111. Čo by som sa chcela naučiť od cuzdinca / cudzincov

RADKA:

Zamýšľam sa, ale nakoniec to všetko dokážem aj tak, len vymenovať. Čo by som sa chcela naučiť od Camusovho Cudzinca? Chcela by som sa učiť od Meursaulta? Tak nad tým môžem dnes uvažovať aj celý deň... Dajme tomu, že máme na mysli cudzincov s malým c. Och, tieto ranné dvojzmysly. Človek by sa aj zasmial, ale nie je veľmi čomu. Vtip nevychádza. Píšeme ďalej. Ako prvé mi, samozrejme, napadli jazyky a prízvuky. Zvádza to tam lebo je to asi najuniverzálnejšia vec, čo o cudzincovi človek povedať môže. Od tých, čo prirodzene, bez toho, aby ich to učili na kurzoch a aby preháňali, žijú prítomnosťou by som chcela vedieť ako na to. Nuž, ale i nejaký ten fajn recept by sa hodil do zbierky aj niečo o ich životoch a výnimočnosti oblastí, z ktorých pochádzajú.

TÁŇA:

Variť. Elegantne vysedávať celé dni v kaviarňach. Vedieť tráviť čas na čerstvom vzduchu. Chcela by som sa naučiť ich jazyk a spoznať ich kultúru. Objaviť čaro siesty, nazrieť do tienistých kamenných domov. Chcela by som sa od nich naučiť žiť s ľahkosťou. Nezastierať závesy. Spoznať všetky cudzokrajné rastliny, ktoré u nás nerastú. Od Švédov by som sa chcela naučiť umeniu pozorovania vtáctva, od Islanďanov štrikovanie, od Polynézanov zase vnášanie sa na azúrových vlnách, od Mexičanov niečo o agáve. Chcela by som spoznať rôzne kultúry a aspoň nachvíľu s nimi splynúť. Pozrieť si film, ktorého jazyku nerozumiem a nechať si ho vysvetliť. Vypočuť si múdrosti stareniek a starcov. Chcela by som sa naučiť niečo aj o meškaní vlakov v tej ktorej krajine, o tom ako vo večerných hájoch štekajú šakaly, o tom, ako predísť úrazu z ostňov morskej ježice, no aj o tom, ako urobiť ten najlepší olivový olej sveta.

110. Dôsledný pozorovateľ (opis situácie zpoza okna / z balkónu bytu)

TÁŇA:

Pol šiestej ráno, káva zaliata, na kuchynskej linke svieti len malé svetielko a aj to je dobré radšej zhasnúť, aby bolo lepšie vidieť na ulicu. Vonku svitá. Omrvinky sú zo stola dôkladne zhrnuté, dečka zarovnaná a záclona sa jemne veje popri pootvorenom okne.

Na špacírku vychádzajú ako prví psíčkari po svojich obvyklých trasách. Okolo agátu, brezy, do vysokej trávy... Pozrieť, či pri lavičke puberťáci včera večer nevytratili nejaké drobné. A naspäť domov.

Na chodníku pod bytovkou sa to začína hemžiť ľuďmi, ktorí smerujú do práce. Vždy v polhodinovom intervale ich prejde hŕstka. S taškami, ruksakmi, aktovkami aj igelitkami.  Niektorí v družnom rozhovore, iní potichu. Fajčiaci študenti gymnázia. Čašníčky z kaviarní v centre. Šoféri diaľkových spojov. Majiteľky módnych butikov. Zmrzlinári.

Do pol deviatej je na ulici opäť kľud. Káva je dopitá. Čas na telenovelu.

Poobede je rituál podobný. V lete pri otvorenom okne, s kávou, do ktorej sa pridáva poobedná zmes éčok s názvom Cappuccino. Na ihrisku hrajú chlapci futbal, mikiny zaviazané okolo pása a školské tašky hodené ledabolo pri lavičke. Psíčkari sú opäť vonku. Menšie deti skáču gumu alebo si vymieňajú kartičky a ľudia sa vracajú z práce. Igelitové tašky sú plné nákupov, deň sa pomaly končí a je čas naladiť si večerné správy.

RADKA:

 

Sedím na balkóne a dýcham vlhký zimný vzduch. Večerná rutina. Bojím sa, že umriem na turbekulózu, tak si namýšľam, že takáto prevencia ma zachráni. Pouličná lampa svieti slabým, oranžovým svetlom. Vo veľkých mestách tento druh svetla už úplne zmizol! Oproti sebe prichádzajú dve postavy. Ťažko identifikovať vek, či pohlavie. Títo ľudia, ktorí majú nakročené k sebe, sú zababúšení od hlavy k päte. 

Všade navôkol je pokoj, ticho zabudnutej dediny, v ktorej ľudia pôsobia len ako svoje tiene. Je náročné zaostriť a zbadať, čo i len kúsok z ich tváre alebo prameň vlasov. Krok k sebe sa približujúcich postáv je rázny, ale podozrivo pomalý, miestami váhavý. Vzťah postáv je nejasný, vrúcnym by som ho nenazval. Zdá sa mi, že táto chvíľa trvá večne, že zastal čas a ja zhlboka vdychujem a vydychujem mrazivý vzduch do mojich vzácnych pľúc.

Tamtí dvaja sú už takmer pri sebe. Miestom ich stretnutia je práve starý kandeláber z minulého storočia. Zvítavajú sa podaním ruky a letmým objatím. Stoja oproti sebe a vôbec sa nehýbu. Pripadá mi to ako večnosť. Zaspávam...

Vzápätí má preberie podivný, tlmený zvuk. Jedna postava kľačí na kolenách a druha vyťahuje predmet z útrob tela tej prvej. Tá prvá padá na zem, zatiaľ čo tá druhá sa obzerá a pomalým, rozvážnym krokom odchádza. Ja medzitým dýcham rýchlejšie a cítim ako mi ľadový vzduch, plnou silou, vráža do pľúc. Vstávam a presúvam sa do bytu. Beriem do ruky telefón a volám záchranku. Bojím sa o jeho život. Takto sa mi to zdá správne.

109. Víkendový cestopis

TÁŇA:

Niekam sa ide. Už dosť dlhú dobu máš v hlave plán. Rada by si využila každú vhodnú príležitosť a spravila víkend čo najlepším. Začneš tým, čo treba oprať. Kde máš asi zakutraný ten batoh, do ktorého si sa chcela zbaliť? Čo na seba? Áno, vieš... Turistika nie je módna prehliadka. No možno bude chvíľku kráčať za tebou a pozerať sa na tvoje pozadie, možno ti bude teplo a ten super sveter si budeš musieť vyzliecť a aj pod ním by si mala rada niečo super. Práčka doprala. Dúfaš, že to, čo si si vybrala aj rýchlo uschne. Chaoticky beháš po byte, polievaš kvety, kefkou si čistíš topánky od blata ešte z posledného výjazdu. Na kuchynskú linku presúvaš veci z chladničky, z rádia hrá reportáž o slovenských kalváriách a práve tento zhon je momentálne tvojou krížovou cestou. Klobása sa skoro sama pod ostrou čepeľou noža rozdeľuje na kúsky a sama sebou vystiela vnútro voňavého a čerstvého rožka spolu s vajíčkom z nejakého „istovoľnéhovýbehu“. Čaj si zaliala a predvídavo preliala do termosky. Vezmeš si pre istotu aj nepremokavú bundu, nič ťa len tak neprekvapí. Film je natiahnutý vo foťáku, tešíš sa na krásne snímky. Nič si si nezabudla? Okuliare do diaľky máš? Varič by bol tiež super, uvariť si kávu niekde na kopci by padlo po túre vhod. Ešte stihneš napiecť aj koláč! Davaj! Za pol hoďku ho máš hotový! Skoro si zabudla mapu? To nemyslíš vážne! Za pätnásť minút sa máte stretnúť vo dvore. Idete autom, nech ste na mieste rýchlo. Odchod bol plánovaný na 08.00, no obaja ste si trošku zdriemli a vyrážate 09.15. Jemne poprchá, orgován bude onedlho v plnom puku, ruksak a bundu si odkladáš do kufra auta, zapínaš si bezpečnostný pás a vyrážate!

O pár hodín sa dozvieš, že by bolo fajn si dať po túre osviežujúci strik alebo pivko, že už ste obaja dlho nespali na horskej chate , a a a.... A je ti jedno, že máš na sebe jedny nohavičky a späť pôjdeš v jemne prepotenom tričku. Že pod perinkou možno budeš musieť spať nahá (úúúúú) a nemáš si čím umyť zuby.  Možno stretnete partiu, ktorá vás pozve na guláš, ktorý vrie v kotlíku neďaleko vášho neplánovaného nocľahu a ty sa budeš musieť zababušená v deke túliť k tomu, ktorý ťa na tento bláznivý výlet zobral a počítať s ním hviezdy. V diaľke si niekto grgne a vzduch bude akousi zvláštnou zmesou noci a borovičky. 

 

RADKA:

 

Dva dni absolútnej slobody bez akéhokoľvek prerušnia. Ešte v piatok večer si zbalíš len to najnutnejšie. Vonku je už celkom teplo, ale leto to ešte stále nie je, takže pribalíš aj nepremokavú bundu a sveter, ktorý si si kúpil na blšáku v Osle. Veľa toho nepotrebuješ, si totiž skromný chlapec, ktorý si vie poradiť. Starostlivo vyberáš knihu z police. Nie je ani hrubá, ani tenká, taká akurát na dva dni absolútnej slobody. Vieš, že to nie je ekologické, že ideš sám, autom, ale... nachádzaš pre to vysvetlenia, nachádzaš pre to pochopenia. Čakajú ťa dva dni absolútnej slobody: "Prepáč Zem, som sebec," vravíš si v duchu zatiaľ čo štartuješ. Napriek tomu, že máš v aute veľa miesta, tak si berieš len pár vecí lebo si skromný chlapec, ktorý si vie poradiť. Tak ti to aspoň vždy hovorievali. Otázne je, že čo z toho, čo sa hovorieva je naozaj tak. Skromný sebec? Si to ty? 

Odbočky, zatáčky, jednosmerky, diaľnice, poľné cesty, lesy, kravy, ovce, sem tam kone, zbúrané domy, plechové chajdy, satelitné taniere, jazerá, kopce, roviny. Prechádzaš všetkým. Rýchlejšie než pomaly sa približuješ k cieľu, ku svojím dvom dňom absolútnej slobody. Svieti slnko, vybral si si dobrý čas. Mozog si nechal doma, naschvál. Vychádzaš z auta a ako utrhnutý z reťaze utekáš smerom k malému rybníku. Odhadzuješ zo seba oblečenie a vrháš sa strmhlav do vody s bahnistým dnom. Nohy sa ti zabárajú, ale to ti nevadí. Okrem toho, že si skromný chlapec, ktorý si vie poradiť, vieš aj fasácky plávať. Tak ti to apoň hovorievali a v konečnom dôsledku to je pravda. Ak vieš aspoň niečo, tak je to plávanie. Pri tom ako vychádzaš z vody nahlas zakričíš. Videl si to vo filme, tak si si povedal, že to skúsiš, že skúsiš, či to naozaj pomáha. Nie si o tom presvedčený. 

Berieš si svoje porozhadzované veci a približuješ sa k mini chajde, ktorá ti má poskytnúť tie vytúžene DVA dni absolútej slobody. Keď skončia, tak sa zase vrátiš na nepohodlnú stoličku umiestnenú pod neónkou a budeš "makať", tak sa tomu u vás hovorí. Nenávidiš to tam. Hej hej, stop it, mozog si predsa nechal doma! Existuje len prítomnosť. Smeješ sa, keď nahlas zakričíš "YOLO". Deň prvý už začal...

108. Diktát (variácia školského diktátu)

RADKA:

Ten jeho výraz sa mi vryl do pamäte. Vyzeral ako jednooký had, ktorý svojím mrštným chvostom zhodí všetko zo stola. Bála som sa ho a rovnako som sa bála aj toho, že zničí Alenkinu dózu, v ktorej ukrýva nasušené byliny z celého sveta. To by neprežila! Skočila by pod prvý vlak smerujúci do Mukačeva a naveky zmĺkla. Vydesene som ho sledovala, každý, čo i len malinký pohyb neunikol môjmu trénovanému oku pozorovateľa. Chvíľu sa mi zdalo, že začína vydávať zvuk podobný sykotu, ale to len unikal plyn. Trikrát som za zhlboka nadýchla, aby som mohla na neho zakričať: "Ty to nepočuješ? Uniká predsa plyn!" Tŕpla som hrôzou, že práve teraz niekto zazvoní a bude koniec.

TÁŇA:

Moja mama sedí stále doma. Je veľmi milá, no často bíva zarmútená. Je toho na ňu vela. Má rada medový čaj a strapatého kocúra Mura. Náž prýbitok je umití a čistý. Mydlo v bite nikdy nesmie chýbať! Podlaha je taká lesklá, že sa dá na nej dobre šm(í)ýkať. Mamine nohy slúžia ako priesmyk čiarka cez ktorí sa môžem prešmiknúť. Myšlienka na nejaký špinaví hmys nepricházda do úvahy.  Na myjave žmýka práčka každí deň. Mi zme tu doma a mi zme rodina. Mama, Muro oco a ja.

Michal, sto chíb

106. Znenie pohľadnice z neznáma

RADKA:

Ich bleibe ungefähr noch 3 Wochen fort.  

Kann also nicht mitmachen. 

Nochmals Herzliche Grüße am alle. 

Dein Werner

TÁŇA:

Posielam Ti pohľadnicu, ktorú som písala pod baobabom. Všetko tu vyzerá ako v Levom kráľovi. Slnko zapadá neskoro a zore je červené. Je tu príjemný kľud, no teším sa na Tvoje objatie, ktoré mi bude prístavom. Neviem sa dočkať. Prostredníctvom jemného vánku Ti posielam bozg.

Tvoja madagaskarská!

105. Rozprávka

TÁŇA:

Istý mladý cestovateľ sa vybral jedného dňa na svoj vytúžený výlet. Z vlaku vystúpil o čosi skôr, pretože mesto obklopené morom sa mu javilo veľmi príjemne. Čakalo ho však nemilé prekvapenie. Všade naokolo boli smutní ľudia. Ich kútiky pier padali smerom nadol, očné viečka boli opuchnutejšie ako normálne a všetci hľadeli smerom k zemi. Pár z nich dokonca ticho vzlykalo. Smutné boli deti, psy, kaktusy za oknami, čistiarky v čistiarňach prádla, ich žehličky, volány na sukniach mladých dám. Smutní boli šoféri autobusov, zajace v lese, konáre stromov, aj opeľujúce včely.

Mladý muž musel ísť svoj šok zapiť citronádou do miestneho baru. Na tomto mieste to nevyzeralo o nič lepšie. Barmanove slzy kvapkali do pohára s whisky, štamgasti na bare ticho čučali a sŕkali svoje jednofarebné smutné tekutiny. Cestovateľ rýchlo dopil svoju neveselú limonádu a urobil radikálne rozhodnutie. Pošle rodičom nejakú peknú pohľadnicu a rýchlo z tohto kormútivého mestečka vypadne!

Cesta na poštu bola krátka. Vsupné dvere boli zase masívne a ťažké. Čakal, že budú mať na výber minimálne tucet krásnych pohľadníc s výhľadmi na more, na les, na miestny úrad, autostrádu alebo len tak na prázdne námestie. Nič. Pohľadnice, a aj všetky veci na nich zachytené, boli tiež nešťastné. Ochkali, stonali, vzlykali. Mládenca premohla zvedavosť a opýtal sa ich, čo sa sakra v tomto meste deje.

Vraj to bolo normálne malé prímorské mestečko s veľmi veselými ľuďmi. Ich radosť však naštvala jednu nemiestnu vílu, ktorá sa im rozhodla ich pekné dni trošku znepríjemniť, a tak na toto mesto poslala kliatbu. Od toho momentu sa vraj nikto neusmial a všetci sa len trápili nik nevie nad čím. A nik sa kvôli tomu smútku, ktorým sú tam všetci opantaní, túto kliatbu nepokúsil zničiť. Náš mladý odvážlivec sa o to samozrejme pokúsiť chcel. Bol by nerád, keby jeho jediná dovolenka v roku dopadla práve takto! Pohľadnice mu jemne naznačili, že na tom kopci, ktorý sa týči nad morom, rastie jabloň, na ktorej rastie jablko, ktoré keď odtrhne a nakŕmi ním všetkých obyvateľov mestečka, by kliatba možno zoslabla alebo úplne pominula.

Mladý cestovateľ sa teda so svojim batôžkom vydal na ďalekú cestu. Prešiel ulicami mesta, asi štyridsiatimi prechodmi pre chodcov, lesíkom za nimi, dlhou úzkou lúkou lemovanou brezami, až sa dostal pod kopec. Čakalo ho dlhé stúpanie, predieral sa lesnými kríkmi, vysokou trávou, hnilými hubami a tak,  až sa ocitol na vrchole. A stála tam jabloň, na ktorej rástlo malilinké červené jabĺčko. Vzal ho so sebou a vrátil sa do smutného mesta. Nakrájal ho na drobné kúsočky a pomocou miestneho rozhlasu povolal všetkých ľudí k pošte. Tí sa postavili do radu a jeden po druhom prehĺtali kúsky sladkého ovocia a ako razom sa z rozžialených mráčikov stali veselé slniečka. Tí na konci radu boli stále smutní, no tí šťastní, ktorí prehltli tento malý zázrak sa začali nečakane radovať. A takto to šlo hodiny. Až kým si z jablka nedal ten posledný. A ochutnal samozrejme aj náš hlavný HRDINA.

A takto sa končí jedna z mnohých výpravných pútí mladých mužov. Táto mala dobrý koniec. Tak to už v rozprávkach býva... 

RADKA:

Kde bolo, tam bolo, žili v ďalekom, praďalekom svete bratia Antoine Doinel a Jean Claude. Ich matka, ušľachtilá hranostajka, mala v nesmiernej obľube francúzsku kultúru, ba dokonca aj tú belgickú, ktorú od prvej spomínanej nijak neodlišovala. Okrem toho mala rada sushi, varené víno a krémeše. Svojim synom často hovorila príbeh o škaredom káčatku, príliš často na to, že na svete existuje nespočítateľné množstvo iných príbehov. Antoine Doinel Jean Claude poznali túto rozprávku celú naspamäť. Vedeli kedy sa mama začuduje, kedy teatrálne zvýši hlas, kedy sa zasmeje. Vedeli veľmi dobre, že na konci každého jedného rozprávania sa rozplače, nevedno prečo.

Jedného dňa sa Antoine Doinel a Jean Claude preháňali po zasneženej krajine, tak ako to robili za každým, keď mali chvíľku voľna. Antoine Doinel bol vďaka svojej svižnosti a menšej postave schopný prebehnúť snehom, zatiaľ čo, Jean Claude behal len po povrchu. Nebolo tomu tak ani, už spomínaného, jedného dňa. Fúkal silný vietor a celá krajina bola pokrytá snehom. Voľným okom by ste ťažko, preťažko Anotinea Doinela. Jeho biely, hebký kožúšťok splýval s okolím. Jean Claude bol však nepriehliadnuteľný. Preto si ho všimla aj Apolónia, ktorá prechádzala okolo. „Hej, ty tam! Haló!“ volala po Jean Claudeovi, ktorý si ju ani nevšimol. Mávala na neho a nepretržite volala: „Halóóóóóóó! Tu som, veď sa pozri, ty babrák!“ Po chvíli ju to prestalo baviť a tak pribehla k striehnucemu Jean Claudeovi a chytila ho za chvost. Jean Claude sa celý preľakal, nemyslel si, že tam je niekto okrem neho a jeho brata prítomný. Vyceril na ňu zuby a dva krát ju obišiel v smere hodinových ručičiek. „Zdravím ťa cudzinec! Moje meno je Apolónia,“ povedala nahlas a uklonila sa. Jean Claude bol v rozpakoch, rozhliadal sa okolo seba, či sa už nevrátil jeho brat. Antoine Doinel bol inej povahy ako Jean Claude a vedel sa s ostatnými baviť prívetivejšie, než on sám. Lenže po Antoine Doinelovi nebolo ani chýru, ani slychu. „Iste sa ukrýva niekde pod snehom a teší sa z toho, že ho neviem nájsť,“ pomyslel si Jean Claude. Pozrel sa na Apolóniu a pomaly precedil medzi zuby: „Vitaj. Ja som Jean Claude a niekde tu pobehuje aj môj brat Antoine Doinel. Je však veľmi náročné vidieť ho v tomto prostredí, je rýchly a ma perfektnú schopnosť maskovania.“ Apolónia sa začala rozhliadať okolo seba a veru Antoinea Doinela nikde nevidela. „A ty ju nemáš?“ opýtala sa skúmavo. Jean Claude nešťastne zvesil hlavu: „Nemám, mňa tu nájde každý, aj tie malé, protivné sibírske veveričky.“ Apolónia sa zhlboka nadýchla a položila Jean Claudeovi ďalšiu otázku: „A akú zázračnú schopnosť máš teda ty?“ Jean Claude sa rozhliadal okolo seba, či predsa len niekde neuvidí svojho brata. „Antoine Doinel! Antoine Doinel! Už sa nehráme, prišlo som nejaké dievča. Volá sa Apolónia a pýta sa zvláštne otázky.“ Apolónia sa začudovala, nenapadlo jej, že by Jean Claude mohol považovať jej otázky za zvláštne. Chcela situáciu urovnať: „Ja napríklad vládnem slovu.“ Jean Claude nerozumel, čo tým Apolónia myslela, ale hanbil sa jej to opýtať. Radšej znovu volal na brata, nech príde a zachráni túto (pre neho) katastrofálnu situáciu. I tak sa stalo. Odrazu sa spopod snehu zjavil Antoine Doinel. Pozrel sa Apolónii priamo do očí a povedal: „Vitaj cudzinka. Ja som Antoine Doinel. Hranostaj. A toto je, ako už asi vieš, môj brat hranostaj Jean Claude. Ty sa voláš Apolónia?“

Apolónia si skúmavo prezerala oboch bratov. „Ale veď Jean Claude nie je hranostaj!“ Obaja bratia sa veľavýznamne pozreli sa seba. „A čo by ako bol, polárny medveď alebo čo, moja?“ uchechtol sa Antoine Doinel a spolu s Jean Claudeom sa začali náramne rehotať. Jean Claude nabral sebavedomie a pozrel sa Apolónii priamo do očí: „Povedala si, že vládneš slovu. Čo to znamená?“ Apolónia sa zhlboka nadýchla a prehovorila: „Je to jednoduché, čokoľvek, čo poviem, je pravda, vždy.“ Antoine Doinel nebol s takouto odpoveďou spokojný: „Takže, keď hovoríš, že Jean Claude nie je hranostajom, tak tým chceš akože povedať, že to je pravda?“ Apolónia mlčky prikývla. Antoine Doinel pokračoval vo svojej úvahe: „Ale kým iným by bol, keby nebol býval hranostajom? Ja to nechápem! Je pravda, že je trochu, teda o dosť, väčší ako ja, že má čierny kožuch a veľkú hlavu, ale inak je to hranostaj ako vyšitý!“ Apolónia podišla k Jean Claudovi a pohladkala ho po hlave: „Veď je to čierny panter.“ Jean Claude sa celý naježil a zdesene začal pobehovať okolo nich: „Antoine Doinel, počul si to? Počul? Vraj čierny panter! To by predsa znamenalo, že ja, ja, že, no, že ja som... „ Nedokázal dokončiť vetu. Antoine Doinel ostal nehybne stáť, keď si uvedomil, čo mu chce brat povedať. „Ty si, môj drahý brat, škaredé káčatko!“ Jean Claude nezvládal pretlak a tak strčil hlavu do snehu. Antoine Doinel a Apolónia boli trochu v rozpakoch, odrazu nevedeli o čom sa spolu majú rozprávať, kam sa pozerať. Obaja pregĺgali sliny naprázdno. Antoine Doinel to po chvíli už nevydržal a prihovoril sa jej: „Dnes je celkom chladno. Nechceš zájsť k nám na čaj a koláčik od mamy. Myslím, že toho budeš musieť veľa vysvetľovať.“ Apolónia sa zahanbene usmiala: „Dobre.“ Obrátila sa ku Jean Claudeovi, ktorý mal hlavu stále zastrčenú vo veľkej kope snehu a potiahla mu chvost. Jean Claude sa otrepal a díval sa do zeme. „Nechcela som ti zničiť život, len som ti musela povedať, kto vlastne si. Inak by si bol na tomto svete stále stratený, ale ja som ťa našla a teraz i ty nájdeš seba.“ Jean Claude sa zlhboka nadýchol, aby vydýchol do prázdna. Pozrel sa na Antoiena Doinela, ktorý mu robil smiešky a naznačoval, že Apolónii šibe. Akonáhla si to všimla aj ona, tak prestal a tváril sa, že on nič, on muzikant. Hral na imaginárne husličky známu melódiu z Prokofievovho baletu Rómeo a Júlia. Áno, ich matka mala okrem svojej obľuby vo francúzskej kultúre, sushi, varenom víne a krémešoch, taktiež istú závislosť od sledovania baletu v televízii.

Vráťme sa však k našim trom hrdinom, ktorí mlčky stáli vedľa seba, zatiaľ čo, slnko už dávno zapadlo. Jean Claude nakoniec vykročil smer domov a ostatní ho nasledovali. Čo sa stalo s ich životmi po takomto nečakanom stretnutí sa dozvieme v ďalšom pokračovaní príbehu, ktorý je len jedným z miliardy iných.          

107. Variácia na tri fotografie

RADKA:

Na výprave za Nilsom Holgerssonom som pár krát zablúdila. Na cestu som sa nepýtala nikoho. Nilsa v tomto kraji nepoznajú, zbytočne by som míňala energiu, ktorú si musím šetriť na chladnejšie dni. Šla som len tak, za nosom, ako sa hovorí. Keby mal nos malé nohy, mohol by chodiť po svete sám. Ako však viem, že som zablúdila? Dajme tomu, že som mala taký pocit (nijak nepodložený, tak povediac neverifikovaný, ale môže byť vôbec pocit verifikovateľný?), že práve toto (!), po čom kráčam nie je cesta (v tomto bode by som mohla vetu ukončiť) určená pre ľudské nohy alebo sa mi zdal ten, či onen les príliš hustý na to, aby som sa do neho celá zmestila a tak ďalej, a tak ďalej. Kráčala som sama. 7 týždňov 4 dni a 14 hodín sa ma nikto nedotkol. Vo chvíľach, keď som začala zabúdať na to, ako znie môj hlas, som si začala spievať posledné známe melódie, ktoré mi uviazli v mysli. Zo dňa na deň ich bolo menej a menej. Začala som si ich vymýšľať. Slová sa samé vynárali z pamäte. "V stáde minuli sa tiene, na povraze dobre sa ti drieme." Stupídne rýmovačky, ktoré nikam nevedú. Pomáhali mi prekonať samotu a neraz aj utrpenie (preháňam, chcem, aby ma všetci ľutovali). Mnohokrát som si v duchu a ešte viac krát nahlas vravela, že: "končím, ďalej nejdem, otočím sa na mieste a vrátim sa." Nevládala som a v hmlistých ránach a večeroch sa obraz Nilsa začal pomaly rozkladať ako mäso mŕtvej mačky na ceste. Vedela som len to, že je to protivné, rozmaznané decko, ktoré by si zaslúžilo dostať vedierkom po hlave. Zvyšok sa vyparil. Začal ma poháňať hnev (skôr spravodlivé rozhorčenie). Keby som ho vtedy stretla, tak by sa vedierko roztrieštilo na tisíce kusov a malé úlomky plastu by sa v priestore rozkladali po stáročia. Nevedela som aký je dnes deň a aký deň bol včera, dokonca som nevedela ani to, že som sa znovu ocitla vo svojom rodnom kraji. Nezastavila som sa doma pozdraviť, ani som si nevšimla, či sa tam svieti, keď som prechádzala okolo. 

Som na ceste za Nilsom Holgerssonom a budem kráčať dovtedy, kým ho nenájdem! Živého, či mŕtvého, na tom nezáleží. Nepoviem mu nič alebo všetko. Asi skôr nič, ale radšej by som všetko. Som na ceste.

TÁŇA: 

V určitých hodinách býva na vidieku prázno. Nie je to ráno, keď sa obyvatelia pohybujú sem a tam, zapínajú rôzne prístroje na uľahčenie práce, nosia z obchodu nákup alebo si veselo popiskujú. Nie je to ani večer, keď sa trajdajú z miestneho pohostinstva alebo sa na dvoroch hrajú s deťmi, či so zapadajúcim slnkom polievajú svoju úrodu.

Vidiek býva prázdny zväčša za dvoch okolností. Buď je obed alebo prší. Čo sa vtedy deje za oknami, na ktorých parapety dopadajú veľké či malé kvapky dažďa? Hrá rádio? Žehlí sa? Lúštia sa krížovky? Hnoja sa izbové rastliny? Alebo sa len pečie bublanina a spí a pod dekou pri zavretom okne na gauči?

Jedno je však isté. Vonku, na obecných uliciach, je ticho. Občas prejde niekto, kto si neuvedomil, že prší na svojom rozheganom bicyklíku, občas prefičí auto s vlečkou. A to je asi tak všetko. Podobné ticho sa dá pozorovať občas aj v mestách, no tam už nemá taký poetický charakter.

To, že sa priženie dážď, sa dá pozorovať veľmi jednoducho, no v určitých ročných obdobiach rôzne. V lete sa znenazdania zatiahne obloha, na prichádzajúcu búrku upozorňujú hromy a blesky. Na jeseň a jar je to o čosi iné. Obloha je zatiahnutá skoro permanentne a občas z nej niečo spŕchne. Moje najobľúbenejšie sú letné prehánky. Vedia prekvapiť, spustošiť a ovlažiť vysušenú krajinu, sú intenzívne a po ich odznení často opäť vychádza slnko. Ľudia majú vo zvyku pred ich náhlym príchodom tvrdiť, že je "sparno". Po čelách im pri okopávaní záhrady a natieraní plôtika stekajú pramienky potu. Muži väčšinou behajú bez tielka a ženy v spodnom prádle alebo plavkách.

Po daždi a počas neho je vidiek pokojne krásny. Dá sa prejsť lesom (v gumákoch a s dáždnikom v ruke) a pozorovať pramienky vody tečúce a raziace si cestu bahnom. Dá sa schovať do senníka a počúvať blesky v diaľke, niekedy sú v kalužiach žubrienky točiace sa dokola a z kríkov padajú lieskovce. Mäta prieporná sa po návale kvapiek v dedinskom potoku prehýba a vonia ešte intenzívnejšie. Korýtka sa zase nechávajú viesť prúdom vody. Vtáctvo stíchlo a schovalo sa do svojich úkrytov. Po daždi vychádza na scénu salamandra za salamandrou a pokiaľ ste niekde na kopci, máte možnosť pozorovať vyparujúcu sa vodu.

Je dobré, že toto prírodne krásno je stále schopné pozmeniť dennú rutinu ľudí.