59. Imaginárna mapa mesta

RADKA:

Dávaj pozor, aby si sa nemotal v kruhu.

Námestia bez mena. Veľké plochy zelene, v niektorých štvrtiach nadmieru divokej (na to bacha!). Centrálne body s intímnym osvetlením. Nadmieru náročné (občas aj riskantné) vybrať si jednu z priľahlých ciest, ktoré sa farebne odlišujú.  Orientácii v priestore dopomáha dotyk, sem-tam nejaké gesto.

Nekonečná ulica. Najradšej by si prešiel, čo najrýchlejšie. Najradšej na bicykli. Najradšej sám. Hlavne sa neobzerať. Ide ti to lepšie ako Orfeovi. Myslíš na neho viac, než na jeho ženu. Ulica je temná. Zo všetkého najviac chceš byť na jej konci. Atmosféra: dokonalá. Nahlas počítaš kroky a tvoj hlas sa zhmotňuje v eche. Je vás tam mnoho, príliš mnoho.

Bulvár. Stromy a palmy v bezdrôtovom spojení. Vtáčik ti sadá na rameno. Oddychuje. Rozťahuješ ruky a určuješ uhol dopadu slnečného žiarenia. Len tak, podľa momentálnej nálady. Mraky sa priblížia, keď si zakryješ oči. V okolí sú ľudia. Ich počet je ideálny. Nie si sám, ale taktiež nie si ani s niekým. Krok máš ľahký. Ideš predsa z kopca.

Z domov radovej výstavby vyliezajú ľudia ako mravce. Nasadajú na bicykle (najobľúbenejší spôsob prepravy) a v pravidelných intervaloch sa menšie skupiny odpájajú. Niektorí odbočia doľava, niektorí doprava. Vždy sa nájde niekto, kto si chce cestu skrátiť a tak si to preštrikuje pomedzi ploty a záhrady priľahlých domov. Tých máš najradšej.

Cestou okolo jazera pozoruješ, že mrzne. Nevieš sa zorientovať. Strácaš prehľad o tom, čo sa okolo teba odohráva. Premýšľaš, kde si zle zahol. Či pri krokodíliom kráľovičovi alebo tej smiešnej kaviarni, ktorá vyzerá ako krabica od topánok. Je potrebné sa vrátiť, v mysli prejsť inou cestou a nájsť tri trblietky na tele polonahej predavačky županov na jednom z námestí bez mena. 

TÁŇA:

Košická ulica.

S vínom to ide vždy najlepšie. S vínom to ide vždy úplne hladko. Ide to samo. Všetko. Samospády. Zákruty. Strasti. Smiechy a prehry v kartách. Osprchovať sa. Začať znovu od čistoty. Ružové obláčiky vo vodnej pare. Mäkký biely uterák na nahom tele. Na tajnom nahom tele. Naozaj má každá žena jeden prsník väčší?

Trhovisko Miletičova.

Položím vás na lôžko. Tak rád by som vás tam videl. Obeta so zlatým krížikom zarezaným vo výstrihu. Obeta daná mne. Beta ešte jednu kofolu. Beta ešte Ferovi jedno pivo. Beta a nedáš si niečo s nami? Beta, pavučiny vám budú visieť nad hlavou, keď vás budem milovať. Beta, som silák, som statný muž v najlepších rokoch.

Mudroňova.

Ešte raz sa na mňa niekto pozrie tak sa zabijem. Táto vlastnosť ľudí. Všetko pozorovať, všetko vnímať, vo všetkom sa zamotávať a strácať. Čo sa to tu deje? Miliarda autobusov pod hradom. Ruskí turisti. Chutí im vôbec vodka v tomto meste? Čo im behá hlavou keď hľadia dolu na centrum mesta? Ako sa taká Bratislava líši od Moskvy?

Prokopa Veľkého.

Dúfam, že nestretnem toho debila s pitbullom. Džeky, musíme zvoliť iný okruh. Dnes pôjdeme okolo tých zakrpatených bukov. Ak budeš žrať žalude, kopnem ťa do hlavy. Poď, poď. Zabehneme si trochu.

Obchodná.

Vieš čo teraz mám len poobedné tréningy. Ráno vstanem, dám si nejaký strečing, zabehnem si, kolečko okolo domu, vieš ako, na zahriatie. O deviatej mám manikúru, z nej bežím na kozmetiku a potom kaderko. Ježiš minule mi tak dojebala vlasy. Normálne som jej nechcela zaplatiť. Vravím jej, chcem zmenu. Ona, že oké, oké a vyjdem odtiaľ taká istá ako predtým. A Mulošovský? Môže byť rád, že mu dám raz za mesiac, vieš čo... Nerev mi tu. Prosím ťa, nerev. V tej novej čínskej si už bola? Menu štyri ečka. Môžme ísť budúcu stredu. Jáj, máš posilku. Tak čo v piatok?

Karloveské rameno.

Voda sa zlieva. Voda plynie. Neustály kolobeh. Tento pán naozaj pracoval v STV? Zaujímavý. Teraz už viem, že keď zbieram štrk na kaktusy, musím ho upiecť. Zabiť baktérie.

Karadžičova.

Ak ho neuvidím v tom Brne, skapem. Nemôže existovať niekto s takouto charizmou na tomto svete. Jednoducho nemôže. On čo má v tom pohľade? On je z iného sveta. Prečo? Prečo? Prečo? Keby som mala znovu 13 a lepila si posters na stenu, bol by to iba jeden. Ako sa volá? Claus? Esben? Esben? Tak tajomné meno som v živote nepočula. To nie je Milan, Braňo ani Rišo. To je ESBEN. To nie je zakrpatený midžet niekde od pivka.    

Sibírska.

Prečo mi neprihral? Mohol som dať kôš. Idem si radšej sadnúť na múrik.

Rybné námestie.

Nemôžem stále takto unikať. Utekať preč po každom probléme. Jedna borka, dve, päť, desať. Akože alko to má vyriešiť? Som právnik. Musím ju presvedčiť o svojej pravde.

Záhrady.

Zahnojiť, poliať. Zahnojiť, poliať. Spraviť kompót. Uvariť džem na zimu. Mať zásoby do koláčov. Vyprášiť koberce. Postaviť vodu na kávu. Sadnúť si pod jabloň. Toto potrebujem, nič viac. Nič viac mi nechýba. Teda ešte vytrhať burinu. To rastie ako huby po daždi. Sláva príde? 

Nová doba.

Nedala som ešte sýkorkám. Upečiem karé a musím to napraviť. Čo budú jesť? Pokapať od hladu ich určite nenechám. Ľanové semienka mi minule žrať nechceli.

Špitálska.

Kks, akože čo si myslí? Na ten jej feedback sa jej môžem vysrať. Rates, faktúrky, stretnutia. Ja chcem mať normálny život. Nie sa tu doťahovať o pár tisíc eur. Nie, nezavolám. Nie, ja nebudem ten, ktorý za ňu vyrieši všetky jej sračky. Čo chcela, to nech má. Ja nebudem robiť pre T-com. Ja nebudem robiť pre O2. 

Kollárko.

Domov chcem ísť. Chýbajú mi tie nostaldžik chvíle vo vlaku. To, keď vidím čínsky múr, to keď vlak prechádza cez zabudnutý Koš, to, keď vidím kopec nad Novákmi. Prší, hmla. Tu som doma. Tu sú kopce, ticho, mhd v rozklade. Toto je moje mesto.

Trenčianska.

Celý deň ti periem a upratujem jak piča, nemáme ani mlieko. A on mal ísť len do obchodu pomedzi svoje stretká s kamošmi. A kokot nestihne. Jebne ma, hladná som jak pes.

Kulíškova.

Slečna, keby zavial vietor trošku viac, videl by som ako vám spodné prádlo opisuje kontúry ohanbia. Istotne by ste sa zahanbili. To by bola rozkoš.  Namiesto toho smerujem a zahýbam do obchodu pre rádioamatérov. Nepotešili ste ma.

SNP.

S Ibrahimom bola vždy sranda. Yes.

  

58. Umelecký opis prírody

RADKA:

Všetko lístie zo stromu už opadlo. Ostali mu len konáriky vydané napospas svojej nahote. Jeho plody sa odkotúľali do vreciek detí s veľkolepými plánmi a ešte väčšími očami. Nie je jediným, koho postihol takýto osud. Keby chceli, tak by mi mohli stromy v lesoch vytvárať svorky a nachádzať tak sebe podobných. Lenže oni nechcú. Oni sa radšej uzavrú do seba a oddychujú vo svojej nahej samote. Obklopení ďalšími svojho druhu bez toho, aby sa vôbec niekedy spoznali. Nič im nezostalo, prišli aj o ten posledný kúsok seba. Každý rok to však prijímajú s pokorou. Je to fakt, s ktorým sa nedá nič urobiť. Všetko navôkol pomaly utichá. Slnko nás zabúda navštevovať a my, rovnako ako tie stromy sa sťahujeme do seba. Rovnako a pritom úplne inak. Bez odhalenia.

Vietor naberá na sile, strapatí nás, hrá sa s nami. Tlak ovzdušia klesá až k zemi a ľuďom sa z toho podlomujú kolená. Svetla pozvoľna ubúda, noci sú dlhšie a pustejšie. Ľahnem si do machu a prikryjem sa papraďami, tak ako to robia lesné víly. 

TÁŇA:

1.

Ach. Klepocú sa mi ruky, už ide ku mne. Sukňa z prapodivného materiálu sa vlní, natočené kučery už popadali a okuliare jej skĺzajú dolu na nos.

"Vaša maturitná téma."

Kkt, toto zase bude fiasko. Sloh? Ten vľavo, ten vpravo alebo ten v strede? Šajz. Zlatá stredná cesta nie. To nie je nič pre mňa. Ten naľavo? Že? Oké. 

UMELECKÝ OPIS PRÍRODY.

Á. Zabite ma. Nie. 20 minút povedala? Ja nie som Timrava, ježiš. O čom? O čom mám písať? Táňa, Táňa, spamätaj sa. Chyť to pero. Čitateľne, s tým máš problém, veď vieš. Á. Nie, 15 minút. 

"Môžem aj tlačeným?"

(Slovenčinárka si pomyslí : "Ty máš tlačené v hlave akurát tak moja zlatá...")

"Samozrejme."

Yes. Džízs. Čo tam mám asi tak písať? Ja nenávidím prírodu, nenávidim literatúru, nenávidím školu a nenávidím maturity. 10 minút. 

Nemám ani slovo. Och. 

Bol raz jeden les. A v tom lese sa chúlili srnky. Toto nemyslíš vážne Táňa. Toto nie. Toto je trapas. 5 minút.

Že nezabudnite dodržiavať odstavce. Ako mám asi dodržiavať odstavce, keď nemám napísanú ani jednu vetu, ani jedno slovo, ani jedno písmeno. Foter ma zabije. Nié. 

"Odovzdávame. Položte perá, ruky na lavice."

Tak toto som posrala. Super.

2. 

Je tma. Na stromoch sa trblietajú stopy po nedávnom daždi. V dlaniach mi umierajú svätojánske mušky. Jedna po druhej zhasína. Pulzujúci les. Mach je vlhký a mäkký. Opisuje každý môj krok. Neznesiteľná váha tela. Všade je ticho. Občas len pár zvieracích zvukov. Dotýkam sa ihličia, mokrého a jemného. Zapadám do tohto celku? Zapadám do neho ako definitívny šperk? Líham si do lístia a prikrývam sa mesačným svitom. 

Ráno je iné. Objavujú sa farby, rastliny sa roztvárajú. Jemná rosa na mojej pokožke vsakuje a rozplýva sa. Tráva sa opäť týči. Žiadne zviera jej nebráni. Nik na nej neleží. Lúky sa zlievajú jedna do druhej a tvoria akési planinové nekonečno. Kráčaj pomaly a hľaď. Drienky popadané na zemi. Červené reflektory. Kaluže, v ktorých vidno vesmír. Rastliny, do ktorých útrob chceš vnikať a spoznať ich záhyby. Jemne poštekliť prstom. Preniesť peľ. Rozmnožiť tento moment a pestovať si ho niekde doma v posteli. Vyzbierať všetky kamene z rieky. Keď sú bez vody zmenia farbu. Ovšednejú. Strácajú zo svojej sýtosti. Ako ty keď opúšťaš alej divých hrušiek a svoju nohu položíš na asfaltku miestnej komunikácie tretej triedy.   

57. Ahojte

56. "Keď som dneska v archíve triedil dokumenty..."

TÁŇA: 

...uvedomil som si, aký som strašný pokrytec. Toľko histórie a ja som si anilen neumyl ruky od langoša. O sto rokov to bude niekto kontrolovať a podľa mojich zamastených odtlačkov zistí, že ja, L.P. som sa stravoval ako idiot. Že som obľuboval staničné hostince, pofidérne držkové s pečivom v plastovom košíku. Jedlo z menzy považoval za najsvätejší rituál. Málokedy som pohrdol richmanom™ zo Šafka, ktorý som mal neďaleko od fakulty. Ale tak ako má vyžiť študent, ktorý ma na mesačnú existenciu pridelených 100 eur? (majsterská otázka)

...som si pri lustrovaní zväzkov uvedomil, že moja máma bola najväčšia harpya v celom Československu.

...zbadal som takú čudnú vec. V jednom spise chýbala strana 666. 665 bola, 667 ale 666 nikde. Náhoda? Preštudoval som si konkrétny text a zistil som, že sa týkal počtu podnikov v Bratislave v roku 1977. Zaujímavé. Budem pátrať ďalej.

...vletel do miestnosti nočný motýľ a sadol na stôl presne oproti mne. Vyložil som si nohy a započúval som sa do jemného šumenia knižničnej neónky a šuchotania motýlich krídel. Zaspal som posediačky. Papiere rozfúkal prievan. Spätné zaraďovanie trvalo večne.

...napadlo ma, koľko vecí sa v súčasnosti zaznamenáva. Kamerové systémy, kontá v bankách, prevody, platby platobnými kartami, sociálne média. Jano mi minule vravel, že na isté miesta v parkoch nasadili ploštice. Vraj visia zo stromov. Nebezpečenstvo prichádza z neba. Zo svätého neba. Akoby ho nastrkoval samotný boh, ktorý bdie nad mladými notorikmi popíjajúcimi v parku niekde v centre Bratislavy dišputujúcimi o závažných aktuálnych politických témach. Všetko je podchytené. 

RADKA:

Môj mozog bol už dávno na dovolenke alebo spal. Mávam celkom problém rozlíšiť jeho mód dovolenky a mód spánku. Príznaky sú v oboch prípadoch veľmi podobné. Nepatrné rozdiely sú naozaj len nepatrné, a tak je vskutku nadľudským údelom ich dekódovať. Zvlášť v takomto stave, keď mi "pomáhajú" len dojmy a emócie. Ach, ako neznášam ich prítomnosť. 

