79. Ľudia letných nocí. Poviedka.

RADKA:

Ľudia letných nocí sa zdajú byť vznešení. Sú rozmiestnení vo všetkých tmavých kútoch Zeme. Zväčša mlčia. Nie však preto, že by nemali, čo povedať, skôr nemajú pocit nutnosti.

Marína prechádzala tmavou záhradou. Po búrke jej vždy pripomínal džungľu. Vlhkosť vzduchu bola nezmerateľná a v topánkach jej to divoko žblnkalo. Z vlasov jej stekali pramienky po tvári do výstrihu, okolo pupka až dole. Súťažili, ktorý z nich sa dostane, čo najdalej, ideálne až do nohavičiek. Mala na nich obrázok, ktorý vzbudzoval v dažďovej vode zvedavosť. Záhrada sa zdala byť nekonečnou. Marínino tempo bolo veľmi pomalé. Voľným okom sotva badateľný pohyb. Slow motion. Chvíľku premýšľala nad tým, že sa vyzuje, ale lodžganie v topánke ju nesmierne upokojovalo, viac než ópium. Vedela, že krása je nestála a neurčitá, a že sa nikdy nedozvie ako v skutočnosti vyzerá. V hlave jej však hrala iná pesnička. Opakujúca sa nástojčivá otázka Kate Moss. I'm so clever but clever ain't wise. Všetky odpovede na opakujúce sa otázky Marínou pretekajú ako voda v potoku národného parku. 

Z opačnej strany prichádza Stela. Po zuby ozbrojená humorom, ktorý už dávno spí. Špirála rozmazaná po celej tvári. Popolvárka! Suchý vzduch v miestnostiach jej spôsobuje respiračné potiaže. Hlbokými nádýchmi si zvlhčuje pľúca, aby boli ľahšie stráviteľné, na smotane. Oči má takmer zatvorené. Pripravuje sa tak na koniec sveta, ktorý predpovedali priatelia jej matky. Príde vraj nečakane. Pozvoľný rozklad civilizácie. Ušetrení budú len pravoverní, odhodlaní, oddaní. Je Stela niečo z toho? Geen idee. 

Marína prechádza, Stela prichádza. Obe sú. Zdieľajú jeden priestor, jedno teritórium. Približujú sa k sebe. Maríne stále žblnká v topánkach a Stele sa zvlhčujú pľúca. Všetko je tak, ako má byť, na správnom mieste, v správnom čase. Delí ich od seba len pár krokov. Humor stále spí. Raz, dva, tri, štyri, päť. Míňajú sa. Slow motion. Obrovskými očami hľadia na seba, ale len na kratučký moment. Odvracajú zrak k oblohe.

"Nezdá sa mi, že by som bola v záhrade," myslí si Marína. 

"Neverím na koniec sveta," prekvapivo nahlas zakričí Stela.

Marína sa zasmeje. Prekvapivo nahlas. 

Vzdaľujú sa od seba. Opúšťajú záhradu a vchádzaju do noci.

---

"Ale veď si neber všetko tak osobne. Toto nie je o tebe." hovorí Július, dopíja tretie pivo a kelímok hádže za seba v predstave, že je zo skla.

TÁŇA:

Ležala na hojdacej sieti. Ona. Nemá meno. Mená pri niektorých postavách nie sú podstatné. Pod hlavou mala vankúš plnený husacím perím. Tak to staré matere kedysi robili. Na Orave. V drevenici. Lýtka mala tvarované po mame. Mama to kedysi tiež robila. Aj ona to robila, zo všetkých troch žien však bola v tomto momente tomu najbližšie. Respektíve. Bola tesne po. Po prste na nohe jej liezol mravec a šteklilo ju steblo trávy. Sieť bola upevnená medzi dvoma smrekmi. Myslela na Thomasa Bernharda z nizozemského Heerlenu a na to ako píše. Hlavou sa jej plietli aj iné dumky. Pokoj na samote v lese ju upokojoval, vracal k myšlienkam, na ktoré inokedy nemala čas alebo jednoducho nemala ani tie myšlienky. Po milovaní bola svieža, ľahká, dokonca mala občas pocit, že ju nadnáša. Nie každý muž jej vedel takéto šťastie poskytnúť.

