131. Päť zastávok MHD

RADKA:

1. GOLDEN DELICIOUS

Jasmína bývala blízko, v dome bez strechy. Vzdušnou čiarou to odhadovala na 93 metrov, ale napriek tomu jej cesta od zastávky domov trvala minimálne 10 minút. Jej krok bol pomalý, sem tam nemotorný a občas dokonca ťarbavý. Pri príchode pomyselne zažla (zvláštne to slovo, ale asi je to v poriadku) svetlo a sadla si do kresla obklopeného starými novinami z roku 1999. Nikdy neprekročila prah milénia, ani vlastného mentálneho priestoru.

2. HOSTILNÁ

* zastávka na znamenie *

Nikto však nevie, čo je to za znamenie. 

Ani ryby, ani rak.

3. ALMA MARINA

Duševný prístav, kde kotvia všetky lode. Niektoré čakajú na obľúbené námorníčky (dobre, tak aj nármoníkov, ale len takých, ktorí nepijú hektolitre prešťaného rumu na počkanie a neobťažujú ženy - inak je smutné, že človeku - tomu človeku, ktorý vytvára tieto nezmyselné slovné spojenia a ktorý o sebe rád hovorí ako o človeku - tak, že tomuto človeku skôr napadne vidina námorníka a potom musí googliť námorníčky a smutne sa pozerať na Top 10 female sailors in history - to je ich fakt tak málo? - odbočka tzv. nikam), niektoré strážia poklady sveta, niektoré len bez prestávky kontemplujú na vlnách. V Duševnom prístave je pokoj a okrem lodí tam stojí aj električka čislo 29. Raz ťa tam vezmem, sľubujem!

4. OMNIPOTĒNS

Julien sa len málokedy vedel rozhodnúť, ktorým smerom sa vydať z domu. Doprava a do kopca alebo doľava a rovno. Cesta doprava a do kopca je neznesiteľná, ale každý malý úlomok z nej sa človeku navždy vytesá do pamäte, každý jeden sa zabodne priamo do srdca. Cesta doľava a rovno je pohodlná, ale nudná. Nič si z nej prechádzajúci článok potravinového reťazca neodnesie. Maximálne tak pocit, že nič nedáva zmysel. Napriek tomu, že Julien vedel viac, než ktokoľvek iný, čo sa ukrýva na oboch cestách, tak určiť smer svojim nohám dokázal len výnimočne.

5. BALOO

Každý, kto sedí a smeruje na konečnú (napriek tomu, že netuší, kde končí bezpečný asfalt - materiál, s ktorým sa maznáš denne odkedy si sa naučil*a chodiť) sa nevie dočkať chvíle, keď vstane, tzv. vystúpi (tzn., že presunie svoju telesnú schránku z uzavretého prostredia A do otvoreného priestoru B) a tanečným krokom dľa ľubovôle (fantázii sa medze nekladú - vzácne momenty premýšľania bez obmedzení) sa odoberie do džungle s tou najlepšou náladičkou (objímajúcou jeho zápästia, tak pevne, že neexistuje šanca jej uniknúť), akú si len dokáže vo svojej hlave vyfabulovať. Nikomu nevadí, že cesta sem je extrémne dlhá a náročná, nikto sa nebojí šelmy so šiestimi hlavami, ktorá sa skrýva niekde v polotieni... Odraz neexistuje, pohľad na seba sa nenosí, si tu predsa pre iných, kámo. 

TÁŇA:

Pernerova

Šedivý muž. Rozprával by o tom ako v lete pozoroval ríbezľový krík a ako cez plody ríbezlí prenikalo svetlo. Každoročné plody leta. Rád servíruje nápoje a využíva mhd, skôr vlaky a električky, metro menej.

A: "Predstava, že si takto sadne vedľa teba a donesie ti drink, nedbám veru."

B: "A začne ti rozprávať tým hlasom. Čokoľvek by povedal..."

A: "Ako šúpal zemiaky, kľudne."

B: "Alebo ako pozoroval ríbezľový krík v lete."

A: "A usrkával by z toho drinku."

B: "A vyzliekol sveter. Pokračuj."

A: "A naklonil sa aby ti mohol niečo pošepkať."

B: "A rukou by sa ťa dotkol nohy pod stolom ale pritom stále hľadel do očí a rozprával. Potom ťa chytil za dlaň a v priblížení ti povedal, že si všimol, že ti došiel drink a opýtal by sa ťa aký by si si dala. Či trpký ako tvoj život. Tudududuuu"

A: "A potom by začal hovoriť o Wislawe Szymborskej."

Kopanice-Podchody

Smrekovce opadavé. Zastávka sa volá Kopanice-Podchody. Zastávka Kopanice-Podchody neexistuje. Kedysi tam boli nezmyselné komunistické zašťaté podchody, ktoré nezmyselne viedli popod klasickú hlavnú cestu. Okachličkované. Teraz je tam priechod pre chodcov a podchody sú zrovnané so zemou. Zastávka síce neexistuje, no stále sa volá Kopanice-Podchody. Smrekovce tam stále stoja a stále opadávajú. Neónové digitálky ukazujú čas a vonkajšiu teplotu. Osvetľujú smrekovce červenou farbou. Najnižsia nameraná teplota, mojimi očami, bola v neskorú noc/  skoro ráno okolo 04.30 -28stC.

Spaľovňa

Zaprášenou cestou lemovanou zaprášenými rastlinami a trávami si partička mladých ľudí vykračuje k jazeru, pravdepodobne znečistenému, ležiacemu neďaleko Slovnaftu. Tešia sa na moment, kedy svoje spotené telá ponoria pod hladinu vody. Je leto, psie dni, kanikuly. Všetci sa vyzlečú a rýchlo naskáču do jazera, v ktorom sa na povrchu plaví kmeň stromu. Ako medvede v ZOO naň jeden po druhom vylezú (je klzký), muži "pádlujú", ženy sa opaľujú. Skáču z neho, plavia sa, rukami čeria vodnú hladinu, potápajú sa. Neskôr sedia na brehu, fajčia ubalené cigy a rozprávajú sa pri západe slnka, spievajú si. Je tlaková výš.

Chatam Sofer

Čakala ho pred cintorínom, taká bola dohoda. To, že vlastne čakala na úplne inom mieste, vôbec nevadilo. Vonku bol sneh a mrzlo. Mikulášsky cintorín je krásny vždy. Šmýkalo sa. Kým čakala, prešla sa ním, brána bola odomknutá. Jej stopy boli jediné. V zime cítiť málo vôní. O to viac sú tie prítomné prenikavejšie, svetlo medzi snehom silnejšie, kroky opatrnejšie. Myšlienkami sa preniesla na letnú Strmú cestu ( physalis v ruke), myšlienkami sa preniesla na zimnú prechádzku Strmou cestou s rozpravami o Dušanovi Jurkovičovi (Bronzová plastika od Snopeka neďaleko Strmej cesty). Zastalo pri nej auto. Nastúpila.

Autobusová stanica

Táckareň, bufet, jedáleň, fast food, stoják. Plastové tácky, smrad, žltá malinovka, kofola, slamky, trojobal, hliníkový príbor, plastové košíky na pečivo, zemiakový šalát, držková, krajce chleba, výpečky, teplé jedlá, treska v majonéze, knedle, plnená paprika, plastové obrusy, žuvačky pod stolom, tašky pod stolom, mince na zemi, rohlíky, zástery, fúzy, trvalé, rádio, tenké servítky, hajzel baba, reťaze na nástupišti, topoľ, betón, schody, sklo, krčma, obrazy. Jahodový koktejl Bratislavy. "Miesto na odkladanie špinavého riadu."

130. There were no words on that island

 RADKA:

Ako by si chcela vyjadriť seba bez slova?!

matnou farbou na skle

prefíkanou vôňou
hladkou pokožkou
obrázkovou vodeodolnou knižkou

nekončiacim dotykom, 

ktorého intenzitu určuje tvár v kameni

šíp v plameni

teplo, ktoré leptá

meandre čírych tekutín

rozbité sklo na zemi

.

Mlčky sa prebúdzala a mlčky zaspávala. Snívalo sa jej, že z jej úst vychádzali prázdne bubliny. Vždy, keď sa na ne zahľadela, praskli. Nepríjemný zvuk, ktorý bolí.

U nich doma sa komunikovalo výhradne pohľadmi. Medzi najdôležitejšie parametre patrila dĺžka a ostrosť. Veľa krát dopomáhala práca s obočím, či pohyb pier. Keď sa na ňu brat pozeral dlhšie, než bolo únosné, vedela, že ju chce zabiť. Keď matka zatínala zuby a hľadela do zeme, vedela, že nastanú v ich životoch nenávratné zmeny. 

K ničomu sa nemusela vyjadrovať. 

Nikdy sa nemusela hrabať v morkom piesku, z ktorého by vyťahovala zabudnuté kusy detských hračiek tých najsprávnejších tvarov, v tých najsprávnejších farbách, z tých najsprávnejších materiálov. Po celý svoj doterajší život vnímala len obrazy, vône, pachy, zvuky, ktoré síce jedno ráno potešia, ale iné zas kompletne zdevastujú.

.

bezbrehá radosť 

z každého drobného pohybu

neutíchajúci smútok

s rukami v bok

hysterický výsmech 

v tureckom sede  

Keď sa v jej mysli rozbúril oceán, stala sa jeho vlnou

~

TÁŇA:

Stopy dočasnosti. Pozostatok prítomnosti. 

Šum mora. Zvuk oceánu. Taká tá večná energia. Sem a naspäť, masa vody, jej sila. Jej farba, ďalej od brehu. Ďaleko od brehu. Tmavá a nepriehľadná. Hlbina. So všetkým tým, čo si pod ňou predstavíš. Za ňou, v strede nej, na konci alebo na začiatku nej - ostrov. S tmavým pieskom, s hnedými chaluhami vyplavenými na brehu. Všetko je nasiaknuté vodou. Postupuješ ďalej. Vlhký piesok, vlhké kamene, vlhký útes, vlhká hmla. Chodníčky porastom len od divej zvery alebo duchov námorníkov. A vedú zas len k ďaľšiemu vlhku. K hukotu vodopádu, ku ktorému chodia zahnať svoj smäd.  Alebo k horúcemu prameňu. Počuješ len vlastné kroky a vodu. Od oceánu, od vodopádu. Prší. Je tu zima. Nie je tu čo sledovať. Monotónne farby zeme, ľadovca, lišajníkov, chalúh a kameňov. Nie je tu žiaden orientačný bod (len skaly vo veľkej diaľke). Kráčaš po chodníčku vyšľapanom zverou (duchmi námorníkov), vyzliekaš sa pri prameni. Je zima. Skáčeš doň. Nechávaš na seba dopadať horúcu vodu, kričíš. Ešte stále máš tendenciu premýšľať. Nad ňou, nad ním. Aké by to bolo, keby... Ako okamihy stretnutia vytvárajú tú zmenu, ktorá sa stane. Potrebuješ zažiť niečo transformujúce! Nechceš si len tak presvišťať životom. Niečo, čo premení vás oboch! Nové dimenzie! Áno! A zrazu to zhasne. Voda dopadá na tvoju pokožku, vnímaš len ju. Jej silu, hukot, hĺbku, chlad, teplo, všetko. Občas ti ešte v pozadí nabehne nejaká tá predstava, prianie. Slabne však na intenzite. Slová miznú. Úplne. Prišiel si sem sám. Chcel si zažiť samotu. Privítať ju. Nepočuť žiadne slová. Svoje, jej. Nemyslieť. Pozorovať odtiene tráv, vyvretý čadič, byť nachvíľu Yves-Joseph de Kerguélen - Trémarecom. Na najizolovanejšom mieste na svete.  Vety sa skracujú. Vyberáš svoj zápisník. Expedícia sa začala.

Obaja účastníci sa behom expedície premenia. On inak. Ona inak. Tam a vtedy. Teraz a tu.

129. Gjemmested Telemark

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

TÁŇA:

K mojej tajomnej skrýši sa nedá dostať inak ako po jazere, buď loďkou alebo v zime na lyžiach. Vymyslel som si to úplne dokonalo. Môj vlastný izolovaný hideout. Ďaleko od ľudí, v jadre prírody. 52% extrovert, 48%introvert. Keď tam dlhšie nie som (starosti na farme, okolo detí, nutné nákupy v meste, riešenie mailovej komunikácie a občas aj práca), hneď po zakúrení sa na okne začnú rojiť muchy a ja ich ako budhista, ktorým niesom, jednu po druhej starostlivo vyháňam do studených nórskych lesov naokolo mojej chaty. Ich prítomnosť mi nijak zvláštne nevadí. Len ten bzukot je v celom tom tichu akosi prisilný. Narúša moje malé niche. Som tu zamaskovaný v palete prírodnej zelene, odtieň mach, odtieň lišajník, odtieň kôra stromu, odtieň hladina jazera, odtieň skala. Zvieratá ani netušia, že som tu. Nevšímajú si ma. Občas si ulovím nejakú tú rybu, jesť čerstvé vodné živočíchy - na to sme v tejto krajine zvyknutí. Často len tak sedím za svojím stolom, pozorujem plameň sviečky a myslím na všetky tie veci, ktoré som rád robil ako chlapec. A ako sa k nim postupne vrátiť. Nič ma však neukľudňuje tak ako pobyt tu, v mojej skrýši. Celý ten proces začína už doma. Nehrotím to, no som rád pripravený. Zabalím si vhodné oblečenie, knihu o ktorej si myslím, že by som na ňu mohol mať náladu, jedlo, ktoré si uvarím k rybe, zápalky, občas aj nejakú tú pálenku, čaj, čiapku, rukavice, šál, veci na rybárčenie. Najradšej mám ten pocit, keď za sebou zabuchnem dvere a som opäť nachvíľku slobodný. Batoh hodím do člna a preplavím sa až na moje miesto. Tu som, autentický ja. Nikto ma nevidí, nepočuje, môžem prdieť kedy chcem, grgať kedy chcem, nechať si otvorené dvere na kadibudke, fajčiť brko a pozorovať chvejúce sa listy na stromoch zatiaľ čo mi odmŕza odhalený zadok a ostatné veci naokolo. Počas leta sa rád ponáram v jazere, je hlboké, studené a je v ňom strašne veľa rýb. Dlhé hodiny plávam a nechávam sa obmývať vodou. Považujem to za absolútne liečivú vec. Mám tu taký obľúbený kameň obrastený machom. Po plávaní na ňom sedím zabalený v župane a pozorujem ako sa mnou začerená hľadina opäť ukľudňuje, až kým jej povrch nie je znova úplne rovný. Pozorujem ako po mojom tele stekajú kvapky vody, ktoré sa nestihli vpiť do froté látky. Pozorujem svoje pocity po dopadoch slnečných lúčov na mojich lícach. V noci tu počujem sovy a inú lesnú zver, ktorá šuchoce v lístí. Sám so sebou sa nerozprávam, vediem si tu svoj "denník samoty" založený prevažne na pozorovaniach prírody alebo svojho vnútra. Nepočúvam tu hudbu a nevyužívam žiadnu modernú techniku okrem udice a vecí na prípravu pokrmov. Nemám tu hodiny, v čase sa orientujem podľa svetla. Som len kúsok od domu, no cítim sa na míle vzdialený. Ničím a nikým nerušený. Našťastie zatiaľ k jazeru nevedú žiadne turistické chodníčky. Ak sem aj niekto zavíta, rád sa podelím o poznatky ohľadom stavby mojej chalupy, porozprávam o tom ako sa mám a ako sa mi tu žije. Zatiaľ sem však nikto okrem mňa nezavítal a nevadí mi to. Fakt, že tu všade rastie lišajník svedčí o čistote vzduchu. Ochutnal som ho. To symbiotické spoločenstvo huby a riasy. Na tomto mieste sa často a rád cítim čisto aj ja sám.

RADKA:

Dnes od rána sledujem plamene na hladine. Opustím stoličku, len keď to už inak nejde. V pravidelných intervaloch počítam každý nádych a výdych, ktoré vnímam ako vrúcne gestá môjho tela. Nemyslím na nikoho. Mohlo by sa im ľahko zdať, že nerobím nič a to nie je pravda. Vykonávam toho mnoho - nadychujem sa, vydychujem, počítam, sledujem, ale nepremýšľam. Nechávam sa pohltiť tým, čo mám pred sebou. Neotáčam sa. Vymýšľam si piesne, recitujem odhalené verše, odhaľujem zanedbané zuby. Veď hovorím, že je 

toho mnoho - viel zu tun - 

Nesnažím sa byť sama sebou. Vôbec sa nesnažím. Každý deň preberám zodpovednosť za niekoho iného a jeho/jej životný príbeh so všetkým, čo k tomu patrí. Niekedy si zapisujem ich myšienky, aby som nezabudla na to, čo sa mi snažili povedať predtým než utonuli v kráse tohto jazera. Potláčam túžbu zberu všetkého, čo sa mi dostane pod ruky. Nič z toho mi nepatrí, nemôžem si to uzurpovať len preto lebo som vlastníkom páru rúk. Opakujem si nahlas, že mi stačí len ten nekonečný dotyk a preto nič neberiem osobne. Nie som tu za seba, ale za iných, takže je to niekedy vcelku náročný proces vysvetľovania, ale myslím, že aj vcelku úspešný. Vcelku alebo v detaile? Kŕdeľ vtákov mi preletel pred očami. Hlučný pohyb krídel, pohyb rýchly, smer jasný, jednota zrejmá. Bolí ma z toho hlava. Ponorím ju pod hladinu, aby som sa vyhla stretu s plameňmi.

Dni, ako je ten dnešný, mám obzvlášť rada. Obzvlášť, keď ich mám rada.

128. Plavba loďou po Dunaji

RADKA:

Obzerám sa okolo seba a kontrolujem, či sme všetci. Nezdá sa, že by nám niekto chýbal, tak to zrejme bude v poriadku. Moja mladšia sestra Angela naháňa potulnú mačku a najradšej by si ju vzala so sebou na palubu. Sama to tak povedala, vykrikuje, že chce mačku na palubu a medzi tým jej zabieha pravé očko doľava. Myslím si, že ani nevie, čo to paluba je, ale započula toto slovo od okoloidúceho páru dôchodcov a očividne sa jej zapáčilo. Nechcem sa s ňou baviť, a tak ju s jej otravnými rečmi úspešne ignorujem. Robí to tak aj zvyšok rodiny, až si niekedy myslím, že ju vlastne nemá nikto rád a príde mi jej ľúto. Tento pocit ma však po chvíli vždy prejde. Okrem Angely sa s nami na "cestu za dobrodružstvom", ako to sama nazýva, chystá aj teta Alžbeta a moji rodičia. Vymysleli si túto dovolenku bez toho, aby sa ma opýtali na názor. Angela bola samozrejme hneď za a skákala od radosti. A tak sa teraz ocitáme v Passau, kde to celé začína, ale nikto netuší ako to vlastne skončí. 

Vzťahy v našej rodine sú celkom chladné. Inými slovami: nemáme spoločné témy, záujmy a dokonca ani slovnú zásobu. Občas uvažujem, či sú vôbec v našej rodine prítomné aspoň nejaké city. Angela donekonečna vykrikuje svoje požiadavky, mama mlčí, otec hovorí po japonsky a teta Alžbeta sa len usmieva. Ani neviem, koho nápad to bol, aby sme sa spolu ako rodina plavili Dunajom a niečo zažívali. Pomaly nastupujeme na loď a posádka nám ukazuje naše kajuty. Dostávam dokonca na výber medzi Angelou a Alžbetou, čo mi pripadá nefér nakoľko oni obe by mohli byť samé, ale že by mne niekto ponechal aspoň trochu priestoru, o tom sa diskusia nevedie. Premýšľam, ktorá z nich je menej otravná a neviem sa rozhodnúť. Pomyselne si hádžem mincou a vyhráva to Angela. S týmto deckom mám zdieľať jedinečný okamih plavby, jedinečný moment pohybu, ktorý je pre mňa stagnáciou - moje nohy budú stále rovnako položené na podlahe lode. Čakajú ma krásne výhľady a výborná gastronómia. Aspoň tak to propaguje cestovka, ktorá nám tento veľkolepý zážitok sprostredkuje. Premýšľam nad tým, ako sa zabaviť a napadá mi niekoľko možností. Každý deň spravím tri fotky - jedna bude zameraná na Angelino očko, druhá na horizont a tretia? Na čo by tak mohla byť zameraná tretia? Na cudzieho človeka, ktorý sa napcháva niečim nechutne veľkým alebo aspoň sa pri tom tak tvári. Každý tretí deň môžem odfotiť niečo pekné, niečo, čo nebudem plánovať. 

Prechádzame Rakúskom a v Kremži nakupujujeme horčicu napriek tomu, že je predražená. Mohli by prepojiť jednotlivé symboly rakúskych miest a trochu zaexperimentovať - prepojiť Mozartove gule s horčicou a... Tam vlastne končím, nič iné ako tieto dva symboly Rakúska mi nenapadá. Ktovie aký mal Thomas Bernhard vzťah ku kremžskej horčici alebo k tým presladeným guliam, o ktorých denodenne sníva Alžbeta. Zakaždým, keď začne hovoriť o guliach sa mi vo vrecku otvára malá rybička a vždy ju musím upozorniť na to, že milá teta Alžbeta, cez žiadny Salzburg nejdeme a tým pádom si žiadne gule do gágora nenapcháš. Dobre, robím to samozrejme slušnejším spôsobom. Môj vzdor a hnev si skrývam každé ráno pod vankúš a cez deň sa tvárim ako roztomilá čučoriedka Heidi. Otec ma každý večer pohladká po hlave a súhlasne pokýve tou svojou.

"Bratislava je perlou na Dunaji!" vykrikuje Angela, zatiaľ čo sa naháňa na palube s deťmi, ktorých očká sú v poriadku, ale určite majú iné problémy svojho malého bytia. Keby som sa jej opýtala, či vie, čo je to perla, Dunaj alebo Bratislava, tak len kývne hlavou a v bielych lakovkách beží ďalej. 

Stojím v rade na párky a praženicu. Človeka prezlečeného za kuchára sa pýtam koľko vajec spotrebovali na požadované množstvo porcií. Pozerá sa na mňa nechápavo. Skúšam položiť rovnakú otázku v ďalších jazykoch: Wie viele Eier haben Sie für die erforderliche Anzahl von Portionen konsumiert? Hány tojást fogyasztott a szükséges számú adaghoz? Koliko jaja ste pojeli za potreban broj porcija? Vi file eggs hobn ir kansumd far di farlangt numer fun servingz? Imisa ukumo ayaad kubixisay tirada lagaa rabay inaad bixiso? Odpoveď nedostávam, zato nenávistné pohľady od rakúskych dôchodcov áno. Naložím si na tanier a pomalým krokom sa posúvam ďalej. 

Najradšej by som do tej vody pod nami skočila šípku a už sa nevynorila. Ostala by som v podvodnom svete plnom magických príšer a starodávnych rituálov. Nepočítala by som, koľkokrát slnko vyšlo alebo zapadlo. Ležala by som nahá v bahne a sem tam otvárala ústa, aby som vyfúkla vzduchovú bublinu. Možno, keď sa dostaneme až k moru, pookrejem a dám Angele pusu na čelo.

TÁŇA:

Zhrdzavená kotva a zhrdzavený nápis PRÍSTAV. Toto miesto má svoju slávnu éru dávno za sebou. Smiešne lode s nezmyselnými reštauráciami v nich - havajské, thajské, etc. A pasažieri? Prevažne turisti. Aká hlboká je táto rieka? A akú to má vlastne farbu? Jej podložie je dobre známe, fauna pomerne bohatá. Sadám si za malý stôl s výhľadom na Bratislavu. Je krajšie toto mesto opúšťať alebo sa doň vracať? Občas si všimnem zvetrané žuvačky prilepené na rôznych miestach okolo seba. Ľudia. Je tu chladno a moju tvár obmýva studený vánok. Stále počujem premávku na neďalekej štvorprúdovke. Vypnete to rádio, či to bude hrať celú cestu? Teda skôr celú plavbu?

Loď sa odliepa od brehu a rozráža okolitú vodu. S pocitom veľkoleposti nateraz toto mesto opúšťam. Šál si obmotám okolo celej hlavy a slnečné okuliare prilepím trochu bližšie k nosu. Teším sa na moment, kedy zájdeme "za roh" a neuvidím zástavbu na vzácnych lužných lesoch. Ľudia.  Na brehoch Dunaja horí pár ohňov, prvok, pri ktorom sa odpradávna dobre stretávalo. Tieto lesy poznám dôverne, v mysli mám vryté kmene stromov - do polovice je ich kôra sfarbená červenou farbou. Ich koruny sú plné guľatého imela. A pod nimi rastú vzácne cibuľoviny, vždychránené, vždybiele, vždyjarvítajúce, vždysnežienky. Doplnené hordou medvedieho cesnaku, ktorý sa dobre predáva na miestnych trhoviskách. (Vždysnežienky samozrejme vždytiež). Premostenie k babičkám s kytičkami v podchodoch a na rohoch námestí. Koľko jarí tam už takto stoja? Koľkokrát sa museli zohnúť k zemi aby si svoje prsty ušpinili zelenou farbou  stoniek vždysnežienok? Hrdinky (sne)žienky.

Moja myseľ sa často cyklí pri rastlinách. Vraví sa, že ľudia by mali robiť to, čo ich zaujímalo ako deti. Čiže v mojom prípade variť vymyslené polievky na lúke z bylín, ktoré som časom všetky spoznala. To rádio nakoniec vypli. Uznali, že to ticho k plavbe patrí. Počuť tu prevažne vtáky. Okrem toho hukot lode a vodu. Celkom dobrá bilancia na to akú malú vzdialenosť sme od mesta vlastne prešli/preplávali. Pozorujem brehy a snažím sa predstaviť si túto rieku pred sto rokmi, kedy do jej toku nikto nazasahoval a kedy si ľudia nestavali svoje chajdy kade tade bez akéhokoľvek rešpektu k okoliu. K starému korytu sa určite viaže veľa starých príbehov. A k starému korytu sa určite viaže aj veľa rybárov, ktorí tu trávia radostne svoj tmavozelený voľný čas. Samozrejme sa tu dá aj kúpať a rieka poskytuje príjemné útočisko v teplých letných mesiacoch. Samozrejme len do cca 19.30 večer, kedy začínajú vylietavať roje komárov. Poznatok som nadobudla počas pobytu v byte pri jednom z mŕtvych ramien. 

Ľudia sa postupne stíšili, občas sa niekto predkláňa cez zábradlie a hľadí na vodu, občas si niekto niečo odfotí, no pozorujem tu zrazu taký zvláštny fenomén kľudu. Mĺkvo a bezzvučnosť. Dialógy sa odohrávajú pošepky, ľudia si nasadili dioptrické okuliare a pozorujú ďiaľky. Ak práve plávame popod most, hlavy sa zborovito zdvihnú hore. Zaujme aj zvlnená piesočná pláž, ktorá sa na rôznych miestach líši farbami piesku a kamienkov, či bobrie príbytky. Vitajte v prírode. Vitajte na lodi, ktorá prírodou nesie kúsok mesta.  

127. Lockdown

TÁŇA: 

A ona si zrátala všetky chlpy na nohách, mihalnice, bývalých ľúbencov, knihy v knižnici (307, veľa z nich vyradila alebo darovala), okná rozsvietené v budove oproti (ako malú ju to ukľudňovalo, vedela, že je okrem nej stále niekto hore), televízory svietiace narovnako (asi fucik) a ostrihala si nechty a umyla vlasy a prezliekla posteľ, spočítala roky, ktoré ubehli, jedlá, ktoré uvarila. A ona si zrátala aj kabáty, sukne, svetre, ročné obdobia, ktoré uplynuli, priateľov, ktorí sa vzdialili, priateľov, ktorí prišli, mestá, v ktorých bola, hory, ktoré zdolala, lesy, ktoré preskúmala, rieky, ktoré prebrodila, hviezdy, ktoré zažila, úsmevy, ktoré opätovala, kaluže, ktoré preskočila, kamene, na ktorých zakopla, pády, pri ktorých krvácala (tibetská kniha mŕtvych), vlaky, ktoré stihla, vlaky, ktoré nestihla ( s jej dochvíľnosťou ich nebolo veľa), trápne vtipy, ktoré vypovedala, vtipy, ktoré zabavili, svoje detstvo zrátala, svoju dospelosť, ktorá len prednedávnom začala, rastliny, ktoré vylisovala, zápisky a myšlienky, ktoré zdokumentovala, rozhodnutia, ktoré mohla urobiť inak, paralelné životy, ktoré mohla žiť, ulice v milovanom meste si spočítala, zmazané maily tiež, všetky mľasknutia, ktoré vo svojom živote vystrihla zo zvukových nahrávok (áno, sú ľudia, ktorí mľaskajú aj pri bežnej reči), Meliškove hlášky, náučné chodníky, popadané listy, čiarky v tomto texte (rýchle tempo). A ona si zrátala stresy svojho života, zrátala čaše v zdvihnutej ruke, pohľady cez okno vlaku alebo autobusu (face with a view), spočítala svoje sny (aj tie zapísané v striebornom ligotavom notesku), priestory, ktoré pochodila, mapy, ktoré rozložila a nevedela zložiť, vety, ktoré podčiarkla, filmy, ktoré vyvolala, 3 veci, za ktoré je každý deň vďačná, kempy, v ktorých nespala (no chcela by), zvieratá, ktorých oči svietili v tme, noci, ktoré pretancovala, ľudí, ktorých rozplakala, detstvá, ktoré nemala, odbory, na ktoré nenastúpila a neštudovala ich, jazyky, ktoré ovláda a neovláda. Spočítala celú kalkulačku, všetky faktoriály, fraktály, nominatívy, percentá, zlomky, uhly a hlavne mocniny a občas aj exponenty. Svoje obľúbené farby tiež spočítala (ja medzi nim aj farba zatiahnutých nebies). Veci, ktorých sa bojí (sú to naozaj veci alebo skôr situácie?). Prepočítala sa? A kto jej spraví skúšku správnosti?

RADKA:

Zatvorila sa doma ešte predtým, než to bolo nutné. Von vychádzala len v ponožkách, aj to len vo chvíľach, keď jej v byte začali smrdieť smeti, ktoré sama vyprodukovala. Nikdy sa nevenovala žiadnemu športu, ľuďom, ani zvieratám, takže pohyb, prispôsobovanie sa a trpezlivosť jej boli nesmierne cudzie. Byť hermeticky uzavretá vo prirodzenom prostredí jej nesmierne vyhovovalo. Jediné, čo ju mohlo zraniť bola trieska z parkety, nôž, ihla alebo luster, ktorý čakal na vhodný moment svojho pádu. 

Nemala vo zvyku zažívať nudu a keďže bola vynaliezavá, vždy vedela objaviť novú, nepoznanú činnosť, ktorá spočívala trebárs aj v kombinácii banálnych činností. Stávalo sa, že niečo z vybavenia jej prirodzeného prostredia schválne pokazila, aby sa mohla siahodlhé hodiny venovať náprave svojho konania. Vo chvíľach, keď jej chýbal ľudský hlas, si zapla rozhlas a diskutovala s diskutujúcim a občas súhlasila s tým, čo vraveli tým, že nahlas povedala: „Na tom niečo bude!“ 

~ now keep your love lock-down, you lose ~

?

V jej živote sa nič nemení a je to na to pyšná, dokonca viac než inokedy lebo má pocit, že práve teraz vyhrala nad všetkými ostatnými ľudskými bytosťami!

126. Slová - vyber si najobľúbenejšie slová v rôznych jazykoch a popíš, čo sa ti na nich tak páči

TÁŇA:

Ja mám rada všetky slová, hm. Nejdem sa tu prehrabávať v slovníkoch. Toto ma napadlo včera v trolejbuse. A niečo som ešte doplnila.

Treat

Yours

Melting

Mine

Mind

Unknown

Wanderlust

Cadillac 

Das Cerebrum

Der Herbst

Die Nacht

Der Schmetterling

Môžem?

Dážď

Smiem

Sen

Oblok

Dych

Harfa

Kaluž

Gaštan

Žabó

Óda

Muž

Hríbik

Papradie

Viecha

Pleso

Plezír!

Ústranie

Hudba 

(Tieto slová mám rada lebo navodzujú príjemné pocity)

Peis

Oppvarming 

Sofa 

Sovesofa 

Dusj 

Toalett 

Ovn 

Komfyr 

Grill 

Vannkoker 

Kjøkken 

Kjøkkenutstyr 

Kjøleskap 

Uteplass 

Utsikt 

Sjøutsikt 

Fjellutsikt

(Tieto slová asi tiež navodzujú príjemné pocity)

La rivière de feu

La antise

La tête

La dentelle

Le chewing gum 

(Toto nepotrebuje ani komentár, už len to ako to znie je krása sama)

Sangiovese

Montepulciano

Barbera

Nero d'Avola

Primitivo

Valpolicella

Dolcetto

Nebbiolo

(Tu som sa pokúšala zavtipkovať)

El Arcoiris (šp. dúha, páči sa mi ako to pomenováva ten tvar, arkáda, arcoiris)

Luftmensch (Yiddish, snívajúci človek/rojko, niekto s hlavou v oblakoch, človek, ktorý žije len z lásky a vzduchu)

El Árbol (šp. strom, alternatívna forma znie el arbor, čo ma privádza k jednému z mojich veľmi obľúbených miest, k arborétu)

Avião (port. lietadlo)

Ylang-ylang (tak ako to znie to aj vonia!)

Komorebi (jap. svetlo presvitajúce cez koruny stromov)

Elsker (nor. láska)

Szúnyog (maď. vyslov súňok/g, komár, nikto toto zviera nenazval jemnejšie! Taliansky sa povie Zanzara, lebo Zzzz :)

Zapomnění

Bytí

Shledání

Pampeliška

Objížďka

Léto

Představení

(Ono, túto hru sa dá hrať veľmi dlho...)

RADKA:

chuva - lebo v tomto slove naozaj prší

dat klopt! - lebo je to pravda!

très mignon - lebo mi to pripomína miňonky

niemand - lebo nikto

majd - lebo potom

kicsi lány - lebo kiči

byl odejit - lebo pasívum

morze

la mer

il mare

das Meer

alma

anima

sabaka

Náhorný Karabach

miradouro

meruňka

albicocca

a v poslednej dobe aj porisko a dividendy

125. Pomaly si navykáme (fiktívne denníky)

TÁŇA:

A. Mám viacero priateliek a priateľov, no kontakt s nimi je záležitosťou slávnostnou, vôbec nie každodennou. Občas navštívia oni mňa alebo ja ich. Žijem sám, a tak sa stalo, že v drobnom styku zaujali miesto ľudí viac veci. Panvica na ktorej varím, sveter, ktorý rád nosím, šálka, z ktorej rád pijem kávu, ceruzka, ktorou píšem, lampa, ktorou si svietim, kefka, ktorou si čistím zuby. Títo všetci mi robia spoločnosť keď sa zobúdzam aj keď zaspávam. Keď jem aj pracujem, v dňoch dobrých aj zlých. Sú to tváre dôverne známe a pomáhajú vytvárať príjemnú ilúziu domova.

B. Podľa Hesseho a svojho vzoru sa starám o rastliny. Pozorujem ich rast, zafarbenie, pupene a kvety, pravidelne ich zalievam, prihnojujem ich slepičincami a otáčam sa s nimi k slnku. Nie je nič lepšie ako chuť čerstvej a aromatickej bazalky alebo mäty. S hocičím a s hocikým. Je to niečo, čo mi rastie doslova pod rukami. Éterické oleje, včely, žilnatina. Esencia prchavého času života.

C. - Dobrý deň, Pierre. Dlho sme sa nevideli. Príliš dlho. Cnelo sa mi. Ste stále tak pohľadný. Ako sa darí?
   - Pozeraj sa na mňa. Hanbíš sa? Takto. Nehýb sa. Buď sama sebou. Natoč hlavu doprava. Skloň bradu. Ver si. Už to bude. Dobre. Výborne. (Proces fotografovania). Toto svetlo ti nesvedčí. Naozaj ťa spoznám, až keď ťa odveziem pod datľovníky alebo oleandre. Chradneš, potrebuješ svetlo. Curiosa n.f.: un objet, un livre, une photographie qui a un caractère érotique. Terme des collectionneur.       
    - Pierre, pamätáš sa na to ako si mi hovoril o...

Hľadím na oblaky a pozorujem ako plynú. Jediný problém s nimi pri meditácii je, že stále prichádzajú nové a nové.

D. Pozrieť si All gas no breaks, prečítať The dialectical behaviour therapy skills

E. L'inconstant = nestály

F. Zamýšľam sa nad slovným spojením Un village de visage (dedina mnohých tvárí) a vraciam sa pri ňom k rodným kopcom, kde navôkol len tak rastie durman a dá sa tam milovať hocikde v strede poľa, čo teda vôbec nie je pohodlné ale zato dobrodružné. Kde sa chodníky nezmenili ani po jedenástich rokoch a lavičky stoja/sedia presne na svojich miestach. Bongá sa stále schovávajú za kameňmi alebo v tráve. Kamkoľvek sa pozrieš vidno kopce. Šampiňóny rastú len tak pri chodníkoch a pred kostolmi sa stretávajú ľudia v bielych košeliach a sukniach. Väčšinou to tam zíva prázdnotou, no počas pracovného týždňa sa koncept kaviarenskej kultúry už zľahka dostal aj sem. Desať deka prievidzského šalátu a rožky (ale tie puff maslové). Večer to tam vonia lipami a bujónom z miestnej potravinárskej fabriky. Všetko sa miesi so všetkým. Korene sú navždy zapustené. Plechové strechy natreté. Reči sú väčšinou prázdne, rodiny rozvrátené a bane stále otvorené.

G. Ľudia a predmety v hmle vyzerajú dosť čudne. Majú oblé hrany a nie sú dostatočne ostrí a ostré. Ale len v diaľke. Hmla je jedným z mojich najobľúbenejších prírodných úkazov. Tá atmosféra. Tie kučery vo vysokej vlhkosti. To tajomno za tým všetkým. Mystická hmla, z ktorej sa môže čokoľvek vynoriť. Podobná hlbine mora, kde si plávaš a pociťuješ absolútnu slobodu.

H. Hovoria mi vety a ja ich prekladám do španielčiny. Marshmallow (Ibiš lekársky - nezapriem sa)/oblak horí v ohni. La nube está ardiendo en el fuego. Dúha je farebná. El arcoiris es colorado. Tento strom je veľmi vysoký. Este árbol es muy alto. Táto realita je veľmi posunutá. Esta realidad es muy cambiada.

CH. Predstavujem si ťa v tej vašej kuchyni. Sedíš na gauči, nad tebou plagát Alfa, fajčís cigaretu, ktorú si dostala, počúvaš autá idúce po mačacích hlavách a škriekajúce vtáky v klietke. Juráčkove denníky máš prelustrované z každej strany. Na pečivo si ukladáš nakladaný perilový list. Vidíš byt Davida, režiséra, z našej fakulty. V izbe más chládok a prítmie. Ako vždy. 

I. Vína by mohli chutiť aj podľa ľudí. Stereoizoméry plís! Pri privoňaní by sa vám pod viečkami zableskol obraz človeka. (Nieže by to bez vína nešlo). Každopádne by sa dalo rozoznať, či má dotyčný slabosť na slamu, tmavé bobuľové ovocie alebo exotiku vo forme šťavnatého manga, melónu alebo ananásu.

J. Pri tomto písmene skončím. Kristove roky. Portrét mladého umělce ve středním věku. Celovečerní debut Juraje Jakubiska, jedné z nejvýraznějších osobností slovenské kinematografie, je tragikomickou výpovědí o pocitech a životních vyhlídkách muže, jenž se nachází v příslovečné polovině života. Film se zaměřuje na slovenského malíře Juraje, který žije v Praze a dosáhl Kristových let, tedy pomyslného středu života a je před ním rozhodnutí jak bude pokračovat. Seznává, že doposud se mu dařilo vyhýbat se veškerým závazkům, nicméně to se nezdá jako dobrá strategie do budoucna. (Wikipedie)

RADKA:

I. Posledné dni boli divoké a nabité všetkým, čo mi v normálnom živote chýba. Viem, že nežijem normálny život, viem, že sa opäť raz nachádzam v akejsi bubline, viem. Dokonca viem aj to, že neustále behanie z bodu A do bodu B, či C, odrazu napĺňa môj život v prítomnosti. Nevadilo by mi ani zistenie, že je to vata, to je jedno. Jednotlivé trajektórie majú cieľ a to mi, v tejto chvíli,  pripadá podstatné. Zbavil som sa kŕčov v brušnej dutine, nesledujem dianie vo svete, uzatváram sa (a paradoxne aj otváram) v mikrosvete a nerozumiem otázkam novinárov. 

II. Údajne sa toho dá stihnuť počas týchto dní mnoho. Začať čítať, naučiť sa cudzí jazyk alebo hru na hudobný nastroj, kresliť, tráviť viac času s deťmi, ak nejaké sú v ohraničenom priestore jedného obydlia. Nestíham nič z toho. Home office je pre mňa nová disciplína, ktorej sa učím za pochodu. Sú dni, keď idem spať so zapnutým počítačom ležiacim vedľa mňa, aby by nič neuniklo, aby som nebola sama v takej veľkej posteli. Vítam v nej svet a kývam návštevníkom na pozdrav. Fyzicky do nej nikto neulíha, virtuálne z nej nikto nevstáva.

III. Zisťujem, kto som a kým byť nechcem. Pomaly si navykám na iný spôsob bytia a zneisťuje ma to.

IV. Volám jej každý deň, aj keď je ďaleko. Nevadí, že to nikdy nezdvihne, mne celkom stačí môj malý denný rituál vyťukávania jediného čísla, ktoré si pamätám. Neviem, čo by som jej povedal, ak by to zdvihla. Možno len niečo v zmysle, že verím všetkému, čomu verí aj ona alebo možno, že verím bezpodmienečne len jej. Trochu by mi zrejme vadilo, ak by nerozumela, čo jej chcem povedať. Predsalen je to nejaký ten mesiac, čo sme sa nevideli a jej zmysel pre moje chápanie vyprchal asi rovnako rýchlo ako môj lacný parfém. Zase ju podceňujem a to ja vlastne nerád. Hmm... Chcel by som počuť jej mlčanie a svoje vlastne tiež.

V. Každý večer sledujem suseda, ako sa prezlieka do pyžama. Tieňo hra listov stromu, ktorý oddeľuje jeho priestor od môjho, je zakaždým iná. Každý večer, keď zaspávam dúfam, že sa ráno zobudím a všetko to bude len sen. Každé ráno, keď vstávam, nie som schopná zvihnúť sa z postele a šepkám do vankúša: "Zase raz?!"

VI. Intenzívne myslím na môj nový crush, ktorý netuší o mojej existencii.

VII. Aj keď by som veľmi chcel, tak nečítam. Neviem sa sústrediť na malé písmenka, na text vo všeobecnosti. Podlieham vizuálnym vnemom a písmo ma neláka. Sú chvíle, keď si to vyčítam lebo si vravím, že nastal ideálny čas, ale on ideálnym nie je. Dúfam, že zase raz čítať začnem.

VIII. Dnes som sa prechádzala vyprázdnenými ulicami a ucítila som pokoj. Obdobný relaxačný zážitok som nemala už veľmi dlho. Malé radosti.

IX. Opral som, bielizeň vyvesil, vypočul si fragmenty hovoreného slova, zalial kvety, pozrel sa pár krát na seba do zrkadla a znovu si objednal to isté jedlo z tej istej reštaurácie ako včera.

X. Predstavujem si ako sa ladne pohybujem, naťahujem všetky svoje svaly a pociťujem úľavu z fyzickej námahy. V hlave mi hučia všetky moria a oceány, ponorím ju do nich bez toho, aby som zadržala dych. Svet pod hladinou žiari všetkými farbami, ktoré si dokážem predstaviť.