70. Legenda

RADKA:

Legenda o Sv. Alexandre

Alexandra už od detstva vynikala medzi rovesníkmi, nielen dĺžkou svojho kabáta, ale i nesmiernym darom reči. Či svietilo slnko, či mrholilo, rozprávala deťom i starcom, príbehy z ďalekých svetov plné dobrodružstiev a zábavy. Jej neprajníci ju za každým rohom potajomky osočovali z klamstva, že si všetky tie bájne miesta na svete jednoducho vymyslela. Šírili zvesti o jej bujnej fantázii po celom kraji. Alexandra sa však nedala zlomiť. Pevne a vytrvalo rozprávala príbehy ďalej, bez prestania. Ústa sa jej nezavreli ani počas spánku, keď vykrikovala do tmy: „Garam Masala!“ Postupom času bolo menej a menej tých, ktorí by jej dychtivo načúvali. Ľudí totiž vyľakalo, že sa ocitla v nemilosti správcu tohto kraja. On dal na reči neprajníkov a verejne označil Alexandru za nepriateľa ľudu. Tvrdil, že ich chce opiť svojimi báchorkami, že nič z toho, čo hovorí nie je pravda. Správca vydal vyhlásenie, že Garam Masala neexistuje, že medzi korenia sa radí len to čierne a rasca. Dospelo to až tak ďaleko, že Alexandra musela opustiť tento kraj a vydať sa na cestu. So sebou si vzala tabak, knižku a odšťavovač.

Prechádzala okolo potôčika, jazierka, lesa, parku i močiara. Radosť však nemala. Nestretla cestou nikoho, komu by rozpovedala jeden zo svojich fantastických príbehov. Začala mať pocit, že ju voľakdo takto skúša. Brala to s pokorou, ktorá jej bola darovaná do vienka a mlčky kráčala ďalej. Na konci cesty, keď už ledva prepletala nohu cez nohu a jazyk sa jej ťahal po zaprášenej zemi sa voľakdo zľutoval a zoslal jej na zem oslíka, ktorý si ju vyložil na chrbát a niesol až do púšte z bieleho piesku. Oslík sa však sústredil na cestu a nepočúval jej  historky o krajine soli, ktorá málo solí. Zmierila sa s tým, že bude mlčať už na veky. Avšak voľakdo nechcel, aby všetky jej príbehy ostali zabudnuté. Zoslal jej vtáčika. Vtáčik pozorne načúval všetkému, čo mu Alexandra povedala a šíril jej posolstvo do sveta, aby neupadla do zabudnutia.

TÁŇA: 

Vraj existuje miesto, ku ktorému vedie dlhá cesta lesom a lúkami. Málo z nás vie ako sa naň dostať. Prostredie ponúka mnoho vodítok. Jedným z nich je ozvena po asi 500 metroch, kedy sa naša noha prvý krát dotkne mäkkého sivého machu. Musíme stáť na presnom mieste a zakričať niečo "múdre". Náš hlas odletí, pretočí sa pár krát vo vzduchu a následne nám ozvena šepne do ucha, ktorým smerom sa treba vydať. 

Na svahu po ľavej strane sa zvyčajne pasú srnky. Pokiaľ je naše ucho pozorné, neunikne mu, že rozprávajú ľudskou rečou. Nesmieme im odpovedať. Sú zlé, zvrátené a začarované. Pokiaľ by sme tak spravili, miesto by sme už v ten rok nenašli a na 365 dní by sme sa stali jednou z nich. Treba byť naozaj ostražitý. 

Pokračujme v ceste. Údolím sa vinie malý strieborný potôčik, ktorý pri každom náraze na malý trávnatý meander zmení svoj zvuk. Improvizácia čistej vody. Do potôčka vložme svoju ľavú nohu, tak sa do našich hláv nahrá zvuková stopa, ktorá nám v hľadaní tohto legendami opradeného miesta tiež pomôže. Znie ako zvončeky, xylofón, cimbál, cikády a skúsenejším prechádzkárom trochu pripomína jazz. Vytiahneme nohu a nasledujeme jej smer. Farby krajiny sa jemne pozmenili.

V tomto momente sa treba obzrieť za seba. Okolo ohniska sedí sedem postáv, čo najrýchlejšie ich pohľadom zoskenujeme a vyberieme si jednu, ktorá nám padla do oka. Ráznym krokom sa k nej vyberieme, neváhame (aj keby sa nám z blízka hnusila) a čo najvášnivejšie ju pobozkáme. V srdci zacítime jemné pichnutie, zatočí sa nám hlava, teraz treba zavrieť oči, nezľaknúť sa - postava nás chytí a odsotí - týmto hrubým gestom sa nám tiež len snaží ukázať smer, nebojme sa jej.

Kráčame do kopca, ktorý je každým krokom strmší. Na radu prichádza lesný roh, ktorého znenie je tak pôvabné, že sa nám hneď pred očami objaví obraz človeka, ktorého tajne milujeme a nadobudneme pocit, že nás vábi a volá k sebe. V žiadnom, ešte raz, v žiadnom prípade tento prelud nenasledujeme. Nie sme tu pre to, aby nás niekto lacno zvádzal hrou na lesný roh.

Kríky okolo cestičky nám v tomto pomôžu a šípy na vetve divokej ruže nás z tejto halucinácie prebudia a jemne poznačia našou vlastnou krvou. Tú treba preniesť na prst a zlízať - takto vďaka prechádzke ešte aj získame novú vlastnosť - nikto si nás len tak ľahko nepodmaní.

Vietor v korunách borovíc rozohráva tieňové divadlo, ktoré sa projektuje akosi samo sebou a podľa podvedomia každého z nás. Niekto vraj vidí nočné motýle, iný zase divoké vlky, boli tu vraj aj prípady gigantických slimákov a chobotníc. Tieto obrazy si treba zapamätať, môže sa stať, že sa nám objavia v snoch a pri ďalšej ceste budú nápomocné. 

Blížime sa k miestu. Vieme to podľa bleskom rozseknutého stromu rozdeleného na dve časti. Kráčame na samučičký vrch lúky. Pokiaľ sa dá a je to možné, spočítame osamotené borovice. Ak narátame iné číslo ako desať, cesta sa pre nás končí a musíme ju podniknúť celú znova.

Šťastnejší z nás narátali borovíc desať, všimli si za nimi nádherný výhľad, brezový háj, v ktorého strede je na zemi položený obrúsok plný vína, ktoré sa nikdy neminie, srnky priniesli jedlo, ktoré nás pohostí na minimálne celý mesiac a divné postavy z okolia ohniska po vetre poslali podušky a prikrývky, ktoré nás zahrejú i schovajú pred dažďom. Ten prichádza len vtedy, ak účastníci prechádzky prinášajú na miesto zlú náladu. Ciže takmer nikdy. 

Teraz nám už len zostáva užiť si toto ľuďmi neobjavené miesto čo najlepšie ako sa dá. Poslúži nám k tomu zvuková stopa zo strieborného potôčika, ozvena, na ktorej sa dá dobre pobaviť, aj tieňové divadlo. Pokiaľ toto miesto nájdete, budete sa sem isto iste radi vracať. Ak sa Vám to však nepodarí, neváhajte kontaktovať autorku tejto legendy a tá Vám rada dovysvetlí všetko, čomu nerozumiete.