Sedel na podstienku, fajčil cigaretu a pozeral do diaľky pred sebou. On. Nemá meno. Premýšlal ako najrýchlejšie z tejto diery utečie späť do mesta, kde sa cítil najlepšie. Bolo mu ľúto opustiť ju, no isté vnútorné pnutia boli silnejšie.  Myslel na jej jemnú pokožku a Roberta Bolaña zo Santiaga de Chile, na jeho dyslexiu a život v Mexico city. Spomenul si ako v inej diere spolu chytali svätojánske mušky do zaváraninového pohára. S ňou. Nie s Bolañom. Aj keď s ním by to teda naozaj rád skúsil. Prepral si tričko v dažďovej vode mydlom položeným na kameni. Po výstupe do kopca a zbere čučoriedok sa trochu spotil. Na to, čo si o ňom myslí okolie celkom dbal. Po milovaní ho vždy privítala jemná úzkosť. Nevedel kde pramení, no nazdával sa, že patrí k istej forme masochizmu.

Posadila sa a v momente, keď položila svoju bosú nohu na zem plnú ihličia sa spustila silná letná búrka. Utekala k nemu na podstienok, ubalila si cigu a spolu pozorovali blesky v diaľke, ktoré sa podozrivo rýchlo približovali k nim. Zašli dnu, bohapusto sa válali, počúvali rozhlasovú hru až kým ich neomráčili jemné driemoty a spolu za sprievodu orchestra dažďových kvapiek jeden pri druhom zaspali. Po prebudení si uvarili kukuricu, ona robila niečo s kvetinami pred drevenicou, duše boli pokojné a svet bol taký, aký mal byť. Poslal za to imaginárnu pusu vesmíru. 

Volal ju Láska. Rád jej vravieval sladké slová a všetko, čo vyslovil myslel vždy úprimne. Tešil sa, keď ju vedel potešiť. Zaoberal sa analógiou lásky, lyriky a ohňa (tekuté skupenstvo - tavenie). Fascinovali ho jej svety a ľahkosť, ktorú prinášala do každodenného života. Večery počas letných prázdnin boli plné. Boli plné vďaka nim. Aj napriek rozdielom (ktoré boli tak malé, až neviditeľné) sa vedeli dokonalo precítiť. V momentoch ticha väčšinou mysleli obaja na to isté. Pri pohľade na cudziu osobu mysleli tiež na to isté. Počas televíznych novín tiež mysleli na to isté. Fascinoval ju na ňom jeho prehľad  a obrovská pamäť, ktorou disponoval. Pamätal si každú vetu, ktorú mu povedala. Boli si tak podobní, že chceli spolu robiť všetko. A pri činnostiach, ktoré mali radi sa milovali ešte viac. Častokrát vyzerali tak, že od lásky vybuchnú. Chceli spolu tráviť každú voľnú chvíľu a všetko tomu prispôsobovali. Nikdy si neliezli na nervy, nikdy sebou neboli presýtení. Častokrát si predstavovali ako sa bude volať ich dcéra (on chcel tiež dcéru), podobne ako starí Číňania si aj oni vypestovali vzťah ku krajine. Keď cestovali, uvažovali, či by vo "videnej" krajine mohli spolu žiť alebo bývať, čím nemysleli len obyčajné telesné spočinutie, ale predovšetkým duchovné súznenie s miestom. 

Prechádzali sa lúkami lopúchov, lúskali spolu na lesnej cestičke lieskovce, liezli na posedy, zbierali fialky, lízali nanuky a močili si nohy v bystrinkách. Ľudia letných večerov medzi dvoma semestrami totiž naozaj boli poéziou samou.

78. "Otázky sú nebezpečné, odpovede večné..."

Odpovedz na Godardove otázky. Za seba, za postavu, za národ. Akokoľvek.

(c) Á bout de souffle, 1960

RADKA: 

Len vtedy sa zdá byť všetko pravdivým.

TÁŇA:

Varianta romantik: Pre celý vesmír, ktorý jeden druhému otvárame.

Varianta nihilista: Na nič. Hormón lásky, oxytocín. Vytriezvenie cca do roka. V niektorých slabších prípadoch do pár dní.  

(c) Masculin féminin, 1966

RADKA: 

Tmavá hlbočina, do ktorej sa ponoríš bez kyslíkovej bomby.

TÁŇA:

Varianta romantik: Ty.

Varianta nihilista: Ja.

(c) Une femme mariée, 1964

RADKA: 

Zhlboka sa nadýchnem a nebude možné ma zastaviť alebo budem mlčať, nič medzi tým.

TÁŇA:

Varianta romantik: Mám veľa chýb, no rozhodne sa dá s každou z nich pracovať. Kvôli tebe som ochotný spraviť všetko.

Varianta nihilista: Nemám, nikdy som nemal a ani nikdy nebudem mať žiadne chyby ty blbá ču*ka. A ak sa náhodou nejaké občas vynoria, rozhodne ti ich nebudem vešať na nos. Taký hlúpy nie som.

77. Čo by sa stalo, keby...?

1. Keby som umrela.
2. Keby som sa rozišla s frajerom.
3. Keby som nebola sebou.
4. Keby som pracovala v botanickej záhrade na severe Austrálie.
5. Keby ma zbalil exotický muž.
6. Keby som sa vrátila do prvého ročníka strednej.
7. Keby som mala dieťa.
8. Keby som bola Radka/Táňa.
9. Keby som vlastnila ostrov.


TÁŇA:

1. Keby som umrela, zostal by po mne prázdny byt plný rôznych predmetov a rastlín. Rastliny by možno postupne začali prerastať do kníh alebo naopak. Šaty by stratili svoje prirodzené farby a prežrali by ich mole. V pohároch s ovsenými vločkami by sa premnožili červy, na stenách by boli pavučiny a cez žalúzie by stále do miestností prenikalo svetlo.

2. Keby som sa rozišla s frajerom, trochu by som mu do budúcnosti asi aj priala nejakú zmiju, ale len chvíľku. Chýbal by mi. Zároveň by mi bolo v prázdnej posteli asi dosť smutno, čiže by som hľadala predmety alebo ľudí, ktoré alebo ktorí ma radi objímu (napríklad knihy alebo ľudí). Rozprávať sa ajtak väčšinu času rozprávam sama so sebou, čiže nedostatok rozhovorov by mi až tak nevadil. Skôr pochopenia a reflexie. Asi by som trochu schudla, trochu nespávala, trochu viac fajčila a prestala variť. Začala by som počúvať viac tvrdej hudby. Postupne by som na neho skorozabudla a vynáral by sa v mysli len príležitostne.

3. Keby som nebola sebou, tak by som to nebola ja. A za inú osobu písať nemôžem.  Ale mohla by som byť napríklad majiteľkou niekoľkých olivových hájov. Kráčala by som po kamenných chodníkoch odrezaná od okolitej reality. Na stenách kostola s trhlinami tieň figovníka. Nohy tak trochu špinavé od prachu. Obed pod stromom v záhrade. Siete, do ktorých padajú zrelé olivy. Voskové listy a azúrové more. Keby...

4. Keby som pracovala v botanickej záhrade na severe Austrálie bola by som najšťastnejšou ženou pod slnkom. Pracovala by som len fyzicky a bývala s hŕstkou kamošov. Hippies. Pestovali by sme exotické ovocie, množili palmy a natierali sa nahí mangovým pyré. Boli by sme opálení a zuby by nám svietili na kilometre.

5. Keby ma zbalil exotický muž, bol by to Dán, ktorý by ma vzal do Kodane, spravil mi decko a svojim modrým pohľadom by ma k sebe pripútal tak, že by som mu na všetko pritakávala ako malý biely pudlík. (V pozadí sneží)

6. Keby som sa vrátila do prvého ročníka strednej, zapísala by som si namiesto španielčiny nemčinu a sústredila by som sa trochu viac na prírodné vedy ako na tie humanitné. Zle by som robila tak isto.

7. Keby som mala dieťa musela by som sa oň starať a ono by ma sprevádzalo na každom kroku, minimálne do šiestich rokov jeho života. Ak by bolo po mne bolo by krásne, vtipné a trošku prepnuté. Rado by čítalo a vnímalo krásu naokolo. Ak by bolo po mne, rozumeli by sme si.

8. Keby som bola Radka asi by som teraz pravdepodobne ležala na svojej posteli v Prahe a pozerala von oknom do vnútrobloku, v ktorom ešte stále nie je jar. Muž v byte naľavo by hral na klavíri a mne/jej by sa to páčilo. V kuchyni by štebotali zebričky a v byte by začínala byť postupne tma. Pod perinkou by mi bolo príjemne teplo a spala by som (nie 20 minút) ale minimálne dve hodiny.

9. Keby som vlastnila ostrov, napísala by som svojim kamošom aby sa zbalili a odišli naň so mnou. Alebo by som naň odišla s mužom svojich snov a kamošov privítavala. Turnusy, obdobia. Vlastnila by som len loď, provizórny dom, zariadenie, pár osobných vecí a pár nových psychických chorôb patriacich k osamelému životu na ostrove.

RADKA:

1. Keby som umrela, tak by to bolo náhle. Nikto by to nečakal, dokonca ani ja nie. Moje veci by si zo sentimentu rozobrala rodina a kamaráti. Zvyšok by podarovali potrebným. Ostalo by tu ticho. Niekoľko jedincov by po večeroch plakalo, niekoľko ďalších by po večeroch začalo viac piť. Boli by medzi nimi aj takí, ktorím by bolo ľúto, že mi nestihli povedať to, čo chceli alebo mi povedali to, čo vlastne nechceli.

2. Keby som sa rozišla s frajerom, tak by ho to zlomilo. Inak sa to však riešiť nedalo. Trvalo dlho kým sa mi podarilo otvoriť pascu, ktorá mi mliaždila nohu. Rozchod by bol preto dramatický. Hodila by som po ňom popolník a zosunula sa na podlahu. On by sa ma snažil upokojiť, ale ja by som na neho len kričala, nech vypadne. Neboli by sme kamaráti, ani nič podobné. Viac by som ho už nevidela.

3. Keby som nebola sebou, tak by som bola laponskou zbojníčkou. Jazdila by som na sobovi a občas z neho padla do snehu, trochu sa v ňom pováľala a šla ďalej.

4. Keby som pracovala v botanickej záhrade na severe Austrálie, tak by sa mi už nikdy nestalo, že by mi doma zahynula kvetina. Bola by som tak trochu samotár a v byte by som mala džungľu. Cestovala by som často za milencom na Pitcairnove ostrovy.

5. Keby ma zbalil exotický muž, tak by sa to stalo v Žabe v mojom rodnom meste. Zvyšok osadenstva by sa cítil ohrozene a mali by strach, dokonca aj striptérky z Paradisa. Ja by som hulákala a pila vodku (bez džúsu).

6. Keby som sa vrátila do prvého ročníka na strednej, tak by som si nariadila prísnu sebadisciplínu a pracovala na sebe, omnoho viac čítala a písala... + by som vedela, čo sa v budúcnosti stane, tak by som sa na to mohla pripraviť.

7. Keby som mala dieťa, tak by som mu veľa čítala a brala ho na Berlinale, nech sa pozerá na filmy, ktoré ho môžu formovať. Veľa by som sa s ním rozprávala, mlčala a zažívala. V prvom rade by som mu však dala pekné meno, ktoré ho bude definovať.

8. Keby som bola Táňa, tak by som si zbalila len pár najnutnejších vecí a odletela do Paríža. Tam by som sa prechádzala ulicami. Vždy len v ranných hodinách, vtedy boli takmer prázdne. Fotila by som ich na dvojitú expozíciu, na čiernoiely film. Pila by som červené víno na balkóne a fajčila Galouises. To by mi pre túto chvíľu stačilo.

9. Keby som vlastnila ostrov, tak by som naň pozvala všetkých ľudí, ktorých mám rada. Nechcelo by sa mi tam byť samej. Každé ráno by som plávala a skákala šípky do vody z útesu. Užívala by som si hĺbku a nebála sa.

76. Dadaistická poézia

RADKA:

Festspiele 14plus Aki
Overpopulation Wesen green allows
Akbar mitte Anfang
Rifle kein bomb television
Teströl mujer 22 entusiasmo
Landschaft casting dreams
Decisions cut classics
Jumulan kuun laulua kisses niao
Révolutions do pai almost zwischen pendular
Soldado octopus la reina Masaryk
Party vegetarian Liebe Zoo

TÁŇA:

Paríž po Paríži stačiť nebude

dejiny srdce - to je

láska

Paríž vôňa pečiva nuda nemám ani slov

projekční plátno

voňavý a šarmantný leto pred 45 rokmi plné bistro

zimomriavky

báť sa netreba

číslo jeden

tout imaginer se scenáristou vstup variace

nadčasový

teraz

Nemám ani slov

leto pred 45 rokmi

tout imaginer

láska dejiny plné bistro vôňa pečiva zimomriavky

projekční plátno

číslo jeden

voňavý a šarmantný Paríž se scenáristou

nadčasový - to je

nuda stačiť nebude

báť sa netreba 

vstup teraz

srdce

variace

75. Nechoď na záhradu, príde za tebou

RADKA:

V hrudi mi rastú lekná najmä, keď mám hlavu ponorenú pod vodou. Myslím na Viana, občas aj celkom pravidelne. Nielen na neho. Lekno vypláva na hladinu. Za nechtami vyrastá žerucha, v kraji, ktorý (mo)mentálne obývam zvaná řeřicha. Pravidelne si ju obhrýzam.

Pravidelne ležím v posteli, v izbe, ktorej okná nezavriem. Hora k Mohammedovi. Príde i za mnou. Akurát musím ostať ležať v tej posteli, v izbe, ktorej okná nezavriem. Nechám sa dobývať. Ani neviem prečo, ale teraz nemyslím na Viana, ale na Gullivera a hneď na to na Juráčka a časti z jeho denníka, kde popisuje ako mu vadí spať s Tinkou v jednej posteli. 

Nerv, ktorý nevie prekonať. Nerv ako dráha. Dráha ku koreňom. 

Nikam nechoď, ostaň doma. Myslím na Kafku.

Myslím na nekonečno.

Lekno sa zmení na tulipán a nastane nový (prírodný) cyklus. Prerastie sa (i keď toto slovo asi neexistuje) do neba. Myslím na Jacka a jeho čarovnú fazuľu, ak sa vôbec zove Jack, ak nie, tak to ničomu nevadí.

Dívam sa hostilne. Myslím na Přidala.

TÁŇA:

Kafka raz napísal, že nie je nutné, aby sme vychádzali z domu, že máme len zostať nad svojim stolom a načúvať. Ani nie načúvať ale čakať. Ani nečakať, len byť úplne ticho a sám. Že svet sa ponúkne k odhaleniu, nemôže inak, okúzlený sa bude pred nami vinúť. 

Tak prosím záhradu aby vošla na scénu. Aby spestrila tento temný zimný večer. Aby sa stala útočiskom a rozpažila svoje voňavé ruky a nasmerovala ich smerom ku mne. Ó, vzývam ťa, nebeská, ktorá tak žiariš.

Je samozrejmé, že človek, ktorý je TROŠKU viac senzitívnejší na vône a pachy sa v záhrade cíti stratený a občas doslova prahne po úniku z nej. Na lúke detto. V lese takisto.  Ale netreba zabudnúť na obľúbenú vetu : "Čím hůř, tím líp". Človek dokáže vnímať tristotisíc vecí naraz. Záhrada nie sú len kvety. Záhrada sú navoskované tmavozelené listy divokého kríku s plodmi podobnými jablku. Záhrada je nechutný hmyz pod kameňom, ktorý zdvihnete zo zeme. Záhrada je rozvešané prádlo medzi stromami mihotajúce sa v letnom slnku. Záhrada je bazový sirup položený na podstienku. Záhrada je štípanec od včely na stehne. Záhrada je brečtan vinúci sa zárezom na murive.

Poetika tohto priestoru je pre mňa veľmi podstatná. No naozaj sa mení a nadobúda iný rozmer s prichádzajúcou tmou. Zvuky sú omnoho intenzívnejšie, hmyz bzučí trošku hlasnejšie alebo úplne stíchol. Farby sú tlmené a ochladzovanie spôsobuje na pokožke jemné zimomriavky. Cyklické striedanie dňa a noci milujem. Človek potrebuje istoty. Zašlo slnko a vychádzajú komáre. Neustále bzzz, lebo moja krvná skupina je najlepší repelent pre vás, priatelia. V tráve zrazu kvapôčky vody a ticho. Ten vzácny pokoj, ktorý sa nedá len tak niekde nájsť. Toto leto budem spávať v záhrade. Medzi kunami, v tme, prekonám svoj strach. Budú po mne liezť pavúky a mrafce a umyje ma skorá rosa.

Rána bývajú intenzívne. Slnko otvorilo všetky kalichy a okvetia, opeľovanie sa môže zvesela začať. Ľalie, cínie, georgíny, pivónie, muškáty aj nezábudky v tieni. Perverzné fuchsie. Sýte farby vidieku. Všetko tu má ten správny odtieň. Záhrada ťa volá. Poď sa do mňa stratiť. Nepokosená tráva a periny vetrajúce sa na slnku. Ľahni si sem, pozri, tu pod orechom je také akurát miesto, rozlož plachtu, odpi si z prvej kávy dňa, pozri sa mu hlboko do očí a pobozkaj ho. Som ideálnym prostredím pre každú romancu. Otvor svoje okvetné lístky. Voniaš.

74. Vnútorný monológ hráča ruskej rulety

RADKA:

Za chvíľu to príde. Šanca že sa dožijem prvých slnečných dní tohto roka je vyššia, než to, že sa mi mozog rozpleskne na bielu stenu. 1:6, to nie je márne. No a čo, v prípade, že to nevyjde, tak sem o pár rokov budú chodievať zástupy turistov, sledovať umelecké dielo, ktoré vytvoril život. Áno, život a nie ruka nejakého pochybného umelca. Možno bude pri tej škvrne aj ceduľa s mojim menom, možno pridajú aj príbeh. Dostane sa to na verejnosť, k širokým masám. Je možné, že sa budú o mne aj učiť! To preháňam...

Skôr ma asi niekde zakopu ako psa, ako odpad. Vyhodia ma za mesto na skládku a podpália. Nikto nebude poznať moje meno, nikto sa nikdy nedozvie dôvod mojej hráčkej vášne. Nikto. Ešte, že sa toho nedožila mama!

Šanca prežiť je vysoká!

Prídem tam, sadnem si na bedňu, pozriem sa im do očí a vezmem do ruky zbraň. Vhodím jeden, jeden jedíný náboj a mocne zakrútim. Priložím hlaveň ku spánku, najprv sa jemne, dotknem kohútika a následne stlačím. Padnem z bedne a všetci mi zatlieskajú. Inak to nesmie dopadnúť, nesmie! Vezmem si všetky prachy a zmiznem do iného štátu. Tam nikomu nepoviem odkiaľ mám toľko peňazí, ani odkiaľ som.

Stanem sa pekárom. Budem nadránom vstávať a piecť čerstvý chlieb pre celé mesto. Nie nie, radšej budem poštárom, poslom dobrých aj zlých správ. Ľudia si ma budú vážiť, vyrozprávajú sa zo svojich starostí. Takto budem mať prehľad o tom, čo koho trápi. Hm, v tom meste iste nikto nebude poznať pravidlá tejto hry. Môžem to tam rozbehnúť a pomôcť im vyvliecť sa z finančných problémov. Veď tu u nás to úspešne funguje už niekoľko rokov. Prečo by mal byť svet ochudobnený o túto príležitosť? Prečo by som ja, preživší, nemohol ďalej niesť toto posolstvo?

Šanca prežiť je vysoká!

TÁŇA:

Green park, Piccadilly. Sedem ráno. Hmla, dvanásť stupňov. Na strome oproti straka.

Môj byt. Večer. Líham si do postele a za susednou stenou, rovno pri mojej ruke je pravdepodobne inštalovaný radiátor, ohrevné teleso. Za stenou. Sála teplo až ku mne a ja ho pripúšťam a hrám sa s myšlienkou, že to vlastne ani nie je abstraktná vec to teplo. Takto k večeru sa rada upínam k podobným myšlienkam.

(Popevok)

Komu je viac fajn v tomto živote? Komu je viac fajn ako Tatiane? Komu je viac v tomto živote? Komu je viac fajn ako ako mne?

Dostávam sa do nálady, bola by škoda opustiť tento svet. Musím opustiť tento svet, indiánska uspávanka a negro spiritual. Blaho. Som rozodnutá.

Unsinkable in the water. Avalon sutra. As long as I can hold my breath.

Mať všetko rozhodnuté a byť úplne šťastná? To je len sen. Čistý kryštalický jazyk. Zrkadlo sebalásky. Mám peniaze na jablká a iné pochúťky. William Tell bez decka. Nezomriem. Ešte nie. Sága pokračuje.

Tibetské zvončeky. Tuc tuc tunc tunc. Buddhovská pentáda pokojných božstiev zaujala postoj blankytný. Vyber si kontinent, na ktorom sa chceš narodiť, milá Tatiana. Cítiš vôňu? Štrnásť ženských mien v ich strede nesie dvojhlásku.

Šesť ženských mien tu a teraz. Neumrela som. Padla za nás Ľudmila.

73. Bezúčelná prechádzka

TÁŇA:

Zelenkavé tendy (vraciam sa k svojim vymysleným slovám), šnúrky, opálené nohy, kraťase, slnečné okuláre a holý chrbát (lebo si to môžem dovoliť, nie je na ňom totiž nič), vlasy ako po výbuchu Delfína, v slúchatkách nejaký pofidérny surf rock z Big Sur, ladné vlnky, ostré gitarky a zhulený hlas spievajúci „oh babe slow down, just slow down“. Keby sa to tak dalo. Sto schodov, vchodové dvere (Bratislavčania ich volajú „brána“) rozrážam a vyskakujem na ulicu.

Yeah. Teplý vzduch vchádza do nozdier a ja sa naň začínam sústrediť hmatom, nesmejte sa mi, meditovať sa ešte len učím. Prejdem okolo základky, školáku, stromy šumia, rastú tu prevažne lipy  a topole, myslím. Topole mi vždy veľmi voňali. Na ihrisku sa deti hrajú vo vysokej nepokosenej tráve. Jazdia dokolečka na bicykli. Mačičky na baterky. Sú hladné a smädné, no nejdú domov, lebo BYICHUŽNEPUSTILIVON!!! Úsmev, takéto momenty vždy potešia. Vymýšlanie hier priamo v teréne. Deti majú k dispo len kríky, plot, stromy, trávu a antuku. Asi ich kreativita pracuje trošku inak ako keď introvertne ležia doma na sofe a hrajú Minecraft.

Pred barákom na Kulíškovej je jedno super miesto, babky si tam pred vchod (bránu) vyniesli lavičku a ešte stále popíjajú vonku, pri rušnej ceste, turkov. Echtových, v pohároch na stopke, hrubé sklo. Ale len do pätnástej, pozor. Po poobednej sieste vyťahujú suďák z Mildy. Party začína.

Autobuska, fuf, toto miesto je nabité tak, že ho radšej míňam. Kafe a malinový sirup na stojáka. Spolu s úsmevom pekného nie barmana ale baristu, piči. Dámy nenadávaju, Táňa. Dámy nie. Teraz sa nikdy neviem rozhodnúť, či doprava alebo doľava. Ale vždy ma to ťahá viac doprava, medzi tehlové bytovky. Nie popred Twin City, nie popred Neuroveu. Dnes si nebudem čítať v Medickej, dnes som na prechádzke.

Preštrádujem celé mesto, zaznamenám pár pohľadov od predavačov kebabu (koľká pocta), občas si trošku asi aj popisknem do hudby, schovávam sa do tiena na Konventnej, tá ulica dýcha niečim iným ako ostatné. Nie jediná ale jedna z nich. Ups, zaviazať šnúrku. Ruže v záhrade na Panenskej sú v plnom rozkvete – presne ako ja. Ehm. Chuť na letné vínko. Biele. Next Apache. Na moment skladám slúchadlá a vychutnávam si šum okolo. Cinkanie pohárov, plačúce decko, odsúvajúce a zasúvajúce sa stoličky. Dopíjam, fičím.

Hore, do kopca, na samý vrchol. Tempo hudby dokonalo zladené s tempom krokov. K celej tejto letnej gýčarine mi už chýba len ružová žuvka a bubliny. Le chewing gum. Nikoho nepoznám. Nikoho nezdravím. Slnko mi príjemne zohrieva hlavu. Sadám si na obrubník, pijem vodu, ktorá sa ešte nestihla vypariť. Bohatá vnútorná krajina? Pull over, let me in. Niekedy celé dni neprehohvorím.

Hrad, Strmá cesta, bazén. Bazén? Okej. Ciga pod skalami. Zuckermandel. Vám musí JEBAŤ! Dámy nenadávajú, Táňa. Ja to jebem, ja som slečna. Naťahujem granát a hádžem ho smerom k tomuto architektonickému skvostu. Pobehnem k ufu, Zuckermandel horí naružovo. S trblietkami. Dunaj je plný delfínov.

Prešli štyri hodiny. Sadám na bus smer Vlčie hrdlo. Za oknom pozorujem krajinu, čas a priestor. Turisti s dáždnikmi namiesto slnečníkov. Spolusediaci na Tindri. Ľúbi, neľúbi? Tak jednoduché. Mačovia v cabrioletoch a zosolárkované debilky s nimi. Našpúliť, tááák. Môj stredný prst spoza okna MHD (s efektom pobozkania ho), nechápu. Široký úsmev. (Asi som psychicky narušená) (Asi mi jebe) (Asi neviem, čo so sebou).

Vystupujem, tridsať minút cesty, skladám a vypínam hudbu. Bzučanie Slovnaftu, bzučanie letných cvrčkov, pod nohami len suchý štrk. Vôňa divokých rastlín, asfaltu a topolov. Kombo. Žiadne autá. Žiadni ľudia. Motýle, lietajúce chrobáky a včely. Slnko je nižšie, je večer. Pri jazere nikto. Vyzliekam sa do naha a skáčem do vody.

Áno, toto je o mne. Píšem o sebe. Vysielanie hitparády inotajov skončilo. Teraz o mne môžete hovoriť niekde na káve. Váš život je tak prázdny, že musíte riešiť životy iných. Vaše nudné stereotypy, milovanie sa raz do týždňa a partnerky, ktoré zaujíma len fitko a Smatanová. Píšem o sebe. Som taká. Milujem sa za to. Tá Táňa, ach.

RADKA:

Účel svätí prostriedky. Vravieval si často a mne trvalo veľmi dlho kým som to pochopila. Tvoj účel, moje prostriedky. Niekedy naopak. Väčšinou nie.

Prechádzam prázdnymi miestami vo vyprázdnenom meste, v ktorom som pred rokmi nechala svoju dušu. Hľadám ju rovnako vytrvalo ako hľadám seba. Nikde už nenachádzam svoj odraz. V zrkadle sa nevidím. V odpadkoch už nebývam. Sú tu všetci a napriek tomu tu nikto nie je. Sama blúdim a blúznim. Dnes nie som mokrá od potu, nemám teplotu, ani delírium. Volím si cesty, ktoré nepoznám. Dôležité je to, že som vôbec schopná voľby, že som vôbec schopná, že som to vôbec ja.

Kde tu zahnem doprava, ale skôr ma to ťahá doľava a ja si v duchu vravím, že ma smeruje hlas môjho srdca a možno je to Boh a možno Marx. Nech. Za každým rohom sa bránim vonkajším vplyvom. Bránim sa slovne, len výnimočne fyzicky. A že to viem! Jedno aj druhé. Druhé aj tretie.

Jeden krát som takto stretla aj teba. Stál si pred obchodom s loveckými nožmi a vášnivo fajčil. Až teraz si uvedomujem, že si vždy vášnivejšie fajčil, než miloval, ale to odbáčam (spisovné to asi nie je, ale tik tak, tik tak a hluk je hlučnejší, než by sa zdalo, tik tak, tik tak) na druhú koľaj a to nie je prvoradé. Každopádne je to aj trochu trápne. Jebať. Obvykle vulgárna nebývam, ale sú isté chvíle, keď si myslím, že si to môžem dovoliť. Stále kráčam slepo ďalej, občas si pobehenm, občas si odpľujem.

Účel svätí lovecké nože. Lovecké nože svätia moje telo. Fenomenologické aj semiotické. Dnes som to počula, tak machrujem. Nemám veľa času, tak machrujem. Neostáva mi nič iné ako machrovať. Podvedome kráčam ďalej. Poď so mnou, ak sa nebojíš.