73. Bezúčelná prechádzka

TÁŇA:

Zelenkavé tendy (vraciam sa k svojim vymysleným slovám), šnúrky, opálené nohy, kraťase, slnečné okuláre a holý chrbát (lebo si to môžem dovoliť, nie je na ňom totiž nič), vlasy ako po výbuchu Delfína, v slúchatkách nejaký pofidérny surf rock z Big Sur, ladné vlnky, ostré gitarky a zhulený hlas spievajúci „oh babe slow down, just slow down“. Keby sa to tak dalo. Sto schodov, vchodové dvere (Bratislavčania ich volajú „brána“) rozrážam a vyskakujem na ulicu.

Yeah. Teplý vzduch vchádza do nozdier a ja sa naň začínam sústrediť hmatom, nesmejte sa mi, meditovať sa ešte len učím. Prejdem okolo základky, školáku, stromy šumia, rastú tu prevažne lipy  a topole, myslím. Topole mi vždy veľmi voňali. Na ihrisku sa deti hrajú vo vysokej nepokosenej tráve. Jazdia dokolečka na bicykli. Mačičky na baterky. Sú hladné a smädné, no nejdú domov, lebo BYICHUŽNEPUSTILIVON!!! Úsmev, takéto momenty vždy potešia. Vymýšlanie hier priamo v teréne. Deti majú k dispo len kríky, plot, stromy, trávu a antuku. Asi ich kreativita pracuje trošku inak ako keď introvertne ležia doma na sofe a hrajú Minecraft.

Pred barákom na Kulíškovej je jedno super miesto, babky si tam pred vchod (bránu) vyniesli lavičku a ešte stále popíjajú vonku, pri rušnej ceste, turkov. Echtových, v pohároch na stopke, hrubé sklo. Ale len do pätnástej, pozor. Po poobednej sieste vyťahujú suďák z Mildy. Party začína.

Autobuska, fuf, toto miesto je nabité tak, že ho radšej míňam. Kafe a malinový sirup na stojáka. Spolu s úsmevom pekného nie barmana ale baristu, piči. Dámy nenadávaju, Táňa. Dámy nie. Teraz sa nikdy neviem rozhodnúť, či doprava alebo doľava. Ale vždy ma to ťahá viac doprava, medzi tehlové bytovky. Nie popred Twin City, nie popred Neuroveu. Dnes si nebudem čítať v Medickej, dnes som na prechádzke.

Preštrádujem celé mesto, zaznamenám pár pohľadov od predavačov kebabu (koľká pocta), občas si trošku asi aj popisknem do hudby, schovávam sa do tiena na Konventnej, tá ulica dýcha niečim iným ako ostatné. Nie jediná ale jedna z nich. Ups, zaviazať šnúrku. Ruže v záhrade na Panenskej sú v plnom rozkvete – presne ako ja. Ehm. Chuť na letné vínko. Biele. Next Apache. Na moment skladám slúchadlá a vychutnávam si šum okolo. Cinkanie pohárov, plačúce decko, odsúvajúce a zasúvajúce sa stoličky. Dopíjam, fičím.

Hore, do kopca, na samý vrchol. Tempo hudby dokonalo zladené s tempom krokov. K celej tejto letnej gýčarine mi už chýba len ružová žuvka a bubliny. Le chewing gum. Nikoho nepoznám. Nikoho nezdravím. Slnko mi príjemne zohrieva hlavu. Sadám si na obrubník, pijem vodu, ktorá sa ešte nestihla vypariť. Bohatá vnútorná krajina? Pull over, let me in. Niekedy celé dni neprehohvorím.

Hrad, Strmá cesta, bazén. Bazén? Okej. Ciga pod skalami. Zuckermandel. Vám musí JEBAŤ! Dámy nenadávajú, Táňa. Ja to jebem, ja som slečna. Naťahujem granát a hádžem ho smerom k tomuto architektonickému skvostu. Pobehnem k ufu, Zuckermandel horí naružovo. S trblietkami. Dunaj je plný delfínov.

Prešli štyri hodiny. Sadám na bus smer Vlčie hrdlo. Za oknom pozorujem krajinu, čas a priestor. Turisti s dáždnikmi namiesto slnečníkov. Spolusediaci na Tindri. Ľúbi, neľúbi? Tak jednoduché. Mačovia v cabrioletoch a zosolárkované debilky s nimi. Našpúliť, tááák. Môj stredný prst spoza okna MHD (s efektom pobozkania ho), nechápu. Široký úsmev. (Asi som psychicky narušená) (Asi mi jebe) (Asi neviem, čo so sebou).

Vystupujem, tridsať minút cesty, skladám a vypínam hudbu. Bzučanie Slovnaftu, bzučanie letných cvrčkov, pod nohami len suchý štrk. Vôňa divokých rastlín, asfaltu a topolov. Kombo. Žiadne autá. Žiadni ľudia. Motýle, lietajúce chrobáky a včely. Slnko je nižšie, je večer. Pri jazere nikto. Vyzliekam sa do naha a skáčem do vody.

Áno, toto je o mne. Píšem o sebe. Vysielanie hitparády inotajov skončilo. Teraz o mne môžete hovoriť niekde na káve. Váš život je tak prázdny, že musíte riešiť životy iných. Vaše nudné stereotypy, milovanie sa raz do týždňa a partnerky, ktoré zaujíma len fitko a Smatanová. Píšem o sebe. Som taká. Milujem sa za to. Tá Táňa, ach.

RADKA:

Účel svätí prostriedky. Vravieval si často a mne trvalo veľmi dlho kým som to pochopila. Tvoj účel, moje prostriedky. Niekedy naopak. Väčšinou nie.

Prechádzam prázdnymi miestami vo vyprázdnenom meste, v ktorom som pred rokmi nechala svoju dušu. Hľadám ju rovnako vytrvalo ako hľadám seba. Nikde už nenachádzam svoj odraz. V zrkadle sa nevidím. V odpadkoch už nebývam. Sú tu všetci a napriek tomu tu nikto nie je. Sama blúdim a blúznim. Dnes nie som mokrá od potu, nemám teplotu, ani delírium. Volím si cesty, ktoré nepoznám. Dôležité je to, že som vôbec schopná voľby, že som vôbec schopná, že som to vôbec ja.

Kde tu zahnem doprava, ale skôr ma to ťahá doľava a ja si v duchu vravím, že ma smeruje hlas môjho srdca a možno je to Boh a možno Marx. Nech. Za každým rohom sa bránim vonkajším vplyvom. Bránim sa slovne, len výnimočne fyzicky. A že to viem! Jedno aj druhé. Druhé aj tretie.

Jeden krát som takto stretla aj teba. Stál si pred obchodom s loveckými nožmi a vášnivo fajčil. Až teraz si uvedomujem, že si vždy vášnivejšie fajčil, než miloval, ale to odbáčam (spisovné to asi nie je, ale tik tak, tik tak a hluk je hlučnejší, než by sa zdalo, tik tak, tik tak) na druhú koľaj a to nie je prvoradé. Každopádne je to aj trochu trápne. Jebať. Obvykle vulgárna nebývam, ale sú isté chvíle, keď si myslím, že si to môžem dovoliť. Stále kráčam slepo ďalej, občas si pobehenm, občas si odpľujem.

Účel svätí lovecké nože. Lovecké nože svätia moje telo. Fenomenologické aj semiotické. Dnes som to počula, tak machrujem. Nemám veľa času, tak machrujem. Neostáva mi nič iné ako machrovať. Podvedome kráčam ďalej. Poď so mnou, ak sa nebojíš.