RADKA:
Všetko lístie zo stromu už opadlo. Ostali mu len konáriky vydané napospas svojej nahote. Jeho plody sa odkotúľali do vreciek detí s veľkolepými plánmi a ešte väčšími očami. Nie je jediným, koho postihol takýto osud. Keby chceli, tak by mi mohli stromy v lesoch vytvárať svorky a nachádzať tak sebe podobných. Lenže oni nechcú. Oni sa radšej uzavrú do seba a oddychujú vo svojej nahej samote. Obklopení ďalšími svojho druhu bez toho, aby sa vôbec niekedy spoznali. Nič im nezostalo, prišli aj o ten posledný kúsok seba. Každý rok to však prijímajú s pokorou. Je to fakt, s ktorým sa nedá nič urobiť. Všetko navôkol pomaly utichá. Slnko nás zabúda navštevovať a my, rovnako ako tie stromy sa sťahujeme do seba. Rovnako a pritom úplne inak. Bez odhalenia.
Vietor naberá na sile, strapatí nás, hrá sa s nami. Tlak ovzdušia klesá až k zemi a ľuďom sa z toho podlomujú kolená. Svetla pozvoľna ubúda, noci sú dlhšie a pustejšie. Ľahnem si do machu a prikryjem sa papraďami, tak ako to robia lesné víly.
TÁŇA:
1.
Ach. Klepocú sa mi ruky, už ide ku mne. Sukňa z prapodivného materiálu sa vlní, natočené kučery už popadali a okuliare jej skĺzajú dolu na nos.
"Vaša maturitná téma."
Kkt, toto zase bude fiasko. Sloh? Ten vľavo, ten vpravo alebo ten v strede? Šajz. Zlatá stredná cesta nie. To nie je nič pre mňa. Ten naľavo? Že? Oké.
UMELECKÝ OPIS PRÍRODY.
Á. Zabite ma. Nie. 20 minút povedala? Ja nie som Timrava, ježiš. O čom? O čom mám písať? Táňa, Táňa, spamätaj sa. Chyť to pero. Čitateľne, s tým máš problém, veď vieš. Á. Nie, 15 minút.
"Môžem aj tlačeným?"
(Slovenčinárka si pomyslí : "Ty máš tlačené v hlave akurát tak moja zlatá...")
"Samozrejme."
Yes. Džízs. Čo tam mám asi tak písať? Ja nenávidím prírodu, nenávidim literatúru, nenávidím školu a nenávidím maturity. 10 minút.
Nemám ani slovo. Och.
Bol raz jeden les. A v tom lese sa chúlili srnky. Toto nemyslíš vážne Táňa. Toto nie. Toto je trapas. 5 minút.
Že nezabudnite dodržiavať odstavce. Ako mám asi dodržiavať odstavce, keď nemám napísanú ani jednu vetu, ani jedno slovo, ani jedno písmeno. Foter ma zabije. Nié.
"Odovzdávame. Položte perá, ruky na lavice."
Tak toto som posrala. Super.
2.
Je tma. Na stromoch sa trblietajú stopy po nedávnom daždi. V dlaniach mi umierajú svätojánske mušky. Jedna po druhej zhasína. Pulzujúci les. Mach je vlhký a mäkký. Opisuje každý môj krok. Neznesiteľná váha tela. Všade je ticho. Občas len pár zvieracích zvukov. Dotýkam sa ihličia, mokrého a jemného. Zapadám do tohto celku? Zapadám do neho ako definitívny šperk? Líham si do lístia a prikrývam sa mesačným svitom.
Ráno je iné. Objavujú sa farby, rastliny sa roztvárajú. Jemná rosa na mojej pokožke vsakuje a rozplýva sa. Tráva sa opäť týči. Žiadne zviera jej nebráni. Nik na nej neleží. Lúky sa zlievajú jedna do druhej a tvoria akési planinové nekonečno. Kráčaj pomaly a hľaď. Drienky popadané na zemi. Červené reflektory. Kaluže, v ktorých vidno vesmír. Rastliny, do ktorých útrob chceš vnikať a spoznať ich záhyby. Jemne poštekliť prstom. Preniesť peľ. Rozmnožiť tento moment a pestovať si ho niekde doma v posteli. Vyzbierať všetky kamene z rieky. Keď sú bez vody zmenia farbu. Ovšednejú. Strácajú zo svojej sýtosti. Ako ty keď opúšťaš alej divých hrušiek a svoju nohu položíš na asfaltku miestnej komunikácie tretej triedy.
Vietor naberá na sile, strapatí nás, hrá sa s nami. Tlak ovzdušia klesá až k zemi a ľuďom sa z toho podlomujú kolená. Svetla pozvoľna ubúda, noci sú dlhšie a pustejšie. Ľahnem si do machu a prikryjem sa papraďami, tak ako to robia lesné víly.
TÁŇA:
1.
Ach. Klepocú sa mi ruky, už ide ku mne. Sukňa z prapodivného materiálu sa vlní, natočené kučery už popadali a okuliare jej skĺzajú dolu na nos.
"Vaša maturitná téma."
Kkt, toto zase bude fiasko. Sloh? Ten vľavo, ten vpravo alebo ten v strede? Šajz. Zlatá stredná cesta nie. To nie je nič pre mňa. Ten naľavo? Že? Oké.
UMELECKÝ OPIS PRÍRODY.
Á. Zabite ma. Nie. 20 minút povedala? Ja nie som Timrava, ježiš. O čom? O čom mám písať? Táňa, Táňa, spamätaj sa. Chyť to pero. Čitateľne, s tým máš problém, veď vieš. Á. Nie, 15 minút.
"Môžem aj tlačeným?"
(Slovenčinárka si pomyslí : "Ty máš tlačené v hlave akurát tak moja zlatá...")
"Samozrejme."
Yes. Džízs. Čo tam mám asi tak písať? Ja nenávidím prírodu, nenávidim literatúru, nenávidím školu a nenávidím maturity. 10 minút.
Nemám ani slovo. Och.
Bol raz jeden les. A v tom lese sa chúlili srnky. Toto nemyslíš vážne Táňa. Toto nie. Toto je trapas. 5 minút.
Že nezabudnite dodržiavať odstavce. Ako mám asi dodržiavať odstavce, keď nemám napísanú ani jednu vetu, ani jedno slovo, ani jedno písmeno. Foter ma zabije. Nié.
"Odovzdávame. Položte perá, ruky na lavice."
Tak toto som posrala. Super.
2.
Je tma. Na stromoch sa trblietajú stopy po nedávnom daždi. V dlaniach mi umierajú svätojánske mušky. Jedna po druhej zhasína. Pulzujúci les. Mach je vlhký a mäkký. Opisuje každý môj krok. Neznesiteľná váha tela. Všade je ticho. Občas len pár zvieracích zvukov. Dotýkam sa ihličia, mokrého a jemného. Zapadám do tohto celku? Zapadám do neho ako definitívny šperk? Líham si do lístia a prikrývam sa mesačným svitom.
Ráno je iné. Objavujú sa farby, rastliny sa roztvárajú. Jemná rosa na mojej pokožke vsakuje a rozplýva sa. Tráva sa opäť týči. Žiadne zviera jej nebráni. Nik na nej neleží. Lúky sa zlievajú jedna do druhej a tvoria akési planinové nekonečno. Kráčaj pomaly a hľaď. Drienky popadané na zemi. Červené reflektory. Kaluže, v ktorých vidno vesmír. Rastliny, do ktorých útrob chceš vnikať a spoznať ich záhyby. Jemne poštekliť prstom. Preniesť peľ. Rozmnožiť tento moment a pestovať si ho niekde doma v posteli. Vyzbierať všetky kamene z rieky. Keď sú bez vody zmenia farbu. Ovšednejú. Strácajú zo svojej sýtosti. Ako ty keď opúšťaš alej divých hrušiek a svoju nohu položíš na asfaltku miestnej komunikácie tretej triedy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára