pondelok 30. novembra 2015

14. Mesto tej druhej. Ako ho vidíš, vnímaš. Lučenec a Prievidza.

TÁŇA:

Obrazy, ktoré by som chcela vidieť v Lučenci.


- Autobusová stanica, na obrubníku sedia ľudia a popíjajú sudové víno. Je teplý letný deň.

- Pani, ktorá predáva langoše a utiera si mastné ruky do zástery.

- Prior a jeho obchody i služby.

- Svetlo prenikajúce cez okná starej synagógy.

- Deti špinavé od piesku z pieskoviska v parku. Majú ho všade. V sandálkach, ponožtičkách, ba aj vo vláskoch. Alej stromov taktiež tam.

- Módne outfity miestnych olašských. Flitre, glitre, zlato, nápisy, lacná bižu a staré bavoráky.

- Miestnu tržnicu a miestnu csárdu.

- Lokálnu vývarovňu a pestré spektrum jej zákazníkov. (Igelitky a plátenky s nákupom v rukách)

- Interiéry bytov cez okná, za ktorými sa svieti.

- Posedieť si pri borovičke a pivku v miestnom pohostinstve, prípadne ochutnať nejakú lakocinu.

- Zamávať z okna autobusu priateľom.

- Vidieť krajinu, ktorú som ešte nikdy nevidela. Zvlnené lúky, meandre, jelše, polia.

- Objaviť veľmi dekadentnú kaviareň a dať si v nej laté mačiatko. Buď s nábytkom z obdobia Sissi alebo takú s pochrómovanými stoličkami.

- Chcela by som  vidieť sa hrať deti na dvoroch a medzi panelákmi. Pogy, pexeso, karty, fľašu, fucík, volej, schovky a tak.

- Zájsť do knižnice a počuť to ticho.

- Odfotiť si pár regionálnych súsoší a fontán, ktorých funkcia nebola roky obnovená.

- Pokopkávať si nožičkami na námestí na podujatí miestneho spoločenského centra a pozorovať pritom alkáčov a tancujúcich notorikov.

- Z diaľky sa pousmievať nad predavačkou v drogérii, ktorá má tenziu a s ňou spojený neustály strach z toho, či náhodou niekto niečo neukradne. Číha pomedzi regály.

- Počuť miestny dialekt a rôzne špecifické výrazy pre tento redžión.

- Popozerať si a mať prehľad nad netradičným defilé lokálnych výkladov a výloh, zdokumentovať to. (Mäsiarstvo, drogérka, pekáreň, železiarstvo, lekáreň, domáce potreby...)

Takto nejako by to tam mohlo vyzerať.



RADKA:

Mesto, ktoré som dlhé roky vnímala ako to, cez ktoré sa prechádza tam ďalej k prarodičom. Dlho mi nešlo do hlavy, že Bojnice nie sú Prievidza, a že Handlová tiež nie je. Jedine Prievidza je Prievidza. Logické. Zo zadného sedadla škodovky to, vo veku dieťaťa, vyzeralo všetko veľmi podobne a jednoliato. Doteraz platí, že toto mesto príliš nepoznám, ale keď si ho (resp. ju, že áno) vizualizujem, tak je to v šedivých farbách. Sorry.

Farebnosť jej dodávajú ľudia. Tak nejako si to predstavujem. Viem, že tam nechodíš k niečomu, ale pri. Takto nejako tomu (ne)rozumiem.

Lesopark. Meliško. Veľká voda. Pod lampou. Cyber. Táňa.


Pojmy a dojmy sa vzájomne prepletajú.

pondelok 23. novembra 2015

13. Zamilovala by som ho

RADKA:


Z výpovede obžalovanej:


Už niekoľko mesiacov sa neholil. Chodil po byte zarastený ako Krakonoš a sledoval svoj odraz, kde sa dalo. Na mňa sa ani nepozrel. Spávať chodil skôr než ja. Zrazu mu vadilo vedľa mňa upadať do sna. Vôbec sa mi už nezdravil. Prestala som pre neho existovať.

PAUZA
Obžalovaná prestala vypovedať. Napila sa vody a uprene sledovala stenu oproti.

Bola to len hra.

PAUZA

Chcela som ho vyprovokovať k činu. Myslela som si, že tak uvidí, že viem byť dravá, a že si ma začne znova všímať a chcieť. Šlo mi hlavne o to, aby ma chcel, aby sme spolu znovu normálne koexistovali, spávali, smiali sa a vyprážali rezne.

PAUZA
Obžalovaná opäť pije vodu.

Vošla som do kúpeľne, keď sedel vo vani. Ponorila som mu hlavu pod vodu. Na hladinu sa vyplavovali jeho fúziská a vlasy spolu s malými bublinkami. Vôbec sa tomu nebránil. Bol veľmi pokojný. To ma začalo znepokojovať. Tlačila som hlavu silnejšie a silnejšie. On nič. Akoby sa nič nedialo. Jeho nečinnosť ma iritovala viac a viac...

PAUZA

Po chvíli som si uvedomila, že bublinky zmizli, niekam sa vytratili a popraskali vo vzduchu. Vytiahla som ruku z vody. Zvrásnená koža mojich prstov mi v tej chvíli pripadala ohavne. Nevedela som sa ňu prestať pozerať a skúmať každý jeden záhyb.

PAUZA
Obžalovaná prestala vypovedať.


TÁŇA:



1///

Ja som do Janka. Prečo? Lebo je pekný. A dal mi jabĺčko a na karnevale sme spolu tancovali. On je do mňa tiež. Lebo ma šklbe za vlasy a potkýna. A mama povedala, že keď mi chlapci robia zle, tak sú do mňa. Aj keď som cikala, tak sa na mňa pozeral. Vtedy ma pichlo v srdci. Niekedy sa so mnou hrá na ihrisku a na prechádzke do lesoparku sa so mnou chce držať za ruku. Oci? A keď sme boli v škôlke v prírode v Tatrách, tak ma strašil, že za nami ide medveď, žiadny medveď tam ale nebol. A keď mi do pamätníku nakreslil srdce, tak to asi znamená, že je do mňa, nie? Veď som najkrajšia z celej triedy, tak do koho by asi bol iného, nie?! A keď som sa na tanečnom pošťala, tak sa mi ako jediný nesmial. A oci, mne je to aj tak jedno, ja som do neho a hotovo!

2///
Posadnutosť. Tak nejak by sa to dalo nazvať. Nemôžem ho dostať z mysle. Od začiatku jeho dňa až do konca. Do tmy. Myšlienky po dvadsiatejdruhej. Ako leží v perinách, má zatvorené oči. Ako vstane, ako sa postaví, pretrie si oči, prejde sa po byte. Ako si dlhé strapaté vlasy zopne do gumičky. Ako si varí kávu, ako kreslí, púšťa si hudbu. Ako kráča, ako skateboarduje. Na čo sa pozerá, na to ako hovorí. Na to, čo hovorí. Na to ako sa košela dotýka jeho hrude. Na to ako sŕka víno svojimi perami. Aký zamat má v hlase. Ako na mňa hľadí, keď ho náhodou stretnem na ulici/v kaviarni/bare/galérii. Na čo myslí? Páčim sa mu? Čo si vraví? Chce ma? Má niekoho? Nie je gay? Na to ako listuje monografiami. Na to aké má asociácie, minulosť. Na to ako sa opiera o kuchynskú linku, na to ako niekde čaká v rade. Na to ako šál v zime obopína jeho krk. Odkiaľ je? Zoznámi ma s ním niekedy niekto? Prečo ma neosloví? Rozpráva sa niekedy sám so sebou? Vie rozprávať o svojich pocitoch? Je jeho prejav rýchly alebo pomalý? Ako bozkáva? Ako sa miluje? Má kapelu? Pláva? Spieva? Fotí? Čo študoval? Čo ho zaujíma? Kde sa cíti dobre? Má rád hory? Prechádza sa rád? Ovláda umenie zvukovej skladby? Je častejšie šťastný alebo má svojich démonov ako každý druhý? Je egomaster? Zaujíma sa o východnú filozofiu? Ako jeho zovňajšok súvisí s jeho vnútrom?

Nekonečné teórie. Vymyslené bludy. Nereálna realita. Ale aj tak by som ho ihneď zamilovala. A nejdem vravieť kde všade. Hňupka jedna.

štvrtok 12. novembra 2015

12. Miniformát. Odkazy v byte, izbe, na chladničke.

RADKA:

  • Nezabudni vyvetrať!
  • Jedlo nemáš v chladničke, uvar si a nežer fast food!
  • Kvety som polial aj porosil. Stačí, keď sa s nimi budeš rozprávať.
  • Nájdi ma v dave.
  • Dojedz to ovocie, kým úplne nezhnije.
  • Prečo si mi nevyžehlil tie košele? Teraz pôjdem celá domačkaná ako taká cuchta.
  • Strč si hlavu do práčky!
  • Neskrývaj nič pod posteľ. Prosím.
  • Pozri sa von oknom.
  • Už neprídem.

TÁŇA:









pondelok 9. novembra 2015

11. Text rozprávkového charakteru, v ktorom vystupujú ako postavy: tma, vodopád, oheň, strom, hmla.


RADKA:

V ďalekom, preďalekom kraji, kam ľudská noha zatiaľ (chvalabohu!) nevkročila, v hustom lese (tak hustom, že by tadiaľ tá noha prejsť nedokázala) bývala aj Sekvoja. Nebola jediná. Jej rodinný klan zaberal polku tohto lesa. Od zvierat, ktoré práve prechádzali okolo sa zakaždým dozvedela skvelé historky o dianí v jej susedstve. Netrpezlivo načúvala každému jednému slovu. Popritom sa dívala do diaľky. Ostatne, nikam inam sa za celý svoj život (a už tomu bude niekoľko kruhov) nepozrela. Vždy len do diaľky, vždy len pred seba. Počúvala a predstavovala, čo sa skrýva za hlasmi, ktoré tieto príhody rozprávajú.

Áno, bola trošku utiahnutá, ale to sa tak občas stane. S prichádzajúcim večerom a odchádzajúcim ránom jej robila spoločnosť sesternica Hmla. Nespájala ich živica, ani nič hmotné. Sekvoja však cítila, že Hmla jej je bližšia, než zvyšok jej rodiny. A tak zakaždým, keď sa Hmla vrátila do jej blízkosti, mala Sekvoja ohromnú radosť. Hmla bola rovnako mĺkvej povahy. Nepovedali si toho mnoho, ale im to vystačilo na to. Vždy to bolo tak, že Hmla sa odrazu zjavila a jemne sa Sekvoje dotýkala. S príchodom Tmy však zakaždým zmizla. Tma ju neustále pohltila. Prehltla na jedno sústo a Hmla sa vytratila.

Tma bola dravá a rýchla. Bleskovo si podmanila celý kraj. Bez akéhokoľvek upozornenia sa vkradla do každého zákutia a prinútila každého odpočívať. Sekvoji sa však počas jednej temnej noci podarilo vypočuť tajný plán nemenných o tom ako porazia Tmu. Zaujalo ju a napäto počúvala o organizácii tohto puču. V lese sa našli sily, ktoré chceli poraziť Tmu. Ich najsilnejším bojovníkom sa mal stať Oheň. Čakali na jeho zjavenie. Sekvoja s upretým pohľadom do diaľky tiež netrpezlivo vyčkávala na tohto hrdinu. Tešila sa na zmenu, ktorú prinesie.

K lesu sa približovala zvláštna to temnota, z ktorej sa zrodilo prudké svetlo a bumbalabum, Oheň bol na tomto svete. Tma sa stiahla do podzemia a Oheň víťazoslávne pooblizoval všetko na čo dosiahol. Sekvoja pocítila teplo. Oheň neprestával naťahovať svoj jazýček do diaľok, a postupne sa zväčšoval a naberal na sile. Mohutnel a dotyk jeho jazyka bol čoraz vášnivejší a divokejší. Sekvoja vydesilo, čo všetko počula. Snažila sa odolávať jeho dotykom. Dlho sa bránila. Myslela na pokojnú Tmu.

„Ktovie, čo je s ňou“, pomyslela si. „Báli sme sa pokojnej temnoty a teraz tú máme túto beštiu, ktorá sa nezastaví.“

Keby mala aspoň jednu ľudskú nohu, tak by utiekla do iného lesa. Lenže Sekvoja ani nevedela, čo to tá ľudská noha má byť, nie to, že by ju ešte mala vlastniť ona sama. Cítila sa bezradne. Vedela, že musí nejakým spôsobom zakročiť, že musí spraviť niečo preto, aby Oheň porazila. Jej rod takmer vyhynul. Sekvoja úmorne premýšľala ako môže svoj les zachrániť a ako mu môže pomôcť vymaniť sa z vplyvu Ohňa. Nevedela prísť na nič. Mala pocit, že exploduje.

Rozplakala sa. Plakala celé dni a noci. Slzy jej bez prestávky stekali po kôre. Keď už nevládala plakať, započula zvláštne zvuky, ktoré si pamätala z času predtým, ako sa u nich zjavil Oheň. Prvý krát za svoj život upriamila svoj pohľad namiesto do neznámej diaľky, pod seba a zbadala, že z jej sĺz sa zrodil Vodopád, ktorý zahasil Oheň a umlčal tak jeho náruživý jazýček.

Odvtedy sa hovorí, že Sekvoja porodila Vodopád, aby zachránila les. Či je tomu naozaj tak, zistíš len vtedy, keď ju osobne navštíviš a opýtaš sa jej na to. Rada ťa uvidí. 

TÁŇA:



Pred pradávnom, keď ešte vzduch voňal vanilkovými luskami a kaluže s vodou boli priezračnejšie ako čokoľvek iné na svete, sa z lesa vynorila krajina s horskými chrbátmi tak ostrými ako tisíc nožov. Tam, kam sa zbiehali všetky lesné cestičky osvetlené bielymi kremeňmi. Tam, kde veci mali svoje posolstvo, presne tam sa na malej lesnej čistinke presne tisíc dní a tisíc nocí  milovala Tma s Vodopádom. Jej muž sa mal zúčastniť dôležitého obradu. Chcela, aby pri obrade vynikal nad všetkými ostatnými a tak s radosťou podstúpila tento slastný krok, ktorý mu mal dodať sily na ďalších tisíc chvíľ. Predtým sa však do okolitých hôr vybrala nazbierať trochu divokých rastlín, ktorými sa potrela, aby svojmu mužovi, Vodopádu, krásne voňala. V taške utkanej vlastnými rukami sa jej cestou za mužom hralo klbko šteniatok, ktoré si s Vodopádom zadovážili aby im nebolo smutno. Hora bývala vždy pustá. 

Stretli sa presne vtedy keď bolo slnko najvyššie. Voňavý rituál sa mohol začať. V rozprávkovom svete je všetko inak, preto aj milovanie prebiehalo v iných nuansách, na aké je dnešný človek zvyknutý. Najskôr čistinku obkolesili kraby, spoloční priatelia Tmy a Vodopádu. Tie zaspievali posvätnú pieseň Natoširirib. Na to sa z malých okolitých kamienkov stali dúhy a denné svetlo sa premenilo na pavučinový prístrešok. Za cinkania lúčnych zvončekov, za chorálu stromových orchideí a papradí Tma otehotnela. Ako sa tak stalo, ucítila v prvom momente počatia na špičke jazyka jemné šteklenie. Tisíc dňové milostné hrátky však rozhnevali boha Cucukekeho, ktorý na zem poslal neutíchajúci lejak spolu s kliatbou, ktorá mala premeniť tri budúce deti na oheň, hmlu a strom. A tak sa aj stalo. Vodopád bol síce láskou Tmy posilnený, no Tma pod rozprávkovým srdcom nosila niečo, o čom doposiaľ nikto okrem boha Cucukekeho nevedel.

Po čase sa  Tma za západu slnka vydala na dlhú cestu do chrámu vysoko v horách, kde sa chystala svoje deti porodiť. Putovanie bolo dlhé, preto sa k svojej milovanej pripojil aj Vodopád, ktorý jej počas stúpania k vrcholkom kopcov ovlažoval pery svojou čistou a studenou vodou. Pár bol na mieste. Tma si ľahla na kameň, tri krát pokrútila hlavou a deti boli na svete. Chrám v horách, miesto tohto nevšedného pôrodu bol však popretkávaný dôležitými cestami. Po jednej z nich putovala aj nevesta s hromovými vetrami. Tá uvidela, čo sa stalo a páru poradila, aby aj spolu s deťmi zašli na pyrargiritový vrch a našli v ňom malý kúsok agarditu, ktorý tam kedysi skryla jedna malá sasanka. Stačí sa ho dotknúť a deti sa vraj premenia na tri krásne dcéry so zlatou šticou.

Tak sa aj stalo. Nepodarené deti strom, oheň a hmla sa razom premenili na tri oslnivé dcéry. Boh Cucukeke túto potupu nemienil prijať a premenil všetky sasanky na kameň. Preto je dnes v mori a oceáne toľko kamenia a ani jedna malá sasanka.




pondelok 2. novembra 2015

10. Predstav si torzo tela. Bez nôh. Bez rúk.

RADKA:

Kus tela, ktorému zdá sa, niečo chýba. Kus tela bez citu. Kus tela z mramoru. Kus tela z lepenky. Kus tela v podchode. Kus tela v teplákoch. Kus tela bez zmyslu pre humor. Kus tela so zlatou hviezdou na čele. Kus tela vo vitrínke. Kus tela v spätnom zrkadle. Kus tela v ráme. Kus tela za oceánom. Kus tela na kolotoči. Kus tela vo fantázii. Kus tela zo včera. Kus tela na ozdobu. Kus tela s rozumom. Kus tela bez ideológie. Kus tela pod vodou. Kus tela na obranu. Kus tela strachu. Kus tela vzadu. Kus tela v kine. Kus tela na promenáde. Kus tela v tme. Kus tela v prístave. Kus tela bez vkusu. Kus tela z obálky. Kus tela z diaľky.



Kus môjho tela.


TÁŇA:

Rádio hrá Bizeta. Habanera. Zem a nebo sa nachádzajú vo vzťahu dvoch konvexných zrkadiel. Za oknom nejasná zablatená krajina pokrytá vetvami holého stromu. Fragmentarizované pole. Limitované a rozbité. Hnedá, sivomodrá, zelená. Veci spolu súvisia a nadväzujú jedna na druhú. Vták preletí dvorom - zjavenie niečoho výnimočného a neočakávaného. Niečoho, čo zasiahne. Jesenná nálada. Hranica intimity. L´art pour l´art. Hermetická tradícia je triezva a variabilná. Hermove deti často porovnávali svoju matériu s hlbokým a temným lesom, v ktorom sa nachádzali všetky nebezpečenstvá i zázraky neznáma. Vstúpiť do tohto lesa znamená otvoriť matériu a preniknúť k jej tajomstvám. Červená sa prelína s modrou. J´ ai une âme solitaire. Jemná štruktúra kože. Alabaster. Figurálne sochy z porcelánu a kameniny.  Metalická soľ má toľko sily, že všetko premení v svoju vlastnú podstatu a pohlcuje všetky kovy. Línie detailov úst. Priamky vedú. Priamky sa nikdy nepretnú. Priamky sa pretnú. Nekľudné objekty. Glazúra. Snové postavy. Rádio dohralo Bizeta. Rádio hrá Šostakoviča. Na stole v miestnosti ohraničenej rámami okien leží telo. Torzo muža. Bez rúk a bez nôh. Dvíha sa búrka.



pondelok 26. októbra 2015

9. Týždenník

RADKA:


Vždy v nedeľu ráno ma zobudí svetlo, ktoré sa vkráda do mojej postele. V rovnaký čas. Je jedno, či je november alebo apríl. Tak isto ako je jedno, či som doma alebo nie. Vtedy si predstavujem ako ma to svetlo hľadá. Pomaly, po špičkách sa plíži, odťahuje závesy a ja nespím. Vždy v nedeľu, vždy rovnako.

Hovorím si, že keď Boh odpočíval v siedmy deň, ja urobím presný opak. A tak vždy v nedeľu ráno vstanem so svetlom. Vyhrabem sa z nory v dlhom saténovom župane a z papuče posrkávam horúci čaj. Spálim si pri tom jazyk a tak celý deň mlčím. Rozhliadam sa okolo seba a pozorujem, čo sa zmenilo. Nič. Mach na severnej strane a hríby nie sú lebo je extrémne sucho. Zapálim si fajku a sedím na pníku. Je mi zima na ľavú nohu. Do ruky, v ktorej nedržím fajku beriem papuču a obúvam si ju. Teplý čaj zahreje. Zo zásady pijem len materinu dúšku. Dúšok po dúšku.

Dofajčím, nasekám drevo a pohrabem lístie. Uvarím obed a zjem ho. Studenou vodou zalievam kávu. Priveľa ľudského tepla by mi uškodilo. Zrniečka kávy sa mi usídľujú medzi zubami. Myslím na makovice, ópium a buchty. Zuby mi cvaknú na prázdno.


Dovolím včele, aby ma pobozkala na pery a sledujem jej koniec. S opuchnutou papuľou bežím k najbližšiemu stromu a späť. Zapíšem si pár krátkych, bezvýznamných viet vo všetkých jazykoch sveta. Unavuje ma to. Oči sa mi zatvárajú a ja si chcem aspoň pomyslieť, že spať sa mi ešte nechce. Nestíham to. 

Spím.


TÁŇA:

Triedou letí mokrá tmavozelená špongia. Pristane mi v ruke. Smrdí ako bzdocha. Ponorím ju pod prúd tečúcej vody a vyplachujem z nej zbytky bordelu z kried. Umyvadlom steká prúd hnedej vody. Žmýkam ju a presúvam sa k tabuli. Jednou rukou si držím krídlo, druhou zotieram. Je tam toľko sínusov a kosínusov, tangensov a kotangensov, že po chvíli musím špongiu zase namočiť. Začínam hore a jemne tento kus hmoty posúvam až dole, k spodnému okraju. Fígel je špongiu vyžmýkať tak akurát. Inak z tabule steká voda a zostávajú na nej hnusné šmuhy, kvôli ktorým by som to celé musela robiť nanovo. A to nechcem. Vľavo hore dátum. Niekedy aj učivo, ktoré sa bude preberať. 


  • Dynamika hmotného bodu
  • Obraz zemianstva (Hviezdoslav, Kukučín, Vajanský, Kalinčiak)
  • Parížska mierová konferencia
  • Systém a fylogenéza živočíchov
  • Aristotelova logika a metafyzika
  • Kuželosečky
  • Man and nature
  • Wohnen
  • Gerundio
  • Claude Debussy
  • Zloženie roztokov 3
  • Determinácia psychiky
  • Monzúny, pasáty

A tak. Každú hodinu niečo iné. A písať a zotierať. A písať. A zotierať. A po veľkej prestávke všetky tie kosoštvorce a hákové kríže od dementných spolužiakov. Ach! A učitelia?! Tí niekedy zotierajú suchou špongiou. Ten prach sa šíri celou triedou. By som im ju naravala do tých ich múdrych úst! Zabite ma! Otras! Už nech je piatok!!! Nenávidím byť TÝŽDENNÍKOM!

pondelok 19. októbra 2015

8. Eames house (Napíš barčo súvisiace s týmto domom)


TÁŇA:


Moje malé mecheche založené na malých opakujúcich sa detailoch a miniatúrnych zvukových ruchoch. Všednosť a krása dňa. Od rána do večera. Dajme tomu, že v tomto dome a jeho okolí. Čítaj alebo skoč do Dunaja :)

Ráno sa dlho milovali. On vstal skôr, otvoril okno, do spálne prúdil čerstvý ranný vzduch. Stále spala. Bola pokojná. Jemne odhrnul perinu a začal ju hladiť. To má rada. Dotyky. V mäkkom prostredí postele.

Neskôr si na seba obliekla dlhé voľné biele šaty a zišla dolu po schodoch. Pootvárala okná a začala polievať kvety. Pohárom. Behala od umývadla k rastlinám. Hore dole. Jej logické schopnosti sa občas JEMNE vychylovali zo zdravej normy. Dnu dopadalo mäkké a teplé svetlo nastávajúceho dňa.

Chytila svoje dlhé blond vlasy a zachumlala ich na temene hlavy do neforemnéhhniezda.

On. Stále leží v posteli, zo zeme berie knihu a číta ju. On. Odborná literatúra, ktorá posúva myseľ vpred. Reálne miesta, ľudia, icproblémy a vnútorné svety.

Ona. Krásna literatúra, ktorá posúva myseľ vpred. Fiktívne miesta, súbor najrôznejších bizarných postav a zápletok.

Postavila vodu na kávu. V dome nebolo počuť nič. Len občas preletel nejaký hmyz. Prebzukol pomedzi zvuk zohrievajúcej sa vody. Spravila škoricovú kávu. Zišiel dolu a sadol si za stôl. Medzitým prichystala prútený košík a jeho nôž. Sadla si k nemu. V tichosti pili škoricovú kávu s napeneným mliekom. Dom bol pokojný, ráno krásne. Ona v bielych šatách a on vedľa nej nahý. Pobozkala ho. Milovala ho. Aj on ju. Vstala a na nahé telo si obliekla sivé ľanové nohavice. Cez šaty jej presvitali bradavky. Kývla hlavou. Dala mu povel. Vstal a na nahé telo si obliekol ľanové nohavice a akési tričko. Bol čas vyraziť na huby. Ona na tie svoje, on na tie svoje.

Povedala:

"Všetko je tak strašne sladké, ešte aj vzduch."

Zavreli za sebou bránku a v mihu boli v lese. Vietor šumel. Držali sa za ruky a občas sa zohli k malým lesným pokladom. Viedli dialóg, rozprávali sa. O Nobelových cenách, metaforách, exoplanétach, o jedle a varení, o hudbe, o architektúre, umení, maľbách, filmoch, psycadelických droách, o rodine, sexualite, rastlinách a literatúre.

Prechádzali sa dlho. Obaja to milovali. Príroda ich oboch enormne fascinovala. Ona ňou bola posadnutá a on do nej strašne rád vnikal a prichádzal pri tom na iné myšlienky.

Košík bol plný. Vracali sa späť domov. Okrem húb v ňom bolo pár kameňov, borovicových šišiek a kytica lesných kvetín. Vyzuli sa na podstienku ešte pred domom. Vošiel do obývačky a ľahol si na koberec. Ona malým konárikom vyberala blato zo špár topánok. Zapol gramofón. Hudbu bolo počuť von. Zaspal. Nahlas sa zasmiala, vyložila na drez hríby, kvety dala do vázy. Šišky a kamene rozostavila do línie. Malým nožíčkom čistila huby od iličia a hliny. Keď bola hotová, ľahla si k nemu. Pod hlavu a kríže si dala vankúše. Zaspala. Driemali pri sebe na koberci v strede obrovskej izby. Úplné ticho. Len občas prebzukol nejaký hmyz.

Po hodine sa prebrali. V záhrade spolu natrhali zeleninu a uvarili si jedlo. Radi spolu stolovali. Ona, hlavne ona, to milovala. Posadnutá mištičkami, šáločkami, papierovými obrúskami (divný komplex z detstva). A jeho tešilo len to, že sa teší ona. Celý dom voňal.

Povedal:

"Všetko tak krásne vonia, ešte aj vzduch."

Hodila po ňom utierku, pretože správne zašípila jeho ironickú reakciu na svoje predchádzajúce vyjadrenie o sladkom vzduchu. Smiech

Neskôr odtláčala listy rastlín, ktoré našla v lese do čiernej farby a na papier. On si niečo kreslil. Opýtala sa ho, či radšej nepôjdu von, že to počasie treba ešte využiť. Sadli si na dvor. Čítali. On odbornú literatúru. O psychoanalýze. Ona krásnu literatúru. O postavách pohybujúcich sa v tme. Keď jeden z nich natrafil na niečo zaujímavé ihneď to povedal tomu druhému.

"Počkaj, počkaj, už len osem slov."

...

"Počkaj, počkaj, musím dočítať odstavec."

Zvečerievalo sa. Bola sobota. Mali v pláne vybehnúť von do jednej z miestnych vinární. No nechcelo sa im. Prechádzka ich vyčerpala. Knihy dopadli na stôl. 

Ona zhasla. On ju vzal do náručia a položil na diván. Cvrčky. Tma. Večer sa dlho milovali. Pri otvorených oknách.

°°°°°°°°°°°°°

Doma to začína byť veľmi utešené. _____________ (meno dieťaťa som ešte neurčila) je úžasný/á. Kvetiny rastú. Mesto žiari, či svieti slnko, prší, či sneží. Žijeme v prekrásnom vesmíre. Každý deň ďakujeme za hojnosť našich životov. To nie je eufemizmus. Medzi nami dvoma, mestom, zemou a planétou je láska.

Pokiaľ ľudia ako sme my dvaja môžu so svojimi životmi robiť to, čo robíme my, potom je možné robiť zázraky. Pravdou však je, že môžeme mať čo dočinenia s niekoľkými veľkými zázrakmi už v tejto chvíli. Dôležité je rozpoznať, kedy k vám prichádzajú a byť za ne vďačný.


RADKA:


Anabela si sadla do rohu tak, aby na jej pehy mohli dopadať slnečné lúče. Kvetiny už poliala. Prehodila s nimi aj pár viet. Väčšinou sa spolu bavia o počasí alebo politickej situácii v krajine. Vtedy Anabela nadáva ako dláždičov pohonič!

V momente, keď si to uvedomí zľakne sa a voda z krhličky sa jej vyleje na dlážku. Vtedy si Anabela jednou rukou zahanbene zakrýva ústa a meravo stojac, hľadí neprítomne cez sklo. Potom sa akoby preberie a začne rýchlo utierať vodu z podlahy. Aj z tohto dôvodu sa snaží tejto téme vyhýbať, ale nie vždy sa jej to podarí.

Nechce rastliny zaťažovať, ale potrebuje počuť ako formuluje svoje názory a myšlienky, aby mohla následne usúdiť, či je to takto v poriadku alebo nie. Aby si bola istá, že jej vyjadrovanie má hlavu a pätu, aby sa jej nestalo, že bude zahnaná do argumentačného kúta a aby sa za seba nemusela hanbiť.

Anabela však vo väčšine reálnych situácii mlčí. Stáva sa tak terčom výčitiek svojho okolia. Všetci chcú od nej počuť vyjadrenia, názory, ucelené myšlienky. Pokiaľ jej kvetiny nedajú zelenú, jednoducho neprehovorí.

V tejto chvíli je po všetkom a Anabela sedí v rohu tak, aby na jej pehy mohli dopadať slnečné lúče.

V absolútnej tichosti.

Premýšľa nad tým, čo dnes povedala a či to skutočne myslí vážne.


Slnko medzitým zapadlo.