TÁŇA:
18+
Pani Beta (55) bola vždy susedami považovaná za divnú. Z jej bytu bolo totiž dosť často cítiť zvláštne vône typu šalvia lekárska, ba niekedy i šalvia divotvorná. Žila sama. Dvojizbáčik, druhé poschodie. Každé ránko si poctivo vyložila tarot, zapálila vonné tyčinky, zaliala turka a zapálila slimku na balkóne medzi muškátmi. Pootŕhala pár suchých lístkov, popol odklepávala do popolníka v tvare labute. Interiér jej bytu bol naozaj veľmi dekadentný a nevkusný. Na oltári v strede izby sa vynímali rôzne predmety, ktoré Beta rada používala a hrala sa s nimi. Kyvadlo, minerály, ruženec, ružové silikónové dildo, pierka rôznych tvarov a dĺžok, kaktusy, ihly, sušené kvety, marihuana a tak. Po rannej slimke nasledovala krátka hra s kockami, minerálmi, pálenie rôznych lístkov a následná inhalácia dymu, ktorý ju podľa jej slov "dostával niekde inde". Vylúštenie krížovky a dopitie turka. Krátke pozorovanie sveta za oknom. Výhľad mala pekný, na obchodné centrum vybudované v 70tych rokoch. Poštár, Zora so psom, deti na ihrisku. Kopla do chladničky, ktorá stála pri okne a príliš hlasno hučala. Zastrela záclonu, vzala si ihlu a ľahla si na plyšovú deku na posteli. Jemne si pichala do bodov na ušiach, nad obočím. Uvoľňovala sa. Zo skrine vybrala červené kombiné, navliekla sa do neho, sekundovka oznámila desať hodín dopoludnia, zapálila vonný ihlan, roztiahla nohy a čakala. Do kľúčovej dierky prenikol kľúč a do bytu jeho fantóm, Tonda (65), Betin manžel. Zo skrine vybral koženú masku, horiaci ihlan zahasil vo svojich prstoch, vzal jedno z pierok a prerážal si ním cestu cez Betino chmýrie. V byte sa nachádza asi desatoro hodín rôzneho typu, počuť len Betine vzdychy, chladničku a hlasný zbor tik tak. Tonda je nekompromisný a keď vidí, že dnes to s pierkom asi nepôjde, vyťahuje svoju tajnú "zbraň". Ku zvukom bytu sa pridáva chór posteľových latiek. 10.15. Je po srande. Beta si oblieka župan. Tonda z tašky vyťahuje nákup, podáva jej Blesk, sám si zapína TV a dáva variť vodu na párky.
RADKA:
Jonáš sa nesmierne tešil na víkend. Čakal ho
dopredu plánovaný výlet s otcom. Títo dvaja muži (Áno, Jonáš už dávno nie je dieťaťom. Dospel rýchlejšie ako jeho
vrstovníci.) sa stretávali sporadicky. Ich konverzácie po základných,
banálnych otázkach väčšinou rýchlo vyhasli. Nastalo podivné ticho, ktoré trvalo
do chvíle kým jeden z nich nevyslovil vtip alebo krátku „filozofickú“
myšlienku, ktorá sa vytratila do prázdna. Ani jeden z nich nevedel prečo
sa, i keď sporadicky ako som už spomínala, vôbec stretávajú. Spoločne
zdieľané ticho ich iritovalo a priťahovalo zároveň.
Otec si v duchu hovoril že takto
vyzerá puto otca a syna, že veď sa nemusia rozprávať o holých ženách,
motorkách a rybárskych prútoch. V tomto type mlčania videl prepojenie.
Neskúmal aké, jednoducho prepojenie a bodka. Odkedy ho napadlo toto, podľa
neho, najpresnejšie pomenovanie daného stavu, sa jeho významom alebo
pomenovaním nikdy nezaoberal. Veď načo by aj, keď je raz niečo dané, tak s tým
nič nezmôže.
Jonáš si toto ticho vysvetľoval ako
nezáujem otca o jeho osobu a veľké, nevysloviteľnú lásku zároveň.
Podľa nálady sa prikláňal vždy k jednému alebo druhému vysvetleniu. Na
výlet sa tešil najmä z toho dôvodu, že ide o historický prvý výlet
otca a syna, ktorý počíta aj s prenocovaním.
Otázka,
kto prejavil túto ohromnú iniciatívu a výlet zorganizoval, je samozrejme na
mieste, ale ja na ňu odpovedať nebudem.
Miestom stretnutia je horská chata. Ide predsa o drsný, chlapský výlet,
takže prostredie nehostinnej prírody je viac, než na mieste, aj keď príbeh vytvára
žena. Otec v teple čakal na syna. Trochu sa obával, či chatu nájde, či
sa cestou nestratí alebo nezatúla do susednej kotliny alebo či sa na to
jednoducho nevyserie a nevráti sa odkiaľ prišiel (nie však do lona matky). Na stole čakali naplnené decáčiky.
Borovička + horec v pomere 1:1. V chate bolo ticho, nehral televízor,
ba dokonca ani žiadne slovenské rádio. Otec sa tak mohol v pokoji pripraviť
na to, čo bude nasledovať.
Po chvíli sa otvorili dvere a dovnútra
vošiel Jonáš. Spotený, v tvári červený,
nie príliš atraktívny, čo je v danom kontexte úplne bezpredmetné, ale ako
som už spomenula vyššie, tak príbeh vytvára žena. Pre tých, ktorí by v tom
nemali jasno ide o pohlavie povrchnej povahy, ale len v tomto jednom,
konkrétnom prípade. Takže poznámky o atraktivite, či neatraktivite hlavného
hrdinu sú na mieste, rovnako ako otázka, kto výlet zorganizoval.
Otec sa úprimne potešil, keď zbadal jeho
červené líčka. Pripomenul si tým obdobie detstva jeho jediného syna. Jonáš si
prisadol ku stolu, s úsmevom vzal do pravej ruky pohár, ktorý pozdvihol
nad úroveň hlavy svojej i otcovej. Otec zopakoval synovo gesto. Obaja
naraz, bez toho, aby ich aspoň na chvíľku zatriaslo kopli do seba celý obsah
pohárika. Spokojne kývli hlavou, vzali si svoje veci a vyrazili do tmy.
Tam vonku, v tme, obdržal Jonáš baterku,
aby si posvietil pod nohy a nezakopol na ceste za dobrodružstvom. Jonáš pracoval
s týmto nástrojom nadmieru sofistikovane. Po čase prišli na miesto
určenia. Na zem zložili všetko, čo niesli na chrbtoch a v rukách.
Jonáš bol vyzvaný (kým?), aby založil
oheň, i tak bez väčších problémov učinil. Nasledovali ďalšie body programu
ako stavanie stanu, zohriatie dvoch konzerv fazule (červená ledvina a pinto), odkrojenie dvoch krajcov chleba
veľkosti „ako pre drevorubača“, popíjanie ohnivej vody, dôverne známe mlčanie,
umytie si zubov a zaľahnutie. Otec
si stanovil privilégium spania v stane. Jonáš musel ostať vonku a udržiavať
oheň, sliediť, či sa v okolí nepohybuje divá alebo drobná zver (ktovie, čo by sa dialo keby sa pohybovala,
že áno) a zároveň aj trochu spať, aby mal silu na túru, ktorá ich
čakala na ďalší deň, hneď potom ako sa nahí vykúpu v jazere počas východu
slnka, zjedia podivné bobule z kríkov kým rosa neopadne a hrdelným spevom
zaspievajú pieseň svojho srdca.
Mohlo
by sa zdať (komu?), že je toho na jedného mladého muža priveľa a toto zdanie
by mohlo byť aj správne, ale nie je. Otec si upevňuje pozíciu, dáva synovi
možnosť zažiť nepoznané. Syn túto možnosť prijíma. Business taktika známa ako
win – win. Otázne je, že kto skutočne vyhráva a či o nejakú výhru
vôbec ide.
Obaja sa vracajú plní životodarnej energie,
ktorú načerpali počas hodín (koľkých?) strávených
v lone prírody (Teraz je už zrejmé,
že sa Jonáš v predchádzajúcej časti príbehu nemohol vrátiť do lona matky
lebo ho čakala cesta do lona iného.) Obaja sú silnejší, než pred tým. Obaja
prežili to isté, ale spomínať na to bude každý z nich inak. A to je na tom krásne. Zdalo by sa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára