11. Text rozprávkového charakteru, v ktorom vystupujú ako postavy: tma, vodopád, oheň, strom, hmla.

RADKA:

V ďalekom, preďalekom kraji, kam ľudská noha zatiaľ (chvalabohu!) nevkročila, v hustom lese (tak hustom, že by tadiaľ tá noha prejsť nedokázala) bývala aj Sekvoja. Nebola jediná. Jej rodinný klan zaberal polku tohto lesa. Od zvierat, ktoré práve prechádzali okolo sa zakaždým dozvedela skvelé historky o dianí v jej susedstve. Netrpezlivo načúvala každému jednému slovu. Popritom sa dívala do diaľky. Ostatne, nikam inam sa za celý svoj život (a už tomu bude niekoľko kruhov) nepozrela. Vždy len do diaľky, vždy len pred seba. Počúvala a predstavovala, čo sa skrýva za hlasmi, ktoré tieto príhody rozprávajú.

Áno, bola trošku utiahnutá, ale to sa tak občas stane. S prichádzajúcim večerom a odchádzajúcim ránom jej robila spoločnosť sesternica Hmla. Nespájala ich živica, ani nič hmotné. Sekvoja však cítila, že Hmla jej je bližšia, než zvyšok jej rodiny. A tak zakaždým, keď sa Hmla vrátila do jej blízkosti, mala Sekvoja ohromnú radosť. Hmla bola rovnako mĺkvej povahy. Nepovedali si toho mnoho, ale im to vystačilo na to. Vždy to bolo tak, že Hmla sa odrazu zjavila a jemne sa Sekvoje dotýkala. S príchodom Tmy však zakaždým zmizla. Tma ju neustále pohltila. Prehltla na jedno sústo a Hmla sa vytratila.

Tma bola dravá a rýchla. Bleskovo si podmanila celý kraj. Bez akéhokoľvek upozornenia sa vkradla do každého zákutia a prinútila každého odpočívať. Sekvoji sa však počas jednej temnej noci podarilo vypočuť tajný plán nemenných o tom ako porazia Tmu. Zaujalo ju a napäto počúvala o organizácii tohto puču. V lese sa našli sily, ktoré chceli poraziť Tmu. Ich najsilnejším bojovníkom sa mal stať Oheň. Čakali na jeho zjavenie. Sekvoja s upretým pohľadom do diaľky tiež netrpezlivo vyčkávala na tohto hrdinu. Tešila sa na zmenu, ktorú prinesie.

K lesu sa približovala zvláštna to temnota, z ktorej sa zrodilo prudké svetlo a bumbalabum, Oheň bol na tomto svete. Tma sa stiahla do podzemia a Oheň víťazoslávne pooblizoval všetko na čo dosiahol. Sekvoja pocítila teplo. Oheň neprestával naťahovať svoj jazýček do diaľok, a postupne sa zväčšoval a naberal na sile. Mohutnel a dotyk jeho jazyka bol čoraz vášnivejší a divokejší. Sekvoja vydesilo, čo všetko počula. Snažila sa odolávať jeho dotykom. Dlho sa bránila. Myslela na pokojnú Tmu.

„Ktovie, čo je s ňou“, pomyslela si. „Báli sme sa pokojnej temnoty a teraz tú máme túto beštiu, ktorá sa nezastaví.“

Keby mala aspoň jednu ľudskú nohu, tak by utiekla do iného lesa. Lenže Sekvoja ani nevedela, čo to tá ľudská noha má byť, nie to, že by ju ešte mala vlastniť ona sama. Cítila sa bezradne. Vedela, že musí nejakým spôsobom zakročiť, že musí spraviť niečo preto, aby Oheň porazila. Jej rod takmer vyhynul. Sekvoja úmorne premýšľala ako môže svoj les zachrániť a ako mu môže pomôcť vymaniť sa z vplyvu Ohňa. Nevedela prísť na nič. Mala pocit, že exploduje.

Rozplakala sa. Plakala celé dni a noci. Slzy jej bez prestávky stekali po kôre. Keď už nevládala plakať, započula zvláštne zvuky, ktoré si pamätala z času predtým, ako sa u nich zjavil Oheň. Prvý krát za svoj život upriamila svoj pohľad namiesto do neznámej diaľky, pod seba a zbadala, že z jej sĺz sa zrodil Vodopád, ktorý zahasil Oheň a umlčal tak jeho náruživý jazýček.

Odvtedy sa hovorí, že Sekvoja porodila Vodopád, aby zachránila les. Či je tomu naozaj tak, zistíš len vtedy, keď ju osobne navštíviš a opýtaš sa jej na to. Rada ťa uvidí. 

TÁŇA:

Pred pradávnom, keď ešte vzduch voňal vanilkovými luskami a kaluže s vodou boli priezračnejšie ako čokoľvek iné na svete, sa z lesa vynorila krajina s horskými chrbátmi tak ostrými ako tisíc nožov. Tam, kam sa zbiehali všetky lesné cestičky osvetlené bielymi kremeňmi. Tam, kde veci mali svoje posolstvo, presne tam sa na malej lesnej čistinke presne tisíc dní a tisíc nocí  milovala Tma s Vodopádom. Jej muž sa mal zúčastniť dôležitého obradu. Chcela, aby pri obrade vynikal nad všetkými ostatnými a tak s radosťou podstúpila tento slastný krok, ktorý mu mal dodať sily na ďalších tisíc chvíľ. Predtým sa však do okolitých hôr vybrala nazbierať trochu divokých rastlín, ktorými sa potrela, aby svojmu mužovi, Vodopádu, krásne voňala. V taške utkanej vlastnými rukami sa jej cestou za mužom hralo klbko šteniatok, ktoré si s Vodopádom zadovážili aby im nebolo smutno. Hora bývala vždy pustá. 

Stretli sa presne vtedy keď bolo slnko najvyššie. Voňavý rituál sa mohol začať. V rozprávkovom svete je všetko inak, preto aj milovanie prebiehalo v iných nuansách, na aké je dnešný človek zvyknutý. Najskôr čistinku obkolesili kraby, spoloční priatelia Tmy a Vodopádu. Tie zaspievali posvätnú pieseň Natoširirib. Na to sa z malých okolitých kamienkov stali dúhy a denné svetlo sa premenilo na pavučinový prístrešok. Za cinkania lúčnych zvončekov, za chorálu stromových orchideí a papradí Tma otehotnela. Ako sa tak stalo, ucítila v prvom momente počatia na špičke jazyka jemné šteklenie. Tisíc dňové milostné hrátky však rozhnevali boha Cucukekeho, ktorý na zem poslal neutíchajúci lejak spolu s kliatbou, ktorá mala premeniť tri budúce deti na oheň, hmlu a strom. A tak sa aj stalo. Vodopád bol síce láskou Tmy posilnený, no Tma pod rozprávkovým srdcom nosila niečo, o čom doposiaľ nikto okrem boha Cucukekeho nevedel.

Po čase sa  Tma za západu slnka vydala na dlhú cestu do chrámu vysoko v horách, kde sa chystala svoje deti porodiť. Putovanie bolo dlhé, preto sa k svojej milovanej pripojil aj Vodopád, ktorý jej počas stúpania k vrcholkom kopcov ovlažoval pery svojou čistou a studenou vodou. Pár bol na mieste. Tma si ľahla na kameň, tri krát pokrútila hlavou a deti boli na svete. Chrám v horách, miesto tohto nevšedného pôrodu bol však popretkávaný dôležitými cestami. Po jednej z nich putovala aj nevesta s hromovými vetrami. Tá uvidela, čo sa stalo a páru poradila, aby aj spolu s deťmi zašli na pyrargiritový vrch a našli v ňom malý kúsok agarditu, ktorý tam kedysi skryla jedna malá sasanka. Stačí sa ho dotknúť a deti sa vraj premenia na tri krásne dcéry so zlatou šticou.

Tak sa aj stalo. Nepodarené deti strom, oheň a hmla sa razom premenili na tri oslnivé dcéry. Boh Cucukeke túto potupu nemienil prijať a premenil všetky sasanky na kameň. Preto je dnes v mori a oceáne toľko kamenia a ani jedna malá sasanka.