48. Je to vražda, napísala!

RADKA:

Na včerajšom večierku u Magdalény panovala zvláštna nálada. Pomerne ponurá a temná. Neviem, či to bolo spôsobené bezútešnou spoločenskou situáciou a veľmi aktuálnou hrozbou vojny alebo tým, že Magdaléna nie je dobrou hostiteľkou a nevie správne nakombinovať typy ľudí tak, aby spolu vytvorili zladený a dobre sa dopĺňajúci kolektív. Celý večer som viac menej sedela v rohu miestnosti fajčila jednu za druhou a tvárila sa, že popíjam jednu whiskey za druhou hoci to pravda nebola. Kamuflovala som. Všímala som si ostatných. Každé ich gesto, tón hlasu a spôsob pohybu. Myslela som na to, že za tento podivný stav úzkoprofilovej spoločnosti nemôže žiadna vojna. Muži sa nebáli toho, že by museli narukovať a ženy sa rovnako nebalí toho, že ostanú doma samé. V prípade, že by takáto situácia nastala, tak by si tu prítomni muži veľmi jednoducho a hladko vybavili modrú knižku a ak by sa to náhodou nepodarilo a oni by naozaj museli odísť na front, tak adeptky na dámy majú už dávno v zozname prinajmenšom trochu náhradníkov na ich pozíciu. Zďaleka nie sú naivné. Veľmi dobre vedia, že musia byť obozretné, a že sa musia o seba postarať. Mnohokrát predstierajú opak, ale to je len jednou z taktík, ktoré používajú, keď sú na love. 

Úlohy mužov a žien sa v posledných rokov rapídne zmenili. Muži v strachu z odmietnutia nevykazujú žiadnu aktivitu smerujúcu voči ženám. Mozog im obrástla pasivita. Sťahujú sa do úzadia a to nielen v milostných aférkach, či budovaní vzťahov, ale aj v oblasti verejného života a života vôbec. Vzdali sa akejkoľvek zodpovednosti za čokoľvek. Ženy túto zodpovednosť prevzali ako bremeno, ktoré odovzdajú ďalším generáciam.

Každopádne je pozoruhodné sledovať ako sa všetci stretli v jednej miestnosti a snažia sa tváriť tak, že sa zabávajú, i keď opak je pravdou. Nikto sa nebavil. Ani jeden z pozvaných sa počas celého večera neusmial úprimne. Vzájomne sa vyhýbali očnému kontaktu a sledovali len dno svojho pohára. Dusno bolo minimálne trikrát väčšie ako počas pamätného leta v štyridsiatompiatom. Aj vtedy aj teraz sa mi hlavou preháňali myšlienky rovnakého typu. Nevedela som sa nadýchnuť a myslela som, že to takto bude už navždy. Samozrejme sa to v oboch prípadoch zlomilo a všetko tak nejak dopadlo, že by bolo možné označiť to pozitívne.

Snažila som sa odhaliť príčinu tohto stavu, ale počas celého večera sa mi to nedarilo. Nedokázala som dekódovať malé nuansy v ich správaní. Pripadala som si ako cudzinec, ktorý sa snaží pochopiť svet domorodého obyvateľstva. Ja som však v tomto svete vyrástla, ja som dieťa znakov tejto doby, ja tomu za normálnych okolností vždy rozumiem. Bola som rozhorčená. Nahnevaná na seba a svoju neschopnosť. Dopila som svoju jedinú pravú whiskey a zbalila som sa domov. S nikým som sa nerozlúčila, Magdaléne som nepoďakovala za pozvanie. Zdrhla som. Vravela som si v duchu, že to aj tak nikto nezistí, takže nemám dôvod sa tým stresovať. 

Keď som stála pred domom na prázdnej a pustej ulici, snažiac sa mávať na prichádzajúci taxík, som začala premýšľať viac o jednotlivých tvárach, výrazoch, pohyboch pier, obočia, o malých úškrnkoch, hryzení si do pier, hrách s jazykom... Ich pohľady sa mi prekrývali pred očami. Prestupoval mnou chlad a zároveň som myslela, že vzbĺknem. S každou ďalšou sekundou som nadobúdala väčší a väčší počet ohrozenia, až som nakoniec prišla na to, že na tomto večierku bolo o jedného pozvaného menej, než malo! Nebol to nikto iný ako Magdalénin manžel, kto sa nezúčastnil tejto udalosti napriek tomu, že Magdaléna nespomínala, že by vycestoval mimo mesto alebo musel odpočívať sám v izbičke. Nikto z prítomných sa však neopýtal na Roberta. Nikoho nezaujímalo, že jeden člen chýba. Neprekvapilo ich to. Museli byť so situáciou oboznámení dopredu alebo sa na nej podieľať. Ale podieľať sa na čom? Na programe človeka, ktorý je vo svojej podstate nudný a nikoho nezaujíma? Podieľať sa na dôvode prečo nebol tam, kde byť mal, predsa! Toto sa ešte nestalo, Robert nevynechal ani jeden večierok svojej ženy. Situácia je neprehľadná a zlovestná. Bojím sa pomyslieť na to, čo sa stalo a dúfam, že ma ten taxík odvezie, čo najrýchlejšie preč.

Ešte plynie večné leto a pritom za oknom je už hmla.

TÁŇA:

Monika chcela byť vždy spisovateľkou. Zúčastnila sa víkendového tvorivého kurzu. Navštevovala besedy so spisovateľmi v letných čitárňach. Nakúpila si písacie pomôcky. Sadla si za stôl a čakala kým ju kopne múza. Po dvadsiatich minútach sedenia za písacím stolom si povedala, že dosť. Počula, že inšpirácia prichádza často v noci, počas spánku. Uvarila si teda silný levanduľový čaj, nasadila klapky na oči a zaspala. Všetko sa snažila robiť presne tak ako to videla vo filmoch. Túžila byť úspešná ako Carrie. Byť uznávaná, predávaná a tlačená. Ráno si uvarila kávu, vlasy zopla do drdolu a zapálila si cigaretu. Otvorila počítač, spomenula si na sen a začala písať. Jej prvotinu si môžete prečítať práve teraz.

Keď sa sekera dotkla jeho hlavy na minútu zastal čas. Nevinne spal. Nič netušil. Ako ho len mohla zabiť? Osoba od ktorej to čakal najmenej na svete. Vlastne to ani nečakal, spal. Čo ju k tomu viedlo? Asi netušíte, však? Ani sa to nedozviete. Vymyslite si svoj vlastný príbeh. Otrasná a krutá vražda. Musela sa zbaviť tela. Nevedela ako. Odťala hlavu a v zápale stresu ju dala prať do práčky.

V tomto momente Monika písať prestala. Bola presvedčená o tom, že táto kniha bude mať úspech. Všetkých predsa zaujímajú krimi zápletky. Tých kníh o zlatokopkách, balastov od Urbaníkovej už bolo priveľa. Nikto na svete ešte nenapísal detektívku. Nikto na Slovensku. Bude prvá, bude úspešná. Zápalila si druhú.

No a takto skončil smutný príbeh beznádejnej mladej ženy, ktorá sa jednoducho precenila. Čím ďalším sa bude chcieť stať? Pokémonom? Pracovníčkou v ZOO? Moderátorkou? Nechajme sa prekvapiť.

Radke ďakujem za uvedenie prvej témy, ktorá mi vonkoncom nesadla. Čitateľom sa ospravedlňujem, myslela som si, že písať ako Urbaníková bude ľahšie.