3. Prázky

Téma je jednoznačná. Prázdniny. Voľný štýl. Okrem poézie.

TÁŇA:

Malou ružovou kefkou prečesávam hrivu umelohmotného koňa. Je hnedý. Pod pichlavou tujou, v tráve a na deke. Ošúchaný lak na nechty na malej ruke. Hladké ružové legíny. Hladím ich proti srsti. Je to príjemné. Srsť koňa je drsná. Na deke je položený ohryzok jablka. Lezú po ňom mravce. Po bublanine tiež. Kefka sa zamotáva do konskej hrivy a nedá sa vybrať. Je v nej zachytených aj pár blond barbie vlasov. Účes je kompletne pokazený.

"Si mäkká zožrať mravca!"

Jeme mravce. Všetky. Olizneme si prst, prilepíme naň mravca z chodníka, olizneme a prehltneme. Presúvame sa za panelák, kde si pod schodiskom staviame bunker. Deky. Také tie kárované, so špecifickým zatuchnutým smradom. Štipce pozbierané z pod okien a balkónov. Áno, tie ktoré popadali susedkám a boli lenivé ich zodvihnúť. Cez malý otvor pozorujeme "nepriateľov".

"Mamííííí, vyhodíš mi tri koruny na zmrzku?"

Na lúke pred domom. Miešam v starom deravom hrnci nazbierané bylinky. Varím polievku. Rebríček, repík, zemežlč, pamajorán, púpava. Všetky názvy v tomto veku ovládam.  Nasávam vôňu suchej lúky. Dlho nepršalo. Mentálne záznamy. Ružové klinčeky. Ružové ako moje legíny. Hodia sa k sebe. Skala. Sopečné pohorie. Preto je taká veľká. Keď si na ňu sadnem a nechám sa ofukovať vetrom bude to príjemné.

V rieke je pár ostrovčekov. V gumákoch sa na ne dá prejsť. Chytáme raky. Zaväzujem mame vrchný diel plaviek a natieram jej chrbát opaľovacím krémom. Hnusia sa mi jej znamienka, ktoré nesplývajú s povrchom kože. Rukami od krému si dám vlasy za ucho. Fuj. Preletí vážka. Kamienky, ktoré sa mi páčia ukladám do zápalkovej škatuľky. Malé poklady. V detskej izbe. Skryté za rozprávkovými knihami. Tak, aby ich nikto nenašiel. V prázdnom obale od otcových Gauloisiek mŕtve kobylky. Malé flakóniky parfémov od tety z Austrálie, korálky a pogy.

"Nestrkaj tú andulku do toho plastového prasaťa! Veď ju zabiješ!"

Drvím mätu. Povedala, že plný čajník vody a šesť lyžíc cukru. Vianočka v mlieku. Suchá vianočka v studenom mlieku. Vlárka. Malé kakaové hviezdičky, ktoré nezmäknú ani po sto hodinách. Nekonečné čakanie. Zoro v telke. Nenávidím keď počúva Müllera. Nikdy ho nebudem počúvať. A nikdy nebudem piť kávu. Fuj. Z hviezdičiek si na stole vytváram malé obrazce. Zapadajú do textúry obrusu. Lebo kým to nezjem, neodídem.

Zatmenie slnka. Raz za neviem koľko rokov. Idem do zelovocu na boku domu po päť kíl zemiakov.  Pod ich ťarchou sa celá ohýbam. Všetci na balkónoch. Len ja nie. Všetci sa pozerajú cez čierne sklíčka. Chicago bulls šiltovka na hlave. Varím puding. Z vody. Vzniká ružové želé, ktoré sa nedá jesť ale super sa s ním hrá. Mám päť rokov. Používam plynový sporák. A zápalky. V špajzi má Malibu. Palmy. Západ slnka. Vonia. V múke larvy a červy. Metrový odstup a cúvanie.

V odraze zrkadla na otváracej poličke v kúpeľni (a stojac na vani) sa machlím jej šminkami. Perleťové očné tiene. Belasé. Ako nebo. Ovoniavam rúž. Tá vôňa zostáva vo mne. Zľaknem sa, keď v priehradke uvidím žiletku. Na čo by jej asi tak mohla byť? Vypadáva mi zub. Lebo som si ho masochisticky kývala. Také malé nič. Plno krvi. Umývam umývadlo a zoskakujem z vane. Pozorujem zub. Na poličke žltý lacný šampón. Vraj vajíčkový. Plastovou fľašou pri kúpeli vystrekujeme vodu navoňanú penou (asi tiež len šampón) na umakartový strop. Všetko je mokré.

"Nedupte a nebežte tak tými schodmi! Celý vchod vás počuje!"

Celé doobedie som na okne. Čakám kedy futbalista Lukáš vybehne z vchodu a pôjde sa previezť na bicykli a ja ho zazriem aspoň na nanosekundu. So sestrou hráme hru. Čo by si si vybrala z tejto dvojstrany? Ja tieto zavinovacie šaty. Na magnetofónovej páske Popolvár. Opus. Cítim je tu pachuť iná! Žena, smrdí človečina! Daj ju žena, daj ju sem, nech ju celú rýchlo zjem!

Nebrzdím. Kamienok pod kožou na členku. Je tam doteraz. Vnútri. Chodník pokreslený kriedami a ja vykydnutá, vyondená na ňom. V kočikárni plagáty Van Damma. Turecký med v plastovom pollitráku. Nechutná plastová sieťka na spodku umývadla v ktorej sa zachytáva všetok bordel. Kúsky kuracieho mäsa, kávové zrnká. Čo je to za hluk? Pracher a prášenie kobercov.

Hrám sa na učiteľky. Do malého notesu zaznamenávam známky. Vymaľovávam si a z herbára od otca vyberám vylisované rastliny, ktoré lepím na papier. Prepínam telku. MTV, klipy, telenovely, debilné relácie, ktorým nerozumiem. Vypínam telku.

Z obývačky sa presúvam na balkón. Na chodidlá sa mi lepia malé nečistoty. Vychádzam, prejdem cez voňavé vlhké opraté prádlo, opieram sa o zábradlie a hľadím do diaľky. Usmievam sa. Ešte mesiac pred sebou.



RADKA:

Rodičia odišli. Nevedno kam. Ani ma to nezaujíma! Nie som predsa malé decko, aby som s nimi všade chodila. Premýšľam ako, čo najlepšie vyplniť tento voľný čas. Chvíľku sa rozvaľujem na gauči. Na mieste, ktoré je vyhradené pre odpočinok môjho otca. Cítim sa dôležito. Dnes v tejto domácnosti totiž vládnem ja! Ja určujem, čo sa smie a čo nie. Preto do seba ládujem zmrzku na mieste, kde sa to obvykle nesmie. V duchu sa smejem. Mám pocit, že vyhrávam.

Zvečerieva sa. Protestne za sebou neumyjem riad. Škodoradostne sa usmievam na seba do zrkadla. Beriem si kľúče a peniaze. Vyrážam von. Za rohom nášho domu ma už netrpezlivo čaká Nataša. Na sebe má ružové tenisky po staršej sestre, legíny a hrubú mikinu. Pripravila sa na naše nočné dobrodružstvo.

(Myslím si, že Nataši je zima aj v saune. Vlastne nikdy som sa jej neopýtala na to, či v saune vôbec niekedy bola a ako sa tam cítila.)

Ja mám na sebe len kraťasy a tričko s nápisom „C’est la vie“. Mama povedala, že to je život. Nerozumiem tomu, ale tričko sa mi páči.

Bežíme s Natašou do prvej večierky, ktorú máme po ceste. Obe si kupujeme tie najväčšie nanuky, ktoré v mrazáku vidíme. Sadáme si na lavičku a radostne rozbaľujeme tie zázraky, čo sme nakúpili. Okolo prechádzajú len divní (či skôr divne) dospelí jedinci. Nikto si nás ani nevšimne. Všetci sú ponorení do svojich príbehov. Niektorým sa nedarí kráčať rovno a tacká ich zo strany na stranu. Nataša sa na nich hrozne smeje. Rýchlo dojedám nanuk a pokúšam sa týchto ľudí napodobniť a ona sa smeje ešte viac.

Jej smiech sa ozýva po poloprázdnych uliciach. Zatočím sa v kruhu a padám na zem. Zhlboka dýcham a sledujem večernú oblohu. Nataša kope do kamienkov na chodníku. Jeden z nich mi pristane rovno na nose. Zase sa rehoceme ako šialené. Vyskakujem zo zeme a mám plán.

Pôjdeme na prechádzku! Zmáha ma zvedavosť ako vyzerajú tie dôverne známe miesta v nočnom opare. Štrádujeme si to nebojácne jedna radosť. Tento pocit slobody je na nezaplatenie. Na chvíľku mi prebleskne hlavou myšlienka, či sa už naši vrátili a či sa budú veľmi hnevať, keď nájdu v dreze špinavý riad. Na fakt, že by sa mohli hnevať aj na to, že neležím doma v posteli, tak ako iné, slušné deti slušných rodičov, akosi pozabúdam.

Fascinuje ma ako si nás nikto nevšíma. Lovíme drobné z vreciek a rozhodujeme sa kam zájdeme na malinovku. Nataša chce ísť do vysvieteného baru oproti. Mne sa viac pozdáva putika za rohom. Znejú odtiaľ hlasy, psí štekot a sem tam veľmi falošný spev. Ťahám Natašu za ruku preč od toho svetlého bodu a tak sa približujeme ku miestu, ktoré ma zaujíma. Vojdeme dnu a objednáme si dve malinovky. Krčmárka len mykne plecom a načapuje nám tú zafarbenú žbrndu. Zoširoka sa usmejem a vypýtam si ešte slamky. Zautomatizovaným pohybom mi ich podáva. Zaplatíme a ideme s nápojmi von. Sadáme si na lavičku vedľa dvoch starých ujov, čo sa náruživo a hlučne bavia o politike. Tá, nás nezaujíma. Našu pozornosť priťahuje veľká čierna doga sediaca pri vedľajšom stole. Vedľa nej sedí muž a žena. Oblizujú sa. S Natašou si vymeníme znechutené výrazy a začneme sa zase chichúňať. Sŕkame slamkou posledné kvapky ružovej tekutiny. Sedíme a nudíme sa. 

Z diaľky to vyzeralo ako zábavné miesto, ale opak je pravdou. Nechápem prečo tam všetci tí ľudia takto vysedávajú. Na svete existuje milión iných, zaujímavejších činností, ktorým by sa mohli venovať. Áno, aj keď je už neskoro. Mám pocit, že sa musíme rýchlo vytratiť. Utekáme z miesta činu. Tak si to predstavujem a počas behu aj opisujem Nataši.

(Ona by šla so mnou aj na kraj sveta!)

Zastavíme sa až na križovatke. Spravím tri mlynské kola za sebou a zastavím sa. Snažím sa zhlboka dýchať. Nataša robí to isté. Odrazu zbadám, že oproti je mini lúčka. Mierime k nej. Zrakom rýchlo skontrolujem jej nezávadnosť a už si líhame do trávy. Nataša mi rozpráva o jej sestre. Od septembra začne chodiť na strednú. Bude z nej vraj kaderníčka. Natašu štve, že sa teraz všetko točí len okolo nej a na ňu rodičia takmer vôbec nemyslia.

(Dnes to však má aj svoje výhody. Podarilo sa jej nebadane ubziknúť z bytu.)

Nataša by vraj nikdy nechcela skončiť ako kaderníčka. Nataša v tom má totiž jasno! Raz videla v telke dokument o tropickej medicíne a tak sa rozhodla, že z nej bude lekárka a odletí do Afriky. Ja nemám súrodencov, tak vlastne neviem aké to je, keď sa pozornosť delí medzi viac detí. Občas mám, ale pocit akoby moji rodičia mali detí sto.

Narozdiel od Nataši netuším, čo zo mňa bude. Neviem, či mám rada malé deti viac než zvieratá a zvieratá zas radšej ako rakety. Keby som sa mohla len tak trajdať svetom a všade stretávať milých ľudí a milé zvery. Teraz nad tým nechcem premýšľať. Teraz nie. Teraz ležím na tráve a vdychujem ten, stále teplý vzduch. Pýtam sa Nataši, či si myslí, že jej aj v Afrike bude stále zima. Nevie. Podľa mňa by jej nemala byť, ale pravdupovediac sa neviem vcítiť do jej uzimenej kože.

Nataša vedľa mňa normálne zaspala. Zvažujem, či ju prebudím alebo nechám spať. Veď nech si ešte oddýchne. Na oblohe vidím jednu hviezdu. Pozorne ju sledujem, ba priam hypnotizujem, aby mi niekam neušla. Začínajú mi klipkať oči a ja predsa nechcem spať! Dnes nie. Zobúdzam rýchlo Natašu a snažím sa ju presvedčiť, že bude najlepšie ísť k nám domov. Pomaly sa preberá a očividne mi odkývne všetko. Beriem ju za ruku a vyrážame. Žmúri oči, keď prechádzame okolo pouličnej lampy. Približujeme sa k nášmu domu. Otvorím dvere, doma ticho a tma. Teším sa, že rodičia ešte nie sú doma. Vyberám z mrazáku ďalšiu zmrzku, sadáme si spolu na gauč a sledujeme, čo ide v telke. Bojujem so svojou únavou a odrazu je ráno. Denné svetlo preniká do obývačky. Roztečenú zmrzlinu máme všade. Na oblečení, vo vlasoch, na zemi.

(Keby som tak mohla vrátiť čas a nikdy nezaspať.)