Všetky zložky a záložky boli poprehadzované, fulltextové vyhľadávanie nefungovalo, krycie mená boli preškrtané zhora nadol. Chcel som si požičať mozog od kolegu, aby som si vo veciach spravil jasno, ale rýchlo som si uvedomil, že by to bol zrejme krok do tmy. Je to hlupák, človek milión. 

Ako naschvál sa mi musí takáto situácia prihodiť vo chvíli, keď by som si najradšej dal svoju nočnu kávičku s rukou v otvorenom rázporku. Ako naschvál sa mi musela takáto situácia prihodiť vo chvíli, keď som dneska v archíve triedil dokumenty...

55. Kúpeľní hostia

RADKA:

Alica sa balí do kúpeľov vždy s dostatočným časovým predstihom, aby si nezabudla nič dôležité, čo by jej počas nasledujúceho mesiaca mohlo chýbať. Teší sa ako malé dieťa. Vytratí sa zo svojej reality a bude si užívať svoju tajnú identitu. Vyskúšala to tak, keď šla do kúpeľov po prvý krát. Prešibane jej to poradila kamarátka. Nech zabudne na všetko a začne odznova. Nech si vymyslí nové meno, vek, profesiu... Alicu to veľmi začalo baviť, a tak je už v kúpeľoch známa ako Alica.

Každoročne sa tu stretáva s Emilom ako aj s ďalšími členmi a členkami jej partie. Hrajú bridž alebo žolíka, pijú pri tom víno (poniektorí pivo, ale to len výnimočne) a rehocú sa nahlas ako puberťáci. Každý utorok a piatok je čas vyhradený na zábavu, takže si Alica prevetrá aj svoje boky. Najlepšia časť roka. Bez debaty.

Počas roka si pravidelne kupuje nové nohavičky, ktoré odpremiéruje až tam. Taktiež si kúpi aspoň jednu novú blúzku, či sukňu prípadne klobúčik. Alica veľmi dobre vie, čo sa patrí a čo nie, obzvlášť v prostredí ako je toto. V kútiku duše sa obáva, že jej nejaká buchta klofne Emila preto nenecháva nič na náhodu. Občas však premýšľa, či by s Emilom chcela skutočne žiť, či je to ten pravý akurát sa stretli na nepravom mieste (obzvlášť, keď Alica už x rokov klame). Chvíľami sa jej zdá, že by chcela zaspávať vedľa neho aj v mesiacoch zimných, či jarných. Chvíľami má na neho nervy, a tak v duchu preklína celé mužské plemä. Nevie sa rozhodnúť, necháva to na náhodu. 

Gaťky sú zoradené podľa dní, oblečenie podľa udalostí. Alici ostáva už len pár hodín do odchodu autobusu. Chodí po byte ako lev v klietke. Hore dole, hore dolem len aby niečo nezabudla. Na stanicu ide s predstihom. V automate si kúpi kávu a zopár časopisov o záhradke a psychológii. Ani jedno z toho ju nebaví, ale už to nie je ona. Stáva sa niekým iným, pozvoľna sa mení. 

Z autobusu vystupuje iná žena, než do neho nastúpila. Obzerá sa okolo seba. Zľahka sa usmieva. Na stanici si vezme taxík, aby sa nespotila. Ubytuje sa a odchádza na staré známe miesto, kde sa všetci stretávajú. Zostava je identická. Emil sa jej javí byť príťaživejším, než si ho pamätala. Približuje sa k ním, máva na pozdrav. Emil nereaguje. Prichádza k nemu bližšie, rada by ho objala. On jej však podáva ruku a chce sa s ňou zoznámiť. Volá sa Anton a rád ju spoznáva. Alica sa nechápavo rozhliada okolo seba, ale nikomu z prítomných to nepripadá podivné, tak ako jej. Snaží sa presvedčiť Antona, že je Emilom. Zvyšok partie počuje meno Emil po prvý krát. Nikoho takého nepoznajú. 

"Kde je Emil?"

"Kto je Emil?"

"Prečo tu nie je Emil?"

"Kto je Emil?"

"Čo sa stalo s Emilom?"

"S Emilom? Čo sa stalo omylom?" 

TÁŇA: 

Milí čitatelia, pozrime sa spolu na hŕstku kůpeľných hostí, ktorých máme k dispozícii. Malé dievčatko sa ešte stále pridŕža okraja bazéna s termálnou vodou, nenaučila sa plávať, obzerá sa okolo seba a potajme ští do vody. Túto skutočnosť si všimne dôchodkyňa, ktorá následne vyťahuje svoje päty z bazéna.

Pokladá ich na kamennú podlahu, ťarbavým švihom sa vydvihne na lehátko. Všímavému oku pozorovateľa (konkrétne mužovmu v plavkách slipového typu) určite neunikne jej zrohovatelá pokožka posiata bradavicami a inými kožnými útvarmi. Muž radšej vychádza z bazéna, líha si na lehátko kus ďalej od všetkých ostatných, ledabolo sa prikrýva plachtou zo sauny a začína akoby nič masturbovať (samozrejme v domnení, že ho nikto nevidí).

Tento dekadentný pán jednoznačne neujde pozornosti slečny, ktorá je pôvabná ako kúpeľná lagúna sama, ako všetky vodopády sveta, ako všetky vlhké uteráky dokopy. Vášnivo pohodí kučeravou blond hrivou a vrtiac zadkom vychádza priamo k onanujúcemu mužovi. Nechtiac však zakopáva o hlavu dieťaťa, tentokrát chlapca, ktorý pod termálnou vodou skúma vlhký svet všetkých bikín číslo 48 a viac. 

Slečna ho ovalí svojim nežným lýtkom tak, že dieťaťu vyrazí dych, to sa chvíľku spamätáva a plazí sa na súš. 

Dva páry bikín čísel 48 a viac sa ocitajú na hladine bazéna v divokých bublinkách masážnych prúdov vody, jeden z otcov na brehu sa smeje, zakrýva oči deťom a na ich otázku prečo, odpovedá, že bazénom práve preplávali dva veľké bobre.

Voda stíchla, hladina sa ustálila, masážne prúdy sa vypli, v okolí vonkajšieho termálneho bazénu nastalo trápne ticho, kúpeľní hostia hladia jeden na druhého, počuť len vietor a jemne vzdychajúceho muža v plavkách typu slipy.

54. Zmenila si sa. List.

RADKA:

Milá Alma, 

predpokladám, že neviete, kto Vám píše a pravdupovediac ma to ani neprekvapuje. Veď ako by ste mohli poznať rukopis niekoho, s kým obvykle prehodíte tých istých pár viet. To nie je výčitka, som rád aj za tých pár slov, viet, či letmých pohybov perami. Ani len netušíte akého fanúšika vo mne máte. Začal som chodiť do Café Cúchulainn, aby som mohol pozorovať ľudí a spoznávať tak seba. Taktiež som chcel mať priestor, kde môžem presedieť celý deň pri čaji alebo káve (výnimočne pri niečom tvrdšom) a zapisovať si všetky myšlienkove pochody, čo sa mi preháňajú hlavou, aby z toho raz mohlo vzniknúť niečo väčšie, niečo, čo ma prerastie. Určite sa čudujete prečo Vám to všetko píšem, ale vyčkajte, časom pochopíte... 

Pamätám si na moju prvú, nesmelú návštevu v Café Cúchulainn. Za barom ste stála vy. Na stoličkách, ktoré skôr trestajú, než tešia, sedelo zopár ľudí rôznorodých charakterov. Usadil som sa k voľnému stolu a sledoval Vás, prítomných ľudí a sem tam svoj odraz vo vitríne s koláčmi. Prítomní muži sa Vás snažili zaujať rečami rôzneho typu, ale Vás to nezaujímalo. Vy ste do nich zabodli svoj ostrý pohľad a robili ste si ďalej "to svoje". Zo začiatku som sa bál osloviť Vás s prosbou o kávu, či čaj, ale postupne som naberal sebavedomie a dokonca sa mi dostalo aj retardovaného (v tom najlepšom slova zmysle) polo úsmevu. Veľmi ma zaujal spôsob vašej sofistikovanej ignorácie. Možno tomu nebudete veriť, ale hneď počas tejto prvej návštevy som zapísal asi desať strán vo svojom notese. Fascinovalo ma, koľko hluku narobíte počas prípravy jednej kávy, koľkokrát myknete plecom alebo pokývete hlavou. Nehovorili ste veľa, ale Vaša mimika, Vaše gestá boli jednoznačné, jasné a zrozumiteľné. Pri pohľade na osadenstvo som s vami súcitil. Hneď som porozumel prečo nemáte chuť rozprávať sa s hentým, či tamtým pošukom (prepáčte mi ten výraz, ale inak to vyjadriť neviem), prečo neprehrávate a netvárite sa milo, až by sa z toho jeden pozvracal. 

Od mojej prvej návštevy v Café Cúchulainn ubehlo už niekoľko mesiacov a ja sa tam pravidelne vraciam. Avšak len v prípade, že pracujete Vy, drahá Alma. Dovoľujem si Vás oslovovať krstným menom, ktoré som započul od Vašej kolegyne v jedno chladné jesenné ráno, keď ste premýšľali nad odchodom z tohto mesta. Aj vďaka Vám sa moja kniha, môj opus magnum stáva skutočnosťou. Za to som Vám neskonale vďačný, ale viac o tom napíšem až v ďalšom liste. Teraz sa pomaly dostávam k jadru veci, ktorým je dôvod písania tohto listu. 

Už sú to zhruba tri týždne, čo som sa o Vás začal obávať. Z vášho poloúsmevu sa odrazu stal úsmev celý. Niekedy je tak široký, že by som Vám vedel spočítať všetky zuby. Vtedy by som Vám ich najradšej vybil, všetky do jedného lebo pohľad na Vaše šťastie je mojim utrpením. Vaša hudobná dramaturgia sa preorientovala z temných tónov do veselých melódií, ktoré drásajú moju myseľ a nútia ju sústrediť sa len na Vaše pôvabné krivky v mikro tanečných pohyboch, ktoré len tak mimochodom, akoby nič, začleňujete do Vašej pohybovej kultúry. 

Alma, privádzate ma do šialenstva a ja sa neviem sústrediť na písanie. Záver mojej knihy je ohrozený. Vy ste ho ohrozili! Prešiel som od čaju k vínu, ale to, čo predávate je odporné, tak som pokročil ešte ďalej. Našiel som záľubu v rume, sem tam vo whisky, ale domnievam sa, že rum je pre mňa vhodnejším alkoholom (o tom Vám taktiež napíšem v ďalšom liste). Teraz, viac, než kedykoľvek inokedy musím dokončiť, čo som začal, preto Vás prosím, prestante s tým! Nebráňte mi v tom, aby som knihu dopísal a nenúťte ma, aby som celé dni myslel na to, kedy ste sa takto zmenili a čo je toho príčinou. 
Asi ste prekvapená z toho, čo ste sa dočítali. Možno aj nahenvaná, že ako si niečo takéto môžem dovoliť, ale nenechajte prekvapenie a hnev zatemniť Vašu myseľ a zvážte to, či by ste sa mohli vrátiť do starých koľají, aby ste pomohli človeku, ktorý Vašu pomoc extrémne potrebuje.

Ďakujem. 

Srdečne zdravím, do skorého videnia. 

Živan

///

Drahá Alma, 

v úvode môjho listu, ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem. Dúfam, že sa máš dobre. U mňa je všetko v poriadku. Tak povediac po starom, veď to poznáš. Píšem ti preto lebo už dlhý čas mám na srdci zopár slov, ktoré by som ti chcela venovať. Trochu sa obávam, že vďaka tvrdohlavosti, ktorou disponuješ, moje slová nepadnú na úrodnú pôdu, ale nemôžem už viac mlčať.

Zmenila si sa.

S láskou spomínám na záchvaty tvojho roztomilého, spravodlivého hnevu vo chvíľach, keď práve nemám, čo na práci (rozumej často, ale o tom by som teraz nerada). Kam sa vytratil? Rozumiem tomu, že s vekom sa ideály menia, ale akosi som počítala s tým, že tebe sa táto transformácia vyhne, že budeš stále pevne stáť za svojimi rozhodnutiami a názormi, že nebudeš piť Coca colu, brať drogy a nosiť blúzky s vypchávkami na pleciach. Pamätáš ako si ich v detstve nenávidela? Rovnako ako opraté pančuchy. Musím sa nahlas smiať, keď si spomeniem na to trucujúce decko, ktoré odmieta niekam ísť kvôli opratým pančucháčom. 

Neber to zle, v žiadnom prípade nechcem, aby si ostala zaseknutá v nejakom štádiu svojho žitia. Avšak niekedy sa mi zdá, že v osobných zmenách zachádzaš priďaleko, že z teba postupne opadáva odhodlanie bojovať. Jednoducho sa z teba stáva komerčné lenivé prasa. Nie, nie je to nadávka, len konštatovanie, tak to prosím, tak ber. Teraz "kĺžes po povrchu" ty, aby som použila tvoje slová, ktoré si v mladosti, tak rada a často použivala. 

Už nedokážeš zvýšiť hlas na človeka, ktorý ti oponuje. Prestávaš presvedčivo argumentovať, vzdávaš sa. Bez akejkoľvek snahy. To by sa ti predtým nikdy nestalo. Tvrdíš, že ľudia majú právo na svoje názory a omyly, a že tieto názory a omyly môžu byť rozličného charakteru. Odrazu máš problém nahlas vysloviť svoje pochybnosti. Diplomaticky kľučkuješ a chceš byť s každým zadobre. Takto to, ale nefunguje a fungovať nemôže, milá Alma! Pochop, že musí existovať percento ľudí, ktorí ťa nikdy nebudú mať radi, ktorým budeš pripadať malá, tučná, škaredá, hlučná, hlúpa, neobratná, naivná špina, ktorá je závislá na ostatných a bezbreho túži po pozornosti (samozrejme, že najmä tej mužskej, ale to ti nevyčítam, sama som iná nebola). 

Alma, Alma... Asi som posledná osoba, od ktorej čakáš niečo takéto, ale nedalo sa inak. Neviem to v sebe už viac udržať. Láme mi to srdce. 

Na ďiaľku bozkávam a zdravím!

stará mama Hermína 

TÁŇA:

Dcéra moja.

Po pár vynechaných rokoch sa opäť vraciam k listom. Internet mi lezie hore krkom, správy sa stávajú čoraz kratšími a neosobnejšími.

Pamätám si ako som písal Tvojej mame listy z vojny. To formovanie viet, štylizácia a hlavne to napätie, ktoré túto činnosť sprevádzalo. Čo napísať? Čo vyjadriť? Budem pochopený, bude rozumieť tomu, čo jej chcem povedať? Za koľko list príde? Za koľko mi odpíše? Náš svet sme v tej dobe vtesnali do listovej komunikácie. Bolo to ťažké, ver mi, no zvládli sme to. Po vojne som sa vrátil a za rok si už bola na svete. Náš poklad. Čiže ver mi, tá snaha a to čakanie, stálo naozaj za to. Vieš si predstaviť, že by si v tejto uponáhľanej dobe čakala na svojho priateľa dva roky? Zatiaľ čo on musí znášať debilov všade naokolo seba? Zvládla by si to. Viem, že všetko, čo robíš, robíš naplno. Čiže aj miluješ naplno. Bolo to veľmi ťažké. No ale dosť o tom. A  dosť aj o mne. 

Sedím tu teraz nad kusom papiera hlavne kvôli Tebe. Aby si vedela, že som vždy stál a aj budem stáť pri Tebe. Mrzí ma, že si tak ďaleko, aj keď mi nič nebráni v tom, aby som si predstavoval ako asi tráviš dni, čo Ťa napĺňa, teší, z čoho si smutná a podobne. Keďže nie si pri mne, musia mi moje predstavy stačiť. Verím, že akosi podobne, niekde počas pár minút voľna to máš takisto aj Ty. Pamätáš ako sme minule počúvali Simple Minds? Tú platňu som si kúpil v tom roku, čo si sa narodila. Takéto zážitky spojené s Tebou mám rád. Viem, už nie si malé dievčatko, zmenila si sa. Vďaka bohu. Vtedy si o svete ešte nevedela zhola nič, teraz s Tebou môžem dišputovať o najrôznejším veciach. Ústa Ti narástli riadne, haha, Ty hubizňa moja. Som rád, že mám dcéru ako si Ty, aj keď sa síce niekedy škriepime, ale aj to patrí k životu. 

Chýbaš mi. Vidím Ťa, ako sedíš u seba v kuchyni, čítaš si Kunderu alebo A2jku, ako fajčíš na okne, ako varíš, ako hľadíš, ako premýšľaš, ako snívaš.

Príď ma zas niekedy navštíviť. Veď sama vieš najlepšie, že tu skapal pes a ľudia sú tu divní. Sadneme si niekde na lúku a budeme sa rozprávať.

Bozkávam Ťa do diaľok a smradu hlavného mesta.

Tvoj milovaný otec.

Prievidza, september 2016    

53. Proustov dotazník

https://en.wikipedia.org/wiki/Proust_Questionnaire
http://marketaruzickova.cz/35-otazek-o-postavach-od-marcela-prousta/

Odpovedáme za seba alebo za postavu. Ľady sú tenké.

1.  Aká je tvoja predstava absolútneho šťastia?

2.  Čoho sa najviac bojíš? 
3.  Akú vlastnosť na sebe najviac odsudzuješ? 
4.  Akú vlastnosť najviac odsudzuješ na iných ľuďoch? 
5.  Akého žijúceho človeka najviac obdivuješ? 
6.  Aká je tvoja najväčšia márnotratnosť? 
7.  Aký je aktuálny stav tvojej mysle? 
8.  Aká je podľa teba najviac preceňovaná vlastnosť? 
9.  Pri akých príležitostiach klameš? 
10. Čo najviac neznášaš na svojom vzhľade? 
11. Akým žijúcim človekom najviac opovrhuješ? 
12. Aké vlastnosi si najviac ceníš na mužovi? 
13. Aké vlastnosti si najviac ceníš na žene? 
14. Aké slová, či frázy používaš najčastejšie? 
15. Čo alebo kto je najväčšou láskou tvojho života? 
16. Kedy a kde si najšťastnejší? 
17. Aký talent by si chcel mať? 
18. Keby si na sebe mohol zmeniť jednu vec, čo by to bolo? 
19. Čo považuješ za svoj najväčší úspech? 
20. Keby si mal zomrieť a vrátiť sa späť ako človek alebo vec, čo by to bolo? 
21. Kde by si chcel žiť? 
22. Čo je tvoja najcennejšia vec? 
23. Čo je podľa teba najhoršie utrpenie? 
24. Aké je tvoje obľúbené zamestnanie? 
25. Aká je tvoja najvýraznejšia vlastnosť? 
26. Čo si najviac ceníš na priateľoch? 
27. Kto sú tvoji obľúbení spisovatelia? 
28. Kto je tvojím obľúbeným fiktívnym hrdinom? 
29. S ktorou historickou osobnosťou sa najviac stotožňuješ? 
30. Kto sú tvoji hrdinovia v reálnom živote? 
31. Aké máš obľúbené mená?
32. Čo nemáš rád? 
33. Čo najviac ľutuješ? 
34. Ako by si si želal zomrieť? 
35. Aké je tvoje motto? 

RADKA A MARIKA (42, kaderníčka):

1.  Moment, keď nad šťastím nepremýšľam.
2.  Samoty.
3.  Prílišnú dobrosrdečnosť.
4.  Nezdvorilosť a pomstychtivosť.
5.  Tú mladučkú americkú gymnastku, čo bola tak úspešná na Olympiáde.
6.  Víno a paradajky zo Žitného ostrova.
7.  Pokojný.
8.  Dravosť.
9.  Keď neviem vysvetliť pravdu.
10. Kruhy pod očami a malé zuby.
11. Náckom.
12. Snahu diskutovať, pravdovravnosť, vtipnosť. 
13. Nadhľad, múdrosť, schopnosť analyzovať.
14. Hej, to je pravda, zlatíčko.
15. Langoš, ale ten sa to nikdy nesmie dozvedieť.
16. V lete na teraske s vínečkom v ruke.
17. Hudobný.
18. Farbu vlasov.
19. Že som si sama zmontovala posteľ.
20. Človek.
21. Pitcairnove ostrovy.
22. Prsteň, ktorý som nestratila a pritom stratila už viackrát.
23. Waterboarding.
24. Zmrzlinár.
25. Tvrdohlavosť.
26. Že ich mám.
27. Boris Filan, Boris Vian.
28. Elza zo Snehovej kráľovny, Agent Cooper, Nils Holgersson, Bernard Black.
29. Princezná Sissi.
30. Ľudia, ktorí sa nedajú kúpiť.
31. Štefan.
32. Burčiak, krivdu a studené nohy.
33. To, čo som nespravila, aj keď som chcela.
34. Skokom.

35. Čo august neuvarí, september neupečie.

TÁŇA:

An Album to Record Thoughts, Feelings, etc. Táňa, 26 r., 5. september 2016 

1.  Aká je tvoja predstava absolútneho šťastia?

Dom na samote obkolesený lesom, lúkami, v ňom muž a dieťa, medzi stromami vyvesené prádlo a milovanie v teplých perinách. Za oknom hmla a zima. Vo vnútri teplo a vôňa čaju.

2.  Čoho sa najviac bojíš? 
Nepochopenia.

3.  Akú vlastnosť na sebe najviac odsudzuješ? 
Očakávanie.

4.  Akú vlastnosť najviac odsudzuješ na iných ľuďoch? 
Hlúposť.

5.  Akého žijúceho človeka najviac obdivuješ? 
Kunderu.

6.  Aká je tvoja najväčšia márnotratnosť? 
Knihy, kino a periodiká.

7.  Aký je aktuálny stav tvojej mysle? 
Cha. Aktuálne je moja myseľ pomerne šťastná. Rozdrobená síce na tisíc častí ale šťastná.

8.  Aká je podľa teba najviac preceňovaná vlastnosť? 
Krása - ak je to vôbec vlastnosť.

9.  Pri akých príležitostiach klameš? 
Pri príležitostiach sladkých chodov.

10. Čo najviac neznášaš na svojom vzhľade? 
Nič. Občas sa zameriam na žilu v tvare písmena Y v strede môjho čela.

11. Akým žijúcim človekom najviac opovrhuješ?
Každým, ktorý sa mi javí ako hlupák a ešte na seba aj upozorňuje. 


12. Aké vlastnosti si najviac ceníš na mužovi? 
Úprimnosť, silu, schopnosť vyjadriť svoje city, vtip a inteligenciu (nie na poslednom mieste).

13. Aké vlastnosti si najviac ceníš na žene?
Múdrosť, ľahkosť, energiu a šarm.

14. Aké slová, či frázy používaš najčastejšie?
Čau. Do piči. Zabite ma. Are you serious? Ideme von?

15. Čo alebo kto je najväčšou láskou tvojho života?
Tajné.

16. Kedy a kde si najšťastnejší?
Na chalupe v Chrenovci a v lese.

17. Aký talent by si chcel mať? 
Chcela by som vedieť skladať hudbu. Kompozície.

18. Keby si na sebe mohol zmeniť jednu vec, čo by to bolo?
Nemenila by som nič :)

19. Čo považuješ za svoj najväčší úspech? 
To, že som dokázala niekoho niečo naučiť a rozšíriť mu/jej obzory. 

20. Keby si mal zomrieť a vrátiť sa späť ako človek alebo vec, čo by to bolo?
Modrý nerast v strede obrovskej masy kamenia.

21. Kde by si chcel žiť?
Vo sne. Nonstop.

22. Čo je tvoja najcennejšia vec? 
Abstraktná - rodina. Konkrétna - fotoaparát a zvukový rekordér.

23. Čo je podľa teba najhoršie utrpenie? 
Mučenia zaživa.

24. Aké je tvoje obľúbené zamestnanie? 
Hudobník. Maliar.

25. Aká je tvoja najvýraznejšia vlastnosť? 
Spontánnosť.

26. Čo si najviac ceníš na priateľoch? 
Úprimnosť a bezprostrednosť.

27. Kto sú tvoji obľúbení spisovatelia?
Kundera, Borkovec, kubánska básnická skupina Diásporas, Hesse a zberatelia mýtov a povestí.
  
28. Kto je tvojím obľúbeným fiktívnym hrdinom?
Agent Cooper. 

29. S ktorou historickou osobnosťou sa najviac stotožňuješ? 
So žiadnou. Počas dejepisu som chodila poza.

30. Kto sú tvoji hrdinovia v reálnom živote? 
Muži.

31. Aké máš obľúbené mená?
Zora, Zita, Eliáš, Jonáš.

32. Čo nemáš rád?
Veľa ľudí na jednom mieste.

33. Čo najviac ľutuješ? 
To, že sa naši rozviedli.

34. Ako by si si želal zomrieť? 
Naraz s človekom, ktorého som celý život milovala.


35. Aké je tvoje motto? 
"V auguste si najkrajšia."