72. "Au milieu de l'hiver, j'ai découvert en moi un invincible été."

"Uprostred zimy som v sebe objavil neprekonateľné leto."

A. Camus

*voľné asociácie*

RADKA:

Neviem ako, ani kedy sa to stalo. Namýšľam si, že mám výpadok pamäte, ale niečo mi hovorí, že to nie je pravda. Namýšľam si to však ďalej. Tak to mám vo zvyku a na svojich zvyklostiach nehodlám nič meniť. I keď zvyk býva označovaný ako „železná košeľa“. To sa mi nepáči lebo železo na koži by mohlo zoxidovať. Mohlo? Prehodnotím svoje tvrdenie a radšej sa zvyku zbavím. Snáď. Ak by táto činnosť neprebehla (čo nemení nič na tom, že ešte stále prebehnúť môže, je to predsa len proces a proces súvisí s časom), tak mám naozaj výpadok pamäte. Počkať, počkať, to, ale logicky nedáva zmysel alebo hej? Nuž, nevadí, vytiahneme roletu a pokračujeme ďalej (pop kultúrny odkaz, ktorý je však skôr alternatívou vo svojom žánri a napriek tomu mainstreamom).

Namýšľam si toho mnoho a vďaka tomu môžem prekonať tieto dni a noci. Namýšľam si, že som dobre vychovaná, spoľahlivá, zodpovedná, tolerantná, flexibilná, spoločenská, že viem dobre hrať šach, že rozumiem cudzím jazykom, že sa vyštveriam na strom, že preleziem plot, že vypijem desať panákov slivovice, že zatancujem na námestí, že sa nemusím hanbiť, že viem čítať medzi riadkami, že viem otvoriť konzervu s paradajkovým pretlakom, že viem predýchať stratu vedomia v autobuse, že všetci Hoffmani sú si rodina, že mi mesiac v určitých fázach svieti v noci do ksichtu, že gold is the new black, že fašizmus vymrie po praslici, že dôjde k radikálnym zmenám, že preplávam La Manche, že ti raz zamotám hlavu, že straka skryje ukradnutý orech, že objavím poklad ukrytý v záhrade.

Fakt neviem kedy, ani ako sa to stalo. Zrejme mi vypadla pamäť. Z vrecka, ktoré som si nezazipsovala i keď som mala. Papierové vreckovky v tom vrecku, v tom vrecku, v ktorom bola predtým aj pamäť, ale už nie je, tak tie vreckovky vo vrecku ostali, ale čo s nimi, že áno? Bude to dar pre cudzinca. Dobre. Napíšem na ňu svoju adresu, aby som sa nestratila.

Me quemo por dentro.

TÁŇA:

Čo rastie v temnej pôde sklamania? Al - kemi znamená čierna zem a to konkrétne v údolí rieky Níl. Alkémia, alkímia, alchýmia - názov pochádza z arabčiny. Akú farbu má farba chvíle? Kto je ten tretí, ktorý vždy kráča popri tebe? Farba chvíle je zlatá.

Ja ale žijem zo studena chladného severu. Vraj som bohyňou čarodejníctva. To znamená, že aj zimu viem ľahko v leto premeniť. Vlastním sokolie rúcho, koč ťahaný mačkami a kanca so zlatými štetinami. Iní vravia, že som aj vedomkyňou lásky a krásy a party girl Aesiru. Mám rada veci, ktoré v sebe majú pomlčku. Moje vlasy sú blond. Mám slabosť pre krásne šperky. A pre basu, och. A rada provokujem. Vlastním niekoľko rastlín, ktoré nazývam svojimi a rada sa nimi obklopujem. Ďatelina, ľudovo nazývaná "trojka". Mak. O jeho účelnosti snáď hovoriť nemusím. Prvosienka s jemnou podmanivou vôňou a so sklonenými kalichmi. Ruža - vitaminiferum, diuretikum, mierne adstringens. Tú používam aj ako parfém. Santal, jahoda, myrta a tak. Nič z toho pravdepodobne nepoznáte. Nikdy vás to nezaujímalo. Môj pohľad je uhrančivý, prenikavý a jasný. 

Party girl Aesiru? Zlé jazyky! Ľudia radi označujú slasť za neresť.

Prechádzala som sa jedno ráno na hranici môjho kráľovstva. Došlo mi imelo a narýchlo som ho potrebovala (nie, nepoviem na čo). Keďže moja krajina susedí s krajinou tých  čiernych rozprávkových bytostí malého vzrastu, niet divu, že som ich stretla. Nie vždy mám chuť na rozhovor. Ale pozor! Takú krásu som v živote nevidela! Ten najčarokrásnejší šperk. Nazvali ho Brisingamen. Vraj celé striebro sveta sa nevyrovná jeho hodnote. Tak sa pýtam tých zakrpatencov, že čo sa teda jeho hodnote vyrovná. Že za čo ho od nich môžem kúpiť... Viete, čo mi povedali? Že za moju lásku. Že tá sa jediná vyrovná jeho kráse a hodnote. Pokiaľ s každým z nich strávim deň a noc, Brisingamen bude môj. Zabudla som na to, že som kráľovnou a s týmto paktom súhlasila. Preto party girl.

Náhrdelník vlastním. No za to už nevlastním manžela, ktorému sa tieto klepy samozrejme doniesli. Ani sokolie rúcho mi nepomohlo. Dostala som trest. Ten zlatý šperk musím nosiť do konca života na sebe. Také takmer neviditeľné poznávacie znamenie. Ehm. A vraj mám svoju lásku hľadať. Ak na neho natrafím, vráti sa ku mne. Počas putovania som bola statočná, no občas som sa uchýlila k plaču. Pokiaľ sa moje slzy dotkli zeme, premenili sa na zlato v kameňoch. Tie, ktoré padli do mora sa premenili na jantár.

Mumifikácia momentu. Zabalzamované slzy. Kúsok leta na mojom krku. A zima. Tá zima. 

Čo ten akcent? Odkiaľ ste? Môžem vám priniesť nejaký drink?

-

Vďaka. Dala by som si golden haze. Ten mám najradšej.

Mám, som, vlastním, rada. Leto, zima, leto, zima.  

71. V zámku zostalo ticho!

RADKA:

Neležím vo svojej posteli. Budím sa na zemi. Chladnej a vlhkej. Nemyslím si, že by som sa pošťala, ale vylúčiť to v tejto chvíli úplne neviem. Nedokážem vstať tak rýchlo ako by som si želala. Rozhliadam sa okolo seba, miestnosť je prázdna, ja som nahá. Začína mi byť trochu zima, ale vstať stále nedokážem. Rezignujem. Cítim ako mi vlhký chlad, či chladná vlhkosť vsakuje do kože. Pripadám si ako lakmusový papierik, ktorý ma niečo prezradiť, ale zatiaľ len zaryto mlčí. „Som už po smrti?“, pýtam sa v duchu, ale odpovede sa nedočkám lebo v duchu už nikto iný nebýva.

Zrejme je už na čase. Počítam do päť, vyššie ísť nedokážem. Nie, že by som to nikdy neskúšala. Tých pokusov boli tisíce, čo tisíce, ba priam státisíce. Tak abstraktné a pri tom až otravne konkrétne. Napriek tomu a napriek všetkému, vyššie ako do päť ísť nedokážem. Zaseknem sa a ostanem stáť (minimálne) v polovici schodiska. Ešte, že je vždy po ruke výťah, ktorý si zavolám mávnutím ruky tým správnym smerom (vždy doľava) a ten ma pomaly (aby som nedostala závrat) presunie tam, kam treba. „Kam treba“, to je jediný správny smer, ktorý akceptujem. Kto ho, však, určuje mi je vcelku nejasné. Nebolo by, ale pravdivé, tvrdiť, že som sa touto otázkou v minulosti hlbšie zaoberala. Toľko na okraj. Takže sa vrátim späť ku svojej situácii. Ležím na zemi a musím počítať do jeden – dva – tri – štyri – päť, aby som naraz, čo možno jedným plynulým pohybom vstala zo zeme (to slovo prízvukujem naschvál, aby to všetko bolo ešte patetickejšie) a šla ďalej. Kam ďalej? Nevedno. Miestností je tu iste habadej.

Pomaly sa dostávam k číslu päť. „Teraz alebo nikdy!“ vravím si opäť v duchu duchovi. „Päť!“ vykríknem celkom nahlas až ma to prekvapí, vyskočím na rovné nohy a kýchnem si. Pozriem sa pod seba a podlaha je naozaj nasiaknutá akousi tekutinou. Nielen tam, kde som ležala, ale komplet celá, v každom rohu a zákutí. Odrazu mi v nej čvachtajú chodidlá. Už jej mám po členky. Po kolená. Po zadok. Po pupok. Po boky. Po prsia. Po krk. Po bradu. Po pery. Po zatvorené oči. Ponad hlavy.

TÁŇA:

Na ľadovej kryhe surfuje si k zámku. Ona. Točité schodisko sa zavŕtava do jej mozgových závitov. Komnata je otvorená. Kľačí na kolenách a prstami zametá svoje zlaté vlasy z kamennej podlahy. Studený vietor deformuje jej bradavky. Ľudia za stenou sú hluční. Sú šťastní. Smejú sa.

Kúpe sa. Modré mydlo sa obtrie o jej dlaň. Zmýva. Zmýva všetko. Do mútnej vody rozkladá svoje vlasy.

Biela pani sa potkla o svoj závoj. Padala jedno. Padala tri. Padala desať poschodí. Že ako vznikol názov vína "Hradná pani"? Vyluhovali závoj nasiaknutý jej KRVOU.

Rada strihala šípové ruže. Tŕne pripodobňovala rôznym predmetom. Snívala o avantúrach v altánoch. Jemné rozšnúrovavania jej živôtika. Vodopády slasti. Jej priezračný a melodický hlas sa rozliehal salónom. Popevky. Vraj každú sobotu večer je čas na trestanie. Raz videla (šla pre nejaké ovocie) ako z jednej strany pozemku (tam, kde je rieka) plávajú dve loďky. Štyria muži v kabátoch vošli do zámku bočným vchodom.

Sedí v izbe a dlhými prstami zametá svoje vlasy z kamennej podlahy. Barometer ani kukučkové hodiny sa nehlásia. Muchy zmizli. Ticho a ona. Zo stien ju pozorujú portréty jej predkov. Pred kov. Čo je za tými zahľadenými pohľadmi? Veľké utrpenie? Veľa sĺz? Veľa nechcených detí? Vykloní sa z okna a na jazyku zachytáva snežné vločky. Necíti chlad. Je čistá.

Na zámku zostalo akosi ticho. Cválajúce kone za vitrážou. Polovica kráľovstva? Nie! Celé kráľovstvo je moje! Vzdychy. Do Hospodinovho zhromaždenia nesmie vojsť muž s rozdrteným alebo odrezaným prirodzením. Do Hospodinovho zhromaždenia nesmie vojsť bastard. Ani jeho desiate pokolenie nevojde do Hospodinovho zhromaždenia. Pohľad von oknom. Zástupy pri vodopádoch slasti. Jebe na to. V tichom zámku je nuda. Ona, karafa, desať poschodí, závoj nasiaknutý krvou a altán. Vraj tá najkrajšia pôjde prvá. Záhradná slávnosť sa môže začať. Áno? ÁNO!

70. Legenda

RADKA:

Legenda o Sv. Alexandre

Alexandra už od detstva vynikala medzi rovesníkmi, nielen dĺžkou svojho kabáta, ale i nesmiernym darom reči. Či svietilo slnko, či mrholilo, rozprávala deťom i starcom, príbehy z ďalekých svetov plné dobrodružstiev a zábavy. Jej neprajníci ju za každým rohom potajomky osočovali z klamstva, že si všetky tie bájne miesta na svete jednoducho vymyslela. Šírili zvesti o jej bujnej fantázii po celom kraji. Alexandra sa však nedala zlomiť. Pevne a vytrvalo rozprávala príbehy ďalej, bez prestania. Ústa sa jej nezavreli ani počas spánku, keď vykrikovala do tmy: „Garam Masala!“ Postupom času bolo menej a menej tých, ktorí by jej dychtivo načúvali. Ľudí totiž vyľakalo, že sa ocitla v nemilosti správcu tohto kraja. On dal na reči neprajníkov a verejne označil Alexandru za nepriateľa ľudu. Tvrdil, že ich chce opiť svojimi báchorkami, že nič z toho, čo hovorí nie je pravda. Správca vydal vyhlásenie, že Garam Masala neexistuje, že medzi korenia sa radí len to čierne a rasca. Dospelo to až tak ďaleko, že Alexandra musela opustiť tento kraj a vydať sa na cestu. So sebou si vzala tabak, knižku a odšťavovač.

Prechádzala okolo potôčika, jazierka, lesa, parku i močiara. Radosť však nemala. Nestretla cestou nikoho, komu by rozpovedala jeden zo svojich fantastických príbehov. Začala mať pocit, že ju voľakdo takto skúša. Brala to s pokorou, ktorá jej bola darovaná do vienka a mlčky kráčala ďalej. Na konci cesty, keď už ledva prepletala nohu cez nohu a jazyk sa jej ťahal po zaprášenej zemi sa voľakdo zľutoval a zoslal jej na zem oslíka, ktorý si ju vyložil na chrbát a niesol až do púšte z bieleho piesku. Oslík sa však sústredil na cestu a nepočúval jej  historky o krajine soli, ktorá málo solí. Zmierila sa s tým, že bude mlčať už na veky. Avšak voľakdo nechcel, aby všetky jej príbehy ostali zabudnuté. Zoslal jej vtáčika. Vtáčik pozorne načúval všetkému, čo mu Alexandra povedala a šíril jej posolstvo do sveta, aby neupadla do zabudnutia.

TÁŇA: 

Vraj existuje miesto, ku ktorému vedie dlhá cesta lesom a lúkami. Málo z nás vie ako sa naň dostať. Prostredie ponúka mnoho vodítok. Jedným z nich je ozvena po asi 500 metroch, kedy sa naša noha prvý krát dotkne mäkkého sivého machu. Musíme stáť na presnom mieste a zakričať niečo "múdre". Náš hlas odletí, pretočí sa pár krát vo vzduchu a následne nám ozvena šepne do ucha, ktorým smerom sa treba vydať. 

Na svahu po ľavej strane sa zvyčajne pasú srnky. Pokiaľ je naše ucho pozorné, neunikne mu, že rozprávajú ľudskou rečou. Nesmieme im odpovedať. Sú zlé, zvrátené a začarované. Pokiaľ by sme tak spravili, miesto by sme už v ten rok nenašli a na 365 dní by sme sa stali jednou z nich. Treba byť naozaj ostražitý. 

Pokračujme v ceste. Údolím sa vinie malý strieborný potôčik, ktorý pri každom náraze na malý trávnatý meander zmení svoj zvuk. Improvizácia čistej vody. Do potôčka vložme svoju ľavú nohu, tak sa do našich hláv nahrá zvuková stopa, ktorá nám v hľadaní tohto legendami opradeného miesta tiež pomôže. Znie ako zvončeky, xylofón, cimbál, cikády a skúsenejším prechádzkárom trochu pripomína jazz. Vytiahneme nohu a nasledujeme jej smer. Farby krajiny sa jemne pozmenili.

V tomto momente sa treba obzrieť za seba. Okolo ohniska sedí sedem postáv, čo najrýchlejšie ich pohľadom zoskenujeme a vyberieme si jednu, ktorá nám padla do oka. Ráznym krokom sa k nej vyberieme, neváhame (aj keby sa nám z blízka hnusila) a čo najvášnivejšie ju pobozkáme. V srdci zacítime jemné pichnutie, zatočí sa nám hlava, teraz treba zavrieť oči, nezľaknúť sa - postava nás chytí a odsotí - týmto hrubým gestom sa nám tiež len snaží ukázať smer, nebojme sa jej.

Kráčame do kopca, ktorý je každým krokom strmší. Na radu prichádza lesný roh, ktorého znenie je tak pôvabné, že sa nám hneď pred očami objaví obraz človeka, ktorého tajne milujeme a nadobudneme pocit, že nás vábi a volá k sebe. V žiadnom, ešte raz, v žiadnom prípade tento prelud nenasledujeme. Nie sme tu pre to, aby nás niekto lacno zvádzal hrou na lesný roh.

Kríky okolo cestičky nám v tomto pomôžu a šípy na vetve divokej ruže nás z tejto halucinácie prebudia a jemne poznačia našou vlastnou krvou. Tú treba preniesť na prst a zlízať - takto vďaka prechádzke ešte aj získame novú vlastnosť - nikto si nás len tak ľahko nepodmaní.

Vietor v korunách borovíc rozohráva tieňové divadlo, ktoré sa projektuje akosi samo sebou a podľa podvedomia každého z nás. Niekto vraj vidí nočné motýle, iný zase divoké vlky, boli tu vraj aj prípady gigantických slimákov a chobotníc. Tieto obrazy si treba zapamätať, môže sa stať, že sa nám objavia v snoch a pri ďalšej ceste budú nápomocné. 

Blížime sa k miestu. Vieme to podľa bleskom rozseknutého stromu rozdeleného na dve časti. Kráčame na samučičký vrch lúky. Pokiaľ sa dá a je to možné, spočítame osamotené borovice. Ak narátame iné číslo ako desať, cesta sa pre nás končí a musíme ju podniknúť celú znova.

Šťastnejší z nás narátali borovíc desať, všimli si za nimi nádherný výhľad, brezový háj, v ktorého strede je na zemi položený obrúsok plný vína, ktoré sa nikdy neminie, srnky priniesli jedlo, ktoré nás pohostí na minimálne celý mesiac a divné postavy z okolia ohniska po vetre poslali podušky a prikrývky, ktoré nás zahrejú i schovajú pred dažďom. Ten prichádza len vtedy, ak účastníci prechádzky prinášajú na miesto zlú náladu. Ciže takmer nikdy. 

Teraz nám už len zostáva užiť si toto ľuďmi neobjavené miesto čo najlepšie ako sa dá. Poslúži nám k tomu zvuková stopa zo strieborného potôčika, ozvena, na ktorej sa dá dobre pobaviť, aj tieňové divadlo. Pokiaľ toto miesto nájdete, budete sa sem isto iste radi vracať. Ak sa Vám to však nepodarí, neváhajte kontaktovať autorku tejto legendy a tá Vám rada dovysvetlí všetko, čomu nerozumiete. 

69. Tutti frutti - báseň

TÁŇA:

Radka sa dnešnej téme vyhýba, ide na štefanský večierok autom a domnieva sa, že Vám, čitateľom,  bude ako pozdrav stačiť naša krásna foto z prechádzky. Aké milé. Tak ja teda pridám  pár riadkov, ktoré ma napadli pri spomienke na malé farebné želé cukríky, každý inej farby a chuti.

Tutti frutti

Tutti frutti

lot of beauty.

Yellow, pink, dark and green,

Lost, I am lost in between.

(Obsahuje mnoho skrytých významov)

Čiže toľko dnes.

Vaše sviatočné lemry.

68. Kto je Ena Cowie?

RADKA: 

To je dobrá otázka! Padnúť by však mohli aj iné, ako napr.: Čo nemá rada Ena Cowie? Chodí Ena Cowie mestskou hromadnou dopravou? Má Ena Cowie červený rúž? 

Jediné, čo viem je, že Ena Cowie nosievala červený sveter so zlatými gombíkmi, vyrobený na Britských ostrovoch. Z toho možno vydedukovať, že červený rúž skutočne mala. Predsa, keď niekto vlastní červený sveter so zlatými gombíkmi vyrobený na Britských ostrovoch, tak musí k nemu nosiť červený rúž. Mestskou hromadnou dopravou nechodí. Nemá rada slonovinovú kosť, neskoré príchody, ovocný čaj, zvyšky jedla medzi zubami, márnotratnosť, falošnú skromnosť a sušienky bez cukru.

Kto, ale je tá Ena Cowie? Postupne sa približujeme k jej obrazu, ktorý je však stále vcelku rozostrený. Podobne to vidí aj ona. Nepravidelne nosí dioptrické okuiare s veľkým transparentným rámom. Dobre si je vedomá toho, že to nie je správne, ale nerobí s tým nič. Väčšinou je rada, že nevidí ostré kontúry sveta. V prípade, že okuliare na nose má, tak frfle. Na každého človeka, ktorý okolo nej prejde, na všetko, čo vidí alebo počuje. V prípade, že okuliare nemá, tak nefrfle. Dokonca ani na to, čo počuje. 

Drahá Ena,

už milionkrát som ti chcela napísať list podobný tomuto. Myslím na teba dennodenne, rovnako ako si dennodenne varievam penne. Myslím na teba a pritom ti nikdy nenapíšem, či nezavolám. Je to prazvláštne, ostatne, na vlas rovnaké ako náš vzťah. Nikdy si mi nechcela požičať nič, čo patrilo tebe a napriek tomu si bola dobrým človekom.

...

Ena nechodieva von i keď by mohla. Pred spaním si často premieta, čo všetko by bola bývala zažila keby si niekam vyrazila, ale keďže nikam nejde, tak to nezažije. Následne ju pochytí taká úzkosť, že sa nevie ani nadýchnuť. V tej úzkosti tkvie depresia, a tak Ena nasledujúci deň trávi celý v posteli. V duchu (niekedy aj nahlas) si hovorí, že sa to už nikdy nebude opakovať, a že odteraz bude všetko inak.

REPETÍCIA

Kto by nikdy nemohol byť Enou Cowie? Člen Ku-Klux-Klanu, ozbrojený pašerák, drzá servírka, otravný maklér, hysterická matka na materskej dovolenke, spievajúca travesty hviezda, zakomplexovaná luhárka, fešák na motorke, čivava s fontánkou, ty alebo ja. 

What is xenophobia?

How to lose belly fat?

To be or not to be?

Where is Mali?

TÁŇA:

Ena Cowie sa práve prechádza kodaňskými ulicami a banuje, že toto mesto nenavštívila skôr. Tlmené svetlo v uliciach padá na jej dušu skoro ako to v jej rodnom meste. Na schodoch a v parkoch sa fotia módne blogerky, ktorým zaleží na výzore a uznaní tak ako nikomu. Ena si odpľula. Na obálke jej knihy je napísané: Keby si si do mňa vliezol celý. Ena premýšľa nad názvom vytlačenom na fialovom papieri a uvedomuje si, že do nej si nemá vliezť nikto. Jej hebkosť, jemnosť, vášnivosť aj dravosť patria len a len jej. Vraj sa skrýva za svojim rolákom. Ľudia často hľadajú významy aj tam, kde nie sú. Káva v Kodani je extrémne chutná. Cez novembrové sklo minimalistickej kaviarne hľadí na ľudí, ktorí akosi častejšie venujú pohľady cudzím. Nie ako v jej domovine. Ena je sama a svoju samotu si uvedomuje. Mlieko v šálke pod baristovými rukami a parou buble asi tak ako jej srdce. Spomenula si na zlomky z hodín matematiky. Tie sýte farby vždy neznášala. Krikľavosť. Ľudia smejúci sa na veciach, ktoré vôbec nie sú vtipné. Lebo sa to patrí. Ena vždy milovala, keď sa mohla ocitnúť v krajine, v ktorej nikomu nerozumela. Duševná dovolenka. Pár krát sa jej síce na ulici niekto niečo opýtal, no ona len zdvihla plecia na znak toho, že sorry.  Večer miešaný drink, ktorý inokedy takmer nikdy nepije, cigareta na pláži a mäkký dopad do hotelových vankúšov. Toto je jedna časť z mnohovrstevnatej nej.

67. Básnický obraz

RADKA:

spánková kosť praská vo švíkoch

lonová kosť sa láme na poli

TÁŇA:

Osamelá asi si
a Tvoje vlasy ako povrázky
splietajú sa jeden
do druhého.
Spolu.

Len časť z Teba je sama.
Zbytok Tvojej hlavy

... splýva

66. Večer - poviedka

TÁŇA:

Je večer a ja rozmýšľam o tom, ktorý žije na pahorku obrastenom brečtanom, cezmínou, dubmi, jaseňmi a bazami. Ryžu si varí v hrnku a pozerá do diaľav. Toto nie je môj život, nie je to ani život vymyslený. Jeho život je ten, o ktorom neviem. Prekračuje rieku, v ruke nesie papradie a do tváre mu padajú dlhé vlasy.

Je večer a ja rozmýšľam o tom ako milujem takto ostrý vzduch vonku, ako štípe na lícach. Som ľahká, nepodstatná a zmierená. Na ulici X, v mestskej časti X, v meste X, v krajine X, na kontinente X a na planéte Zem. Toto je môj život. Ten, ktorý žijem.

Je večer a ona rozmýšľa o tom ako sa hojdá na hojdačke zavesenej niekde nad letným tajchom. Bezstarostná, uvoľnená a svoja. Večer pri ohni v deke, s priateľmi, ktorí sú vždy tak trochu ďaleko. Bosé nohy a rozhovory o všetkom. Toto je vymyslený život.

Večer mávam rada zväčša pokojný. Deň sa končí a nastáva akýsi kľud. Telo sa pomaly uvoľňuje a myseľ sa dostáva opäť do svojej prirodzenej "polohy", kedy nemusí myslieť takmer vôbec a môže sa sústrediť len sama na seba. Vyzliekam šaty nasiaknuté všetkými tými situáciami, rozhovormi, ľuďmi. Som tu a teraz. Zmývam zo seba deň. Varím si čaj a nasávam svoju atmosféru. Svetlo vonku sa zmenilo alebo úplne zmizlo. Pomaly sa začínajú vynárať asociácie, spomienky, sny, ktoré nemusím nijak blokovať a môžem im nechať voľný priebeh, hrať sa s nimi, variovať, prevracať, nechať ich robiť kotrmelce, nechať ich vziať ma do vzdialených svetov, ktoré tu už navonok nie sú. Ale vracajú sa a ja mám ich návraty rada. Ľudská myseľ je ten najlepší entertainment a spoločník na večer. Ona a ja. Úplne si vystačíme. Ja a ja. Úplne sa dopĺňame. Ja a ona. Večer slúži na počúvanie hudby, na tanec, na lahodné moky, na knihy napríklad o bylinkárskych tradíciach, na oddych a na mnohé iné veci. Užite si Vaše voľné chvíle, nezúfajte, že ste sami, nehorekujte, nesmúťte, toto ste Vy. Toto je to, čo práve tvoríte.

Ten, ktorý žije na pahorku počíta hviezdy a usmieva sa.

Tá, ktorá miluje chladný vzduch sa zvíja od bolesti zubov.

Tá, ktorá je mysľou niekde pri tajchu, práve dopisuje blog.

Duša sa z troch dnes večer skladá. Dobrú, bobríci. 

RADKA:

Magda sedí v prítmí svojej kutice, ktorú po stáročia obývala jej rodina. Niečo ako Ťapákovci. Možno nimi aj boli, ale Magda to tak necíti. Magda ostatne vôbec necíti. Bolesť, radosť, zdesenie, hnev. Všetko jej to je cudzie. Nič z toho nikdy nezažila. (Toľko negácie, že z toho musí vyjsť pozitív) To, čo prežíva, keď sedí v prítmí svojej kutice vie najlepšie sama. 

Keby Magda nebola lenivá, tak by svoje zápisky zo zimných večerov napísala sama, ale vzhľadom na to, že lenivá je, tak ich píšem ja. V akom som vžťahu k Magde? Ťažko povedať. Mohla by byť mojou sestrou, milenkou, či nadriadenou, ale nič z toho by nebola pravda. Mám ja vôbec k Magde nejaký vzťah? A má Magda nejaký vzťah k niekomu, keďže vôbec necíti? Príliš mnoho otázok týkajúcich sa jednej vymyslenej postavičky. 

Začala som tým, že Magda sedí v prítmí svojej kutice. Áno, to platí. Sedí tam a sedí sama. Nemá ani mačku ani psa, a to napriek tomu, že by sa k nej obe zvieratká nesmierne hodili. So psom by spala a mačku by rozmaznávala. Vykŕmila by ich oboch. Radšej by sebe od úst odtrhla ako by sa mala pozerať na tie utrápene, hladné pohľady. Magda nikdy nepracovala. Vyplýva to z toho, že je lenivá. Keďže boli jej príbuzní Ťapákovci, tak žije z tantiémov. To dá rozum. Posledný potomok bájneho rodu. 

Asi by sme si všetci priali vidieť hlavnú postavu ako sa pohybuje z bodu A do bodu C, zatiaľ čo ladne prechádza bodom B. Nie je to úplne tento prípad. Ja ako autorka (vznešené to slovo) to zrejme nechcem dopustiť. Radšej by som písala o tom, že včera večer skoro nasnežilo a dnes večer som nezažila nič výnimočné, a že zajtra večer to môže byť všetko tak trochu inak. Začala som však písať o Magde, ale čo sa jej prihodilo a ako to s ňou dopadlo sa nikto nedozvie. Ostane to niekde ukryté. Zrejme v mojej mysli. Možno by sme na Magdu mohli aj zabudnúť alebo by sme ju mohli začať vykresľovť v iných farbách. Bola celá bledá a pritom horkokrvná. Tancovala flamenco na streche kostola! Áno! To je to, čo Magda robila včera večer, ale zabudla sa mi o tom zmieniť a ja som to teda nemohla úplne zakomponovať do jej príbehu.

Magda tancovala flamenco na streche kostola a kŕmila pri tom plameniaky domácimi škvarkami. Toľko vášne vo vzduchu už dlho nebolo. To je jej story. Nabudúce napíšem tú svoju.