50. 50 vecí, ktoré ťa robia šťastnou

Milí naši čitatelia. Toto je päťdesiaty príspevok, ktorý si od nás môžete prečítať. Písanie nás teší a tešia nás aj iné veci. Takže presne päťdesiat. Vamos.

TÁŇA:

1. voda

2. zem

3. oheň

4. vzduch

5. ja sa robím šťastnou sama sebou

6. rastliny

7. hory

8. tajné chodníčky

9. vône

10. káva

11. horká čokoláda

12. kokos

13. maliny

14. výhľad z okna vlaku

15. hudba

16. nové poznania

17. more

18. deti

19. mäkká posteľ

20. metafyzický stav láska

21. svätojánske mušky

22. vínne mušky

23. farby

24. Kundera

25. piatky

26. pondelky

27. cynický humor

28. spomienky

29. záhrada starej mamy

30. surrealistický časopis Analogon

31. vyvolávanie dofoteného filmu

32. sny a ich rozuzľovanie

33. Wilder quarterly

34. kino!

35. prievan

36. ískanie vo vlasoch

37. spanie pod širákom

38. atlas sveta

39. poézia a obrazy a vizualizácie

40. hormóny, tie mám rada

41. pastelky, farby, papiere, tuše, avarelky, aaaaa 

42. nahrávanie zvukov+ nahrávanie zvukov potajomky

43. "poď von" 

44. leopardón/liopaderin

45. rodzina

46. východ slnca

47. Štiavnica

48. blázniví ľudia

49. dobré koncerty

50. kľud

RADKA:

1. šoférovanie
2. ponáranie hlavy pod vodu
3. návraty domov za svetla
4. výlety
5. keď si niekto pamätá viac, než si myslím, že si pamätá
6. lesy a stromy
7. chodenie do kina
8. Žitný ostrov
9. zmoknúť v lete
10. otázky malých detí
11. prekvapenia
12. ďatle z Iránu
13. streetview na Google Maps
14. rozpoznanie cudzích jazykov
15. predstavy
16. jazerá, moria & oceány
17. keď Dáša nespieva
18. prechádzky
19. vyzdvihnutie vyvolaného filmu
20. pozorovanie ľudí
21. sojakrém
22. tanec
23. návštevy
24. keď dospejem k rozhodnutiu
25. marhule
26. búrky
27. flashbacky spojené s vôňami
28. úspechy ľudí po tridsiatke
29. zubná pasta s výraznou chuťou
30. preplácanosť gýčom
31. dlhé rozhovory
32. bozkávanie v sne
33. Lynch v bežnom živote
34. gayatri mantra
35. Nils Holgersson
36. pátračky
37. Bio Senior v pražských kinách
38. keď sa darí mojim rastlinám a nehynú
39. mávanie z okna
40. dobrá orientácia v mestách
41. príbehy
42. praskanie žuvačkových bublín
43. retiazkové kolotoče
44. svetelné odrazy
45. písanie rukou
46. spontánne nápady
47. miradouros
48. perá & ceruzky
49. ticho
50. keď nemusím pracovať za barom

49. Svadba

Hlavná postava Tamara (vek 47 rokov) sa vydáva za Milana. Tamara je vcelku vtipná osoba, ktorá si rada vypije a s tým aká je jej osobnosť je vyrovnaná. Rozprávač v ER forme.

TÁŇA:

Tamara už pred narodením dostala do vienku istý zmysel pre gýč a patetickosť. Tri krát rozvedená. Tri krát vydatá. Dobrá bilancia. Tentokrát však cítila, že všetko bude inak. Že život v záhradnej chatke sa z pochabého na kvitnúci premení. Tento "úspech" jej mal zaručiť Milan. Tamara na to, aby bola šťastná potrebovala iných ľudí. Vždy. Oňa. Izidora. Či  Andrého (toho mala doposiaľ kvôli jeho exotickému menu najradšej). Kráľovná dekadencie tróniaca na rohovej lavici postlanej akousti plsťou a nasvietená žiarovkou sprevádzanou sprievodom múch mäsiarok. 

Nastal ten deň. Turka si včas ráno zaliala spolu s vodným kameňom aj vodou. Hrubé sklo sa ihneď zarosilo. Na sekretári sa pýšili svatební pripomínajúce skôr pláštenku ako kus slávnostného odevu. Tvrdé, matné, s opadanými flitrami. Také ako Tamara v padesátke. Oproti mame si sadá dcéra, ktorá jej automaticky nalieva do poldecáka borovičku. Dieťa je krásne, jeho pohyby sú ladné, rozospaté, vlasy sa strácajú a levitujú niekde vo vzduchoprázdne. Nemo hľadí na ňu. Na ideál, jediný ideál, ktorý pozná. Krásna mama. Krásna mama sa bude vydávať. Budú zákusky aspoň. Budem veriť, že tomuto malému dievčaťu niekto stihne zmeniť život skôr ako bude bezuzdne nasledovať DNA svojho rodu a stane sa budúcou kráľovnou záhradkarskej kolónie.

Tamara zakláňa hlavu a v útrobach jej tela mizne päť centilitrov.  "Učeš ma," vraví dcére. Tá s radosťou pribehne k matke a malými prstíkmi sa jej prehrabáva vo vlasoch. Tamara si zapaľuje prvú. Vonku sa to začína hemžiť ľuďmi. Celá osada samozrejme vie o tom, čo sa bude za pár hodín diať. Len Milan ešte spí. Darmo, Tamara je už jeho šiesta. Lele pripravuje kotlík na guláš, Olina nesie zákusky do chladničky, Giza vyzdobuje ťahavý vinič, Erik telefonuje s kapelou, ktorá má prísť čo nevidieť.

Tamara vstáva od stola. Na sebe tapacírung ešte zo včera. Ladným pohybom nanáša "jemnú" čiernu linku a riasenku na zlepené mihalnice. No darmo. Je to predsa kráľovná. Pri kontúre pier sa jej už trošku trasú ruky. Je nervózna. Pije z fľaše. Nie je pri nej nikto, kto by ju ukľudnil, kto by jej povedal niečo príjemné. Pani drsná, vráťte sa do priehradky na nože.

Sobáš bol odbitý za desať minút. Deti vrieskali, Tamara a Milan mali obaja dokopy 4 promile, celá záhradkárska osada hulákala od radosti, vinič sa pod ťarchou hostí trošku potrhal. Niečo však predsa bolo inak. Drsné srdce tejto staršej dámy zosmutnelo. Milan nie je ten pravý.

RADKA:

Keď mala Tamara rozlúčku so slobodou viackrát (najprv za triezva a potom aj keď zvracala na záchode v krčme U zasneženého soba) poznamenala, že si nikdy nemyslela, že raz dôjde k tomu, že si navlečie čepiec na hlavu. Nechcela totiž riešiť záväzky a byrokraciu a taktiež rozmýšľala nad tým, že čo s takým chlapom na krku po celý život. Dalo by sa povedať, že Tamara bola vo svojich mladých rokoch slobodomyselnou ženou, nie však hipisáčkou. Vždy sa vedela postarať sama o seba, o iných sa starať zrejme ani nechcela.

Po rokoch sa to všetko trochu zmenilo. Nie, že by Tamara už nebola slobodomyseľnou ženou ako za mladi, to nie, ale Milan (jej nastávajúci) sa na ňu prisal ako pijavica a ona sa ho nevedela zbaviť. Zoznámili sa v motoreste Halier, keď mal autobus smerujúci z hlavného mesta do zabudnutej časti Slovenska prestávku. Tamara najprv vystúpila, že si dá cigaretu a videla, že na ňu čumí nejaký chlap. Lichotilo jej to. Prehrabla si vlasy a tvárila sa zamyslene. Milan k nej podišiel a opýtal sa jej, či ju môže pozvať na fazuľovú polievku. Tamara mala fazuľovú polievku zo všetkých najradšej, tak jej to celkom zaimponovalo. Povedala to nahlas, chcela totiž zapôsobiť. Milan poznal tieto typy žien, presne vedel, čím im zalichotiť, na čo ich pozvať, čo sa opýtať.

Okrem polievky si dali poldecko fernetu a dohodli sa na ďalšom stretnutí. V autobuse si sadli každý na svoje miesto a Milan si mädlil ruky, zatiaľ čo Tamara zasnene hľadela cez okno. Takto to pokračovalo, najprv jedno rande, potom druhé dokonca v kine. Tam nebola Tamara už aspoň 20 rokov. Chceli ušetriť, tak šli do Filmového klubu na akéhosi Bergmana. Myslela si, že to bude scifíčko. Filmu nerozumela, ale mudrovala o tom, že to je ako zo života. Po kine skočili k Zasneženému sobovi, aby Milanko videl podstatnú časť jej života. Zoznámila ho so všetými.

Nadrbali sa.

Milan prespal u Tamary lebo to bolo blízko (tak to aspoň tvrdil hoci on býval len o dva bloky ďalej). Zaspali vedľa seba v tesnom objatí. Tamara bola trochu sklamaná lebo sa už nevedela dočkať, kedy sa Milanovi celá oddá. Avšak miera alkoholu spôsobila to, že k ničomu nedošlo a Milan začal chrápať ako drevorubač.

Takto to celé začalo a dnes o rok neskôr nastal onen deň D, keď si povedia svoje áno. Tamara sa zobudila už o šiestej ráno. Dala si cigaretku a poldecáčik rožovky, aby nebola nervózna. Milan ešte spal. Zavolala kamarátke Žofe, aby jej prišla pomôcť natočiť vlasy a namaľovať ju. Všetko bolo jasne dané: obrad prebehne na Mestskom úrade a zábava bude pokračovať na dvore rodinného domu jej kamaráta Zdena (ktorý je majiteľom Zasneženého soba a ktorý sa neraz dostal Tamare až do gatiek, ale to len na okraj). O hudbu sa postará Miloš, ak nájde svoje kombo lebo zase niekde zabudol a Dáša sa na neho preveľmi hnevala. 

Kukučkové hodiny dávali na známosť, že panta rhei a to neúprosne. Tamare sa klepali ruky, bála sa, že sa niečo pokazí, že nepovie nahlas ÁNO alebo že sa potkne, keď bude prichádzať k prednostovi. Ešte šťastie, že nemala na sebe dlhé šaty, ale slušivý (podľa jej slov) kostýmček pastelových farieb. Premýšľala aj nad tým, či jej manželstvo vyjde alebo nie, či sa jej podarí Milana si udržať. Ešte nevedela, že je to pijavica, ktorá ju okradne o všetky peniaze, strechu nad hlavou, ba dokonca aj kamoša Zdena. Bola zaľúbená a tešila sa na medové týždne na kúpalisku v Rapovciach. V slanej vode sa bude cítiť ako v mori, myslela si.

Milan stále ešte spal. Nerobil si z ničoho ťažkú hlavu. Tamara ho prudko budila, že je najvyšší čas, čas ísť. Rýchlo si umyl škamry z očí a obliekol sa do obleku, ktorý mal na svadbe ešte jeho otec. Sobášna sieň bola vyzdobená presne tak, ako si to Tamara priala (čo najviac lesku a pomyslenej pompéznosti).

"Tak a je to tu!" hovorila si v duchu. Následne si trikrát zopakovala Otčenáš a vydala sa vydať. Vydať na pospas. Pri otázke, či si berie Milana odpovedala rozhodne: "IGEN" až ju to samú zarazilo lebo po maďarsky sa rozprávala len so svojou nagymamou z Levíc. Svoju odpoveď musela zopakovať. Po slovensky, aby to bolo legitímne. Tamara si pomyslela, že je to znamenie, akurát nevie prísť na to, že aké. Druhý pokus vyšiel. Pobozkali sa, vypili si, tancovali, polievku z jedného taniera jedli. Všetci sa radovali, len Zdeno sám v pivnici plakal nad tým, že tým ženichom mal byť on. "Suka jedna nevďačná," precedil pomedzi zuby počas nádychu...

48. Je to vražda, napísala!

RADKA:

Na včerajšom večierku u Magdalény panovala zvláštna nálada. Pomerne ponurá a temná. Neviem, či to bolo spôsobené bezútešnou spoločenskou situáciou a veľmi aktuálnou hrozbou vojny alebo tým, že Magdaléna nie je dobrou hostiteľkou a nevie správne nakombinovať typy ľudí tak, aby spolu vytvorili zladený a dobre sa dopĺňajúci kolektív. Celý večer som viac menej sedela v rohu miestnosti fajčila jednu za druhou a tvárila sa, že popíjam jednu whiskey za druhou hoci to pravda nebola. Kamuflovala som. Všímala som si ostatných. Každé ich gesto, tón hlasu a spôsob pohybu. Myslela som na to, že za tento podivný stav úzkoprofilovej spoločnosti nemôže žiadna vojna. Muži sa nebáli toho, že by museli narukovať a ženy sa rovnako nebalí toho, že ostanú doma samé. V prípade, že by takáto situácia nastala, tak by si tu prítomni muži veľmi jednoducho a hladko vybavili modrú knižku a ak by sa to náhodou nepodarilo a oni by naozaj museli odísť na front, tak adeptky na dámy majú už dávno v zozname prinajmenšom trochu náhradníkov na ich pozíciu. Zďaleka nie sú naivné. Veľmi dobre vedia, že musia byť obozretné, a že sa musia o seba postarať. Mnohokrát predstierajú opak, ale to je len jednou z taktík, ktoré používajú, keď sú na love. 

Úlohy mužov a žien sa v posledných rokov rapídne zmenili. Muži v strachu z odmietnutia nevykazujú žiadnu aktivitu smerujúcu voči ženám. Mozog im obrástla pasivita. Sťahujú sa do úzadia a to nielen v milostných aférkach, či budovaní vzťahov, ale aj v oblasti verejného života a života vôbec. Vzdali sa akejkoľvek zodpovednosti za čokoľvek. Ženy túto zodpovednosť prevzali ako bremeno, ktoré odovzdajú ďalším generáciam.

Každopádne je pozoruhodné sledovať ako sa všetci stretli v jednej miestnosti a snažia sa tváriť tak, že sa zabávajú, i keď opak je pravdou. Nikto sa nebavil. Ani jeden z pozvaných sa počas celého večera neusmial úprimne. Vzájomne sa vyhýbali očnému kontaktu a sledovali len dno svojho pohára. Dusno bolo minimálne trikrát väčšie ako počas pamätného leta v štyridsiatompiatom. Aj vtedy aj teraz sa mi hlavou preháňali myšlienky rovnakého typu. Nevedela som sa nadýchnuť a myslela som, že to takto bude už navždy. Samozrejme sa to v oboch prípadoch zlomilo a všetko tak nejak dopadlo, že by bolo možné označiť to pozitívne.

Snažila som sa odhaliť príčinu tohto stavu, ale počas celého večera sa mi to nedarilo. Nedokázala som dekódovať malé nuansy v ich správaní. Pripadala som si ako cudzinec, ktorý sa snaží pochopiť svet domorodého obyvateľstva. Ja som však v tomto svete vyrástla, ja som dieťa znakov tejto doby, ja tomu za normálnych okolností vždy rozumiem. Bola som rozhorčená. Nahnevaná na seba a svoju neschopnosť. Dopila som svoju jedinú pravú whiskey a zbalila som sa domov. S nikým som sa nerozlúčila, Magdaléne som nepoďakovala za pozvanie. Zdrhla som. Vravela som si v duchu, že to aj tak nikto nezistí, takže nemám dôvod sa tým stresovať. 

Keď som stála pred domom na prázdnej a pustej ulici, snažiac sa mávať na prichádzajúci taxík, som začala premýšľať viac o jednotlivých tvárach, výrazoch, pohyboch pier, obočia, o malých úškrnkoch, hryzení si do pier, hrách s jazykom... Ich pohľady sa mi prekrývali pred očami. Prestupoval mnou chlad a zároveň som myslela, že vzbĺknem. S každou ďalšou sekundou som nadobúdala väčší a väčší počet ohrozenia, až som nakoniec prišla na to, že na tomto večierku bolo o jedného pozvaného menej, než malo! Nebol to nikto iný ako Magdalénin manžel, kto sa nezúčastnil tejto udalosti napriek tomu, že Magdaléna nespomínala, že by vycestoval mimo mesto alebo musel odpočívať sám v izbičke. Nikto z prítomných sa však neopýtal na Roberta. Nikoho nezaujímalo, že jeden člen chýba. Neprekvapilo ich to. Museli byť so situáciou oboznámení dopredu alebo sa na nej podieľať. Ale podieľať sa na čom? Na programe človeka, ktorý je vo svojej podstate nudný a nikoho nezaujíma? Podieľať sa na dôvode prečo nebol tam, kde byť mal, predsa! Toto sa ešte nestalo, Robert nevynechal ani jeden večierok svojej ženy. Situácia je neprehľadná a zlovestná. Bojím sa pomyslieť na to, čo sa stalo a dúfam, že ma ten taxík odvezie, čo najrýchlejšie preč.

Ešte plynie večné leto a pritom za oknom je už hmla.

TÁŇA:

Monika chcela byť vždy spisovateľkou. Zúčastnila sa víkendového tvorivého kurzu. Navštevovala besedy so spisovateľmi v letných čitárňach. Nakúpila si písacie pomôcky. Sadla si za stôl a čakala kým ju kopne múza. Po dvadsiatich minútach sedenia za písacím stolom si povedala, že dosť. Počula, že inšpirácia prichádza často v noci, počas spánku. Uvarila si teda silný levanduľový čaj, nasadila klapky na oči a zaspala. Všetko sa snažila robiť presne tak ako to videla vo filmoch. Túžila byť úspešná ako Carrie. Byť uznávaná, predávaná a tlačená. Ráno si uvarila kávu, vlasy zopla do drdolu a zapálila si cigaretu. Otvorila počítač, spomenula si na sen a začala písať. Jej prvotinu si môžete prečítať práve teraz.

Keď sa sekera dotkla jeho hlavy na minútu zastal čas. Nevinne spal. Nič netušil. Ako ho len mohla zabiť? Osoba od ktorej to čakal najmenej na svete. Vlastne to ani nečakal, spal. Čo ju k tomu viedlo? Asi netušíte, však? Ani sa to nedozviete. Vymyslite si svoj vlastný príbeh. Otrasná a krutá vražda. Musela sa zbaviť tela. Nevedela ako. Odťala hlavu a v zápale stresu ju dala prať do práčky.

V tomto momente Monika písať prestala. Bola presvedčená o tom, že táto kniha bude mať úspech. Všetkých predsa zaujímajú krimi zápletky. Tých kníh o zlatokopkách, balastov od Urbaníkovej už bolo priveľa. Nikto na svete ešte nenapísal detektívku. Nikto na Slovensku. Bude prvá, bude úspešná. Zápalila si druhú.

No a takto skončil smutný príbeh beznádejnej mladej ženy, ktorá sa jednoducho precenila. Čím ďalším sa bude chcieť stať? Pokémonom? Pracovníčkou v ZOO? Moderátorkou? Nechajme sa prekvapiť.

Radke ďakujem za uvedenie prvej témy, ktorá mi vonkoncom nesadla. Čitateľom sa ospravedlňujem, myslela som si, že písať ako Urbaníková bude ľahšie. 

47. Kubofuturizmus. Báseň.

TÁŇA:

*

*

*

*

*

zem samotná spí

ženy sú z Prievidze

muži

z MARSU

na parapetách leží sneh

hrejivý ako bavlna

alebo perie

som Ceres oblasti Horná Nitra

cereálie sú pomenované tiež len

po mne

strážny pes

 drieme pri krbe 

vzduch

ožíva

Človek spí a potom sa náhle prebudí do reality zimného rána. Toto je prudkointelektuálny žáner. Chcem sa schladiť. Vonku je strašne teplo. Môj prúd predstáv smeruje k zasneženej hore. Tichej a mäkkej. Občas sa vetva plná snehu prehne, zapráši sa za ním a padne. Chvíľka jemného hluku. Potom nič.

Otváram dvere

snehový závej

vchádza so mnou

dnu

Hviezdy už stratili časť svojho jasu

prichádza ráno

rozbila som pohár

Ceres z Prievidze

Peace!

RADKA:

***

**

*

dúhový chvost 

zmenšenina čau-čaua

ryba v potoku

a zajtra prázdna hlava

+ hlavolam na raňajky

+ adventúra na obed

+ kocka cukru na večeru

nič z toho nezjem sama

nič z toho nezjem

nič z toho

nič

*

**

***

dlhé vety by sa mohli zdať prínosnejšie

dlhé vety by spustili hmlostroj

dlhé vety by sa rodili zo sena a kameňa

stále znova

dokola

lev v tigrovanej šiltovke

prechádza cez zebru

cerí zuby

bozkáva chodníky

zdraví okoloidúcich

<nahlas>

nastalo odpočítavanie

zatancuj!

46. Denník vymyslenej postavy. Fragment.

TÁŇA:

14.07. 1916

Vrchol hory pozostáva z niekoľkých akrov, na ktorých nerastú žiadne stromy a ktoré pokrývajú holé kmene striedajúce sa s čučoriedčím, malinčím, egrešom, jahodami, machmi a jemnou tenkou trávou. V štrbinách kameňov hojne rastú kanadské ľalie a drienky. Tento voľný priestor, ktorý má ľahko okrúhly tvar, ohraničuje o pár stôp nižšie dubová húština, s ktorou sa miesia javory, osiky, buky, čerešne a občas jarabiny. Prvý deň bola taká hmla, že sa naše zraky len márne pokúšali skrz jej opar peniknúť. Pripadalo nám, akoby sme sa opäť dívali na oblohu a akoby sa tu a tam viditeľné kúsky lesa mihali ako mraky nad nejakou nižšou nebeskou klenbou.

20.07. 1916

Jablká na štepenie neboli obvykle vybraté až tak kvôli svojej chuti ako skôr kvôli svojej jemnosti, veľkosti a plodnosti - nie až tak pre svoju krásu, ako skôr pre svoju uhľadenosť a preto, že sa nekazia. Voči vybraným zoznamom pomológov nemám vskutku žiadnu dôveru.

06.10. 1916

Na výstavu dobytka má právo sa prísť pozrieť každý, aj transcendentalista, a čo sa týka mňa, zaujímajú ma tu skôr ľudia ako dobytok.

24.10. 1916

Ako je známe, rozlišuje sa flóra glaciálna a stepná, arktická, politická, stredomorská, subtropická, bahenná a všelijaká iná, a to jednak podľa pôvodu, jednak podľa miesta, kde sa vyskytuje a bují.

30.11. 1960

Napriek všetkým zdaniam sa záhradník nerodí zo semena, výhonkov, cibule, hľuzy ale vzniká skúsenosťou, okolím a prírodnými podmienkami. Svoj deň delím medzi štúdio a prácu na záhrade, tá slúži meditácii a duchovnému tráveniu času, a preto ju vykonávam sám.

01.02. 1917

To, čo je v tebe večné som videl v oboch tvojich očiach. Bola si medzi vetvami jablone, slnko žiarilo a bol august. Slnko a jablká a smiech a láska, ktorú sme zdielali. Ty a ja. A vtáci spievali.

RADKA:

12.4.1995

Za oknom začína jar a ja ležím doma s teplotou. Okolo krku mám oviazanú šatku, ktorú dostala Olina na Vianoce. Sama mi ju ponúkla. Aj tak si myslím, že to je len zaužívané klišé. Si chorý? Daj si šatku na krk a ono to prejde. Akoby ten kúsok látky, ktorý zohrieva kúsok tela pôsobil ako liek, ako liek na všetko! Daj si šatku na krk a vyliečiš sa zo syfilisu, z depresie, z úpalu a možno aj tie hemoroidy zmiznú. Olina to však iste myslela dobre. S jej naivným pohľadom na svet, by to inak ani nešlo. Chcel by som mať znovu tú optiku, vnímať veci len ako dobré a zlé, správne a nesprávne. Len tak na základe nejakého vnútorného kompasu bez toho, aby som zvažoval, prehodnocoval alebo analyzoval. Nezaťažený pochybnosťami.

13.4.1995

Teplota klesá, ale ja stále nemôžem ísť von. Najradšej by som sa prechádzal v parku, pil s chalanmi víno a potom len tak ležal na tráve a fajčil jednu od druhej. Cigaretu! Hneď, prosím! Nechcem však, aby ma Olina videla fajčiť. Hneď by to vykecala mame a tá by z toho bola opäť nešťastná. Nechcem ju trápiť, ale cigaretu by som si dal. Počkám deň, dva a pôjdem za chalanmi.

14.4.1995

Už tretí deň ležím v posteli a ide ma poraziť z toľkej nečinnosti. Snažím sa čítať, dobehnúť, čo som zmeškal v posledných mesiacoch. Neviem sa však sústrediť, písmenka sa mi zlievajú do jedného veľkého, ťažko uchopiteľného zhluku a ja zaspávam. Mám pocit, že prespím celý svoj život, že práve teraz by sa mohlo udiať niečo veľkolepé, že teraz mám byť tam vonku a nie ležať sám v posteli ako slabý maród, ktorý sa nedokáže o seba postarať.

15.4.1996

Dnes som sa zobudil skoro ráno a zdalo sa mi, že som už úplne zdravý. Vyskočil som z postele, umyl sa a zdrhol von, zatiaľ čo mama bola u kamošky na kávičke. Olinu som nechal samú doma s tým, že si poradí. Keď som odchádzal, tak pozerala telku. Vytratil som sa potichučky, že si to ani nevšimla.

V parku som stretol chalanov, vraveli, že Paťo sa chystá skúsiť šťastie do Ameriky. Dúfam, že ho ešte stihnem pred odchodom. Rád by som sa s ním porozprával o jeho plánoch. Aj ja by som chcel niekam vycestovať. Teraz sa to už dá. Teraz môžem ísť kamkoľvek. Bola by škoda to nevyužiť a trčať navždy v tomto meste. Mama by to niesla asi ťažko, Olina ešte horšie. Nemôžem ostať s nimi navždy. Musia si vedieť poradiť aj samé. Nechcem byť kópiou svojho otca. Lacnou náhradou. Chcem si žiť po svojom. Vytvoriť si vlastné pravidlá, robiť si svoje veci, stretávať sa s kým chcem, fajčiť Marsky a baliť baby na maďarský akcent. Chcem študovať vo veľkom meste (nie, v Banskej Bystrici alebo Bratislave, to určite nie) a opíjať sa radosťou. Asi som patetický, ale v tejto chvíli mi to nevadí. Možno o pár rokov, keď si prečítam tieto zápisky sa budem hanbiť a spálim ich, aby sa nikto nikdy nedozvedel o mojich myšlienkových pochodoch. To je ďaleká budúcnosť. Dnes mi patetickosť neprekáža. Dnes ma baví. Musím sa, ale stretnúť s tým Paťom. Čím skôr tým lepšie.

16.4.1995

Do konca týždňa som vypísaný. Mama šla už do roboty, tak mi tu nechala na starosti Olinu. Hráme sa hru, že ja sa pýtam a ona mi musí odpovedať bez ohľadu, či vie alebo nie. Pýtam sa jej na vesmír, nekonečno, druhú svetovú, Boha, kvety, mravce, včely, na život v Južnej Amerike, na farby, vône, na hipisákov, pankáčov, metalistov, ako aj na diskofilné hity, farbu maminho najobľúbenejšieho rúžu, na svet Barbie, na diktatúru, na ľudské práva, na slobodu, na jej najväčšie želanie, rovnako ako aj na najväčšie tajomstvo, ktoré v sebe skrýva, na počet zubov v mojej ústnej dutine, na jej kamarátky, na jej sny a obavy zároveň, na to kým je a čím sa chce stať, na seba. Otázok je mnoho a Olina pohotovo reaguje na každú jednu z nich. Na všetko má odpoveď. Aj ona sa chce opýtať. Pýta sa ma na farbu očí nášho otca. Nepamätám si, ale asi hnedé ako ona. Pýta sa ma, či mi jej šatka pomohla na ceste k uzdraveniu, či mám rád kačaciu pečeň a či ju niekedy opustím. Nemôžem jej klamať, tak mlčím. Hra sa tým zákonite končí.

45. Fire walk with me.

RADKA:

Ranná, slnečná ulica. Do kaviarne vchádza mladý muž s kyticou ľalií a (už ošetrenou) rozbitou hlavou. Pýta sa, či máme alkohol. Vytiahne dve stovky a objedná si malé pivo. Predtým by však chcel vodu s citrónom lebo mu je zle. Dávi. Trochu sa obáva, aby nedávil vo vnútri. Prosí o nádobu, ktorú by mohol mať po ruke. Nesiem mu vedro. K pivu si dáva panáka slivovice. Vraj mi to povedal už predtým, ale v kontinuite jeho prejavu sa táto požiadavka vytratila. Pýta sa, či ma teda má, o tú 52% slivovicu poprosiť na kolenách. Veľmi sa mu pozdáva poldecáčik, ktorý si nakoniec rozhodne ponechať. Sleduje ma výraznými, modrými očami.

Hovorí o tom, že sa mu tu páči, napriek tomu, že vlastne netuší v akej časti Prahy sa nachádza. Predstavuje sa menom Peter. To moje sa mu náramne páči a usmieva sa. Zopakuje ho asi 5 krát, aby sa potom znova opýtal lebo on si nevie zapamätať ani Peter a to je vážne, seriózne (!) meno. Vyzrádza na seba, že je alkoholik, taký malý, ale aj to niečo znamená. Zisťuje odkiaľ som. Lučenec je vraj pekné mesto, on tam bol, ale Košice sú krajšie. Uchechtne sa. Povedali mu, že mu dávajú pol roka života a to nie je sranda, ale ani smutné to nie je. Opäť začína s rečami o možnom dávení.

Pýta sa, či nehovorí nahlas lebo mu to zvyknú ľudia hovoriť, a že mi rozpovie príbeh. Kladie dôraz na to, že nemám volať policajtov. Začína s príbehom. Pár krát sa opýta, či ho počujem. Včera mu policajti vzali do útulku jeho psíka, Daisy, jeho malú Daisy, to jediné, čo mu ostalo. Všetko len preto lebo ju mal v kufri, ale veď ten psík je jeho majetok a ona to pozná, tak ona vie. Jeho malá Daisy! V útulku! Peter však robil na prokuratúre a vie, že to bez dôkazového materiálu nie je možné. Bude súd! Hľadá právnika a zároveň sa pýta, či si v okolí vie kúpiť klobúk lebo sa na neho všetci dívajú ako na kokota. Ospravedlňuje sa za ten výraz (spolu so slovom idiot sú to jediné nadávky, ktoré používa, nie však často, počíta si to), ale veď ja tomu predsa musím rozumieť. Hlavne si o neho nemám robiť starosti, on je v pohode. I keď prognóza posledného pol roka nie je povzbudivá. 

Baví a desí ma zároveň.

Peter odrazu vstáva, že už musí ísť. Kúpiť si telefón do bazáru lebo žiaden nemá. Nemá ho lebo je pijan. V pravej ruke drží ľalie, v ľavej prázdny poldecák. Sústredene sa na mňa pozerá a ďakuje. Vo dverách sa ešte otáča: "Tie kvety nie sú nikoho, tie sú moje." 

Viac ho už niet. Akoby neexistoval.

TÁŇA:

Už ako malá topila mandelínky v pohári s vodou. Kobylkám trhala nohy a rada sa pozerala na to ako trpia. V kostole vyrývala do lavíc slovo "satan" a z diaľky pozorovala ľudí, ktorí si nad nápis sadnú a zhrozene sa presúvajú niekam inam. Manipulovala koho sa len dalo. Robila oči, bila sa, kopala naokolo, klamala, luhala a soptila. Jej obľúbeným TV programom bol Herkules a Xena. Pretože v ňom figurovalo ZLO. Nejak prirodzene ju fascinovalo. Všetky jeho podoby. Potajomky pozerala Akty X, horory, nastražovala matke pasce tak, aby sa po príchode do bytu pošmykla a spadla. Bola jednoducho hnusné oplanské decko. Nemalo ju čo zastaviť. Nad týmto všetkým však stálo zlo k osobe. K jednému konkrétnemu človeku, ktorý v nej vzbudzoval pocit, ktorý doposiaľ nepoznala. Tvrdila:

"Ja keď vidím v telke toho Róberta Fica, mne je normálne zima. Brrr."

Pocit zimy nepoznala. A tak si povedala, že so zimou môže bojovať jedine ohňom. Ako malé dieťa mala prístup takmer všade. S plamienkami v očiach vstupovala do parlamentu so zámienkou fascinácie slovenskou politikou. Vraj keď je niekde zima, tak vtedy je oheň prospešný, môže pomôcť. Dievčatko so zápalkami si doma detailne pripravilo akciu ČERVENÝ KVET (rozumej oheň - nechcela, aby to hneď bolo každému jasné). Akoby nič nakráčala dnu a s mrštnosťou malého dieťaťa pozapalovala všetko naokolo.

A bolo po zime.

44. Dovolenkový zápisník. Útržky.

TÁŇA:

* Sedím vo vlaku. Za oknom sa mihá krajina, ktorú nenavštevujem častejšie ako päť krát do roka. Som ďaleko, som ďalej. Pozorujem sa v okne. Rysy, padajúce vlasy, plné pery. V pozadí sa "miháš" ty, vyslovene sa "miháš". Sedíš pri mne. Spíš, tak ako vždy v dopravnom prostriedku. Istotne sa ti sníva o nejakej maškrtke.

* Ovce pasúce sa medzi fatranskými vrcholkami. Zvonce zvonia a ozývajú sa. Močím si nohy v bystrine, som na pokraji svojich síl, takmer v tranze. Nevládzem, no cítim, že energia mi stále prúdi telom.

* Liptovská Mara smrdí ako bzdocha.

* Dpč, keby som vedela, že na Liptove je večer V LETE zima, zobrala by som si aj nejakú bundu.

* Pozri sa na mňa. Otoč sa. Objím ma. Pochvál ma za to, že som všetko zvládla. Zo Žarnovice pešo do Štiavnických Baní. Odľahlé statky, samoty, nádherné miesta, ktoré by som inak nevidela. Odpočinok v tráve, pod stromom, všade mravce a materina dúška. Vietor, inverzie, putujúca vodná para. Putujúca ja.

* Budím sa v zrube/chate/bývalom salaši. Je prázdny. Otváram dvere a dívam sa pred seba. Absolútne ticho. Len bzukot hmyzu. Dolu tečúci prameň. Idem sa doň umyť. Nahá, yes. Nikto tu nie je. Žiadne hlasy, žiadne autá, žiaden nadbytočný balast. Čistá ja v čistej prírode. Malá Táňa na kameni. Jemný lesný porast rozvoniava ráno nadnádherne, všetky vône rozváňajú a postupne sa otvárajú. Kvapky rosy na čučoriedkach. Vzduch je čistý a chladný. Predsa som 1600 metrov nad morom.

* Povedz stop. Stop. Dé.

D Dušan D Donovaly D Daniel D Drumbľa. STOP! 

* Sedím za dreveným stolom a krájam slaninu. Budem smrdieť od dymu, nemám to rada ale je mi to jedno. Cestovné balenie šampónu a kondicionéru mám so sebou. Jediné, čo mi vadí je, že si nemôžem dôkladne umyť ruky.

* Vyrážame lokálnym busom smer Staré Hory. Tento kraj vôbec nepoznám a samozrejme ma zase fascinuje úplne všetko. Vajíčko namäkko a turek v miestnej stravovni. Všade rastie durman.

*Aha! Tak sem si chodil do školy, tu je staré ihrisko, tamto býva sestra, toť vynikajúca krčma, staré vlakové "nádražie", hnusná plavéreň, bordel za cestou, tu chcú rúbať stromy, tamto najlepšie varia.

*Grilujeme u Maťa, pijem pivo na verande, susedia húkajú. Tomuto hovorím letná dovolenka!

Foto Táňa

Kerling 2015

Foto Táňa
Ružomberok 2015

Foto Táňa
Ludrová hot summer 2015

RADKA:

*

Šlapky, ktoré som si kúpila nie sú vhodné na dlhé prechádzky. Prešli sme sa po promenáde do neďalekého mestečka a ja môžem počítať pľuzgiere na nohách. Nestačí, že mi slnko spálilo moju hebkú pokožku, ale ešte aj pľuzgiere budem mať. Nabudúce nebudem veriť nikomu. Ani predavačke v obuvi, ani domácim, že na opaľovanie je najlepší olivový olej.

*

Ráno melón na balkóne v tričku Iron Maiden od môjho bývalého frajera.

*

Bombová zábava na lodi. Kapitán na mne mohol oči nechať, keď videl ako to viem roztočiť na tanečnom parkete. Uniformy, tie ja môžem. Keď som vystupovala z lode, tak na mňa aj žmurkol. Škoda len, že som si na neho nevzala kontakt, mohla som mať o jedno dovolenkové „povyražení“ naviac. Menej je niekedy viac, vravievala moja stará mama. Tu to však neplatí.

*

Sangría od rána do večera!

*

Biele mapy soli na nohách. Soľ vo vlasoch, na perách, občas páli v očiach. Vynorí sa aj pár pieh, aby som na ne nezabudla.

*

Foto Radka
Barcelona 2014