46. Denník vymyslenej postavy. Fragment.

TÁŇA:

14.07. 1916

Vrchol hory pozostáva z niekoľkých akrov, na ktorých nerastú žiadne stromy a ktoré pokrývajú holé kmene striedajúce sa s čučoriedčím, malinčím, egrešom, jahodami, machmi a jemnou tenkou trávou. V štrbinách kameňov hojne rastú kanadské ľalie a drienky. Tento voľný priestor, ktorý má ľahko okrúhly tvar, ohraničuje o pár stôp nižšie dubová húština, s ktorou sa miesia javory, osiky, buky, čerešne a občas jarabiny. Prvý deň bola taká hmla, že sa naše zraky len márne pokúšali skrz jej opar peniknúť. Pripadalo nám, akoby sme sa opäť dívali na oblohu a akoby sa tu a tam viditeľné kúsky lesa mihali ako mraky nad nejakou nižšou nebeskou klenbou.

20.07. 1916

Jablká na štepenie neboli obvykle vybraté až tak kvôli svojej chuti ako skôr kvôli svojej jemnosti, veľkosti a plodnosti - nie až tak pre svoju krásu, ako skôr pre svoju uhľadenosť a preto, že sa nekazia. Voči vybraným zoznamom pomológov nemám vskutku žiadnu dôveru.

06.10. 1916

Na výstavu dobytka má právo sa prísť pozrieť každý, aj transcendentalista, a čo sa týka mňa, zaujímajú ma tu skôr ľudia ako dobytok.

24.10. 1916

Ako je známe, rozlišuje sa flóra glaciálna a stepná, arktická, politická, stredomorská, subtropická, bahenná a všelijaká iná, a to jednak podľa pôvodu, jednak podľa miesta, kde sa vyskytuje a bují.

30.11. 1960

Napriek všetkým zdaniam sa záhradník nerodí zo semena, výhonkov, cibule, hľuzy ale vzniká skúsenosťou, okolím a prírodnými podmienkami. Svoj deň delím medzi štúdio a prácu na záhrade, tá slúži meditácii a duchovnému tráveniu času, a preto ju vykonávam sám.

01.02. 1917

To, čo je v tebe večné som videl v oboch tvojich očiach. Bola si medzi vetvami jablone, slnko žiarilo a bol august. Slnko a jablká a smiech a láska, ktorú sme zdielali. Ty a ja. A vtáci spievali.

RADKA:

12.4.1995

Za oknom začína jar a ja ležím doma s teplotou. Okolo krku mám oviazanú šatku, ktorú dostala Olina na Vianoce. Sama mi ju ponúkla. Aj tak si myslím, že to je len zaužívané klišé. Si chorý? Daj si šatku na krk a ono to prejde. Akoby ten kúsok látky, ktorý zohrieva kúsok tela pôsobil ako liek, ako liek na všetko! Daj si šatku na krk a vyliečiš sa zo syfilisu, z depresie, z úpalu a možno aj tie hemoroidy zmiznú. Olina to však iste myslela dobre. S jej naivným pohľadom na svet, by to inak ani nešlo. Chcel by som mať znovu tú optiku, vnímať veci len ako dobré a zlé, správne a nesprávne. Len tak na základe nejakého vnútorného kompasu bez toho, aby som zvažoval, prehodnocoval alebo analyzoval. Nezaťažený pochybnosťami.

13.4.1995

Teplota klesá, ale ja stále nemôžem ísť von. Najradšej by som sa prechádzal v parku, pil s chalanmi víno a potom len tak ležal na tráve a fajčil jednu od druhej. Cigaretu! Hneď, prosím! Nechcem však, aby ma Olina videla fajčiť. Hneď by to vykecala mame a tá by z toho bola opäť nešťastná. Nechcem ju trápiť, ale cigaretu by som si dal. Počkám deň, dva a pôjdem za chalanmi.

14.4.1995

Už tretí deň ležím v posteli a ide ma poraziť z toľkej nečinnosti. Snažím sa čítať, dobehnúť, čo som zmeškal v posledných mesiacoch. Neviem sa však sústrediť, písmenka sa mi zlievajú do jedného veľkého, ťažko uchopiteľného zhluku a ja zaspávam. Mám pocit, že prespím celý svoj život, že práve teraz by sa mohlo udiať niečo veľkolepé, že teraz mám byť tam vonku a nie ležať sám v posteli ako slabý maród, ktorý sa nedokáže o seba postarať.

15.4.1996

Dnes som sa zobudil skoro ráno a zdalo sa mi, že som už úplne zdravý. Vyskočil som z postele, umyl sa a zdrhol von, zatiaľ čo mama bola u kamošky na kávičke. Olinu som nechal samú doma s tým, že si poradí. Keď som odchádzal, tak pozerala telku. Vytratil som sa potichučky, že si to ani nevšimla.

V parku som stretol chalanov, vraveli, že Paťo sa chystá skúsiť šťastie do Ameriky. Dúfam, že ho ešte stihnem pred odchodom. Rád by som sa s ním porozprával o jeho plánoch. Aj ja by som chcel niekam vycestovať. Teraz sa to už dá. Teraz môžem ísť kamkoľvek. Bola by škoda to nevyužiť a trčať navždy v tomto meste. Mama by to niesla asi ťažko, Olina ešte horšie. Nemôžem ostať s nimi navždy. Musia si vedieť poradiť aj samé. Nechcem byť kópiou svojho otca. Lacnou náhradou. Chcem si žiť po svojom. Vytvoriť si vlastné pravidlá, robiť si svoje veci, stretávať sa s kým chcem, fajčiť Marsky a baliť baby na maďarský akcent. Chcem študovať vo veľkom meste (nie, v Banskej Bystrici alebo Bratislave, to určite nie) a opíjať sa radosťou. Asi som patetický, ale v tejto chvíli mi to nevadí. Možno o pár rokov, keď si prečítam tieto zápisky sa budem hanbiť a spálim ich, aby sa nikto nikdy nedozvedel o mojich myšlienkových pochodoch. To je ďaleká budúcnosť. Dnes mi patetickosť neprekáža. Dnes ma baví. Musím sa, ale stretnúť s tým Paťom. Čím skôr tým lepšie.

16.4.1995

Do konca týždňa som vypísaný. Mama šla už do roboty, tak mi tu nechala na starosti Olinu. Hráme sa hru, že ja sa pýtam a ona mi musí odpovedať bez ohľadu, či vie alebo nie. Pýtam sa jej na vesmír, nekonečno, druhú svetovú, Boha, kvety, mravce, včely, na život v Južnej Amerike, na farby, vône, na hipisákov, pankáčov, metalistov, ako aj na diskofilné hity, farbu maminho najobľúbenejšieho rúžu, na svet Barbie, na diktatúru, na ľudské práva, na slobodu, na jej najväčšie želanie, rovnako ako aj na najväčšie tajomstvo, ktoré v sebe skrýva, na počet zubov v mojej ústnej dutine, na jej kamarátky, na jej sny a obavy zároveň, na to kým je a čím sa chce stať, na seba. Otázok je mnoho a Olina pohotovo reaguje na každú jednu z nich. Na všetko má odpoveď. Aj ona sa chce opýtať. Pýta sa ma na farbu očí nášho otca. Nepamätám si, ale asi hnedé ako ona. Pýta sa ma, či mi jej šatka pomohla na ceste k uzdraveniu, či mám rád kačaciu pečeň a či ju niekedy opustím. Nemôžem jej klamať, tak mlčím. Hra sa tým zákonite končí.

45. Fire walk with me.

RADKA:

Ranná, slnečná ulica. Do kaviarne vchádza mladý muž s kyticou ľalií a (už ošetrenou) rozbitou hlavou. Pýta sa, či máme alkohol. Vytiahne dve stovky a objedná si malé pivo. Predtým by však chcel vodu s citrónom lebo mu je zle. Dávi. Trochu sa obáva, aby nedávil vo vnútri. Prosí o nádobu, ktorú by mohol mať po ruke. Nesiem mu vedro. K pivu si dáva panáka slivovice. Vraj mi to povedal už predtým, ale v kontinuite jeho prejavu sa táto požiadavka vytratila. Pýta sa, či ma teda má, o tú 52% slivovicu poprosiť na kolenách. Veľmi sa mu pozdáva poldecáčik, ktorý si nakoniec rozhodne ponechať. Sleduje ma výraznými, modrými očami.

Hovorí o tom, že sa mu tu páči, napriek tomu, že vlastne netuší v akej časti Prahy sa nachádza. Predstavuje sa menom Peter. To moje sa mu náramne páči a usmieva sa. Zopakuje ho asi 5 krát, aby sa potom znova opýtal lebo on si nevie zapamätať ani Peter a to je vážne, seriózne (!) meno. Vyzrádza na seba, že je alkoholik, taký malý, ale aj to niečo znamená. Zisťuje odkiaľ som. Lučenec je vraj pekné mesto, on tam bol, ale Košice sú krajšie. Uchechtne sa. Povedali mu, že mu dávajú pol roka života a to nie je sranda, ale ani smutné to nie je. Opäť začína s rečami o možnom dávení.

Pýta sa, či nehovorí nahlas lebo mu to zvyknú ľudia hovoriť, a že mi rozpovie príbeh. Kladie dôraz na to, že nemám volať policajtov. Začína s príbehom. Pár krát sa opýta, či ho počujem. Včera mu policajti vzali do útulku jeho psíka, Daisy, jeho malú Daisy, to jediné, čo mu ostalo. Všetko len preto lebo ju mal v kufri, ale veď ten psík je jeho majetok a ona to pozná, tak ona vie. Jeho malá Daisy! V útulku! Peter však robil na prokuratúre a vie, že to bez dôkazového materiálu nie je možné. Bude súd! Hľadá právnika a zároveň sa pýta, či si v okolí vie kúpiť klobúk lebo sa na neho všetci dívajú ako na kokota. Ospravedlňuje sa za ten výraz (spolu so slovom idiot sú to jediné nadávky, ktoré používa, nie však často, počíta si to), ale veď ja tomu predsa musím rozumieť. Hlavne si o neho nemám robiť starosti, on je v pohode. I keď prognóza posledného pol roka nie je povzbudivá. 

Baví a desí ma zároveň.

Peter odrazu vstáva, že už musí ísť. Kúpiť si telefón do bazáru lebo žiaden nemá. Nemá ho lebo je pijan. V pravej ruke drží ľalie, v ľavej prázdny poldecák. Sústredene sa na mňa pozerá a ďakuje. Vo dverách sa ešte otáča: "Tie kvety nie sú nikoho, tie sú moje." 

Viac ho už niet. Akoby neexistoval.

TÁŇA:

Už ako malá topila mandelínky v pohári s vodou. Kobylkám trhala nohy a rada sa pozerala na to ako trpia. V kostole vyrývala do lavíc slovo "satan" a z diaľky pozorovala ľudí, ktorí si nad nápis sadnú a zhrozene sa presúvajú niekam inam. Manipulovala koho sa len dalo. Robila oči, bila sa, kopala naokolo, klamala, luhala a soptila. Jej obľúbeným TV programom bol Herkules a Xena. Pretože v ňom figurovalo ZLO. Nejak prirodzene ju fascinovalo. Všetky jeho podoby. Potajomky pozerala Akty X, horory, nastražovala matke pasce tak, aby sa po príchode do bytu pošmykla a spadla. Bola jednoducho hnusné oplanské decko. Nemalo ju čo zastaviť. Nad týmto všetkým však stálo zlo k osobe. K jednému konkrétnemu človeku, ktorý v nej vzbudzoval pocit, ktorý doposiaľ nepoznala. Tvrdila:

"Ja keď vidím v telke toho Róberta Fica, mne je normálne zima. Brrr."

Pocit zimy nepoznala. A tak si povedala, že so zimou môže bojovať jedine ohňom. Ako malé dieťa mala prístup takmer všade. S plamienkami v očiach vstupovala do parlamentu so zámienkou fascinácie slovenskou politikou. Vraj keď je niekde zima, tak vtedy je oheň prospešný, môže pomôcť. Dievčatko so zápalkami si doma detailne pripravilo akciu ČERVENÝ KVET (rozumej oheň - nechcela, aby to hneď bolo každému jasné). Akoby nič nakráčala dnu a s mrštnosťou malého dieťaťa pozapalovala všetko naokolo.

A bolo po zime.

44. Dovolenkový zápisník. Útržky.

TÁŇA:

* Sedím vo vlaku. Za oknom sa mihá krajina, ktorú nenavštevujem častejšie ako päť krát do roka. Som ďaleko, som ďalej. Pozorujem sa v okne. Rysy, padajúce vlasy, plné pery. V pozadí sa "miháš" ty, vyslovene sa "miháš". Sedíš pri mne. Spíš, tak ako vždy v dopravnom prostriedku. Istotne sa ti sníva o nejakej maškrtke.

* Ovce pasúce sa medzi fatranskými vrcholkami. Zvonce zvonia a ozývajú sa. Močím si nohy v bystrine, som na pokraji svojich síl, takmer v tranze. Nevládzem, no cítim, že energia mi stále prúdi telom.

* Liptovská Mara smrdí ako bzdocha.

* Dpč, keby som vedela, že na Liptove je večer V LETE zima, zobrala by som si aj nejakú bundu.

* Pozri sa na mňa. Otoč sa. Objím ma. Pochvál ma za to, že som všetko zvládla. Zo Žarnovice pešo do Štiavnických Baní. Odľahlé statky, samoty, nádherné miesta, ktoré by som inak nevidela. Odpočinok v tráve, pod stromom, všade mravce a materina dúška. Vietor, inverzie, putujúca vodná para. Putujúca ja.

* Budím sa v zrube/chate/bývalom salaši. Je prázdny. Otváram dvere a dívam sa pred seba. Absolútne ticho. Len bzukot hmyzu. Dolu tečúci prameň. Idem sa doň umyť. Nahá, yes. Nikto tu nie je. Žiadne hlasy, žiadne autá, žiaden nadbytočný balast. Čistá ja v čistej prírode. Malá Táňa na kameni. Jemný lesný porast rozvoniava ráno nadnádherne, všetky vône rozváňajú a postupne sa otvárajú. Kvapky rosy na čučoriedkach. Vzduch je čistý a chladný. Predsa som 1600 metrov nad morom.

* Povedz stop. Stop. Dé.

D Dušan D Donovaly D Daniel D Drumbľa. STOP! 

* Sedím za dreveným stolom a krájam slaninu. Budem smrdieť od dymu, nemám to rada ale je mi to jedno. Cestovné balenie šampónu a kondicionéru mám so sebou. Jediné, čo mi vadí je, že si nemôžem dôkladne umyť ruky.

* Vyrážame lokálnym busom smer Staré Hory. Tento kraj vôbec nepoznám a samozrejme ma zase fascinuje úplne všetko. Vajíčko namäkko a turek v miestnej stravovni. Všade rastie durman.

*Aha! Tak sem si chodil do školy, tu je staré ihrisko, tamto býva sestra, toť vynikajúca krčma, staré vlakové "nádražie", hnusná plavéreň, bordel za cestou, tu chcú rúbať stromy, tamto najlepšie varia.

*Grilujeme u Maťa, pijem pivo na verande, susedia húkajú. Tomuto hovorím letná dovolenka!

Foto Táňa

Kerling 2015

Foto Táňa
Ružomberok 2015

Foto Táňa
Ludrová hot summer 2015

RADKA:

*

Šlapky, ktoré som si kúpila nie sú vhodné na dlhé prechádzky. Prešli sme sa po promenáde do neďalekého mestečka a ja môžem počítať pľuzgiere na nohách. Nestačí, že mi slnko spálilo moju hebkú pokožku, ale ešte aj pľuzgiere budem mať. Nabudúce nebudem veriť nikomu. Ani predavačke v obuvi, ani domácim, že na opaľovanie je najlepší olivový olej.

*

Ráno melón na balkóne v tričku Iron Maiden od môjho bývalého frajera.

*

Bombová zábava na lodi. Kapitán na mne mohol oči nechať, keď videl ako to viem roztočiť na tanečnom parkete. Uniformy, tie ja môžem. Keď som vystupovala z lode, tak na mňa aj žmurkol. Škoda len, že som si na neho nevzala kontakt, mohla som mať o jedno dovolenkové „povyražení“ naviac. Menej je niekedy viac, vravievala moja stará mama. Tu to však neplatí.

*

Sangría od rána do večera!

*

Biele mapy soli na nohách. Soľ vo vlasoch, na perách, občas páli v očiach. Vynorí sa aj pár pieh, aby som na ne nezabudla.

*

Foto Radka
Barcelona 2014

43. Ráno v zborovni. Obrazy.

TÁŇA:

1.

Violka otvára dvere do prázdnej miestnosti. Žalúzie sú zastreté a vetračky otvorené. Zborovňa vonia mierne zatuchnutým nábytkom (sedacou súpravou, knižnicou - Peter a Lucia, Euegen Onegin, Marína, Antigona, Hviezdoslav, Kukučín a samozrejme V. Hugo; dlhým stolom, fasciklami so starými písomkami). Na stene nad umývadlom veľkomožne visí slovenský znak. Violka zo svojej sieťovky vyberá kávu, ktorú ešte 07.10 ráno stihla pomlieť v Jednote. Zarovnáva stoličky, ktoré upratovačka NIKDY neuprace dokonalo. Poctivý Tatra nábytok. Bohužiaľ sa jej do jednej z nich zachytia silonky. Očko na pančuchách premení príjemne sa javiaci deň na katastrofu. A tú si vybije (na kom inom ako...) na študentoch.

2.

Do zborovne prichádza Peter. Telocvikár do špiku kosti. Jedným ťahom odsunie tri stoličky a svojím konaním naruší poriadok, ktorý v toto ráno nastolila Violka (tá vzdychá, je príliš slabá na to, aby mu povedala, že jej to vadí). Dnešný pondelok už teraz nie je ružový. Peter to však vidí svojsky. Necháva si zaliať turka a nohy si nehanebne vyloží na stôl dlhý a široký ako osem katedier dokopy. Postupne sa dvere čoraz častejšie otvárajú a zatvárajú.

3.

Pohľad na budovu gymnázia zvonka. Brezy pred oknami, ktoré sa vyklápajú von. Študenti sediaci na parapetách. Niekto z okna vyhadzuje mikinu, niekto, konkrétne "profesorka" Daubnerová fajčí na okne v dejepisnom kabinete, z jedálenského okna zase stúpa para a pod vchodovými schodmi si mačičky veselo pijú mliečko z obalu od Májky.

4.

"Pani profesorka? Ja viem, že tam mám päť a štyri. Viete. Ja tú matiku nikdy v živote nebudem potrebovať. Nematurujem z nej a už som spravila talentovky, som prijatá na VŠ."

- "Stačí ti trojka?"

"Ježiš, ďakujem vám, ste strašne strašne zlatá, ďakujem, ďakujem, ďakujem!"

(Irena, matematika)

5.

Dlhou chodbou prechádza učiteľka, ktorá si vyslúžila prezývku Jolana, hoc sa volá Simona. Na sebe má dlhý plášť a v ruke krhlu. Jej ranný rituál je dokonalý a trvá asi štyridsať minút. Začína na prízemí a chodbami postupuje smerom nahor. Všetky tie listy, tvary, farby, štruktúry a vône. Ak má dobrú náladu, niektorého z nich sa dokonca aj dotkne. Nedostupná Jolana. Učiteľka chémie, druhotriedna.

6.

Jedáleň. Pomaranč v polievkovej mise, všetky tie sotéčka a žabí sliz v pohári. Odlháste si všetky obedy a oni vám vrátia peniaze, potom môžte ísť v piatok von, radí štvrták prvákom. Rady, duply, zašpinené sklo na stoloch, kapusta na podlahe, obedáre a sieťky na hlavách kuchárok, ktoré jedlo radi dávkujú a "servírujú" na tanier ako psom.

Crrrn, crrrn, zvoní, vypadnite do tried! Kto mi kúpil Fantu v bufete? Simona? Ako ti vyšiel tento príklad? Daj mi to opísať. Poď, dnes ideme poza, na kávu a cigu. Cez prestávku za barákom, čautééé!

A takto končí pondelňajšia mozaika od zborovne až po jedáleň.

ilustračné foto GVBN

RADKA:

I.

V prázdnej, tmavej miestnosti sa pomaly rozblikáva neónka. Jedna za druhou v jasne stanovenom rytme. V miestnosti stojí žena v zimnom kabáte s kožušinou okolo krku. V zborovni je absolútny poriadok. Všetko je zarovnané, zoradené, na stole každého jedného vyučujúceho je položený diár, modré pero a jeden zápisník. Svetlo z neóniek je chladné a prenikavé. Žena sa spokojne usmieva. Zhasína svetlo a odchádza z miestnosti.

II.

Zborovňa sa pozvoľna zaplňuje. Všetci učitelia majú na sebe rovnošatu v béžovom odtieni. Ženy bez make-upu a s vlasmi upravenými do copu, majú sukne pod kolená , v ktorých majú zastrčenú blúzku zapnutú až ku krku. Muži majú tesilové nohavice, polo a trochu gélu vo vlasoch. Nepríjemné pískanie neóniek je najhlasitejším zvukom v miestnosti. Všetci mlčia a zapisujú si poznámky do notesu. Pri príchode ďalšieho vyučujúceho sa pozdravia gestom prekrížených prstov na pravej ruke.

III.

Najmladšia učiteľka, 29, si chytá hlavu do dlaní, dýcha zhlboka. Svetlo po jednom zhasína a vzápätí sa opäť rozsvecuje. Takmer nikto z prítomných učiteľov tomu nevenuje pozornosť. Len tá najmladšia sa pozerá sa sústredene pozerá hore. Vstáva a prechádza k oknu. Zroluje žalúziu, za oknom svieti ostré slnko na nedotknutý sneh. Jeden z jej starších kolegov si to všimne a nenápadne k nej podíde, aby žalúziu zase zroloval a usadil kolegyňu na miesto. Ukazovák si položí na pery, aby jej dal jasne najavo, že sa to nikto nedozvie. Ostatní učitelia majú zrak upriamený do svojich notesov.

IV.

Do ticha v zborovni sa ozýva hlas zo školského rozhlasu: „Vážené kolegyne, vážení kolegovia, s istou mierou sklamania, vám musím oznámiť, že sa dátum stretnutia so žiakmi odkladá o, minimálne, dva týždne. Dôvodom tohto opätovného posunu je vaša neschopnosť kolektívnej práce a udržovania poriadku na pracovisku. Vo vašom vlastnom záujme, vás vyzývam, aby ste dodržiavali stanové pravidlá, tak ako sú napísané na nástenke v zborovni. Pevne verím, že počas nasledujúcich dvoch týždňov sa posuniete vpred a k dlho očakávanému stretnutiu s vašimi žiakmi, konečne dôjde. Koniec oznamu.“

V.

Žena z prvého obrazu vchádza do zborovne. Všetci učitelia naraz vstávajú a zdravia ju na pozdrav. Jedna z učiteliek si pomýli prsty pri pozdrave,  a tak jej to trvá dlhšie, než ostatným. Žena v kabáte a nekompromisne pokrúti hlavou a ukáže na túto učiteľku prstom. Tá si zbalí svoje veci, odovzdá notes a diár žene v kabáte a odchádza z miestnosti. Žena gestom ruky vydá povel, aby sa zvyšok vyučujúcich usadil. Spokojne sa usmeje a odchádza zo zborovne. 

42. Vôňa mora

TÁŇA:

Melancholic true story

Nevedel, čo so sebou. Krachlo mu zopár vzťahov. Týpek po tridsaťpäťke, kariéra sa stále akosi nerozbehla, na účte nula. Keby bolo slovo stagnácia mužského rodu, mohlo by to byť jeho priezvisko. 

Život v Bratislave, kde sa takmer každý na niečo hrá ho už nenapĺňal. Nevydarené zväzky so ženami mohli za to, že sa stal plachým. Ich spoločnosť nevyhľadával, priam sa im vyhýbal. Zaseknutý nad projektami, ktoré mu nezaplatili ani nájom zdieľaného bytu so študentmi. 

Vracal sa k svojej podstate, skúmal veci, ktoré ho napĺňajú, ktoré mu prinášajú jeho malé radosti a za ktoré nemusí platiť. Vždy miloval hory. Utiekal sa medzi štíty, prespával pod holým nebom. Sám a nepochopený. V meste sa cítil prázdno. Výklady, za ktorými sa ligotali VECI. Ľuďom ide len o VECI. Opakujem sa. Bol po tridsaťpäťke, nula na účte, priatelia rozlietaní kade-tade. Ľudia sa stali jeho kulisou. Vnímal len ich hlasy. Rozhodol sa, že odíde. Preč od rodiny, ktorá ho mala za blázna. Niekam, kde mu nikto nerozumie, kde ľudia hovoria inou rečou. Kde ho nikto nepozná, kde nikoho nezaujíma kto je on a čo tam robí. 

Vždy miloval more. Neutíchajúci rytmus, príliv a odliv, nepreskúmané hlbiny. Prirovnával sa k nemu. Zbalil sa do jedného ruksaku. Len tie najpotrebnejšie veci. Sadol na vlak a odviezol sa preč. Začne odznova. Nádej prichádza. Možno spozná. Možno niekoho spozná. Možno sa zoznámi. 

Keď zacítil vyprahnutú zem, suché trsy trávy a vôňu mora, vedel, že spravil dobre, je na správnom mieste. Intuícia ho zatiahla práve sem. Našiel spustnutý kamenný dom. Nič mu nebolo, no roky v ňom nikto nebýval. Zašiel za miestnym starostom, ktorému rozpovedal svoj príbeh a ten sa mu rozhodol dom (s člnom zarasteným v tráve záhrady) predať za symbolickú cenu. Ajtak vraj patril nejakému Srbovi. Nemal žiadne peniaze. Starosta mu dohodil džob. Štyri hodiny denne. Pomáhal rybárom voziť a predávať ryby na miestnom trhu. Zvyšok času trávil zveľaďovaním svojej novej nehnuteľosti. Mal šťastie. Prenieslo sa na neho. Dom zaplatil a našiel si ešte jednu part time prácu, zárobok z nej sa rozhodol si odkladať. 

Bavilo ho robiť okolo záhrady, pozemok vyzeral čoraz lepšie. Bobule hrozna sa zväčšovali a záhon levandulí vytvoril prirodzenú stenu medzi vonkajším krbom a sedením. Tam si po večeroch griloval ryby a pozoroval ženu v bielych šatoch, ktorá sa takmer každý večer chodila prechádzať do zálivu. Pozval ju na večeru. Išla. Pozval ju znova. Prišla. Prerábal kuchyňu tak, aby jej to vyhovovalo. Začali spolu bývať. Rachol sa do nej. Aj ona do neho. Mal šťastie. Ďakoval svojej intuícii, že ho priviedla práve sem.

*Autorka udeľuje súhlas na spracovanie a použitie textu ako predlohu VÝHRADNE pre potreby žánru MUZIKÁL.

RADKA:

Mala trinásť, keď šla po prvý krát na dovolenku, do zahraničia. Nebolo to s rodičmi, ale so skupinou iných detí, ktoré podobne ako ona vyhrávali súťaže v hádzaní šípok. 

Nikdy nemala trénera. Všetky potrebné manévre sa naučila v krčme, kde robievala pravidelnú spoločnosť svojmu otcovi, ktorý zase robieval pravidelnú spoločnosť svojím kamoškom a tí... a tak ďalej. Raz sa prihlásila na zápas a vyhrala ho. Jednoduché. Prirodzený talent. Ten švih v zápästí bol nenapodobiteľný!

Od malička počúvala doma historky o tom, ako sa zrodila z morskej peny. Nikdy tomu príliš nerozumela nakoľko si nedokázala predstaviť, čo znamená slovné spojenie morská pena podobne, ako nerozumela tomu, že to playko, čo dostala k posledným narodeninám označil kamoš jej otca za danajský dar. Doteraz poznala len penu montážnu a penu z úst.

Afrodita sa nesmierne tešila na výlet. V značnom predstihu sa dôsledne pobalila. Celé dni nemyslela na nič iné, len na to, ako zažije najväčšie dobrodružstvo svojho života, ako sa budú všetky deti predháňať v tom, kto trafí do čierneho z najväčšej diaľky a kto so zaviazanými očami. Nevedela sa dočkať toho, že okrem autobusu mestskej hromadnej dopravy, vyskúša aj ďalší dopravný prostriedok. Poletí! Poletí predsa na krídlach Ikara!

41. Opis jedného miesta, ktoré si navštívila a zanechalo v tebe silný dojem.

TÁŇA:

Zabrowsovala som trošku tými miestami, ktoré vo mne zanechali silný dojem. Problém je v tom, že vo mne zanechá silný dojem takmer KAŽDÉ

miesto a atmosféra, ktorú so sebou prináša. 

Miletička, fontána pre ****** a rozhovor o mimóze, fajčenie v kuchynke na Bernoláku, Hády v Brne, zasnežená Macocha, prechádzka hrebeňmi Veľkej Fatry, scenáristický ateliér u nás na škole s mini okienkom, Husova a Pellicova, Terst, lúka pred panelákom, kde som vyrastala a spoznala všetky lúčne kvety, Soča v Slovinsku, Štiavnica, ktorá prekvapuje svojim okolím stále, a bla a atď. a etc.

Nemôžem však teraz spraviť nejaký minivýcuc top 20 miest? Nedokážem sa rozhodnúť, vybrať jedno je extrémne ťažké. Jedno, ktoré pre mňa znamená viac ako všetky ostatné. Musí to byť miesto, z ktorého pochádzam, ktoré ma definuje a istým spôsobom stále determinuje môj život. A také miesto je len jedno.

Dedina Chrenovec sa nachádza cca 10 km od môjho rodného mesta, Prievidze. Môj starý otec tam kedysi za komančov kúpil nemecký vidiecky dom, patrili k nemu nejaké maštale, všetko z nepálenej tehly, obyčajná a krásna architektúra typická pre danú lokalitu. K domu kedysi patrila záhrada, ovocný sad, vínna pivnica, pergola plná nejakých popínavých ružových rastlín, ohnisko, orgovány, tuje zasadené v rade a aj opustený susedný dom, v ktorom nik nebýval a bol obrastený viničom. Nedoriešené podiely majetku typu "tomu patrí jedna osmina pozemku, tomu jedna dvadsaťštvrtina" nerobia nikoho zodpovedným a tak miesto pred očami chátra a upadá. Starej sýpke, ktorá by kľudne mohla byť kultúrnym dedičstvom prehnívajú drevené trámy, padá a podobne. Pozemky, ktoré boli kedysi po slovnej dohode dedove už naše nie sú. Susedný dom obrastený viničom niekto kúpil a bez citu prerobil na potraviny. Po dedičskom konaní sa zistilo, že k chalupe nepatrí žiadny pozemok, pretože niekdajšia dohoda bola len ústna.

Preč od komplikácii. Je tam dom. V prostredí, ktoré je síce debilitou nekultúrnych ľudí narušené až zničené ale pre mňa stále krásne a fascinujúce. Je to miesto tisícich spomienok. Koniec koncov som tam urobila prvé kroky. V zime stála ako malý ročný zasnežený snehuliak zabalený do červenej bumbajky s petrolejovým lampášom na pozore na podstienku pred chalupou. V lete zase počas noci počula ako po záhrade šuštia ježkovia, ako mama kričí, pretože sa bála myši, ako otec vyvoláva v tmavej komore fotky. Toto miesto malo spirit! A stále ho má, aj keď v už trošku zredukovanej a pozmenej podobe. Niekto by mi mohol povedať, že už som "dospelá", že už ho nevnímam detskými očami. Nie je to tak. Ja si totiž pamätám takmer všetko! A tak vám najskôr miesto, ktoré vo mne zanechalo najsilnejší dojem predstavím z pozície dieťaťa...

Mám plienku, rukou sa chytám omietky na fasáde domu, po tom, čo do nej zaborím svoje drobné nechty sa jemne rozsypáva, viem chodiť, moje prvé kroky smerovali k smradľavým aksamietnicam zasadeným vo veľkom bielom vandlíku, cez trávu, v ktorej ďatelinu opeľovali včely. Padám na zadok, moje slabé nohy ma ešte veľmi nedržia, pozorujem mravce, kúpem sa v mini bazéniku napustenom vodou, ktorá sa na slnku vyhriala a je príjemná. Mama vešia moje plienky na šnúru a zbiera jahody. Nemôžem ich jesť, som ešte veľmi malá.  

Rastiem.

Otec mi v tmavej komore ukazuje ako sa vyvolávajú fotky a ja prvý krát v živote vidím ako sa na bielom papieri zjavujú tváre aj tvary, obdivujem ho. Padám do žihľavy, popŕhlené mám celé telo. Stará mama pučí ríbezle a maliny s cukrom. Trhám Ariel od Disneyho, muselo sa vraj stať niečo strašné, bola to moja najobľúbenejšia kniha. 

Rastiem.

Otec nám v hornej izbe servíruje polievku "Pridaj vajce" a učí nás manipulovať s počítačom. Milujem jeho jedlá. Učím sa, čo znamená delete, insert, escape a podobne. Hnusia sa mi pavučiny na stene ale nevadia mi. Schádzam dolu do kuchyne, pošmyknem sa a na predlaktí mám jazvu po odtrhnutí kože, ktorá sa zachytila na drevenom zábradlí. Je dlhá 10 centi, a 10 je vzdialenosť Chrenovca od Prievidze. Mám ju tam doteraz. 

Rastiem.

Otec nás necháva hrať sa v potoku v gumákoch. Berie nás na exkurziu do miestnej pekárne, kde je desaťtisíc stupňov Celzia. Hladkáme so sestrou malé šteniatka, ktoré smrdia ako tchory. Berie nás na túry, na opekačky, špekačky servírujeme na tanier z lopúcha a riad umývame pieskom z potoka. Večer v miestnej vinárni. Vrchný kŕmi hada živou myšou. Moja imaginácia sveta sa zmenila. 

Rastiem.

Naši sú rozvedení. Dvor chalupy zahalilo blato a sneh zmiešaný s dažďom. Otec si zaobstaral psa, Miňa. Jeho nerezová miska na jedlo a vodu stojí na podstienku. Dom chátra. Spím v hornej izbe. Prebudím sa. Môj prvý menzes. Naokolo je len moja mladšia sestra, ktorá predsa tomu ešte NEROZUMIE, otec a strýko. Posielam ho kúpiť mi vložky. "Nikomu to nepovedz!"  

Rastiem.

Vínna pivnica sa doslova prepadla pod zem. Múrik, na ktorom mal otec posadené bonsaje v malých kvetináčoch tiež padá. Orgovány sú vyrúbané, pretože prevažnú časť z nich zožrali ovce, ktoré sa tam pásli (na pozemku, ktorý nám nepatrí). Máme susedov. V dome, ktorý zničili, keď z neho spravili potraviny, ktoré po čase ajtak skrachovali. Jeden by povedal, že sa to miesto zmenilo, oškaredelo, stratilo atmosféru.

Ale nie.

Pozícia dospelého dieťaťa.

Táto chalupa nepadne. Potok zurčí, stále do neho padajú dule, stále pred domom voňajú lipy, stále sa v sobotu z ampliónov ozýva hlas dedinského rozhlasu. Na miestne trhovisko stále prichádzajú predajci z juhu Slovenska a Poľska, dedina je stále vzdialená desať kilometrov od Prievidze a stále do nej chodí malý motorák, ktorý si to štráduje malebnou cestou popod pohorie sopečného pôvodu. Stále sa na lúkach pasú srnky a v chalupe to aj po rokoch vonia stále tak isto. Voda tam chutí už takmer 30 rokov rovnako dobre, muchy stále lietajú do kruhu a na kopčeku za kostolom v júni v malinčí stále nájdete svätojánske mušky. Ale musíte byť pozorní. Inak sa vám toto miesto môže javiť banálne a vy neucítite vôňu vyschnutej trávy v lete a chuť melóna z Jednoty vám tiež bude pripadať úplne obyčajne. Ale čo pozíciu dospelého dieťaťa teší najviac? To keď sa zemou na jar začnú prerezávať narcisy, tulipány a pivonky, ktoré tam pred asi 50 rokmi zasadil môj nebohý starý otec. To, že si na jeseň odtrhnem hrozno, ktoré tam zasadil taktiež on. Síce pri tom stojím na kameňoch zborenej vínnej pivnice. Ale to sú tie moje piliere. Nosné piliere.

 A ja stojím na piedestáli tohto miesta ako jeho jediná a posledná kráľovná so svetielkujúcim vencom svätojánskych mušiek okolo hlavy, žezlom z orgovánového prútiku a s detskou iskrou a všetkými spomienkami v oku! A nedám si ho vziať NIKDY!

Foto Táňa

Foto Táňa

RADKA:

Dojmy, ktorých intenzita sa líši na základe rozličných faktorov, vo mne vyvoláva mnoho miest. Niekedy je vcelku komplikované percentuálne určiť, nakoľko onen silný dojem vyvoláva miesto samo a nakoľko za to môžu ľudia, ktorý zdieľajú tento priestor so mnou. V niektorých prípadoch je nemožné oddeliť tieto veličiny. Inokedy je to zase triviálne jednoduché.

Musím si vybrať jedno miesto, len jedno, ktoré popíšem. Nie je to úplne jednoduché, zvlášť pre človeka, ktorý sa nevie rozhodnúť, ktorý koláč si dá. Miest je mnoho, premnoho. Tak teda prvé, ktoré mi napadne, deal?

Poď!

Bang!

FOLGOSA (DO DOURO)

Malá dedina na severe Portugalska. Prechádza ňou rieka Douro a okolité kopce sú posiate viničom. Myslím na portské, ktoré z neho vzíde. Na jeho sladkú chuť, ktorá sa mi zapáčila. V dedine je ticho, takmer nikoho z domácich nestretávam. Nemám tu vlastne, čo robiť, a tak mám kopec času prechádzať sa malými uličkami a dívať sa z kopca na vodu alebo zo strechy domu na pomarančovníky a ich plody. Tento pohľad ma vzhľadom na zimu, ktorá je vo vnútri domu neznesiteľná až tak, že sa bojím ísť osprchovať, aby nedošla teplá (povedzme vlažná) voda a ja s mokrými vlasmi neostala napospas chladu. V dedine sú len malé potraviny, v ktorých sa dajú nakúpiť rôzne hlúposti, z ktorých sa človek nenaje. Portské však majú, to spolu s tesnou, telesnou blízkosťou mladíka večer zahreje. Každý deň sem však prichádza auto plné rozličného pečiva a ja k nemu prichádzam, nahlas pozdravím, vypýtam si na čo mám chuť a zaplatím. Aj sa usmejem lebo mám radostí hneď niekoľko. Spravím si kávu a spolu so sladkým pečivom vychádzam na strechu znovu skontrolovať tie kopce a pomarančovníky. Chvíľku svieti slnko, tak mu nastavujem svoju tvár.

Noci trávim v jedálni na zemi na lôžku pripravenom len pre mňa. Okolo sú gýčové keramické figúrky psíkov, futbalistov alebo Ježiša Krista. Na stenách visia portréty všetkých členov rodiny. V strede jedálne je veľký stôl, pri ktorom sa rodina zíde, niečo poje a pobavia sa o svojich životoch. Tak nejako si to predstavujem. Možno sa však bavia o psíkoch, futbale alebo Ježišovi Kristovi.

Na oknách sú ťažké vonkajšie žalúzie, ktoré keď mladík zatiahne, tak je v miestnosti absolútna tma. Tak to má rád. Ja však pomenej. Naschvál ich nechávam trochu poodtiahnuté a pozývam denné svetlo na návštevu. V podstate neviem, čo mám vo Folgose robiť. Chvíľu sa hnevám, chvíľu sledujem, čo sa tu deje, chvíľu si zapisujem, čo sa mi preháňa hlavou, chvíľu sa nudím, chvíľu sa smejem. Zaspávam a budím sa. Hádam sa a vysvetľujem. Spolu s ďalšími cudzincami si robíme srandu z Portugalcov...

Dlho som na toto miesto nepomyslela a teraz sa mi vynorilo z pamäti. Nuž.

Foto: Radka

Foto: Radka

40. Spomienky na všetky dobroty, ktoré si jedla, keď si bola dieťa.

TÁŇA:

V posledných dňoch nemám doma internet, čiže príspevky posielam z práce, čo ohrozuje ich dĺžku a obsah (v práci si pri písaní nemôžem dať stričík, prokrastinovať a pod...).

Ale zhrniem túto gastrotému do voňavých makových šúlancov, do ujedania cesta starej mame z misky, do medovníčkov s vlašským orieškom na vrchu, do chlebíku vo vajíčku (mňam!!!), do bazového sirupu, ktorého omamná atmosféra ma už ako päťročnú odbengla do tisícej dimenzie, do mätového čaju s cukrom (na čajník šesť lyžičiek cukru a mäta prieporná nazbieraná pri rieke Handlovka), na Malibu, ktoré som po častiach vycecávala mame zo špajze, do ružového bajúza, ktorý mi zafarbil pery vždy po malinovej pene z čerstvých malín, bielka a cukru, do ríbezlí s cukrom na podstienku chalupy, na dyňu, ktorú sme ako deti volali melón a zostalo nám to doteraz, na čučoriedkový jogurt s rožkom, na opekanú slaninu okorenenú popolom z ohňa, na pomarančový džús a kravské maslo v Tatroch v škôlke v prírode, na pečené bedle, na odkrucovanie si vlásočkov z parenice, na škoricové žuvky, Zoru a tak :)

Dospapkania ďalší pondelok!

RADKA:

Dedicated to: das Grieß

I

Na sídlisku Červenej armády, ktoré sa oficiálne tak už dávno nevolá, ale akoby sa stále volalo. Tak tam, na prvom poschodí v kuchyni s výhľadom do nikam, na rohovej lavici, presne tam, som čakala na porciu najlepšej krupicovej kaše na svete. Môj otec ju nenazval inak ako brizolit, ale mne (a dovolím si tvrdiť, že aj mojej sestre) to vôbec neprekážalo. Za prvé som nevedela, čo to brizolit je (preháňam, najprv som nevedela, čo to je, ale po tom ako to prvý krát môj otec vyslovil a následne vysvetlil, som už bola znalá problematiky brizolitu v gastronómii) a za druhé, zážitok spojený s jedením tejto kaše (i keď to bol skôr DAS Grieß!) prekonal všetky nedôverčivé reči ostatných dospelých, ktorí nemali ani poňatia z čoho sa to posmievajú.

Starký vždy uvaril kašu hustú jak šľak. Ponechal ju v hrnci, odkrojil kúsok masla, ktorý vložil do hrnca a posypal ju kakaom a cukrom (zásadne nezmiešaval tieto dve ingrediencie v miske, ako to robieval zvyšok rodiny). Na niektorých miestach bolo len horké kakao a na niektorých len sladký cukor. Ako život sám. Ktovie, či mal túto fintu od zenových majstrov, aby nás pripravil na to, že nemôžeme počítať s tým, že všetko bude neustále sladké. Hrniec položil na stôl a zo šuflíka vybral hliníkovú lyžicu. Zenoví majstri mu asi zabudli povedať, že zdravé zuby sa života celkom hodia, ale aj napriek relatívne častému kontaktu (tým mám na mysli dotyk hliníka so zubami), to tie moje zvládli a nijako výrazne sa nesťažovali.

II

Ríbezle! Čierne, červené a najvzácnejšie BIELE! Trhala som ich z kríku v záhrade do rúk malého dieťaťa a nikdy som vo vedierku nemala viac ako v bruchu (to bolo ostatne so všetkým, čo som kedy zbierala, ale to už zase odbáčam niekam veľmi doľava). Až v dospelosti som sa dozvedela, že tieto magické kríky už nepatrili nám, ale susednej záhrade. Korene mali síce u susedov, ale plody boli naše. Teda moje.

III

Dyňa na kúpalisku v Dolnej Strehovej! Doteraz si pamätám to nešťastie, keď sme jedno leto museli predčasne ukončiť svoj pobyt a odísť domov, ale to už je zase iná pesnička.

IV

Flambované banány od maminky a jej fire show v kuchyni.

V

Ručne nazbieraná šóška (maďarský vplyv v našej oblasti sa nezaprel už druhý krát) aneb štiav, či šťovík a detské súťaže, kto si zvládne napchať do úst, čo najväčšie množstvo.

***

Isteže by sa toho našlo oveľa viac (drevené maliny na školskom dvore, hrachové lusky, kakaové záviny, tekvicový prívarok, strojová zmrzka za 5 korún vedľa činžiaku, maliny, marhule a vlastne akékoľvek ovocie ... ). Väčšina z toho je spojená s letom.

Som letné dieťa.

Čau.