tantiémov. To dá rozum. Posledný potomok bájneho rodu.
Asi by sme si všetci priali vidieť hlavnú postavu ako sa pohybuje z bodu A do bodu C, zatiaľ čo ladne prechádza bodom B. Nie je to úplne tento prípad. Ja ako autorka (vznešené to slovo) to zrejme nechcem dopustiť. Radšej by som písala o tom, že včera večer skoro nasnežilo a dnes večer som nezažila nič výnimočné, a že zajtra večer to môže byť všetko tak trochu inak. Začala som však písať o Magde, ale čo sa jej prihodilo a ako to s ňou dopadlo sa nikto nedozvie. Ostane to niekde ukryté. Zrejme v mojej mysli. Možno by sme na Magdu mohli aj zabudnúť alebo by sme ju mohli začať vykresľovť v iných farbách. Bola celá bledá a pritom horkokrvná. Tancovala flamenco na streche kostola! Áno! To je to, čo Magda robila včera večer, ale zabudla sa mi o tom zmieniť a ja som to teda nemohla úplne zakomponovať do jej príbehu.
Magda tancovala flamenco na streche kostola a kŕmila pri tom plameniaky domácimi škvarkami. Toľko vášne vo vzduchu už dlho nebolo. To je jej story. Nabudúce napíšem tú svoju.
RADKA:
Magda sedí v prítmí svojej kutice, ktorú po stáročia obývala jej rodina. Niečo ako Ťapákovci. Možno nimi aj boli, ale Magda to tak necíti. Magda ostatne vôbec necíti. Bolesť, radosť, zdesenie, hnev. Všetko jej to je cudzie. Nič z toho nikdy nezažila. (Toľko negácie, že z toho musí vyjsť pozitív) To, čo prežíva, keď sedí v prítmí svojej kutice vie najlepšie sama.
Keby Magda nebola lenivá, tak by svoje zápisky zo zimných večerov napísala sama, ale vzhľadom na to, že lenivá je, tak ich píšem ja. V akom som vžťahu k Magde? Ťažko povedať. Mohla by byť mojou sestrou, milenkou, či nadriadenou, ale nič z toho by nebola pravda. Mám ja vôbec k Magde nejaký vzťah? A má Magda nejaký vzťah k niekomu, keďže vôbec necíti? Príliš mnoho otázok týkajúcich sa jednej vymyslenej postavičky.
Začala som tým, že Magda sedí v prítmí svojej kutice. Áno, to platí. Sedí tam a sedí sama. Nemá ani mačku ani psa, a to napriek tomu, že by sa k nej obe zvieratká nesmierne hodili. So psom by spala a mačku by rozmaznávala. Vykŕmila by ich oboch. Radšej by sebe od úst odtrhla ako by sa mala pozerať na tie utrápene, hladné pohľady. Magda nikdy nepracovala. Vyplýva to z toho, že je lenivá. Keďže boli jej príbuzní Ťapákovci, tak žije z tantiémov. To dá rozum. Posledný potomok bájneho rodu.
Asi by sme si všetci priali vidieť hlavnú postavu ako sa pohybuje z bodu A do bodu C, zatiaľ čo ladne prechádza bodom B. Nie je to úplne tento prípad. Ja ako autorka (vznešené to slovo) to zrejme nechcem dopustiť. Radšej by som písala o tom, že včera večer skoro nasnežilo a dnes večer som nezažila nič výnimočné, a že zajtra večer to môže byť všetko tak trochu inak. Začala som však písať o Magde, ale čo sa jej prihodilo a ako to s ňou dopadlo sa nikto nedozvie. Ostane to niekde ukryté. Zrejme v mojej mysli. Možno by sme na Magdu mohli aj zabudnúť alebo by sme ju mohli začať vykresľovť v iných farbách. Bola celá bledá a pritom horkokrvná. Tancovala flamenco na streche kostola! Áno! To je to, čo Magda robila včera večer, ale zabudla sa mi o tom zmieniť a ja som to teda nemohla úplne zakomponovať do jej príbehu.
Magda tancovala flamenco na streche kostola a kŕmila pri tom plameniaky domácimi škvarkami. Toľko vášne vo vzduchu už dlho nebolo. To je jej story. Nabudúce napíšem tú svoju.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára