V hrudi mi rastú lekná najmä, keď mám hlavu ponorenú pod vodou. Myslím na Viana, občas aj celkom pravidelne. Nielen na neho. Lekno vypláva na hladinu. Za nechtami vyrastá žerucha, v kraji, ktorý (mo)mentálne obývam zvaná řeřicha. Pravidelne si ju obhrýzam.
Pravidelne ležím v posteli, v izbe, ktorej okná nezavriem. Hora k Mohammedovi. Príde i za mnou. Akurát musím ostať ležať v tej posteli, v izbe, ktorej okná nezavriem. Nechám sa dobývať. Ani neviem prečo, ale teraz nemyslím na Viana, ale na Gullivera a hneď na to na Juráčka a časti z jeho denníka, kde popisuje ako mu vadí spať s Tinkou v jednej posteli.
Nerv, ktorý nevie prekonať. Nerv ako dráha. Dráha ku koreňom.
Nikam nechoď, ostaň doma. Myslím na Kafku.
Myslím na nekonečno.
Lekno sa zmení na tulipán a nastane nový (prírodný) cyklus. Prerastie sa (i keď toto slovo asi neexistuje) do neba. Myslím na Jacka a jeho čarovnú fazuľu, ak sa vôbec zove Jack, ak nie, tak to ničomu nevadí.
Dívam sa hostilne. Myslím na Přidala.
TÁŇA:
Kafka raz napísal, že nie je nutné, aby sme vychádzali z domu, že máme len zostať nad svojim stolom a načúvať. Ani nie načúvať ale čakať. Ani nečakať, len byť úplne ticho a sám. Že svet sa ponúkne k odhaleniu, nemôže inak, okúzlený sa bude pred nami vinúť.
Tak prosím záhradu aby vošla na scénu. Aby spestrila tento temný zimný večer. Aby sa stala útočiskom a rozpažila svoje voňavé ruky a nasmerovala ich smerom ku mne. Ó, vzývam ťa, nebeská, ktorá tak žiariš.
Je samozrejmé, že človek, ktorý je TROŠKU viac senzitívnejší na vône a pachy sa v záhrade cíti stratený a občas doslova prahne po úniku z nej. Na lúke detto. V lese takisto. Ale netreba zabudnúť na obľúbenú vetu : "Čím hůř, tím líp". Človek dokáže vnímať tristotisíc vecí naraz. Záhrada nie sú len kvety. Záhrada sú navoskované tmavozelené listy divokého kríku s plodmi podobnými jablku. Záhrada je nechutný hmyz pod kameňom, ktorý zdvihnete zo zeme. Záhrada je rozvešané prádlo medzi stromami mihotajúce sa v letnom slnku. Záhrada je bazový sirup položený na podstienku. Záhrada je štípanec od včely na stehne. Záhrada je brečtan vinúci sa zárezom na murive.
Poetika tohto priestoru je pre mňa veľmi podstatná. No naozaj sa mení a nadobúda iný rozmer s prichádzajúcou tmou. Zvuky sú omnoho intenzívnejšie, hmyz bzučí trošku hlasnejšie alebo úplne stíchol. Farby sú tlmené a ochladzovanie spôsobuje na pokožke jemné zimomriavky. Cyklické striedanie dňa a noci milujem. Človek potrebuje istoty. Zašlo slnko a vychádzajú komáre. Neustále bzzz, lebo moja krvná skupina je najlepší repelent pre vás, priatelia. V tráve zrazu kvapôčky vody a ticho. Ten vzácny pokoj, ktorý sa nedá len tak niekde nájsť. Toto leto budem spávať v záhrade. Medzi kunami, v tme, prekonám svoj strach. Budú po mne liezť pavúky a mrafce a umyje ma skorá rosa.
Rána bývajú intenzívne. Slnko otvorilo všetky kalichy a okvetia, opeľovanie sa môže zvesela začať. Ľalie, cínie, georgíny, pivónie, muškáty aj nezábudky v tieni. Perverzné fuchsie. Sýte farby vidieku. Všetko tu má ten správny odtieň. Záhrada ťa volá. Poď sa do mňa stratiť. Nepokosená tráva a periny vetrajúce sa na slnku. Ľahni si sem, pozri, tu pod orechom je také akurát miesto, rozlož plachtu, odpi si z prvej kávy dňa, pozri sa mu hlboko do očí a pobozkaj ho. Som ideálnym prostredím pre každú romancu. Otvor svoje okvetné lístky. Voniaš.
Myslím na nekonečno.
Lekno sa zmení na tulipán a nastane nový (prírodný) cyklus. Prerastie sa (i keď toto slovo asi neexistuje) do neba. Myslím na Jacka a jeho čarovnú fazuľu, ak sa vôbec zove Jack, ak nie, tak to ničomu nevadí.
Dívam sa hostilne. Myslím na Přidala.
TÁŇA:
Kafka raz napísal, že nie je nutné, aby sme vychádzali z domu, že máme len zostať nad svojim stolom a načúvať. Ani nie načúvať ale čakať. Ani nečakať, len byť úplne ticho a sám. Že svet sa ponúkne k odhaleniu, nemôže inak, okúzlený sa bude pred nami vinúť.
Tak prosím záhradu aby vošla na scénu. Aby spestrila tento temný zimný večer. Aby sa stala útočiskom a rozpažila svoje voňavé ruky a nasmerovala ich smerom ku mne. Ó, vzývam ťa, nebeská, ktorá tak žiariš.
Je samozrejmé, že človek, ktorý je TROŠKU viac senzitívnejší na vône a pachy sa v záhrade cíti stratený a občas doslova prahne po úniku z nej. Na lúke detto. V lese takisto. Ale netreba zabudnúť na obľúbenú vetu : "Čím hůř, tím líp". Človek dokáže vnímať tristotisíc vecí naraz. Záhrada nie sú len kvety. Záhrada sú navoskované tmavozelené listy divokého kríku s plodmi podobnými jablku. Záhrada je nechutný hmyz pod kameňom, ktorý zdvihnete zo zeme. Záhrada je rozvešané prádlo medzi stromami mihotajúce sa v letnom slnku. Záhrada je bazový sirup položený na podstienku. Záhrada je štípanec od včely na stehne. Záhrada je brečtan vinúci sa zárezom na murive.
Poetika tohto priestoru je pre mňa veľmi podstatná. No naozaj sa mení a nadobúda iný rozmer s prichádzajúcou tmou. Zvuky sú omnoho intenzívnejšie, hmyz bzučí trošku hlasnejšie alebo úplne stíchol. Farby sú tlmené a ochladzovanie spôsobuje na pokožke jemné zimomriavky. Cyklické striedanie dňa a noci milujem. Človek potrebuje istoty. Zašlo slnko a vychádzajú komáre. Neustále bzzz, lebo moja krvná skupina je najlepší repelent pre vás, priatelia. V tráve zrazu kvapôčky vody a ticho. Ten vzácny pokoj, ktorý sa nedá len tak niekde nájsť. Toto leto budem spávať v záhrade. Medzi kunami, v tme, prekonám svoj strach. Budú po mne liezť pavúky a mrafce a umyje ma skorá rosa.
Rána bývajú intenzívne. Slnko otvorilo všetky kalichy a okvetia, opeľovanie sa môže zvesela začať. Ľalie, cínie, georgíny, pivónie, muškáty aj nezábudky v tieni. Perverzné fuchsie. Sýte farby vidieku. Všetko tu má ten správny odtieň. Záhrada ťa volá. Poď sa do mňa stratiť. Nepokosená tráva a periny vetrajúce sa na slnku. Ľahni si sem, pozri, tu pod orechom je také akurát miesto, rozlož plachtu, odpi si z prvej kávy dňa, pozri sa mu hlboko do očí a pobozkaj ho. Som ideálnym prostredím pre každú romancu. Otvor svoje okvetné lístky. Voniaš.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára