RADKA:
Neležím vo svojej
posteli. Budím sa na zemi. Chladnej a vlhkej. Nemyslím si, že by som sa
pošťala, ale vylúčiť to v tejto chvíli úplne neviem. Nedokážem vstať tak
rýchlo ako by som si želala. Rozhliadam sa okolo seba, miestnosť je prázdna, ja
som nahá. Začína mi byť trochu zima, ale vstať stále nedokážem. Rezignujem.
Cítim ako mi vlhký chlad, či chladná vlhkosť vsakuje do kože. Pripadám si ako
lakmusový papierik, ktorý ma niečo prezradiť, ale zatiaľ len zaryto mlčí. „Som
už po smrti?“, pýtam sa v duchu, ale odpovede sa nedočkám lebo
v duchu už nikto iný nebýva.
Zrejme je už na čase.
Počítam do päť, vyššie ísť nedokážem. Nie, že by som to nikdy neskúšala. Tých
pokusov boli tisíce, čo tisíce, ba priam státisíce. Tak abstraktné a pri
tom až otravne konkrétne. Napriek tomu a napriek všetkému, vyššie ako do
päť ísť nedokážem. Zaseknem sa a ostanem stáť (minimálne) v polovici
schodiska. Ešte, že je vždy po ruke výťah, ktorý si zavolám mávnutím ruky tým
správnym smerom (vždy doľava) a ten ma pomaly (aby som nedostala závrat)
presunie tam, kam treba. „Kam treba“, to je jediný správny smer, ktorý
akceptujem. Kto ho, však, určuje mi je vcelku nejasné. Nebolo by, ale pravdivé,
tvrdiť, že som sa touto otázkou v minulosti hlbšie zaoberala. Toľko na
okraj. Takže sa vrátim späť ku svojej situácii. Ležím na zemi a musím
počítať do jeden – dva – tri – štyri – päť, aby som naraz, čo možno jedným
plynulým pohybom vstala zo zeme (to slovo prízvukujem naschvál, aby to všetko
bolo ešte patetickejšie) a šla ďalej. Kam ďalej? Nevedno. Miestností je tu
iste habadej.
Pomaly sa
dostávam k číslu päť. „Teraz alebo nikdy!“ vravím si opäť v duchu
duchovi. „Päť!“ vykríknem celkom nahlas až ma to prekvapí, vyskočím na rovné
nohy a kýchnem si. Pozriem sa pod seba a podlaha je naozaj nasiaknutá
akousi tekutinou. Nielen tam, kde som ležala, ale komplet celá, v každom
rohu a zákutí. Odrazu mi v nej čvachtajú chodidlá. Už jej mám po členky.
Po kolená. Po zadok. Po pupok. Po boky. Po prsia. Po krk. Po bradu. Po pery. Po
zatvorené oči. Ponad hlavy.
TÁŇA:
Na ľadovej kryhe surfuje si k zámku. Ona. Točité schodisko sa zavŕtava do jej mozgových závitov. Komnata je otvorená. Kľačí na kolenách a prstami zametá svoje zlaté vlasy z kamennej podlahy. Studený vietor deformuje jej bradavky. Ľudia za stenou sú hluční. Sú šťastní. Smejú sa.
Kúpe sa. Modré mydlo sa obtrie o jej dlaň. Zmýva. Zmýva všetko. Do mútnej vody rozkladá svoje vlasy.
Biela pani sa potkla o svoj závoj. Padala jedno. Padala tri. Padala desať poschodí. Že ako vznikol názov vína "Hradná pani"? Vyluhovali závoj nasiaknutý jej KRVOU.
Rada strihala šípové ruže. Tŕne pripodobňovala rôznym predmetom. Snívala o avantúrach v altánoch. Jemné rozšnúrovavania jej živôtika. Vodopády slasti. Jej priezračný a melodický hlas sa rozliehal salónom. Popevky. Vraj každú sobotu večer je čas na trestanie. Raz videla (šla pre nejaké ovocie) ako z jednej strany pozemku (tam, kde je rieka) plávajú dve loďky. Štyria muži v kabátoch vošli do zámku bočným vchodom.
Sedí v izbe a dlhými prstami zametá svoje vlasy z kamennej podlahy. Barometer ani kukučkové hodiny sa nehlásia. Muchy zmizli. Ticho a ona. Zo stien ju pozorujú portréty jej predkov. Pred kov. Čo je za tými zahľadenými pohľadmi? Veľké utrpenie? Veľa sĺz? Veľa nechcených detí? Vykloní sa z okna a na jazyku zachytáva snežné vločky. Necíti chlad. Je čistá.
Na zámku zostalo akosi ticho. Cválajúce kone za vitrážou. Polovica kráľovstva? Nie! Celé kráľovstvo je moje! Vzdychy. Do Hospodinovho zhromaždenia nesmie vojsť muž s rozdrteným alebo odrezaným prirodzením. Do Hospodinovho zhromaždenia nesmie vojsť bastard. Ani jeho desiate pokolenie nevojde do Hospodinovho zhromaždenia. Pohľad von oknom. Zástupy pri vodopádoch slasti. Jebe na to. V tichom zámku je nuda. Ona, karafa, desať poschodí, závoj nasiaknutý krvou a altán. Vraj tá najkrajšia pôjde prvá. Záhradná slávnosť sa môže začať. Áno? ÁNO!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára